Obrázky kníh


Druhé podanie - 2012
Druhé podanie - 2012

Zlo nemá na kúzlo - 2015 Ako šlohnúť Rimanovi Dunaj - 2014 Ako naštvať Rimana - 2013

  • Životopis autora

    Roman Brat sa narodil 9. decembra 1957 v Bratislave. Po ukončení štúdia odboru slovenčina – španielčina na Filozofickej fakulte UK

    Roman Brat sa narodil 9. decembra 1957 v Bratislave. Po ukončení štúdia odboru slovenčina – španielčina na Filozofickej fakulte UK v Bratislave nastúpil v roku 1984 ako redaktor do Literárnej redakcie Slovenského rozhlasu, kde v rokoch 1998 – 2006 pôsobil vo funkcii jej vedúceho redaktora. Od roku 2008 pracuje ako hlavný dramaturg Útvaru dramaturgie hranej tvorby Slovenskej televízie. V rokoch 1998 – 2003 založil a externe viedol Edíciu MM vydavateľstva SLOVART. Je členom Spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry a členom Spolku slovenských spisovateľov.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    Pre deti a mládež

    Scenáristika

    • Čo videli stromy (1997, večerníčky)
    • Rozprávky starého Inku (1998, večerníčky)

    Rozhlasová tvorba

    • Čierne duše.sk (2005 – 2006, seriál)
    • Trafalgar (2005)
    • Štyri letné zastavenia (2006)
  • Charakteristika tvorby

    Roman Brat sa na slovenskej literárnej scéne udomácnil predovšetkým ako prekladateľ zo španielskej a latinskoamerickej literatúry

    Roman Brat sa na slovenskej literárnej scéne udomácnil predovšetkým ako prekladateľ zo španielskej a latinskoamerickej literatúry a tvorca pôvodnej literatúry pre deti. V oblasti umeleckého prekladu sa predstavil prekladmi viacerých románov, noviel, poviedok, divadelných a rozhlasových hier španielsky píšucich autorov. Napísal aj niekoľko odborných článkov o slovensko-španielskych kultúrnych vzťahoch, reportáží, rozhlasových pásiem, dramatizácií a prekladov rozhlasových hier. V oblasti pôvodnej tvorby sa zameral najmä na literatúru pre deti. Pre STV napísal 14-dielny večerníčkový seriál Čo videli stromy a 7-dielny seriál Rozprávky starého Inku, z ktorého zatiaľ STV vyrobila a odvysielala iba pilotnú časť. Dve z jeho diel získali aj významné ocenenia: Hlavnú cenu na Festivale filmovej tvorby pre deti v Chicagu The Kenneth F. and Harle G. Montgomery Prize za pilotnú večerníčkovú rozprávku Najrýchlejší posol ríše zo seriálu Rozprávky starého Inku a Cenu Bibiany a Slovenskej sekcie IBBY za najlepšiu detskú knihu roka 2001. Dosiaľ napísal dve knihy pre deti Tvrdohlavý baranPochabý škriatok. Jeho vyhranený a čitateľný rukopis potvrdzuje aj prozaický debut – kniha poviedok Útek do raja (2002). Pre deti začal tvoriť večerníčkovými seriálmi. Z jedného z nich vzniklo knižné spracovanie rozprávkových príbehov. Bratove rozprávky sú sugestívne a príťažlivé, vyrastajú z podhubia náročných myšlienok, ktoré ponúka v pozadí príbehov poslucháčom či čitateľom, ochotným nielen počúvať a vnímať, ale aj porozumieť a prežívať. Autor na jednej strane rád pracuje so starými tradičnými témami a motívmi, na strane druhej inovuje príbehy napríklad tým, že často využíva v jednej rozprávke viacero rozprávačov s ich vlastnou pravdou, čím dosahuje rôznorodosť a originálny spôsob zobrazenia a bližšie preniká k detskej duši. Zaujme aj geografická rozmanitosť jeho príbehov, kultivovaný jazyk a svieža predstavivosť. Vo svojich rozprávkach predostiera originálnu mozaiku poznania sveta. V prozaickej prvotine – knihe deviatich poviedok Útek do Raja – Roman Brat situoval svoje príbehy prevažne do Španielska. Keďže je dôverným znalcom tohto prostredia, podarilo sa mu v poviedkach načrtnúť celý rad problémov, ktoré kvária nielen modernú Európu, ale ktorých dôsledky sa prejavujú a môžu prejaviť aj u nás. Láska a tolerancia, rasizmus a osudy utečencov – to sú leitmotívy Bratových próz, ktoré nečerpajú samoúčelne z prostredia pre nás predsa len cudzokrajného. Roman Brat sa dvadsať rokov sústavne venuje hispánskej kultúre a Španielsko pozná oveľa dôvernejšie a hlbšie ako iba turistickú destináciu. Oslovujú ho nielen tamojší ľudia, ale i sociálno-spoločenská klíma, a tak mnohé problémy, ktoré v poviedkach načrtáva sú problémami, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou čakajú v blízkej budúcnosti aj nás. Odhaľuje množstvo transparentných javov, ktoré sú živnou pôdou pre odvíjanie sa celkom nových osudov. Hrdinami Bratových poviedok sú väčšinou muži so smolou na pätách – prišelci, utečenci, ľudia z periférie, nešťastníci. Motiváciou ich činov je túžba uniknúť z biedy a priemernosti a nájsť v živote šťastie a slobodu. Brat ostro vníma a odhaľuje protiklady medzi sociálnou prináležitosťou svojich postáv a ich ľudským smerovaním.

    Miriam Vojteková

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Preklady zo španielčiny: próza: Senel Paz: Kráľ v záhrade (1987), Juan Carlos Martini: Nedokonalý prízrak na letisku (1989),

    Preklady zo španielčiny:
    próza:

    Senel Paz: Kráľ v záhrade (1987), Juan Carlos Martini: Nedokonalý prízrak na letisku (1989), José María Merino: Zlatý prízrak (1992), Bohom zabudnutá zem (1994), Polnočný hosť (1994, výber španielskych rozprávok a povestí), Elena Fortúnová: Celia (1995), Mario Vargas Llosa: Rozprávač (1999), Zmluva s diablom. Poviedky o futbale (1999, výber poviedok latinsko-amerických, slovenských a španielskych autorov), Mario Vargas Llosa: Kto zabil Palomina Molera? (2002), Juan José Millás: Dve ženy v Prahe (2004), Nepozeraj sa pod posteľ (2007)

    divadelné hry:

    Santiago Moncada: Muž na zjedenie (1998), Už ti nikdy nenaletím (2003), Paloma Pedrerová: Noci letmej lásky (1998), Súčasná španielska dráma (1998, zborník divadelných hier, spolu s V. Olerínym), Jaime Salom: Takmer dokonalá pasca (1999), Eloy Arenas: Pochop ty mňa (2008), Jordi Galcerán: Grönholmova metóda alebo štyria v ringu (2008), Juan Carlos Rubio: Fajčenie je drina. Rollingova terapia (2008)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠTELBASKÁ, Zuzana: Tínedžerský teror cez sociálne siete. (Recenzia). In: Denník N, 9. 6. 2015.

    ŠTELBASKÁ, Zuzana: Tínedžerský teror cez sociálne siete. (Recenzia). In: Denník N, 9. 6. 2015.
    https://dennikn.sk/blog/tinedzersky-teror-cez-socialne-siete/

    ŠAH: Roman Brat – 50. (Pripomíname si). Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 12, s. 159.

    VLNKA, Jaroslav: Výslnie zahalené tmou. Roman Brat: Útek do raja. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV.+ 119, 2003, č. 10, s. 100 – 102.

    DVOŘÁKOVÁ, H.: Príbehy z korún stromov. O rozprávkach: s Romanom Bratom. In: Pravda, 30. 6. 2001.

    MAŤOVČÍK, A.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Martin 2001.

    STNISLAVOVÁ, Z.: Optimizmus s r. o. (Bilančný pohľad na literatúru pre deti a mládež 2000). Bibiana, 8, 2001.

    SLIACKY, O.: Slovenskí spisovatelia pre deti A – L, Bibiana 2 – 3/2003.

    HALVONÍK, A.: Roman Brat: Tvrdohlavý baran. In. Knižná revue, 2001, s. 1.

    ČOMAJ, J.: Tvrdohlavý baran naopak. In: Nový deň, 20. 2. 2001.

    (jk): Roman Brat: Tvrdohlavý baran. In: Národná obroda, 10. 2. 2001.

    (su): Útek do raja. In: Pravda, 31. 10. 2002.

    (mon): Tvrdohlavý baran Romana Brata. In: Nový čas, 6. 3. 2001.

    KRÁLIKOVÁ, M: Útek do raja. In: Sme, 16. 1. 2003.

    VRÁBLOVÁ, T.: Pre dospievajúcich čitateľov (Roman Brat: Mordovisko. Bláznivé príbehy zo školy a okolia). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 24.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V textoch poviedkového súboru Útek do raja sa ich autor orientuje na zachytenie existenčne vyostrených situácií, na spôsob života, ktorý

    V textoch poviedkového súboru Útek do raja sa ich autor orientuje na zachytenie existenčne vyostrených situácií, na spôsob života, ktorý vynútene odbočil zo stereotypných koľají. To ovplyvnilo aj výber umeleckých prostriedkov a kompozičnú výstavbu textu. Bratove príbehy sa odohrávajú v jemnom magickorealistickom opare, napokon odlišnosť životných osudov postáv a neobyčajnosť situácií, do ktorých sa dostávajú, vytvára predpoklad na takéto uchopenie reality. Hoci spravidla ide o zmenenú realitu v neprospech protagonistov, je to súčasne i šanca, ako ich každodennú realitu posunúť bližšie k nášmu pochopeniu.

    Jaroslav Vlnka

    Brat invenčne, ale aj veľmi jednoducho nadväzuje na tie tendencie v literatúre pre deti, ktorých ideálom je stotožnenie sa s detským čitateľom: otecko sa premieňa s rovnakou nonšalantnosťou ako jeho vynaliezavá dcérka na čokoľvek, čo umožní vniknúť do tajomstiev sveta a nemiestnou nedočkavosťou nezrúcať ich čaro. Zmysluplný, ale aj láskyplný dialóg môže bez prestania pokračovať všade, kde sa zahemží čosi živé, čo súvisí s neobjasnenými tajomstvami, ktoré však ani netreba objasňovať, ak ich dokážeme pochopiť a prijať v pokore lásky.

    Alexander Halvoník

    Roman Brat sa radí k autorom, ktorí sa odvážne zamerali na cieľovú skupinu dospievajúcich čitateľov. Kvalitných pôvodných titulov je v produkcii pre túto kategóriu „ako šafranu“. Písanie z pozície „nad vecou“, vierohodne, dynamicky prerozprávaný príbeh a uvoľnený situačný humor sú pozitívami štandardného Bratovho rukopisu. Rada pri titule Mordovisko znovu zdôrazním aj úctu k tínedžerom – autorov prístup, ktorý stojí v pozadí jeho textov. Neponižuje čitateľa tým, že by sa mu „podkladal“, lacno si ho kupoval tým, čím sa tínedžeri prejavujú niekedy po autobusoch – nezvládnutými emóciami, vulgárnymi spôsobmi, sladkastým sentimentom. Jeho hrdinovia nie sú šablónovo podané osobnosti (s akými sa často v knižkách pre túto vekovú kategóriu stretávame). Autor strategicky odkrýva ich osobnostné črty v priebehu celej knižky, provokuje čitateľa k tomu, aby sledoval ich vnútorný vývoj, konfrontoval priebežne svoj názor. Slabšou stránkou tejto knihy je pointovanie niektorých príbehov. (...) Kniha Mordovisko je aj o tom, ako sa deti i dospelí učia nasmerovať svoj vnútorný potenciál v prospech iných, v prospech súdržnosti kolektívu. Niekedy veci neodhadnú. No na neúspech reagujú celkom zdravo – neprestávajú skúšať a experimentovať.

    Timotea Vráblová

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Vyznamenanie od španielskeho kráľa Juana Carlosa I.: Kríž oficiera Rádu za občianske zásluhy (2008) Cena Najlepšia detská kniha roka 2008

    Vyznamenanie od španielskeho kráľa Juana Carlosa I.: Kríž oficiera Rádu za občianske zásluhy (2008)

    Cena Najlepšia detská kniha roka 2008 za knihu Zmätené dvojičky zo slepej uličky (spolu s G. Futovou)

    Cena Bibiany a Slovenskej sekcie IBBY za Najlepšiu detskú knihu jesene roka 2007 za knihu Môj anjel sa vie biť

    Cena Zlatá rybka – Najlepšia detská kniha roka 2007 za knihu Môj anjel sa vie biť

    Cena Slovenských pohľadov za preklad za rok 2004

    Cena Bibiany a Slovenskej sekcie IBBY za Najlepšiu detskú knihu jari roka 2001 za knihu Tvrdohlavý baran

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Zauzlená anakonda (z knižky Čuvi v pralese )      Blato, ktorým som si na pásavcovu radu zamaskoval svoje biele telo, mi na

    Zauzlená anakonda (z knižky Čuvi v pralese)

         Blato, ktorým som si na pásavcovu radu zamaskoval svoje biele telo, mi na kožúšku stvrdlo a na srsti sa mi porobili uzlíky. Keby to tak videla moja mamka, zišlo mi na um, keď som sa usilovne trel o drsný kmeň stromu, aby som sa aspoň čiastočne upravil. Okrem iného ma všetko svrbelo, akoby na mňa skočila početná blšia rodinka. Fíha, zľakol som sa, dúfam, že to nebude pravda, bĺch by som sa tak ľahko nevedel zbaviť! Obtieral som sa o strom s hrubou kôrou a slastne pritom privieral oči.

         – Čo to robíš, chlpáč, vari ten strom chceš zvaliť? – pristúpil ku mne pásavec a zvedavo na mňa hľadel.

         – Uzlíky sa mi na kožúšku porobili. Musím ich dať dolu a srsť rozčesať. Keby ma mamka videla takého zanedbaného, len by labkami zalamovala, – odvetil som.

         – Takto to nepôjde, kamarát. Musíš zájsť k vode, dobre sa odmočiť a zaraz sa ti všetky uzlíky rozuzlia.

         Pásavec svoju radu ani poriadne nestačil dopovedať, vystrelil som k vode ako šíp. Len aby to už bolo, už nech nemám ani uzlíky, ani svrbenie. A čím väčšmi som si to želal, tým väčšmi ma moje vymyslené blchy v kožúšku hrýzli. To sa už nedá vydržať. V okamihu, keď už som sa mienil vrhnúť do zelenkavohnedých vĺn tamojšej riečky a zbaviť sa svojho utrpenia, pásavec na mňa z diaľky zavolal:

         – Zadrž, chlpáč, neskáč do vody.

         Ten hlas bol taký naliehavý a výstražný, že som ostal stáť ako obarený. Smutne som zvesil hlavu a čakal na pásavca, ktorý sa rozbehol za mnou.

         – Počkaj, nikam nechoď, vydrž, kým sa vydýcham, – chrapľavo dychčal-pískal pásavec, ktorý sa v tom svojom pancieri ku mne skôr dokotúľal, ako behom prirútil. – V týchto vodách žije veľká anakonda a nikto, kto sa k riečke priblíži, si nemôže byť istý svojím životom.

         – Keď som sa prvý raz v riečke kúpal, nepovedal si mi to.

         – Nezišlo mi to na um, chlpáč. Chcel som, aby si sa čím skôr zamaskoval. Svietil si doďaleka ako slniečko.

         Nevedel som, čo je anakonda, no priateľský pásavec mi vysvetlil, že je to ozrutný had, ktorý žije v plytkej vode a striehne na svoju korisť. Nebyť môjho nového priateľa, možno by som mu skočil rovno do papule, pomyslel som si a celý som sa roztriasol.

         – Pred anakondou sa musíme mať všetci na pozore, no sú chvíle, keď sa jej nikto v lese nemusí báť, – usmial sa pásavec a v malých očkách sa mu rozhoreli potmehúdske ohníčky.

         – Tomu nerozumiem. Varoval si ma pred anakondou ako pred najväčším nebezpečenstvom, a teraz tvrdíš, že nie je až taká zlá, – vyčítal som mu jeho popletenosť.

         – Niekedy sa totiž naša anakonda v spánku zauzlí, a keď sa chce vydať na lov, nevie sa pohnúť z miesta. Naposledy sa jej to stalo pred niekoľkými východmi slnka. Anakonda sa rada zvíja do klbka. Robievajú to zrejme všetky hady, no ten náš si vždy rád poprepletá telo, a keďže ho má veľmi dlhé a mocné, uzol, čo si v spánku uviaže, zatiahne a potom ho nevie uvoľniť.

         „Jajajaj, celé telo ma zasa bolí. Z miesta sa hnúť neviem,“ bedákala anakonda a namiesto plazenia sa na brehu riečky pod mohutným stromom s veľkými ovísajúcimi konármi len vrtela. Deň predtým veľa jedla a zaspala takým hlbokým spánkom, že veru necítila, ako sa jej telo prepletá a do uzla viaže. „Aligátor, kamarát môj, pomôž mi. Znovu som sa zauzlila.“ Lenže v ten deň aligátor, ktorý ju svojím mocným chvostom zakaždým potisol do vody, kde si už poľahky so svojím problémom poradila, odišiel navštíviť svojho väčšieho a staršieho brata. Darmo anakonda volala, darmo sa hnevala, sama sa rozuzliť nevedela.

         Opice boli prvé, kto zistil, že aligátor nie je doma a veľká anakonda sa opäť zauzlila. „Všetci k rieke, kúpte sa a pite do popuku, nič vám dnes nehrozí,“ vrešťali a dávali celému lesu na známosť, že voda je bezpečná. K riečke sa rýchlo i pomaly, ako kto mohol, presúvali zvieratká aj z tých najhlbších končín lesa. Niektoré sa k vode dostávali len zriedkakedy, a keď boli smädné, chlípali vodu z kaluží, čo ostávali po častých dažďoch.

         „To je úžasné, to je veľkolepé,“ čľapkali sa vo vode prasiatka tapíry, veľké hlodavce kapybary, papagáje, opice, volavky, plameniaky a iné zvieratká. Anakonda len syčala a metala sa v úsilí nedopustiť takýto verejný kúpeľ.

         „Už aj sa practe, nevidíte, že som chorá? Svojím hlučným správaním ma rušíte a potom som z toho nervózna.“ Najdrzejšie spomedzi opíc sa priblížili k veľkému hadovi a ťahali ho za chvost. Ohmatávali ho a pozerali sa mu zblízka do očí, aby sa presvedčili, či je naozaj taký nebezpečný, ako sa v lese povráva.

         – Chceš tým povedať, že len čo sa anakonda, hocako pevne zauzlená, dostala do vody, bolo po probléme? – spýtal som sa celý nedočkavý pásavca. – A to už ako?

         – Nuž, vo vode sa niektoré uzlíky lepšie rozväzujú. Veď aj tie tvoje, čo si si o strom šúchal, sa vo vode rozmočia a nebudú ťa viac trápiť.

         Uvedomil som si, že pásavec má pravdu. Voda je nám zvieratkám na dobrej pomoci. Rovnako ako bola aj anakonde. Pochopil som to, len čo mi môj ochranca dopovedal svoj príbeh.

         – Keď začali opice ťahať hada za chvost, tváril sa ako bezbranný a osudu odovzdaný úbohý tvor. Ešte väčšmi sa schúlil do klbka a posmelil drzé opice.

         „Keď ma chcete za chvost ťahať a po hlave biť, poslúžte si, nedbám. Viem, že som vám neraz ublížila, nejednu z vás pri riečke zhltla. Máte právo odplatiť mi moje správanie,“ bedákala anakonda.

         Opice vo vytržení zabudli na svoju prešibanosť, ktorou boli v celom lese povestné. Priblížili sa k svojmu nepriateľovi tak blízko, našli ho takého bezbranného a slabého, že im ich pocit nadradenosti a pýchy zabránil rozumne uvažovať.

         „Keď chcete, môžete ma potrestať aj tým najkrutejším spôsobom,“ syčala potichu anakonda. „Vždy som sa veľmi bála tej strminy nad riečkou. Aj moja mama mi vždy hovorievala, aby som si na ňu dávala veľký pozor, lebo keby som z nej spadla, bol by so mnou amen. Vyhýbala som sa jej celý život, no teraz viem, že si zaslúžim ten najprísnejší trest.“

         Opiciam sa hadia reč páčila. Videla sa im úprimná a rozumná.

         „Sestričky-opičky, čo keby sme anakondu na tú strminu vyvliekli a zhodili ju dolu. Nech si zapamätá, že to nie je len tak ohrozovať naše životy,“ navrhla najsmelšia z nich a ostatné súhlasili.

         Anakonda bola veľká a tučná. Vážila aspoň toľko, čo padnutý strom, muselo ju preto ťahať aspoň desať opíc. Niektoré ťahali, niektoré tlačili, no všetky vrešťali od radosti, že anakondu konečne niekto potrestá. Naveľa, naveľa hada vyteperili na strminu, poutierali si spotené čelá a keď po chvíli zvreskli hej-rup, zhodili anakondu zo strminy do vody.

         „Vy hlúpe opice,“ zjavila sa v okamihu anakonda na hladine riečky v celej svojej dĺžke. „A teraz sa všetci practe, lebo za seba neručím,“ syčala tentoraz hrozivo anakonda a vyháňala zvieratká z vody. V ten deň mali veľké šťastie. Keďže bola zauzlená dlhšie ako zvyčajne, zmenšil sa jej žalúdok a nepocítila hlad. Jediné, na čom jej v tej chvíli skutočne záležalo, bol pokoj, o ktorý ju zvieratká svojím roztopašným čľapkaním a slastným vreskom oberali. Skôr však, ako sa anakonda odhodlala k ďalším hrozbám, zbadala, že v riečke, ani na jej brehu neostalo živej duše. Spokojná si ľahla opäť spať. Tá nepríjemná udalosť ju unavila a ona na ňu potrebovala rýchlo zabudnúť.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory