• Životopis autora

    Roman Kaliský sa narodil 23. septembra 1922 v Slovenskej Ľupči. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Liptovskom Mikuláši.
    Roman Kaliský sa narodil 23. septembra 1922 v Slovenskej Ľupči. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Liptovskom Mikuláši. Štúdium chemického inžinierstva na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave prerušil pre vojnové udalosti. Zúčastnil sa v Slovenskom národnom povstaní, bojoval v partizánskej brigáde Jánošík. Po skončení druhej svetovej vojny pracoval ako redaktor – do roku 1948 v denníku Práca, krátko pôsobil v denníku Ľud, od roku 1953 pôsobil ako dramaturg slovenského dokumentárneho a neskôr hraného filmu. Od októbra 1956 do novembra 1967 pracoval v týždenníku Kultúrny život ako reportér a publicista. Od decembra 1967 do roku 1970 pracoval ako redaktor v Slovenskej televízii v Bratislave. Pre svoje občianske a politické postoje v roku 1968 bol z televízie prepustený, občiansky diskriminovaný, bez možnosti publikovať. Zamestnal sa ako robotník v bratislavskej Dimitrovke, neskôr sa v Pamiatkostave vyučil za murára a pracoval v tejto profesii až do leta 1989. V novembrových dňoch sa ako publicista svojimi vystúpeniami v rádiu Slobodná Európa postavil na obranu uväznených disidentov z tzv. bratislavskej päťky. Po politických zmenách v novembri 1989 a páde komunistického režimu sa vo februári 1990 stal riaditeľom Slovenskej televízie. Na tomto poste pôsobil do augusta 1990 a odvtedy sa trvalo venoval len novinárskej a publicistickej tvorbe. Pôsobil ako redaktor v Slovenských národných novinách, Literárnom týždenníku a v rokoch 1993 – 1994 ako zástupca šéfredaktora denníka Slovenská republika. Autorsky spolupracoval s denníkmi Národná obroda, Koridor a Pravda. Vo svojej publicistike podporoval úsilie tej časti slovenskej politickej reprezentácie, ktorá presadzovala vznik samostatnej Slovenskej republiky. Bol spoluautorom návrhu Deklarácie Slovenskej národnej rady o štátnej suverenite Slovenskej republiky. V roku 1990 sa aktívne podieľal na vzniku Slovenského syndikátu novinárov a v nasledujúcich rokoch pracoval v jeho riadiacich orgánoch. Zomrel 8. 11.2015.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literatúra faktu

    • Dlhá cesta (1961)
    • Obžalovaný, vstaňte! (1963)
    • Konfrontácie (1968, spoluautor)
    • Horúce témy. Slovensko v ringu (1991)
    • Na poslednom úseku (1997)

    Scenáristika

    • Fraňo Kráľ (1954, scenár)
    • P. O. Hviezdoslav (1954, scenár)
    • Za slobodu (1955, scenár)
    • Koniec a začiatok (1968, televízna hra)

    Iné

    • Čert nespí (1955, dramaturgia)
    • Štvorylka (1955, dramaturgia)
    • Previerka lásky (1956, dramaturgia)
  • Charakteristika tvorby

    Knižný debut Romana Kaliského Dlhá cesta vyšiel na začiatku roka 1962 (s knižným vročením 1961) a predstavoval výber z jeho

    Knižný debut Romana Kaliského Dlhá cesta vyšiel na začiatku roka 1962 (s knižným vročením 1961) a predstavoval výber z jeho reportáží, ktoré publikoval v týždenníku Kultúrny život, kde pôsobil od októbra 1956, a kde v tom čase svoje reportáže publikoval aj uznávaný spisovateľ a reportér Ladislav Mňačko. Kniha obsahuje jedenásť zväčša dosť rozsiahlych reportáží, rozdelených do štyroch tematických celkov: Zďaleka, z neznáma, Osudy, V horáchKrajina 1960. Vo všetkých je výrazne prítomný subjekt autora-reportéra a uplatnený princíp rámcového rozprávania, do ktorého vkladá príbehy svojich hrdinov, zväčša ľudí z rôznych slovenských dedín a fabrík. Osudy autentických postáv jednotlivých reportáží poznačila predchádzajúca doba, ale aj v nových časoch sa musia vyrovnať s novými životnými okolnosťami a najmä s politickými, spoločenskými, sociálnymi i duchovnými zmenami, ktoré priniesli prvé roky budovania pofebruárovej spoločnosti: prudká industrializácia, často násilne združstevňovanie, nové údernícke formy práce v znárodnených fabrikách i ateizácia spoločenského a rodinného života. Autor o všetkých týchto často dramatických zmenách v spoločnosti píše vecne, bez dobového pátosu a zveličovania obrazu Slovenska ako krajiny „krajších zajtrajškov“. Knihu otvára reportáž Bola raz jedna dedinka, rámcovaná autorovým návratom do Kališťa, odkiaľ pochádzajú jeho predkovia. Ako jedna z partizánskych dedín sa po potlačení SNP stala záchranou pre početné partizánske oddiely a zároveň terčom nemeckých útokov, ktoré vyvrcholili vypálením obce a vyvraždením časti jej obyvateľov. Autor v reportáži prináša aj pohľad na dejiny obce, jej zvyky, zviazanosť jej obyvateľov s okolitou prírodou, zápas o existenciu, prácu v okolitých železiarskych fabrikách. Reportáž je tak aj kronikou obce, po ktorej v čase vzniku reportáže zostala len kaplnka a tabuľka z nápisom Pamiatkovo chránený objekt. Minulosť je silno prítomná aj vo všetkých ostatných reportážach tejto časti knihy, hoci reportáž Pod Červeným kameňom predstavuje začiatky kolektivizácie a Alumínium výstavbu žiarskej hlinikárne. V časti Osudy zvlášť zaujme Kňazova spoveď, v ktorej autor využije náhodné stretnutie v staničnej reštaurácii na citlivé vyrozprávanie osudu mladého gréckokatolíckeho kňaza, ktorý si po zrušení gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku hľadá nielen nové zakotvenie v civilnom zamestnaní, ale aj nový zmysel života. V časti V horách prináša autor príbehy viacerých dramatických udalostí, ktoré sa stali v Tatrách, a v reportáži Sto rokov rastie strom je výrazne prítomné autorovo varovanie pred zbytočným ničením slovenských lesov. Záverečná časť knihy Krajina 1960 prináša reportáže z veľkých stavieb, akými v tom čase bol ropovod Družba (Nad krajinou sa práši), Tesla v Nižnej nad Oravou (Piesne Oravy) či bratislavský Slovnaft (Dve vône Vlčieho hrdla). Aj pre ne je typický reportérov ponor do osudov týchto „hrdinov práce“ a dokumentárne presný a neprikrášlený obraz okolností, v akých tieto stavby vznikali. Dlhú cestu možno i dnes označiť za knihu objavných reportáží, v ktorých sa autor snažil vyhnúť dobovému oslavnému slovníku a namiesto osudov rôznych kurióznych postáv a postavičiek minulosti (typických pre reportáže mladých reportérov vo vtedajšej Smene) predstavil ľudí, ktorí prešli dlhou cestou z nežičlivej minulosti a prítomnosť im vždy neprinášala len životné výhry. Autor do osudov postáv svojich reportáží vstupuje s vedomím, že sa „opovážil s troškou fantázie osvojiť niť života, ktorá mu nepatrí“. Jeho autorskou zásadou akoby bolo heslo: nepatetizovať a neglorifikovať! Ďalšia Kaliského kniha Obžalovaný, vstaňte!, ktorá vyšla v prvom vydaní v roku 1963 a pre veľký čitateľský úspech v ďalších vydaniach, je súborom kriminálnych príbehov a obnovila na začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia v slovenskej literatúre tento obľúbený literárny žáner. Viaceré príbehy sa odohrávajú priamo v súdnej sieni (Tisíc podpisov za obžalovaného, Nerozvedené manželstvo), iné sú vybudované na rozprávaní sudcov a prokurátorov (Svedectvo VIII. A, Verné priateľky), v ďalších ide o klasickú rekonštrukciu kriminálneho činu, zväčša vraždy (Zločin Gusty Boreckej, Pol deci koňaku), ale autor prináša aj rekonštrukciu v tom čase veľmi známeho prípadu falošných filmárov na Čachtickom hrade (Kto nakrúti Báthoryčku?) či strateného poštového vreca s pol miliónom korún, ktorý dostane do strašného pokušenia dedinskú ženu v príbehu Diabol pokušenia. Obžalovaný, vstaňte! okrem dobového apelu na dodržiavanie zásad socialistickej zákonnosti a morálky zároveň prináša premyslene budované príbehy, autorovo suverénne ovládanie rozmanitých rozprávačských techník a dôvernú znalosť kriminalistických metód, ktoré viedli k odhaleniu páchateľa. Kniha dodnes pôsobí čitateľsky rovnako príťažlivo ako v čase vzniku a možno ju považovať za klasické a v mnohom neprekonané dielo v žánri kriminálnych príbehov v slovenskej literatúre. Po vynútenom prerušení tvorby, ktoré trvalo takmer dvadsať rokov, sa Kaliský v tretej vydanej knihe Na poslednom úseku akoby programovo vracia k téme svojej predchádzajúcej knihy, i úvodný text tohto rozsiahleho výberu z jeho novinárskych, publicistických a spomienkových textov nazval Môj návrat k súdničkám (pôvodne ho publikoval denník Národná obroda 20. októbra 1990). Je to autorská rekonštrukcia udalostí z októbra a novembra 1989, teda tesne pred pádom komunistického režimu, keď štátna bezpečnosť zadržala a obvinila z protištátnej činnosti piatich slovenských disidentov a pripravovala proti nim politický protest. Kaliský zaznamenáva udalosti (list prezidentovi Husákovi, súdny proces s J. Čarnogurským, reportáže autora pre Slobodnú Európu z procesu, Dubčekovu prítomnosť na procese a nakoniec zastavenie trestného stíhania), ktoré na konci rozprávania označil za svoj „návrat k súdničkám“. Tento i nasledujúce texty v prvej časti knihy: Nič neprehrmelo o svojom kolegovi z Kultúrneho života Pavlovi Ličkovi a jeho „justičnom zdeptaní“ v čase normalizácie a Veľký starý muž o osude A. Solženicyna po návrate do Ruska po dvadsaťročnom exile veľmi presvedčivo ukazujú, že Kaliského tvorba nestratila nič zo svojej ľudskej angažovanosti i profesionálneho majstrovstva. Kniha prináša aj rozsiahly výber Kaliského článkov, ktoré v členení na viacero častí ukazujú zložitý ponovembrový zápas o budúcu tvár Slovenska, ktorú autor jednoznačne spája s vyvrcholením emancipačného procesu slovenského národa v podobe vzniku samostatnej demokratickej Slovenskej republiky (Nečakajme na zázrak, konajme, Dajme zbohom federácii, Faktor času a iné) a jej opätovné zakotvenie v národných kresťanských tradíciách (Slovensko na kolenách, Nádejou proti strachu). Záverečnú časť knihy otvára rozhovor D. Machalu s R. Kaliským V dolžnosti bojca“ o jeho pôsobení v Kultúrnom živote, podmienkach novinárskej a tvorivej práce vôbec pod tlakom predbežnej cenzúry, ale aj o jeho ľudskej skúsenosti účastníka SNP. Povstanie, partizánska vojna po jeho potlačení, osud americkej vojenskej misie a oslobodenie je obsahom i záverečných spomienkových textov knihy Homôlka – Veľký bok 1944Návrat z divej vojny. V nich, rovnako ako v celom diele, je obsiahnuté autorovo poznanie novodobých slovenských dejin i jeho ľudská a reportérska skúsenosť s tými, ktorí sa stali ich tvorcami.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČOMAJ, Ján: Ráčte do salónu, tam si už rodičia pripíjajú... Spomienka na Romana Kaliského pri nedožitej deväťdesiatpäťke. In:

    ČOMAJ, Ján: Ráčte do salónu, tam si už rodičia pripíjajú... Spomienka na Romana Kaliského pri nedožitej deväťdesiatpäťke. In: Literárny týždenník, roč. XXX, 20. 9. 2017, č. 31 – 32, s. 9.

    KERNÝ, Dušan – LONDÁKOVÁ, Elena: Rok narodenia 1944. K nedožitým 95-tinám Romana Kaliského. (Rozhovor s historičkou Elenou Londákovou). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 9, s. 69 – 77.

    TARAGEĽ, Dušan: Obžalovaný, vstaňte! Zabudnuté bestsellery (Roman Kaliský: Obžalovaný, vstaňte!). In: Sme, príloha Magazín o knihách, roč. 24, 9. 9. 2016, č. 210, s. X.

    JURČO, Martin: Na rozlúčku s pánom novinárom. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s. 137 – 139.

    TASR: Vo veku 93 rokov zomrel dlhoročný novinár Roman Kaliský.
    http://www.sme.sk/c/8065076/vo-veku-93-rokov-zomrel-dlhorocny-novinar-roman-kalisky.html

    JANCURA, Vladimír: Prvý hlas na križovatke dejín. In: Pravda, roč. XXV, 10. 11. 2015, č. 260, s. 7.
    http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/373345-odisiel-roman-kalisky-prvy-hlas-na-krizovatke-dejin/

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). LIC, Bratislava 2006.

    VRBICKÁ, Eva – KALISKÝ, Roman: Novinár obdarený múdrosťou a citom. Hovoríme s publicistom Romanom Kaliským. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 13 – 18.

    ŠAH: Roman Kaliský – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 9, s. 155.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    Kamenistá cesta bez konca (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 11.

    V „dolžnosti bojca“ (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 34 – 35.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Hovoril, aby ho počuli, nie aby ho oslavovali; hovoril o historickej príležitosti, o nevyhnutnosti demokracie a slobody nielen pre občana, ale aj pre celý

    Hovoril, aby ho počuli, nie aby ho oslavovali; hovoril o historickej príležitosti, o nevyhnutnosti demokracie a slobody nielen pre občana, ale aj pre celý národ, hovoril, že občan nemôže byť slobodný v neslobodnom národe, pretože demokracia je nedeliteľná. Bolo dôležité, že sme verejne vystúpili do vlastnej kauzy práve takto, a nie inakšie. Pravdaže, Kaliského hlas bol rýchlo prekrytý jarmočným hurhajom. No dôležité je, že práve Kaliského intonácia, jeho vytušené historické východiská, jeho náhlivá usilovnosť prešli do slovenskej publicistiky a neskôr aj do politiky a parlamentov, že v čase najposlednejšom sa slovenská inteligencia a po nej aj slovenská politika vrátili takpovediac k prvému slovu.

    Vladimír Mináč

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Keď ma vyhodili z televízie, svet sa mi nezrútil, lebo napriek všetkému, čo som ako novinár a televízny redaktor mal rád, bol

    Keď ma vyhodili z televízie, svet sa mi nezrútil, lebo napriek všetkému, čo som ako novinár a televízny redaktor mal rád, bol základ môjho sveta v rodine. Uvedomil som si, že boli roky, keď ja som si žil a nevinní ľudia trpeli vo väzeniach, v baniach, vyradení zo života. Tak som si pomyslel: no a čo sa ti vlastne stalo? Takže sa mi vlastne nič nestalo. Zakotvil som ako robotník v Dimitrovke... (...) Prišiel november 1989, navštívil ma filmový štáb, aby som sa vyjadril k rokom neslobody. Asi čakali, že budem volať po čistkách, po revanši, po politických popravách. Naopak, povedal som: „ Mám jedno veľké želanie, aby dejiny slovenského národa prestali byť dejinami pomsty!“ Povedal som to vážne a myslím to vážne aj teraz. Lenže mám pocit, že dejiny slovenského národa ešte neprestali byť dejinami, ak nie pomsty, tak aspoň odvety.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Vojtecha Zamarovského za rok 2012 za prínos do literatúry faktu
  • Ukážka z tvorby

    Kňazova spoveď (úryvok z knihy DLHÁ CESTA )             Do Kraľovian sme meškali

    Kňazova spoveď (úryvok z knihy DLHÁ CESTA)

                Do Kraľovian sme meškali štyridsaťpäť minút.

                Vyskočil som z rýchlika skôr, ako sa zastavil, a hľadal som svoj osobný vlak do Suchej Hory. Zbytočné moje náhlenie. Odišiel načas a ďalší mal ísť o pol druhej hodiny.

                Bol hmlistý septembrový deň, od rána mrholilo.

                Človek, ktorý cestúva častejšie, odvykol si už rozčuľovať sa pre takúto príhodu, lebo vie, že máločo je na svete smiešnejšie ako nazlostený a bezmocný pasažier.

                Rezignovane som prešiel čakárňou a otvoril dvere na malej jedálni. Inokedy býva útulná, dnes nebola. Z jej studených stien vial chlad, predpisy ešte neprikazovali kúriť.

                Pri stoloch sedeli cestujúci iba po jednom-po dvoch a jeden stôl v rohu bol dokonca prázdny. Sadol som si zaň, ani plášť som nezhodil a z vaku som si vytiahol rozčítanú Tallovu Zelenú planétu Zem. Rozhodol som sa pokračovať v dobrodružnej ceste na Mars, kým na štvrtej koľaji nepristavia vlak do Suchej Hory. O chvíľu som bol jedným z členov pestrej posádky na Urze, hltajúcej tisícky kilometrov medziplanetárneho priestoru, zvedavý, prečo tajomní Vesťania začali napádať a ničiť rakety pozemšťanov.

                – Čo sa bude páčiť, prosím?

                Hlas čašníka ma strhol z vesmíru do reštaurácie.

                – Pivo, – vyletelo mi z úst akosi podvedome, hoci som to nechcel povedať; ľudia si na stanici obyčajne dávajú pivo, môže sa pritom dlho sedieť, je to zvyk... ale veď mne bolo zima.

                Pivo našťastie nemali.

                – Tak čaj a rum, – vybral som si okamžite.

                – Prosím, – povedal čašník a rýchle sa otočil, ale zato som ešte stihol zachytiť grimasu, ktorú vystrúhal zrejme ako komentár k nečakanému obratu v chúťkach hosťa.

                No ja som bol rád, že dostanem, čo chcem, a sklonil som sa nad knihu.

                O chvíľu sa vrátil s čajom.

                – Rum nemáme, prosím, ráčte prepáčiť, prosím, môžem vám ponúknuť niečo iné, vodku alebo slivovicu, prosím?

                Povedal som si, že ho trošku pozlostím.

                – Pozrite sa, pán brat, – podvihol som knihu, – tuto letia ľudia na Mars a práve si dávajú po poháriku malagy. Marček s Bertonim si v rakete dávajú malagu, a vy tu nemáte rum, ba ani pivo.

                – Ako sa, prosím, volajú?

                – Marček a Bertoni.

                – Nemám česť poznať, prosím, v takej rakete to môže byť zaujímavé, ale my sme v Kraľovanoch, prosím.

                – Veď to vidno, – podpichoval som, ale čašník nereagoval a mlel si svoje.

                – Ale keby taká raketa, čo ráčite hovoriť, naozaj letela, veľmi rád by som tam obsluhoval, prosím.

                Nakoniec sme sa dohodli na vodke. Čaj odniesol späť. Nejde to akosi k sebe, uznal, hoci aj jedno, aj druhé je samo osebe nie zlé, ale nepasuje to dovedna, celkom tak ako niekedy dvaja dobrí ľudia.

                Keď mi doniesol vodku, odchlipol som si z hrubého poldecového pohárika a sklonil sa nad knihu. V jedálni boli samí tichí hostia, nečítalo sa mi zle.

                No práve vtedy, keď som sa dostal k havárii v reaktore rakety, zastal niekto pri mne.

                – Dovolíte prisadnúť si?

                Zdvihol som hlavu za tichým, skoro prosebným hlasom.

                Dívali sa na mňa bledobelasé, akoby vodou rozriedené oči plavovlasého, prešediveného štyridsiatnika. Dívali sa na mňa z tváre, ktorú som poznal, ktorú som si dobre zapamätal, ale o ktorej som veľa nevedel.

                Pochopil som, že je s čítaním koniec, a zatvoril som knihu.

                – Nech sa páči, – ukázal som na stoličku.

                Veľmi úctivo sa poďakoval, sadol si oproti mne a naklonil sa nad stôl.

                – Pamätáte sa ešte na mňa?

                Vyslovil otázku veľmi pomaly, ticho, mal som dojem, že až prosebne, ale aj voľajako naliehavo. Díval sa mi do očí, vo svojich mal výčitku, pozoroval ma, ako sa zachovám.

                Zdalo sa mi, že sa z neho úplne vytratil človek, ktorého som poznal pred pár dňami. Vtedy sa mi videl vyrovnaný, bystrý a veľmi pohyblivý. Teraz akoby doňho vstúpila nejaká iná bytosť, plachá, smutná, neistá. Ale veď vlastne viem o ňom veľmi málo, možno sa mýlim. Nie, nemýlim sa, je to on, no teraz to bude niečo z toho druhého, ktorého som v ňom tušil už vtedy, len som nevedel, kto je ten druhý, presnejšie, kto bol ten prvý, ten dávnejší v ňom.

                Vydržal som jeho pohľad, nemal som čo tajiť.

                – Pravdaže sa na vás pamätám, videli sme sa v stredu na stavbe, – povedal som a usmial som sa, schválne som sa usmial, aby vedel, že v tom nevidím nič zvláštne.

                To ho trošku upokojilo. Už sa nedíval na mňa tak uprene, ale videl som, cítil som, že niečo chce, že rozmýšľa, odkiaľ začať. Nevyrušoval som ho, čakal som trpezlivo, čo povie, čo odo mňa chce, niečo určite chcel.

                Ponúkol ma detvou. Vytiahol plechovú škatuľku zo zadného vrecka, povedal, nech sa páči, šikovne vybral zápalky, škrtol, pripálil mi, potom sebe. Táto detva, to bol zase on, ako som ho vtedy videl, detva, oceľový meter, vodováha a obratné, presne vyrátané pohyby, to bol človek, ktorého som si zapamätal od prvého stretnutia. Sedeli tu teraz obidvaja súčasne. Pil som prvú vodku, nevidel som dvoch miesto jedného, videl som dvoch v jednom.

                Končekom prsta si zotrel byľku tabaku, čo sa mu prilepila na peru, a začal, už musel začať, cigarety boli zapálené.

                – Iste viete, prečo som si k vám prisadol. My dvaja si máme predsa spolu niečo povedať. Necítite to?

                Pokrčil som plecami. Cítil som, že mi chce niečo povedať, ale že by som aj ja jemu mal niečo, že by sme mali niečo spoločné, to bude nedorozumenie, pomyslel som si, a pokrčil som plecami ešte raz a on pokračoval:

                – Myslel som, že sa mi tam prihovoríte. Prišli ste na náš úsek s inžinierom, potom ste sedeli na paneli, svietilo slniečko. Dlho ste pozorovali našu partiu, na mňa ste sa stále dívali. Vedel som, že sa na mňa dívate. Ja som vás tiež pozoroval, lebo som sa dozvedel, že ste redaktor. Čakal som, kedy vstanete, čakal som, že prídete za mnou. Bol som na to pripravený. Aj ste sa asi po hodine zdvihli, poviem vám, bola to dlhá hodina, zdvihli ste sa a odišli.

                Bolo to presne tak, ako vravel, len som nevedel, že aj on mňa pozoroval.

                – Tak je, – prisvedčil som mu, – odišiel som vtedy k železiarom, vedel som, že tam pracujú mladí, čo súťažia o titul.

                Videl som, že nie je vôbec spokojný s mojou odpoveďou. Sústredene, ale už akosi smelšie, ba i akosi podozrievavo sa mi znova zahľadel do očí.

                – Naozaj? – pretiahol otázku. – Len preto, povedzte, len preto ste odišli? Nepovedal vám inžinier, kto som? Určite vám povedal. A vy ste si istotne pomysleli: od takého človeka najradšej preč, ešte by som sa mohol do niečoho zapliesť. Nepovedali ste si to hneď, váhali ste, rozmýšľali, ale napokon ste sa predsa len naľakali a ušli. Nehovorím pravdu? Ale, – položil si ruku na prsia, – veď ja robím tak ako druhí, staviam veľkú fabriku, tak čo? Zbadal som vás hneď, ako ste sem vstúpili, vy ste ma nevideli a možno, že ste ma ani nechceli vidieť. Rozmýšľal som, či sa vám mám prihovoriť, čo ak ma nebudete chcieť poznať, veď to bolí, to človeka veľmi bolí, keď sa mu vyhýbajú, keď mu neveria. Kto také niečo neskúsil, neuverí, ako taká krivda bolí.

                Prerušil som ho. Začínal ma rozčuľovať svojou zatrpknutosťou a podozrievaním.

                – Nehnevajte sa, pán brat, nerozumiem vám celkom dobre. Inžinier mi nevravel nič také, na čo teraz narážate, – povedal som dosť príkro, aby to znelo ako vyhlásenie.

                Moje slová ho očividne zmiatli.

                – Nepovedal? Tak vy teda neviete?

                – Čoby som nevedel! Viem, že ste predákom partie murárov a tesárov, a myslím, že nie zlým.

                Znova som si ho predstavil, ako inžinierovi rozvádzal svoj návrh na posuvné kovové debnenie na výrobu strechových panelov, aby odpadlo drahé a zdĺhavé šalovanie drevom. Potom veľmi presne zadeľoval svojim chlapom prácu, nikto z nich nepostával ani chvíľku, každý vedel, čo má robiť.

                – To hej, predákom som, ale viete, čím som bol predtým? Povedzte, nenapadla vám taká otázka, aj keď vám, ako vravíte, inžinier nič nepovedal? Redaktori bývajú predsa bystrí ľudia.

                Povedal to s akousi trpkou iróniou, akoby vravel: bystrí, ale aj chytrí, chytráci, všimnú si, čo sami chcú, čo sa im hodí, čo nechcú, to nevidia, alebo aj vidia, a tvária sa, akoby to nebolo.

                Teraz som sa zahľadel na neho ja, rozmýšľal som, čo ti, človeče, na to povedať, vidím, že máš obočie ako ľan, plavovlasí ľudia, čo bývajú veľa vonku, na slnci, daždi a vetre, mávajú také obočie, robotník si, predák, stavbár, no dobre, ale čo vlastne odo mňa chceš, už ma začínaš hnevať, nevidíš to?

                Povedal som:

                – Viete čo, dajme si po vodke a niečo vám poviem, keď už tak veľmi chcete. Nebude toho veľa, ale poviem vám, aby ste si nemysleli, že... no nič.

                Dopil som svoj pohárik a čašník nám so svojím „prosím“ v mihu doniesol dva.

                Štrngli sme si, odchlipli, poháriky klepli na bakelitovú tácničku a pri stole ostalo ticho.

                Musel som prehovoriť, čakal na to.

                – Poviem vám pravdu, – odhodlával som sa pomaly, – všímal som si vás na stavbe naozaj dlho. Vašu partiu, ale najmä vás. Niečo ma na vás znepokojovalo, niečo, čo sa nehodilo k sebe.

                Spozornel.

                – No?

                – Neviem to presne povedať, ale bol to spôsob vašej reči, určité slová a vety, neviem ich teraz zopakovať, ale na tom nezáleží. Celé vaše vystupovanie bolo síce rozhodné, vidieť, že sa vyznáte vo svojom remesle, ale trošku uhladené, povedal by som skoro elegantné. To všetko mi vravelo: tento človek, tento predák nebol vždy robotníkom, mal kedysi iné povolanie, je nepochybne študovaný. Snažil som sa uhádnuť, čím ste boli prv, ale neprišiel som na nijaký aspoň trošku pravdepodobný typ. Vedel som, že ak sa s vami pustím do reči, nezdržím sa, aby som sa vás na to neopýtal. Preto som vtedy radšej vstal a odišiel za železiarmi. Veľmi nerád dávam ľuďom túto otázku, človek nevie, čoho sa môže dotknúť, a, – rozhodol som sa náhle, – nedám vám ju ani teraz. Verte mi, inžinier mi nič, vôbec nič o vás nepovedal, iba to, že ste predákom, a na iné som nie zvedavý.

                Bol som rád, že sa mi to podarilo povedať dosť súvislo a dosť presvedčivo, ibaže to na konci nebola celkom pravda, v tých posledných slovách som trošku zacigánil, lebo teraz som už bol zvedavý, veľmi som bol zvedavý, len som to nechcel ukázať.

                Chvíľu mlčal a potom povedal:

                – Nemusíte byť zvedavý, nemusíte sa ma pýtať, ak vám to ťažko padne. Veď som si k vám preto prisadol, aby som vám to povedal. Som kňaz... totiž bývalý kňaz.

                To ma zarazilo. Začal som sa cítiť nepríjemne. Nie preto, že je či bol kňaz, či ako je to s ním, ale preto, lebo som nevedel, čo mu mám povedať. Ale on čakal, mlčal a čakal, čo poviem, a skrúcal v prstoch pohárik. No, čo na to poviete, mlčal, čo teraz poviete, čo teraz spravíte, vedel som, že na to čaká, lebo mlčal. Trestal ma pokojným mlčaním, teraz už bol pokojný a donútil ma, že som sa predsa len musel uchýliť k otázke.

                – A prečo bývalý? Nechcete, alebo čo?

                – Nemôžem, keby som aj chcel. Ale keď už ani sám dobre neviem, či by som ešte chcel.

                – Bráni vám niekto?

                Pokrútil hlavou.

                – Nedá sa povedať, že bráni. Veci sa majú tak, že cirkev, ktorej som bol kňazom, už neexistuje, nuž preto...

                Rozmýšľal som chvíľu, čo to mohla byť za cirkev, ale neprišiel som na nič.

                – Ktoráže to bola? Neviem už teraz.

                – Gréckokatolícka... uniatská.

                – Áno, áno.

                – Vedeli ste o tom niečo?

                – O čom?

                – No... že bola a že... prosto zanikla.

                – Ale hej, lenže to je už dosť dávno, takže mi to vypadlo z hlavy. Myslím, že to je už zo desať rokov.

                – Tak približne.

                Zamĺkol a ja tiež. Vravel som si v duchu: teraz sa už nebudem spytovať, ani sa nemusím, to hlavné už aj tak viem, čo ma vlastne do toho všetkého, je to jeho vec.

                Dopili sme, poháriky opäť klepli o bakelitovú tácňu.

                Teraz mlčanie prerušil on.

                – Čo pekné čítate?

                Ukázal som mu knihu.

                Vzal ju do rúk, polistoval v nej, prebehol záložku a vrátil mi ju.

                – To môže byť zaujímavé, – povedal. – Viete, aj vtedy, keď som sa pripravoval na kňaza, mal som rád prírodné vedy a strašne rád som kreslil. Otec chcel mať zo mňa staviteľa. Prial by som vám ho poznať, môjho otca. Bol to veľmi zvláštny človek. Zaujímavý. A je aj teraz... murár a tesár. Ale aký! Poviem vám, takých talentov je veľmi málo. Predstavte si, len si to predstavte, že dlho nevedel písať ani čítať. Ale zato vedel čítať plány. Čo mu dali na papieri, to postavil. U nás, na východnom Slovensku, nebolo toho síce veľa, ale predsa... Otec si vždy akosi vedel zohnať prácu a sníval o tom, že bude mať vlastnú firmu. To ho nakoniec prinútilo, že začal s písaním a s čítaním ako samouk. Ja som mal vtedy už jedenásť rokov a mladší brat Andrej deväť. Otec málokedy býval doma, to viete, ako je to s murármi, sú to tuláci, ale keď sme podrástli a niekedy sa na nás zadíval, sklonený nad knižkami, vravieval: Paľko, ty budeš staviteľom a ty, ty Andrejko, tiež! A budeme mať firmu: Hanušin a synovia!

     

                Človekovi oproti mne preletel po tvári úsmev. Už to nebol úsmev trpký, ironický ako pred chvíľou. Usmial sa milo, ako sa usmievame pri spomienkach na detstvo. Zrejme mal pred očami svojho obdivuhodného otca a bol na neho pyšný, nemohol to zakryť, nechcel to zakryť. Teraz už bolo príjemné počúvať ho.

                – Otec išiel za svojím snom veľmi húževnato, nedal sa ničím odradiť. Predstavte si, len si predstavte, že ku koncu prvej republiky tú firmu aj dostal. No, pravdaže, aká firma! Dali mu papier, živnostenské oprávnenie, a to bolo všetko. Spočiatku bol aj naďalej na všetko sám. A tak začal pripierať k práci nás dvoch. On vždy len načrtol skicu plánu a my sme mu to kreslili načisto, spočiatku hlavne ja. Postupne nás priťahoval aj k murárčine a tesárčine. Obaja sme popri ňom brali vo voľnom čase do ruky olovničku, vodováhu, pobíjačku, tehlu, kelňu. Ohromne nás to obidvoch bavilo, poviem vám, viac ako latinské konjugácie. No učenie muselo byť vždy prvé. Chcem mať z vás študovaných ľudí, vravieval otec, potrebujem vás. Hlúpych staviteľov, sprostých inžinierov nechcem, nezamestnám, a smial sa, vždy sa smial, len tak hrmelo, keď nám to vravel. Nikdy na nás nekričal.

                Práca sa mu začala dariť, začal už priberať na sezónu pomocných robotníkov i niekoľkých murárov. Len jedno mu nešlo. Vlastný dom staval dvadsaťpäť rokov, dokončil ho až po vojne, na moju vysviacku. Lenže nemyslite si, že mu naozaj išlo všetko ľahko. Raz mu akýsi sedliak nevyplatil za stavbu domu, išlo o tridsaťtisíc, to boli v tom čase veľké peniaze. Otec mal v tom dome veľa svojich peňazí, čo pokúpil materiál a vyplatil murárov. Dal sedliaka na súd, ale sedliak položil ruku na kríž a odprisahal, že otcovi tie peniaze do haliera dal. Otcovi už po ňom nedovolili prisahať, viem, že mu sedliak tie peniaze nedal, môj otec by také niečo v živote nikdy neurobil, radšej by chodil hladný. On bol vždy gavalier, aj tam, kde hádam nemal byť. Veď vám vravím, že vlastný dom nie a nie dostavať!

                Keď sa vrátil zo súdu, len si založil ruky za chrbát a chodil dlho po kuchyni. My sme sa na neho dívali, čušali sme a čakali, čo bude. Potom sa zastavil, ďobol mi prstom do pleca, ty budeš, Paľko, staviteľom, to je v poriadku, ale s tebou, obrátil sa k Andrejovi, s tebou to spravím inakšie, ty budeš pravotárom, poriadna firma potrebuje svojho pravotára, aby ju bársaký sedliačisko neogabal! Zahrešil ancikrista, iné nehrešil, zasmial sa a viac o tom nehovoril.

                Dal som sa otcovi viesť vo všetkom. Čo povedal, bolo pre mňa sväté, ale odrazu, čo ja viem, odrazu sa so mnou čosi porobilo. Keď som skončil piatu triedu gymnázia, povedal som otcovi, že chcem byť kňazom. On sa vtedy len usmial a nepovedal nič. Myslel si, že je to taká mladícka romantika. Ale bolo to už vo mne. Videl som okolo seba všelijaký život, veľa biedy, aj kňazov som videl všelijakých. Seba som si predstavoval ako šľachetného, ideálneho kňaza na dedine, zapáleného za dobro a lásku, za pravdu Božiu. Otec si myslel, že ma to popustí, ale keď som nezmenil svoje rozhodnutie ani pred matúrou, zachmúril sa, no choď, synku, povedal, choď si, keď ti taká vôľa, len aby si neobanoval. Bolo to horšie, ako keby mi bol vynadal, možno mi mal aj vynadať, to je to, ale on také niečo nemal vo zvyku.

                Hanušin si odkašlal, videl som, že sa chystá ešte dlho rozprávať, počúval sa dobre, dali sme si ešte po vodke. Keď sme odchlipli, Hanušin pokračoval:

                – Keď som vstúpil do seminára, už bola vojna, štyridsiaty druhý rok. Otec preniesol celé svoje úsilie na Andreja, teraz chcel mať z neho staviteľa namiesto mňa a ja som sa utiahol do seminára. Svetský život prestal pre mňa existovať. Namýšľal som si totiž, tak to dnes vidím, opakoval som si každý deň: nič iné pre mňa neexistuje ako posvätné povinnosti budúceho kňaza, pastiera duší, do iného ma nič. Okolo mňa horel svet, krúžila vojna, front sa blížil, ale ja som si vravel, to nie je moja vec, ja som vojnu nezačal, ja som ju nechcel, nemám sa čo do toho miešať a uveril som tomu, čo som si vravel.

                Len cez prázdniny ma to ešte vše zlákalo postaviť sa k otcovi. Prekresliť mu plán, ba aj pomôcť pri stavbe nášho rodinného domu. Otec sa len na mňa díval, keď som chytil do ruky tehlu a kelňu, ale nevravel nič. Cítil som, že sa mi trošku posmieva, no nerobil som si z toho nič, myslel som si, že mi nezaškodí, keď budem vedieť ako kňaz ľuďom vo všetkom pomáhať. Bral som to čestne, verte mi, nehanbím sa to ani dnes zopakovať.

                Keď sa vojna skončila, nerozmýšľal som vôbec, čo sa deje, bol som celkom upriamený len na vysviacku. Vysvätili ma v štyridsiatom šiestom. Otec sa už na mňa nehneval, veď Andrej mal o dva roky po mne skončiť inžinierske staviteľstvo a otcov sen sa mal čoskoro splniť.

                Mal firmu, už to bola väčšia firma, aj keď nie iba jeho, lebo sa spolčil ešte s jedným z Prešova. Ale to mu všetko nestačilo, stále sa len dral dopredu, bral si objednávky vyše hlavy, no, proste, už mi to ako kňazovi začalo zaváňať mamonom. Raz som to otcovi aj veľmi jemne a slušne povedal, myslite, otec, trošku na svoje zdravie, a potom aj na dušu, veď nijaké bohatstvo si človek na druhý svet so sebou nezoberie. Ale on sa len zasmial, povedal mi, nepoberám sa ja ešte na druhý svet, to som, pravdaže, ani tak nemyslel, a potom mi to všetko po svojom vysvetlil: Synu, pri remesle, pri podnikaní je to tak ako v kartách, keď ti karta ide, neboj so, udri, riskuj, využi chvíľu, lebo keď ti raz prestane ísť, tak je s tebou amen! Ťapol ma po pleci, ty tomu nerozumieš, ty si kňaz, hľaď si kostola a svojich veriacich, ešte ti ja ukážem, čo je to firma Hanušin, len nech Andrej skončí!

                Andrej aj skončil, ale to už bol štyridsiaty ôsmy rok, a z hanušinovskej firmy nebolo nič. Stavebníctvo znárodnili a bolo po otcovej firme. Z večera na ráno sa pominula. Otec so čertil, aký je to poriadok, a vôbec, ako chcú stavať, kto bude ľuďom domy stavať, keď firmy nebudú. To mu raz nešlo do hlavy.

                No mňa akoby sa to už nebolo týkalo. Usadil som sa ďaleko pod Duklou, na zapadlej dedinke, na svojej prvej fare. Aj poslednej. Pred vysviackou som sa ešte oženil, lebo gréckokatolícki kňazi, ako hádam viete, sa mohli ženiť len pred vysviackou.

                Kostol v mojej dedine bol veľmi poškodený, fara na spadnutie a po celom kraji sa ľudí chytala bieda. Inde sa to po fronte ako-tak rozhýbalo, ale u nás nebolo roboty, ľudia odchádzali za ňou do Čiech, po horách a po dedinách sa potulovali benderovci, slovom, veľmi ťažké roky to boli. Ale ja som len robil, čo som mohol. Kázal som ľuďom slovo Božie a zháňal prostriedky na opravu kostola a fary. Videl som, že je toho akosi málo, čo pre ľudí robím. Ľudia potrebovali mosty, cesty, lieky, videl som to, nebolo múky, petroleja, nebolo učiteľov, ba ani školských budov, ale ja som sa len zaťal a povedal som si, že nepopustím, vydržím, že budem roky a roky obracať svet k Bohu, k láske k blížnemu, k trpezlivosti, pokore a znášanlivosti. V spasovaní ľudských duší narušených vojnou som videl celý zmysel svojho života, starosť o pozemské blaho svojich veriacich som prenechal druhým.

                O otcovi som vtedy vedel len toľko, že stratu firmy šťastlivo oželel a s chuťou bral murársku a tesársku prácu, kde sa mu len núkala.

                Ktovie, niekedy som veľmi zvedavý, či by som bol až dodnes vydržal v tom svätom zápale, ten zápal vo mne bol, verte mi, lenže človek nie je stále ten istý, klesá alebo sa dvíha, mení sa, viem, že sa mení, ale ja som vtedy bol presvedčený, že sa nezmením, že sa môžem iba zdokonaľovať, veľmi som po tom túžil.

                A potom, o pár rokov, sa to zomlelo.

                V Prešove sa bol zišiel veľký sobor a odhlasoval návrat gréckokatolíckej cirkvi k pravosláviu. Rozchod s Rímom, zavrhnutie pápeža ako viditeľnej hlavy cirkvi. Niektorí gréckokatolícki kňazi sa k tomu hneď pridali, niektorí nie. Ja som sa nepridal, no musel som sa nejako rozhodnúť, čo budem ďalej robiť, vedel som, že sa musím rozhodnúť, len som nevedel ako.

                Hanušin rozprával pokojne, akoby to už nebolo ani o ňom, ale o nejakom človeku, ktorého kedysi dobre poznal.

                Dali sme si ešte po vodke, už to bola tretia, jeho ďalší osud ma veľmi zaujímal.

                – A nemohli ste sa aj vy rozhodnúť pre pravoslávie, veď je to vari nie taký veľký rozdiel? – opýtal som sa.

                – Pre vás nie, – povedal a rozhodil rukami, – pre vás možno nijaký, ale pre mňa hej! Pre mňa to bol veľký rozdiel, nepreklenuteľná priepasť. Viete vy, čo bol pre mňa pápež?

                A potom, nechcem zabiehať do podrobností, ale bola tu aj taká vec, ako je dogma o Svätej Trojici. My gréckokatolíci sme vyznávali vo Verím v Boha, že Duch Svätý pochádza nielen z Otca, ale aj zo Syna. Tak ako katolíci. Pravoslávni veria, že Duch pochádza len z Otca, no zo Syna už nie. Spor filioque, rozumiete?

                – Rozumiem, – povedal som, – starý spor ešte s Byzanciou, vyše tisícročný, no vari si vypime, my ho tu asi nevyriešime.

                Zadumane prikývol, zdvihol pohárik, štrngli sme si a vypili na ex, zase to kleplo o bakelitovú tácňu. Je to fantastické, pomyslel som si, je to nejaké pomotané, sedím tu s murárskym a tesárskym predákom, normálne by bolo, keby som s ním hovoril o stavbe, o pláne, o normách, o zárobkoch, o pracovnej morálke, a namiesto toho sa zaplietam do podivnej dišputy o cirkevných dogmách, no to je naozaj ohromné.

                – Ešte je rad na mne, – povedal Hanušin a objednal dve vodky, – ale potom už dosť. Prv som tvrdé vôbec nepíjal, len trošku vínka, ale na stavbe sa tomu človek celkom nevyhne. Totiž na stavbe ani nie, na stavbe sa nepíjava, aspoň by sa nemalo, nerobí to dobre, ale po šichte, keď človeka dobre prefúka, tak sa od pohárika ostrého neodhodí, len by tie trunky mohli byť lepšie.

     

                Toto už bola zase pekná pozemská reč, bola mi blízka, rozumel som jej. Nazdával som sa, že teraz už bude hovoriť o inom, ale nie, on sa vzápätí vrátil k svojej veľkej téme.

                – Moja cirkev prestala teda právne existovať. Vedel som, že na fare zostať nemôžem. Kostol a fara sa stali majetkom pravoslávnej cirkvi. Ale ja som len sedel na fare, sedel ako medený a čakal, čo bude.

                Celé dni som sa modlil, posilňoval sa v svätej viere, vo viere som bol pevný, neoblomný. Modlil som sa, v duchu som si predstavoval všetky protivenstvá, ktoré ma môžu stretnúť, všetky skúšky, ktorým budem podrobený. Bol som ochotný podstúpiť prenasledovanie za vieru, za pápeža, bol som pripravený umrieť ako mučeník. Díval som sa na ženu a deti, chlapček mal dva roky, dievčatko žena práve kojila, bol som si istý, že by som vedel umrieť s nimi alebo bez nich, to mi bolo jedno, chápte ma.

                – Chápem, – povedal som, – chápem vás veľmi dobre, čo hovoríte, – hoci som vôbec nechápal, kto od neho chcel, aby podstúpil smrť.

                – Bol som teda odhodlaný umrieť, – zopakoval Hanušin, – ibaže to odo mňa nikto nechcel.

                – Veď vravím.

                – Čo, prosím?

                – Nič, nič, len pokračujte.

                – Stalo sa niečo horšie. Jedného rána prišli za mnou na faru ľudia z okresu, bol medzi nimi aj istý môj bývalý spolužiak z gymnázia. Boli ku mne slušní, hádam to bola jeho zásluha, neviem, ale naozaj boli veľmi slušní, a to som nečakal.

                Vyložili mi stručne situáciu. Nemôžete tu, na fare, zostať takto sedieť, povedali mi, iba ak by ste sa stali pravoslávnym kňazom, lebo aj kostol aj fara už patria pravoslávnym. No to, v čo veríte, je vaša vec, je to vaša súkromná vec, my sa jej dotýkať nejdeme. Prišli sme vás len upozorniť, aby ste sa konečne nejako rozhodli, poskytneme vám aj nejaký čas na rozmyslenie.

                Povedal som im veľmi pevne, že som už rozhodnutý, že nijaký čas na rozmyslenie nepotrebujem. To je potom iné, povedali mi, to je potom jednoduchšie, môže sa to rýchlejšie vyriešiť. Ide len o to, aby ste v zmysle nového právneho stavu uvoľnili faru, to predsa uznáte, veď ste vzdelaný človek. My vás, prirodzene, na ulicu nevyložíme, to zdôrazňovali, bol by som býval radšej, keby ma boli vyložili, aby som bol mohol trpieť. Musíte mať najprv nejakú prácu, vysvetľovali mi. To som vedel i ja, že si ju musím hľadať, vedel som to, ale nerozmýšľal som o tom, do úradu som nemohol, to mi bolo jasné, a vtedy by som zo vzdoru ani nebol chcel. Pýtali sa ma, či už mám niečo premyslené, a ja som im povedal pravdu, že nemám nič. Tak vám pomôžeme, povedali mi a ponúkli mi poľnohospodárstvo, akýsi štátny majetok.

                Vtedy som sa zachvel, nevedel som, čo sa so mnou deje, a povedal som, skoro som vykríkol, preboha, len to nie, nemám k pôde nijaký vzťah, nikdy som to nerobil, tá robota by ma ubíjala, pochopte ma, prosím! No len čo som to vyriekol, hneď som sa sám pred sebou zahanbil: veď si sa pripravoval na mučenie a smrť a hľa, naľakal si sa obyčajného štátneho majetku, zeme, pluhu, repy, kráv, hnoja.

                Áno, hanbil som sa vtedy pred sebou, cítil som, že sa hanbím, ale niečo mocnejšie sa vo mne pohlo a diktovalo mi ďalšie slová a ďalšie prosby: Nechajte ma tu ešte pár dní, prosil som, dajte mi ten čas na rozmyslenie, čo ste mi ponúkali, sám si niečo nájdem, len mi toto urobte, nič iného od vás nechcem.

                Súhlasili, nič mi nespravili a odišli.

                Ten týždeň som nepotreboval na rozmyslenie, ale na zariadenie najnutnejších vecí, lebo už som vedel, čo urobím, čo musím urobiť.

                Prvé, čo som urobil, bolo, že som poslal bratovi naliehavý telegram. Pracoval už vtedy ako mladý inžinier na veľkej stavbe tam dolu na Hrone. Práve sa to tam začínalo. Odpoveď som žiadal na otcovu adresu. Potom som utekal za otcom, potreboval som aj jeho pomoc. A viete, ako ma otec privítal, keď som sa mu vyžaloval? Takto: Vidíš, synku, Pánboh ťa potrestal, nechcel si byť staviteľom, otca si neposlúchol, teraz budeš murárom! Bolo mi od tých slov do plaču aj do smiechu. Figliar otec, nezmenil sa v ničom, ale zato mi pomohol. Prichýlil mi ženu s deťmi, vyprázdnil pre nich jednu izbu, aj ostatný nábytok mi kdesi popratal.

                Na tretí deň prišla odpoveď od brata. Dal mi vedieť, že môžem ihneď nastúpiť. A tak som prišiel na tú stavbu, ja, kňaz, prišiel som na ňu robiť ako murár a tesár. Bál som sa, veľmi som sa bál, že to už nebudem vedieť. Papiere síce odo mňa nikto nepýtal, ale to sa zbadá hneď, aj bez papierov, kto čo vie, to sa ošvindľovať nedá, na stavbe to nie je ako v kancelárii.

                No len čo som chytil do rúk olovničku, vodováhu, len čo som začal ukladať tehly a tesárskou pobíjačkou zatĺkať klince do šalovania, videl som, že to ešte dokážem. Pocítil som odrazu akúsi zvláštnu radosť, akúsi hrdosť, že niečo viem, po prvý raz v živote som mal taký pocit, ale nechcel som si ho priznať, potlačil som ho, vravel som si, že budem na stavbe pracovať pokorne.

                Potom ma začali bolieť dlane, už som si bol odvykol takto robiť. Od sekerky som dostal pľuzgiere, lebo najviac sme len šalovali pre betonárov, v noci ma hrozne pálili, mal som ich krvou podbehnuté, prehadzoval som sa na baraku, ostatní robotníci tvrdo spali, no ja som sa prehadzoval, nevedel som si zvyknúť spávať s toľkými chlapmi, dusil ma zápach spotených tiel, vyrušovalo chrápanie a boleli dlane. A predsa práve v nich som mal niečo, čo sa vo mne začalo prebúdzať, čo vo mne ožilo, že som čoraz s väčšou chuťou prášil sekerkou do klincov, len tak zvonilo. Viete, tesári vedia pri tom všelijako cifrovať. Za dva týždne sa mi dlane zahojili a začal som aj dobre spávať.

                No práve vtedy, keď som sa už trošku uspokojil a bol som rád, že som tu ticho, za vetrom, práve vtedy ma zavolali do kancelárie.

                Amen, povedal som si, oni ma tu nenechajú, nenechajú kňaza na takejto dôležitej stavbe, boja sa sabotáže. Zaťal som sekerku do brvna, už ju viac tu do ruky nechytím, pomyslel som si, a šiel som si po rozsudok.

                V barakovej kancelárii bol stavbyvedúci a ešte ktosi, koho som nepoznal. Stavbyvedúci ma oslovil: Viete čo, súdruh Hanušin... tak ma oslovil, po prvý raz ma niekto v živote takto oslovil... Stavba potrebuje kvalifikovaných ľudí, budete majstrom. Vezmite to, ste schopný človek, viem, že nás nesklamete.

                Všetko som čakal, len toto nie, to bolo priveľa, veď ja som bol ochotný prosiť, aby ma tu len nechali, a oni mi ponúkajú majstra. No vzápätí som sa zľakol. Možno je v tom aj nejaký fígeľ. Nevezmem, pomyslel som si, a hneď som to aj povedal. Niečo sa stane, povedal som, niečo práve na mojom úseku, a bude zle, príčina sa bude hľadať vo mne, v kňazovi, chcem mať s tým pokoj.

                A vtedy sa ozval človek, ktorý sedel pri stavbyvedúcom. Vieme dobre, čím ste boli, ale nám to nevadí, veríme vám, my komunisti ľudom veríme.

                To bol človek z výboru strany, ako som sa neskoršie dozvedel.

                No, čo som mal robiť, vzal som to, stal som sa majstrom. Spočiatku som mal aj trému, ako chlapom rozkazovať, ako ich oslovovať, ale potom som si zvykol, všetci ma oslovovali súdruh Hanušin, nuž som ich aj ja len tak.

                Pochopil som, že tu strávim veľa rokov. Na neďalekej dedine som si našiel byt, opustený domec po nemeckej rodine. Rozhodol som sa, že si ho opravím a že sa doň nasťahujem aj s rodinou. Nikto mi v tom nebránil. Po fajronte som si ho začal opravovať, išlo mi to pomaly, všetko ide pomaly a zle, keď je človek sám. A potom som zažil veľké prekvapenie. Jedného dňa prišli z ničoho nič k môjmu domku robotníci zo stavby a začali mi pomáhať. Chodili každý deň iní, kto mal ako kedy, kým sme ten dom nedali do poriadku. Prvý raz som v živote pocítil, čo je to skutočné kamarátstvo, čo je to ozajstná družba medzi ľuďmi. A tak mi tam akosi zachutil život, lebo mi zachutila robota. Dobrý môj otec, čo ma k nej od mladi priťahoval. Ale iste som mal aj niečo v sebe, človek ani nevie, čo všetko v sebe má a čo je vlastne to pravé. Aj som bol pár ráz odmenený ako príkladný majster, tešilo ma to, veď viete, ale do kostola... do kostola som zato chodieval, keď som stihol, aj deti som začal posielať na náboženstvo. Na katolícke, samozrejme.

     

                Pekne to povedal, pomyslel som si, človek má naozaj niečo v sebe. Často ani nevie, čo je v ňom, ale keď sa chytí poriadnej roboty, to pravé, to dobré sa v ňom ukáže, narastie a potom to zbadá. Ale niekedy to nezbadajú ľudia okolo neho, čo by mu mali pomáhať, nezbadajú to, nevidia, vidia v ňom stále len to, čím bol, neprijmú ho medzi seba, odvrhnú, zaženú ho späť do húštiny, z ktorej sa vymotal poškriabaný. Ty si mal, Hanušin, šťastie, že si sa dostal medzi ľudí, čo to zbadali.

                – A teraz ako, ako vy a ako deti? – opýtal som sa, hoci som nevedel, či nebude túto otázku považovať za dotieravú. Ale on na ňu pokojne odpovedal.

                – Deti mám už štyri a všetky chodia do školy. Viem, na čo cielite svojou otázkou. Tie dve staršie som posielal na náboženstvo, ale mladšie, ani neviem, ako sa to stalo, som už neposlal. Nevyznám sa v sebe celkom dobre. Ale zato nie som slepý, vidím, čo sa okolo mňa robí, ako ide teraz život, ako beží svet, nechcem, aby moje deti boli nešťastné, vnútorne rozorvané. No a ja...? Tam na Hrone som strávil desať rokov. Desať rokov života som nechal na tej stavbe. Keď som ta prišiel, kopali sa základy, zem bola rozrytá, vyzeralo to všetko na ohromný zmätok, a keď som odchádzal, stála tam a pracovala veľká fabrika a ešte sa ďalej dostavuje. Tisíce ľudí v nej našlo prácu, stovky rodín si pripútala. Keď sa človek vezie náhodou okolo, povie si, bol som pri tom, nie je to zlý pocit, hovorím vám. No, a tejto jari som prišiel na novú stavbu na východ. Ešte nemám ani celú partiu pokope. Ukazuje sa tu roboty najmenej na desať-pätnásť rokov, tak som si začal v meste stavať rodinný domec.

     

                Pochopil som, že sa vyhol priamej odpovedi, pokiaľ ide o neho, a tak som sa ho radšej spýtal, po čo prišiel sem, do Kraľovian.

                – Veď vám vravím, ešte nemám ani partiu dobre pokope. Išlo dnes od nás auto do Žiliny, tak som sa zviezol, mám tu dvoch kamarátov zo starej partie, porozprával som sa s nimi a už sa mi aj sľúbili, že prídu. Len to auto zo Žiliny sa akosi nevracia, tu sa majú po mňa zastaviť, no nič, istotne sa niekde zabavili, veď oni prídu.

     

                Dopili sme. Vedel som, že sa jeho rozprávanie skončilo, no mal som na mysli otázku, ktorá sa mi drala do úst, chcel som mu ju položiť, ale on si prešiel dlaňou po čele a povedal:

                – Ešte to chcem dodať, že od prvého príde na túto stavbu brat Andrej a od nového roka sa sľúbil aj otec. Sľúbil sa síce už viac ráz, no vždy má ešte niečo dokončiť, robí všelijaké fušky sedliakom po dedinách. Tak je to, každý dnes stavia, ale teraz to už tak vyzerá, že príde, veď už má pomaly šesťdesiat, nestačí už toľko ako prv. A tak sa mu na staré kolená predsa len splní jeho dávne želanie, že budeme raz všetci traja spolu stavať, ibaže trošku inakšie, ako si to on voľakedy predkladal.

                Ozval sa staničný rozhlas. Oznamoval, že na štvrtej koľaji je pristavený osobný vlak do Suchej Hory. Bolo treba zaplatiť a rozlúčiť sa. No otázku, ktorú som mal na mysli, som mu predsa ešte stihol položiť.

                – Nehnevajte sa, súdruh Hanušin, že sa vás na to pýtam, ale povedzte mi, prečo ste mi toto všetko rozprávali?

                Naklonil sa ku mne ešte bližšie a povedal:

                – Myslite si o mne, čo chcete, veď vás bližšie ani nepoznám, ale niekomu sa človek musí občas vyrozprávať, zdôveriť, všeličo ho tlačí, všeličo v sebe nosí. Ľudia sa vôbec málo jeden druhému otvárajú. A keď sa aj stretnú a posedia si, rozprávajú len o veľkých problémoch, ale srdce si málokedy otvoria.. A to je nie dobre. Keby si viac navzájom otvárali srdcia, bolo by na svete menej zla a menej trpkých nedorozumení. A potom, prečo som všetko vyrozprával práve vám? Ani vlastne neviem. Veď som už, do toho vás síce nič nie je, a mohol by som si to nechať pre seba, vari tri roky nebol na spovedi. Neviem, ako to prišlo, ale proste nebol som. No porozprávať, zdôveriť sa, bez toho človek žiť nemôže.

                Vstali sme od stola.

                – A keď prídete ešte k nám, na stavbu, tak ma už neobíďte, – povedal Hanušin a ťapol ma po pleci.

                Sľúbil som, že prídem, že ho neobídem, a potom sme rýchlo, už postojačky, pri dverách zaplatili.

                Čašník sa nezdržal, aby sa nevrátil k tomu, čo sme hovorili o rakete.

                – Ako sa volali tí dvaja, čo si dávali malagu? – opýtal sa.

                – Marček a Bertoni.

                – To druhé meno sa mi veľmi páči, to je také artistické.

                – Artistické by bolo skôr Bertini, ale to je vec vkusu.

                – Len nezabudnite na mňa, prosím, keď tá raketa bude mať letieť, zariaďte mi to, aby som v nej mohol obsluhovať, veď ste videli, že to viem rýchlo.

                Ja som mu povedal, že tam to bude treba robiť skôr pomaly, aby ľuďom rýchlejšie ubiehal čas, ktorého budú mať veľa, a vyšiel som spolu s Hanušinom na perón.

                Bez slova sme si podali ruky.

     

     

    Sto rokov rastie strom (úryvok z knihy DLHÁ CESTA)

                Les je tichý; dobre je v lese človeku, keď chce byť sám, keď vie byť aj sám. Slnce vysiela oslepivé svetlo do korún košatých bukov a dubov, mäkne v nich, stráca sa v prítmí mladého porastu, konáre stromov hádžu strakaté tiene na trávu a tvár človeka.

                Les je tichý a príjemne vlhký. Kukučka kuká: kukuk, kukuk, kukuk. Ona ticho lesa neruší, len ho pripomína, robí ho počuteľným. Dobre by bolo nájsť si mäkké miesto, natiahnuť sa a len počúvať, počúvať ticho lesa, počúvať kukučku, ako kuká v bučine, tam hore v Rakovej nad Smolenicami.

                Ale päť postáv sa už zdvihlo zo svojho sediska. Na hlavy si nasadzujú ochranné prilbice, vyzerajú v nich na drevorubačov veľmi podivne, netradične, len im dať kahance do rúk a mohli by zostúpiť do útrob zeme za uhlím. Ale aj to, čo nasleduje, je úplne netradičné.

                Neozve sa rovnomerný, sprvu zvonivý, neskoršie chrapľavý hlas píly-bruchačky, ani rytmické, cifrované vytínanie sekier.

                Zavrčí benzínový motor na ľahkej píle značky Stihl, zareve v rukách chlapa, keď ukazovákom pritlačí na plný plyn, a potom sa všetko odohrá krátko:

                Listy v korune buka sa zachvejú ako prsty slabnúceho človeka, buk sa pokorne nakloní, pohne sa. Spočiatku pomaly, zdá sa, že by ho človek mohol dlaňou pridržať, aby postál, ale už je dokonané, už to šuchlo v povetrí, už zaznel ťažký, tupý úder kmeňa na mäkkú zem.

                Ešte počuť chrapot konárov, drvených ťarchou kmeňa, potom pomaly doznieva posledné praskanie vetvičiek a tam, kde ešte pred chvíľou bol tienistý chládok, je už len veľká, strapatá diera.

                Ostré lúče slnca vhupli do lesa, modrasté výpary spáleného benzínu sa v nich pomaly rozplývajú a zase je celkom ticho, akoby sa nič nebolo stalo, zase počuť ticho lesa a možno ho vnímať cez kukučkino kukuk, ktorá sa nesplašila, neodletela, keď zavrčal motor, lebo si už zvykla na nový zvuk v hore.

                – Je to vždy smutné, keď padá strom, – vzdychla si zhlboka žena, ktorá sa dívala, ako si pri práci počína drevorubačská brigáda socialistickej práce Silvestra Boledoviča.

                Možno hej, ba hádam zaiste je to smutné: buk rastie sto rokov a za minútu padne ako... ako čo? Keď tak padne človek, povie sa: ako podťatý strom. A keď strom, tak ako čo? Ako človek, ktorému sa náhle zastavilo srdce?

                Je to smutné, keď padne strom, ale ja som neraz počul drevorubačov, keď sa im buk pekne položil, kde ho chceli mať, ako si ticho, len tak pomedzi zuby pohvizdovali, pohvizdovali si s uspokojením, s uvoľnením z istého napätia, o ktorom nikto z nich slova nepreriekol, lebo keď sa spiľuje strom, vždy čosi visí vo vzduchu, hrozí švihnúť zradná suchá haluz alebo sa celý strom nečakane skrúti a potom... potom sa môže stať, že človek naďabí v hore na buk, na ktorom ešte miazga nezaliala znamenie vyrezané do kôry, a litery:

    TU ZABILO ROKU PÁNA...

                Veľa je takýchto poznačených stromov po slovenských horách, Silvester Boledovič to vie, možno počul aj ženu, ako si zhlboka vzdychla, možno ju nepočul, má teraz, keď je buk na zemi, inú starosť, ako sa oddávať sentimentálnym úvahám.

                Pristupuje k ďalšiemu buku, znalecky označuje, ktoré nábehové korene spíliť, kde urobiť zátinok, potom zareve iná píla, dvaja chlapi v helmiciach sa majú čo s ňou obracať, motorové zuby sa ponoria do buka ako do tvarohu, vyhltujú mu z tela mokré piliny, fŕkajú ich po machu, Silvester Boledovič ešte v poslednej chvíli skontroluje os otáčania stromu, teraz sa to tak volá, a opacha sa poslušne položí tak, ako jej vyrátali, aby čo najmenej pomliaždila mladé bučky, ktoré budú namiesto nej rásť sto rokov, a ktovie, akou pílou ich poskladajú na to miesto, kde teraz leží starý buk. Lebo tento buk sa musel odstúpiť najmä preto, že už bol starý, chytený od pňa hnilobou, musel urobiť miesto mladým stromčekom, ktoré sa tisli a dvíhali okolo neho, taký je poriadok v prírode.

     

                Teraz sa už Boledovičova partia mihá medzi korunami vyvalených bukov, pohybuje sa rýchlo, ale ladne, plynulo. Vidno, chlapi rozumejú svojmu remeslu i sebe navzájom. Dve motorové píly im neprestajne vrčia v rukách, zľahka ich prikladajú k pazuchám hrubých haluzí, kedy-tedy sa ozve sekera. Kmene sú raz-dva čisté, hladké, ešte ich rozrežú, ako treba, a idú ďalej, ani sa v tú stranu viac nepozrú. Idú ďalej spiľovať, čo tu ešte treba. To posledné a nevyhnutné,. čo ešte ostáva, stiahnutie bukov k ceste a odvoz, to je už vecou obratných šoférov, závozníkov a nakladačov od pásových traktorov s navijakmi, od ťažkých pragoviek, ľudí od mašín, ktorých motory od rána do večera rachotia po lesnom závode Smolenice, už sa to nevolá iba les, z lesa sa stal závod, pridávajúc nové, výrazné tóny do prastarej piesne slovenského lesa.

     

    2

                Pred chvíľou pršalo, ako je dobre, že pršalo, ako je dobre, že na svet prší.

                Smrekový les na Bielom Váhu vypúšťa paru do dusného predbúrkového povetria, je to krásne, keď les vracia oblakom kvapky, ktoré pre seba nepotrebuje, lebo les nie je len tichý, les je aj múdry, dá človekovi vlahu a dá mu aj semiačko: tu máš semiačko, chráň ho, vypestuj z neho nový stromček, vypestuj veľa nových stromčekov, ja už sám nevládzem. Môj život a smrť, moje omladzovanie, ale aj zánik už dávno nemá v rukách len príroda. Ty, človeče, si, pravdaže, sprvu len bral, rúbal, spiľoval, neobzeral si sa veľmi, odkiaľ berieš, ale príroda ťa napokon donútila aj pestovať a chrániť mladinu, aby si mal nielen čo brať, ale aj čo dýchať, kde si posedieť, zvlažiť si vysušené hrdlo dúškom z lesného pramienka, aby si biedne nezahynul ubodaný horúcim slnkom na holej, vypečenej skale.

                Semiačka, semiačka, odkiaľ ich len toľko vziať? V škôlkach treba vypestovať každý rok milióny sadeničiek, zakladať nové lesy tam, kde staré dávno vyrúbali, zalesňovať spustnuté holiny, ktoré vydrancovali dávno pred nami pažraví kupci, a dosádzať každým rokom i to, čo sme vlani my sami vyrúbali. Veľa semien, veľmi veľa semien na to treba a treba ich rýchle. Veď ich je pod šupinami šišiek dosť, povie niekto, a má pravdu. Naozaj dosť, ale nie všetky sú súce na založenie nového lesa, nie z každého semiačka vyrastie silný, zdravý a odolný strom, sama príroda to má tak zariadené, jedno, či by všetky semiačka zasial vietor alebo človek. A okrem toho niektoré stromy sa nám z lesov tratia, miznú, hynú, hynie nám napríklad červený smrek. Hej, boli ho kedysi plné stráne na Orave, Kysuciach i v Liptove, ale červený smrek mal nešťastie, lebo odjakživa bol veľmi vyhľadávaným drevom, veľa sa zaň platilo, veľa lodí z neho postavali, lebo jeho telo dobre odolávalo vode. Rástol, silil sa, bránil proti vykynoženiu, ale nestačil. Ľudia, čo na ňom bohatli, mu chceli pomôcť, lebo chceli zbohatnúť ešte viac. V Alpách bolo červeného smreka mnoho a bol krásny, mocný, mocnejší ako v Liptove, a tak doviezli jeho semeno z Álp a vysadili ho po slovenských horách. Ale červený smrek vytrhnutý z rodiska si u nás neprivykol, začal hynúť, chradnúť ako človek za rodným krajom, začal degenerovať a vyhynie celkom. Ako sa ukázalo, na Slovensku si zachová rod iba červený smrek, ktorý tu mal svojich domácich predkov. Ale takýchto červených smrekov je málo, všetky dobré semenáče sú skoro do kusa spočítané, prísne evidované. Čo keď sa z nich v roku 1960 vysadia sadeničky ako základ budúceho lesa? Kedy dajú prvé plody, prvé semená? Až o tridsať rokov! Ale takéto semeno ešte nie je súce na výsev, stromček z neho by bol slabý, čoskoro by zahynul. Dobré genetické vlastnosti má semeno až zo šesťdesiat až osemdesiatročného silného a zdravého stromu.

                Ale čo sa stane, keď sa z dobrého semenáča zaštepí vrúblik do pníka trojročného smrečka? Čo sa stane?

                Prišiel na to istý Larsen v Dánsku. Ešte pred druhou svetovou vojnou. Začal vrúbľovať smrečky, jedličky, vrúbliky sa ujímali, Larsen opakoval pokusy roky a roky a čo sa stalo? Zavrúbľované stromčeky po troch-štyroch rokoch priniesli plody, vydali semená. A nie obyčajné semená, ale so všetkými dobrými genetickými vlastnosťami stromu, z ktorého pochádzal vrúblik. Človekovi sa podaril zase jeden kúsok, predbehol prírodu, ukradol jej čas.

                A bol na Slovensku istý učiteľ, volal sa Lehotský, a ako väčšina slovenských učiteľov neučil len deti písať, čítať a rátať, ale pestoval aj stromky, štepil ich, presádzal, rokmi nadobúdal skúsenosti, mal rád prírodu, vedel dlho pozorovať strom, obľúbil si lesy, ktoré sa mu natoľko zapáčili, že nechal učiteľovanie učiteľovaním a stal sa horárom. A tento Lehotský sa dopočul o Larsenových pokusoch, pozháňal si potrebnú literatúru a povedal si, keď to ide v Dánsku, v Nemecku, prečo by to nešlo aj v Liptove? Dlho sa pripravoval, dlho študoval a potom začal na Bielom Váhu štepiť červené smrečky, začal vrúbľovať po rúbanisku mladé stromky. Niektorý vrúblik sa ujal, niektorý nie, tak to už na začiatku býva, ale vrúbľovať neprestal, kým sa to nenaučil robiť citlivo a dokonale, kým sa mu nezačali všetky vrúbliky prijímať. Lenže nie je dobre vrúbľovať mladé stromky v blízkosti starého lesa, lebo sa môže stať, že v čase kvitnutia opelia sa aj od stromov degenerovaných. A tak na voľnom priestranstve pri ceste sú už založené prvé dve plantáže zavrúbľovaných červených smrekov, pripravených vydať úrodu, vzácne semená. Naozaj vzácne, veď za jeden metrický cent semena červeného smreka sa platí tridsaťtisíc korún, ale ich aj ide na jeden kilogram vyše dvestotisíc, a čo je to ešte proti semenám topoľa, ktorých je v jednom kilograme nie menej ako desať miliónov.

                Prvé plantáže červených smrekov na Bielom Váhu, to je dnes budúcnosť rýchlej a bezpečnej obnovy lesa. Plantáže nám budú dávať dostatok zdravého semena, ktoré sa bude z mladých stromkov ľahko zberať, ako sa z kríčkov zberá bavlna. Zas bude o jednu romantiku v slovenskom lese menej, ale nebude jej škoda, veď dosiaľ mohli oberať šišky z vysokých jedlí a smrekov iba odvážni chlapi, schopní akrobatických výkonov. Videl som ich pri tej práci a chytal sa ma závrat, hoci som stál na pevnej zemi. Videl som človeka, ako liezol na štyridsať metrov vysoký smrek, zabodávajúc sa do kôry špicatými ostrohami, alebo v lepšom, ale v menej častom prípade po povrazovom rebríku, ktorý sa vytiahne do vrchovca za šnúru vystrelenú z luku. Musí to však byť majster, ktorému sa podarí vystreliť šíp tak, aby sa šnúra bezpečne uchytila v pazuche mocnej haluze. Lenže to nie je ešte všetko. Nejeden zberač šišiek, ako sa raz dostane hore, nezlezie dolu ani za svet, keď z vrchovca pozberá úrodu. Nezlezie, lebo by musel znova vyliezať na ďalší strom. Urobí niečo iné: rozkolíše smrek, vystihne moment a preskočí ako veverica na vrchovec susedného; tak skáče, preskakuje od rána až do večera. Je to zakázané, je to nebezpečné, človek sa môže pri tom zabiť, aj sa už zabil, ale nie je možné, aby pri každom zberačovi stál dozorca a dbal na to, aby ten tam hore dodržiaval všetky bezpečnostné predpisy.

     

    3

                Lesný závod v Smoleniciach s mechanizovanou ťažbou a prvé semenné plantáže na Bielom Váhu, to sú dva póly večného napätia v lese, dva krajné body kolobehu jeho života, zrodu a smrti. Ale nemal by to byť zápas, mal by to byť rozumný dohovor, potrebný na udržanie múdrej rovnováhy v prírode.

                Slovensko je bohaté na lesy, už dávno má takú povesť a už dávno je to nie celkom pravda, hoci aj dnes, po stáročnom vytrvalom rúbaní rozprestierajú sa lesy na tretine našej krajiny. Lesy sme však zdedili v hroznom stave. Len si vyjdite na Brezovú pod Bradlom, a čo vidíte? Holiny rok čo rok jarčené prívalmi a tam, kde boli voľakedy zelené lesy, je dnes pustý kras, do ktorého veľmi ťažko uložiť semiačko alebo malú sadeničku. Vyjdite na hornej Nitre nad Vestenice a máte okolo seba kruh pustých svahov, smutných kopcov, vyjdite na ktorýkoľvek lesný chotár, dívajte sa chvíľu pozorne a zbadáte, čo sa tu v minulých rokoch porobilo a najmä čo treba urobiť, aby sme les zachránili a obnovili. Nech to vyrúbal ktokoľvek, my sme povinní sadiť na holinách nové stromy. Nielen preto, že potrebujeme veľa dreva, a nielen pre krásu krajiny, ale aj pre krásu človeka; veď akí by sme boli ľudia, keby sme nemali radi stromy, keby sme nepestovali lesy?

                Pravdaže, ťažba dreva nemôže zastať. Drevo potrebujú bane, píly, celulózky, chemický priemysel, stavby, drevo je potrebné na obloky, dvere, nábytok. Dreva je ešte stále veľa treba a len v roku 1959 sa ho v slovenských horách vyrúbalo približne štyri milióny päťstotisíc kubíkov. Presne sa to nevie, lebo sa nedá presne zistiť, koľko ľudia v rámci rôznej svojpomoci pokradli. Úbytok stromov ešte stále nie je krytý prirodzeným prírastkom lesa. Nie že by sa plošne nevysadilo toľko, koľko sa vyrúbe. Vysadí sa viac a bude sa vysadzovať tak, aby sme do konca tretej päťročnice zalesnili všetky spustnuté holiny. Ale aj tak v našich lesoch nestačí do roka pribudnúť na stromoch toľko dreva, koľko sa ho vyťaží. Zahnať hrozbu, že budeme musieť rúbať mladé, nedospelé stromy, to sa nedá len v lese, lebo tam sa drevo iba pestuje, tam rastie, tam ho pribúda, ale plytvá sa ním inde.

                Našťastie majú naše lesy dosť ľudí, ktorí ich pestujú s láskou. V lese sa totiž skôr ako v inom povolaní pozná, kto nemá lásku k svojej práci; taký človek z lesa skoro zuteká, lebo neprichodí mu v lese žiť iba v idyle, ako sa to niekedy z diaľky zdá; neraz je odsúdený stráviť najlepšie roky života na zastrčených samotách, ďaleko od sveta, od hradskej a železnice, celé mesiace zaviaty snehom, bez elektrického svetla. Títo ľudia si zaslúžia úctu a podporu celej spoločnosti.

                Možno niekoho rozličné nálepky na zápalkových škatuľkách a plagáty vyzývajúce šetriť lesy otravujú, možno sa niekto rozčuľuje nad stálymi brigádami, ktoré sa organizujú na výsadbu lesov, rýchlo rastúcich topoľov všade, kde sa len dá, ale, ľudia dobrí, pochopte: už Mária Terézia vedela, že je s lesmi zle, a preto sa rozhodla roku 1769 spísať a vydať PORÁDEK HOR, ANEB LESŮW ZACHOVÁNÍ. V jeho 50. punkte ustanovila:

                „Poneváč pomerkujeme, že sa Hory od Roka do Roka vmešujú a že sa nedostatok Dreva rozmáhá, nejdobrotiwejší a prísny Náš Králowský Rozkaz jest, aby kteréhokolvek Domu Obyvatel dotud, pokud okolo a pred Domem, Dvorem, Zahradů, neb Lukami prázdné, a ku sazení Stromkůw suce Místo se nalezne, jeden každý Rok Stromkůw, na Místách syce vlhkých, Topolowých. Wrbowých a Jelšowých, v blatnatej pak, a suchej Zemy Osykowých naposledy v písečnatej a rowne suchej Zemy Borowých a Jedlowých, neb Malinowých (rozumej morušových – pozn. autora) nejménej 20 saditi byl powinen.“

     

    Rozvedené manželstvo (úryvok z knihy Obžalovaný, vstaňte!)

                Žena na súde nemá ľahký život, najmä mladá. Keď jej už šediny ozdobia hlavu, je to iné. S vráskami na tvári a zbelenými pásikmi vlasov pribúdajú nielen životné skúsenosti, ale aj autorita a vážnosť, ktorú sudca nevyhnutne musí zo seba vyžarovať, aby sa mu práca darila. Ale akú osobnú autoritu, akú vážnosť môže mať mladá, pekná žena na sudcovskom stolci? Darmo si zahalí vnady do talára. Okrem autority zákona a rokovacieho poriadku nemá skoro nijakú. Musí si ju ťažko vydobývať a kde ju nik nevidí, aj si poplače.

                V trestnom senáte sa to ešte dá vydržať, s drzým zlodejom alebo s mladým výtržníkom možno zatočiť, keď sa na ňu vyškiera, ponad cynizmus nepolepšiteľnej prostitútky možno prejsť múdrym mlčaním, treba sa len ovládať a nedať sa vylákať k výmene názorov na tému, ktorá nemá nič spoločné s podstatou trestného činu.

                Ale čo, keď mladá, pekná slobodná žena nastúpi ako sudkyňa do civilného oddelenia a obesia jej na krk rozvody?

                Promovaná právnička Terézia Gavorová nikdy nezabudne na krst predsedníčky civilného senátu v prvom rozvodovom pokračovaní, ktoré jej pridelili.

                Pol roka, čo prišla z fakulty s čertsvým diplomom a trošku sa ohriala v kancelárii, a už jej zverili prípad.

                Keď otvárala pojednávanie, cítila, ako sa chveje, nemala strach, prežívala iba celkom príjemný pocit vzrušenia, že ona tu teraz po prvý raz zastupuje spoločnosť a jej zákony, že sa konečne začína jej vlastná práca v povolaní, pre ktoré sa rozhodla už ako šestnásťročná. Vtedy videla akýsi film, v ktorom išlo o rozvod. Pred senátom stál pekný manželský pár, obidvaja boli lekármi. Mali veľa práce, nočné služby, málo času pre seba, začali sa jeden druhému odcudzovať. On ju začal podozrievať, že má iného, ona jeho, že má inú. Obaja sa urazili, boli hrdé povahy, považovali za nedôstojné čosi vysvetľovať, z čohosi sa ospravedlňovať. Pred súdom boli veľmi smutní, ale tvrdili, že nemôžu spolu žiť. No múdry a láskavý sudca čosi zbadal a povedal si, že taký pekný pár dá znova dokopy. Po veľkých trampotách sa mu to aj podarilo a manželia odchádzali zo súdnej siene ako zo sobášnej, držali sa za ruky.

                To bolo dávno, bol to sentimentálny film, ale bol to film jej dievčenskej mladosti, nevdojak si naň pred prvým svojím pojednávaním spomenula a v duchu sa usmiala.

                Teraz to bolo trochu inakšie ako vo filme. Pred jej senátom nestál mladý lekársky pár, ale štyridsaťročný mlynársky majster, zavalitý, svalnatý ako miesiželezo, so svojou kostnatou, hranatou, vytiahnutou ženou. A ani jeden z nich nebol smutný, každý sa díval do iného kúta, a keď sa k sebe otočili, aby si dačo povedali, z očí im sršala zlosť a pomstivosť, nazhromaždená za dlhé roky manželského spolužitia.

                – Patnác rokú mja bije, potvora jakási, dálej sa už nedám, dálej netrpím, co sem pes? – zahromžil miesiželezo a zakýval sa.

                – Každý boží den je ožralý a behá za k..., – zakvičala mlynárova žena a nahlas si odpľula. – Fuj!

                – Ty si prede mňú odplúváš, ty Handro! ]ežišikriste, držte mja, lebo na ňu skočím, – zatriasol päsťami miesiželezo.

                Promovanú právničku Teréziu Gavorovú oblial rumenec, drsné slovo ju udrelo do tváre. Nikdy neznášala drsné slová, vždy utekala od kolegov na fakulte, keď nejaké od nich začula, volali ju svätá Tereza. Svätá Tereza, oroduj za nás, chodili za ňou, keď bola na fakulte predsedníčkou ČSM a bolo treba dačo vybaviť a hlavne dakoho ratovať.

                Placho sa pozrela na dvoch starších sudcov z ľudu, tí pokrčili plecami, oni už takých aj horších vecí pri rozvodoch videli. Horko-ťažko sa jej podarilo napomenúť manželský pár, že sa v súdnej sieni majú vyjadrovať slušne. Nebyť rutinovaných právnych zástupcov, ktorí energicky pochytali svojich klientov za plecia, nebola by ich dokázala utíšiť, boli by sa jej pred očami pobili. Cítila, že jej slová padli do prázdna.

                Pomaly sa aspoň navonok upokojila, ale cítila, že stráca počiatočnú vnútornú istotu. Dávala striedavo slovo jednej i druhej stránke, snažila sa nevšímať si, ako sa vyjadrujú a jeden na druhého skáču, ale sledovať, čo hovoria, a urobiť si presnejšiu a životnejšiu predstavu o hĺbke rozporov medzi nimi, než získala z prípravného spisu. V spise bolo všetko slušne a úradne štylizované, v spise to bol prosto manželský spor, práca pre právnika, v spise to boli mŕtve papierové stránky, no tu sa pred ňou zrážali živly, a ona sa musela k nim nejako priblížiť a potom sa dostať nad ne, ovládnuť ich.

                Uvedomovala si, že jej prvou sudcovskou povinnosťou je urobiť zadosť duchu socialistického rodinného práva a pokúsiť sa pripomenúť týmto manželom niečo z toho, čo ich kedysi spojilo a pútalo celé roky; trošku ich pristaviť, aby nemysleli len na seba, ale hlavne na svojho štrnásťročného syna, ktorý práve teraz veľmi potrebuje obidvoch rodičov; aby sa spamätali a snažili sa, áno, aj pri vzájomnom sebazaprení, a znova hľadali cestu k sebe.

                Nechala sa im vyhovoriť, až sa obaja zapotili, napravila si talár a začala. Cítila nevýhodu svojich dvadsiatich štyroch rokov, cítila priepasť medzi sebou a ľuďmi, ktorým mala prehovoriť do duše. Ale verila, že ju preklenie, hľadala slová, ktorým by porozumeli, veď slová predsa nemôžu mať dvojaký zmysel, zaiste ich pochopia tak, ako ich myslí ona, zaiste uveria, že im chce dobre, a najmä ju musia brať vážne. Každý sudca má otázku svojej autority vo vlastných rukách, počúvala často, a toto bola jej prvá príležitosť, v ktorej musela dokázať svoju vážnosť a schopnosť vykonávať ťažké povolanie sudkyne nielen týmto dvom, ale aj sebe samej.

                Vety sa jej dosť darili, hovorila pomerne plynulo, sem-tam spravila nesmelé gesto.

                Pozrela sa na miesiželeza, vŕtal si v nose, jeho žena si založila ruky a dívala sa na ňu ako na divadlo a kyvkala hlavou do rytmu jej viet.

                Znervóznela, začala lapať slová, o ktorých sprvu nevedela, odkiaľ prichádzajú, len po chvíli si uvedomila, že si do reči pletie kompletné vety z komentára k rodinnému právu, bolo to všeobecné, kazateľské, hovorím ako svätá Tereza, zdesila sa, ale musela sa opanovať a dostať znovu k týmto dvom, pokúsiť sa ich zmieriť alebo aspoň presvedčiť, aby sa dohodli na slušnej lehote na rozmyslenie, aby to ešte spolu skúsili.

                – V živote manželov sa všeličo stáva, žijete spolu pätnásť rokov, boli ste si blízki, najbližší, ako len žena a muž môžu byť, bolo by veľmi zlé, keby ste sa práve teraz prenáhlili. Neskoršie by vás to mohlo mrzieť, ale mohlo by byť už aj neskoro naprávať, čo ste prenáhlene pokazili.

                Horko-ťažko dokončila príhovor, ktorý mal byť sudcovský i ľudský zároveň.

                – Co sa mja týka, já, teda, nygdá banuvat nebudem, pany sudkyna, – zahučal mlynársky majster.

                – A já duplom né! – odsekla jeho žena.

                – Ale nebuďte obaja takí podráždení, – pokúsila sa o slabý, trpezlivý úsmev promovaná právnička Terézia Gavorová, – ste predsa dospelí ľudia a hádate sa tu ako malé deti. Môžete sa predsa slušne rozprávať, aj keď sa chcete rozviesť.

                Miesiželezo sa zase pokýval, ruky mu odstávali ako zápasníkovi chystajúcemu sa oblapiť svojho súpera.

                – Vjedzá co, pany sudkyna, já im to povím rovno. Temu, co fčí1 hovorili, já nerozumím, any sem to moc neposlúchal. Ony, pany sudkyna, sú ešče moc mladá pany a či slečna a nevedzá, co je život. Já sem nedošél na súd poslúchat kázaní, ale nechat sa s túto potvorú jednú rozvést. A vidzím, ony mja nerozumejú. Nevedzá, co je život, to je to.

                Obledla, povedala čosi, že to sem nepatrí, upozornila ho na istý paragraf a rýchle prerušila pojednávanie.

                A potom sa na pleci predsedu súdu vyplakala a chcela zutekať, nebude to robiť ani za svet, nehodí sa za sudkyňu, nevie s ľuďmi, ľudia jej nerozumejú.

                Ale predseda súdu sa len usmieval, veľmi ju netíšil, nechal ju, nech sa dievča vyplače, vedel, že neodíde, že je v nej zdravá ctižiadosť vypracovať sa na dobrú sudkyňu. Tri mu poslali z fakulty a dve z nich po troch mesiacoch zutekali, našli si miesta právničiek v podnikoch.

                Predseda súdu sa nemýlil. Terézia Gavorová nedezertovala zo sudcovského postu, miesiželezovo manželstvo na treťom pojednávaní rozviedla z viny obidvoch, a bol pokoj. Práca sa jej začala dariť, naučila sa ovládať seba i rozvadené manželské stránky. A po siedmich rokoch v tej istej budove, v tej istej pojednávacej miestnosti mala sudkyňa Terézia Gavorová opäť jedno pojednávanie, veľmi pamätné v jej živote.

                Mala tridsaťjeden rokov, počínala predčasne šedivieť, bolo to v ich rode, a čelo jej prerývali dve ostré, prísne vrásky. No ešte stále bola pekná, čierna, hoci teraz neprirodzene zatískala pery a zužovala oči.

                Nesedela však v talári za sudcovským stolom, na jej mieste sedel ktosi iný, jeden z jej starších kolegov, a dve sudkyne z ľudu.

                A ona sedela pred senátom za malým stolíkom pri svojom právnom zástupcovi. Rozvádzala sa.

                Svätá Tereza sa rozvádza (študentskú prezývku nestratila ani na súde), šuškali si pisárky po kanceláriách, sudcovia pri stretnutí s ňou nevedeli, o čom hovoriť, rýchlo okolo nej prechádzali. Ale ona chodila po chodbách súdu vzpriamená, pohybovala sa a pracovala ako stroj, dívala sa každému strmo do očí, nech sa mi len niekto opováži povedať, nech len skúsi, hovorili jej prísne oči.

                Keď podala prípravný spis, predseda súdu sa opovážil.

                Čakal ju ráno pri vchode, chytil ju pod pazuchu a zaviedol do svojej kancelárie. Priamy človek, starší od nej o štrnásť rokov, nerobil okolky, bol to bývalý odborársky pracovník.

                Posadil ju do fotela, sadol si oproti nej, zopäl ruky okolo kolien.

                – Súdružka Gavorová, je to naozaj také vážne, musí to byť?

                Zúžila oči, vždy ich zužovala, keď cítila, že niečo mieri proti nej, v posledných týždňoch ich zužovala veľmi často.

                – A o čo ide, súdruh predseda?

                Predseda pocítil v jej slovách výsmech, nikdy ju takú nepoznal, mohol povedať, tak to je niečo iné, prepáč, že som ťa zdržoval, ale nepovedal.

                – Naozaj sa o tom nechceš s nikým porozprávať, poradiť sa, veď vieš o čom?

                – Ach tak, – robila sa prekvapená, – už som sa porozprávala, aj poradila. So svojím právnym zástupcom.

                – A to ti stačilo?

                – Úradne áno. Ostatné je moja osobná vec.

                – Si aj sudkyňa.

                – Máš, súdruh predseda, proti mojej práci nejaké námietky? Povedz hneď! Alebo ešte lepšie na porade pred všetkými. Po línii súdružskej kritiky. To je predsa tvoj štýl.

                Predseda bol rozhodnutý nedať sa uraziť. Cítil vo všetkých jej slovách masku, pod ktorou skrývala veľké životné sklamanie a bolesť.

                – Myslím na to, že si ako sudkyňa mala možnosť hlbšie vniknúť do zložitých otázok rodinného života než obyčajný človek. Snažte sa dolovať v sebe, hľadať všetko, čo vás ešte púta! Neprenáhlite sa! Pri dobrej vôli môžete prekonať krízu, ktorej sa hádam celkom nevyhne ani jedno manželstvo. Všetko je vo vašich rukách. Aj šťastie vašich detí je vo vašich rukách. Myslite viac na ne ako na seba! Tak nejak si mala vo zvyku prihovárať sa rozvádzajúcim manželom.

                – To bolo iné, – povedala ľadovo.

                Pripomenul jej pingpongovú loptičku.

                Pingpongová loptička bol jeden z jej prípadov, ktorým sa stala na súde známou. Písali o nej vtedy noviny. Rozvádzala isté manželstvo, zdalo sa, že sa už nedá nič robiť. Začalo sa to neverou mužovou, žena najprv plakala, ale potom sa revanšovala, našla si aj ona svoje potešenie. Mali už druhé pojednávanie a bojovali o dieťa, o osemročného chlapca. Obidvaja sa usilovali presvedčiť senát, že u toho druhého by bola morálna výchova chlapca vážne ohrozená. Cez prestávku vyšla sudkyňa Terézia Gavorová na chodbu a videla tragikomický obraz. Na jednom konci chodby stál muž, na druhom žena a medzi nimi poletoval chlapček v krátkych nohavičkách, kolená dotlčené, šticu huncútsku, ale oči také divné, celkom nedetské. Len čo chvíľku postál pri otcovi a ten mu čosi strčil do dlane, asi peniaze, už naň kričala matka, Igor, poď sem, bože, chlapče, ako to vyzeráš, a rýchle ho česala a naprávala mu vykasanú košeľu, a zase naň zakýval otec.

                Keď sa vtedy vrátila do súdnej siene, aby pokračovala v prerušenom pojednávaní, zahľadela sa na manželský pár, zaostrovala pohľad z jedného na druhého a pustila sa do nich: Vaše dieťa už teraz lieta ako pingpongová loptička a potom ako?! Nepamätá sa, čo všetko im vtedy povravela, ale keď skončila, obidvaja mali ovesené hlavy a matka vyťahovala z kabelky vreckovku. Prikývli, že si ešte vezmú čas na rozmyslenie, a o dva mesiace prišli a povedali, že si to rozmysleli a rozvod sťahujú.

                – To bolo iné, – zopakovala nezmeneným hlasom predsedovi súdu, ktorý už nemal čo robiť, iba sa poškrabať poza uši.

                Mohol jej hovoriť, čo chcel, pripomínať jej mnohé prípady, keď rozvodové pokračovanie preťahovala, ako sa len dalo, lebo cítila v ňom viac pózy a urazenej hrdosti ako skutočného hlbokého presvedčenia o nevyhnutnosti rozchodu.

                Nič inšie nevedela teraz povedať, iba: To bolo iné. Pravdaže, všetko bolo odrazu iné, lebo nič z toho všetkého sa netýkalo jej života, iba jej sudcovských zásad, sudcovských názorov na rodinu, bola o nich presvedčená, že sú neotrasiteľné.

                A odrazu sa všetko zmenilo.

                Predseda senátu nahlas oznamoval fakty z prípravného spisu. Bol to perfektný spis, poznala ho naspamäť, sedela meravo a dôstojne, dívala sa na senát, ani raz sa nepozrela k obloku, kde pri svojom právnom zástupcovi sedel jej muž. Jej bývalý muž. Fakticky už bývalý a formálne bude tiež bývalý, len čo sa skončí toto pojednávanie.

                Pred šiestimi rokmi sa zobrali, bola to veľká láska, jediná v jej živote, darmo sa jej na fakulte posmievali, že umrie ako panna, čakala na veľkú lásku a dočkala sa, neobanovala a bola presvedčená, že nikdy neobanuje. Oddávala sa rozkoši byť milovanou i tichým chvíľam šťastného materstva. Za dva roky porodila dve dievčatká, trochu ju to zaťažilo, ale nedala na sebe nič poznať, stačila na všetko, dokázala byť prítulnou, veselou ženou, dobrou matkou i schopnou sudkyňou. V manželstve si vybudovala najpevnejšiu životnú istotu, nezboriteľnú pevnosť, z neho čerpala presvedčenie o nezničiteľnosti skutočnej lásky, nech sa stane čokoľvek, prinášala si ho so sebou do súdnej siene, podopierala ním svoje sudcovské zásady a pomáhala tým, čo sa chceli rozísť, hľadať v sebe lásku.

                Ale keď sa jej muž chemik, pracovitý a veselý človek, vrátil z liečenia z Tatier, zbadala, že sa jej pevnosť pomaly otriasa kdesi v hlbokom základe. Nič nevedela, ale všetko neomylne tušila, cítila, že ju niekto odtisol nabok a zaujal jej miesto pri ňom, kým ona bola šesť týždňov sama a ani jeden večer sa nepohla od detí a každý tretí deň mu písala, ako na neho myslí, ako na neho čaká.

                Keď raz večer zase povedal, mám s kolegami schôdzku, nevydržala, bolo to hrozne nedôstojné a ponižujúce, ale nemohla inakšie, zahodila si plášť, vybehla do zapršanej ulice, kradla sa za ním ako zlodejka a vystopovala ho. Zastal pred panelákom, trhavo sa poobzeral a vkradol sa do chodby. Vyvrátila hlavu k osvetleným oblokom, dážď jej stekal po tvári, o chvíľu čiasi ruka stiahla na prvom poschodí roletu. To je ona, bezpečne vedela, že to ona ju odtisla nabok a urobila z nej slúžku svojho milenca. Stála a čakala, bola rozhodnutá stáť a čakať do rána, nechať sa zmáčať dažďom. Ale o pol hodinu zastal pred panelákom taxík, svetlo za stiahnutou roletou zhaslo a o chvíľu vyšli obaja z brány. Chcela zakričať, odvezte aj mňa, veľmi tu na mňa prší, odvezte ma, buďte takí láskaví, hocikde ma odvezte! Chcela im urobiť škandálik, nech to majú trochu pestré, ale nie, od tej chvíle už nemala inú zbraň, iba vlastnú hrdosť.

                Počkala ho doma, prišiel po polnoci, sedela vo foteli, držala v rukách otvorenú knihu. Nečítala, iba tak držala knihu. Keď vstúpil do izby, nevstala, len zavrela knihu a spýtala sa:

                – Kedy sa k nej sťahuješ?

                Pochopil, že nemá zmyslu nič zapierať, ale chcel jej všetko vysvetliť. Všetko odrazu.

                – Nie som zvedavá na tvoje vysvetlenie. Vysvetlím si všetko sama, len fakty sú dôležité.

                Začal hovoriť, myslel si, že úprimným priznaním všetko zachráni. Nezaprel nič, ani to, že v Tatrách s ňou spával.

                – Stručnejšie, – povedala cudzím hlasom. – Podrobnosti si nechaj pre seba.

                Prisahal sa, že sa s ňou stretol posledný raz, že práve na dnešnej schôdzi si všetko vysvetlili, pochopila, že nemá na neho právo, za nič nemôže, všetko bral čestne na seba.

                Neverila mu.

                Keď skončil, znova sa ho spýtala:

                – Kedy sa k nej sťahuješ?

                Za týždeň zohnala izbu v podnájme a povedala mu:

                – Ty, alebo ja. Niekto z nás dvoch musí odísť.

                Vtiahol hlavu medzi plecia, pobalil si šaty a knihy a odišiel.

                Do pojednávania sa s ním nestretla. Keď v nedeľu predpoludním prichádzal, aby sa prešiel s deťmi, vždy najprv zatelefonoval, a keď potom zazvonil, deti už mala oblečené, len odchýlila dvere, vypustila ich von a hneď zavrela. Potrebovala to takto ťahať skoro rok, aby senát mohol konštatovať, že jej manželstvo už dlhší čas neplní svoju funkciu, je formálne a že výrok o rozvode vlastne len legalizuje faktický stav.

                Predseda senátu viedol pojednávanie ohľaduplne, konal svoju sudcovskú povinnosť, ale aj priateľskú službu mladšej kolegyni, ktorá sa ocitla v trošku pikantnej situácii. Vedel, že je to zbytočné preťahovať, no aj tak sa musel aspoň formálne opýtať, či si navrhovateľka celú vec nerozmyslela alebo či si ju nechce prípadne v určitej lehote ešte rozmyslieť.

                Vstala a povedala:

                – Nie. Trvám na svojom návrhu, aj na všetkých dôvodoch, ako sú uvedené v prípravnom spise.

                A sadla si.

                Potom sa opýtal jeho, ako sa stavia k celej veci.

                – Všetko je pravda, ako je uvedené v spise. Rozvrat manželstva nastal z mojej viny, hoci ja som to chcel riešiť inakšie. Nechcel som sa rozviesť, ale viem, že sa už nedá nič robiť, tak so všetkým súhlasím.

                Viac nemal čo povedať.

                Ale vtedy sa ozvala jedna zo sudkýň z ľudu, staršia, objemnejšia žena.

                – Ako to ja vidím, vy svoju ženu stále ľúbite. Pomýlili ste sa, zle ste urobili, ale ju ľúbite. Nemám pravdu?

                Mlčal.

                – Keď mlčíte, tak to bude pravda. A vy jeho? Vy svojho muža už neľúbite? – naklonila sa bodro k nej.

                Terézia Gavorová vstala, skoro vyskočila.

                – Nie som tu na spovedi, ale na súde, – vyletelo jej z úst, očervenela.

                Zahanbila sa, ale príkre slová boli von, nemohla už cúvnuť.

                Sudkyňa z ľudu si založila ruky na plnú hruď a nejak matersky sa na ňu usmiala.

                – Ste veľmi nervózna, ja viem, ako vám je, ale nesmiete byť nervózna. Snažte sa premôcť, keď sa človek rozčuľuje, všetko vidí ináč, než v skutočnosti je. Musíte pamätať na to, že ste aj sudkyňa.

                – To sem nepatrí, – povedala zachmúrene Terézia Gavorová.

                – A teda, aby ste vedeli, patrí! Sudkyňu ste nemohli zamknúť doma, tá je tu s vami. A ako sudkyňa dobre viete, ako to v živote chodí.

                Vy tomu nerozumiete! Vy tomu nerozumiete! Vy tomu nerozumiete! Sudkyňa Terézia Gavorová si musela hrýzť pery, aby nahlas nevykríkla tie isté slová, ktoré jej tu ktosi pred siedmimi rokmi vmietol s krutým výsmechom do tváre.

                O dve hodiny bola rozvedená. Deti prisúdili jej. Dôstojne vypočula rozsudok, dôstojne vykročila z pojednávacej miestnosti, vzpriamená prešla chodbou.

                Vošla do svojej kancelárie, zamkla sa. Hodila sa na stôl, vyplakala sa do úplného vysilenia a na chvíľu tvrdo zaspala.

                Keď sa prebrala, dlho si schládzala rozpálené červené oči studenou vodou. Vytiahla si zrkadielko, dôkladne sa učesala a prifarbila pery rúžom. Veľmi zúžila oči, na čele sa jej prehĺbili dve vrásky.

                – A je po všetkom, – šepla si, dívajúc sa sama sebe do očí, a nasilu sa usmiala.

                Potom odomkla stôl, vytiahla spis a pohrúžila sa doň. Na druhý deň ju čakal dôležitý rozvod.

     

     

    Prokurátor a zlodej (úryvok z knihy Obžalovaný, vstaňte!)

                Prvý raz som sa s Maťom Lúčikom zoči-voči stretol, keď mu vypršal trest a prepúšťali ho z väzenia. Sedeli sme oproti sebe za obšúchaným okrúhlym stolíkom, snažil som sa mu dívať do očí, ,ale on neustále odvracal pohľad, a okrem toho som mal trápny pocit, že vôbec nevníma, čo mu hovorím.

                – Počúvate, čo vám vravím? – musel som ho konečne upozorniť.

                – Áno, pán prokurátor, počúvam, – povedal ticho a díval sa na dlážku, akoby študoval vzorku zodratého pokrovca.

                Nepočúval ma a isto si myslel, maj ma rád, na všetko ti prisvedčím, len nech už mám s tebou pokoj.

                My, prokurátori, sme to zažili neraz, vlastne sa tomu ani veľmi nečudujeme a okrem toho táto kancelária, za ktorej dverami je ešte pár dvier a potom už len dvere, za ktorými nie je nič, iba sloboda, asi nebude ideálnym miestom, vzbudzujúcim náklonnosť k úprimnému otváraniu sŕdc.

                – Počúvaj, Maťo! – rozhodol som sa, že lepšie bude mu tykať, hoci podľa predpisu by som mu mal vykať. – Čo chceš teraz robiť? Svoje si si odpykal, vyjdeš na ulicu, budeš slobodný ako každý druhý človek, ale ako chceš žiť a čo budeš robiť? Nehnevaj sa, ale veľmi ma to zaujíma, – snažil som sa o kamarátsky tón.

                – Chcem... chcem viesť riadny život pracujúceho človeka... zapojiť sa do socializmu a mieru, prispievať a posilňovať... – plietol ešte ďalej nejaké nevlastné slová, mal som pocit, že sa mi cez neho čosi vracia, že sa mi cez neho niekto   posmieva.

                Pretrhol som ho v nesúvislej reči.

                – Tak vieš čo, ja ti poviem, čo budeš robiť. Najprv pôjdeš k rodičom!

                – Nemám rodičov, ale pôjdem tam, keď vravíte, – mykol ľahostajne plecom.

                – Máš rodičov, – povedal som pevne.

                – To nie sú moji rodičia, –zahundral, stále hľadel do zeme.

                – Čo si si to nabral do hlavy, chlape jeden? – rozčúlil som sa. – Nie sú moji rodičia, pekne! A kto sú tvoji rodičia, keď nie oni? Poznal si iných? Nepoznal! Kto sa o teba od malička staral, kto ťa opatroval, vychoval?

                – To je iné.

                – To nie je iné, to je hlavné, – útočil som na neho.

                Konečne zdvihol hlavu. Až teraz som si dobre všimol jeho poblednutú, trošku pehavú tvár a ešte skoro detské belasé oči a útočil som ďalej na bod, ktorý bol donedávna jeho životnou istotou, jeho oporou, ale ktorý sa mu rozplynul, a bez neho sa Maťo Lúčik začal svojím mladým životom nebezpečne tackať, blúdiť, kĺzať nadol.

                Veľká chyba sa stala, pravdaže, aj inde, vedel som o nej veľmi dobre, ale nemohol som mu o nej povedať ani slova, tým by som jeho duševný stav len zbytočne zhoršil. Teraz nemohlo mať nič iné preňho zmysel, ako čo najskôr zabudnúť na to, čo sa stalo, a vidieť aspoň troška dopredu.

                Tej chybe som nemohol zabrániť, bol som v tomto meste novým prokurátorom, musel som preberať veľkú agendu rozrobených prípadov a Maťo Lúčik bol už vtedy odsúdený. Ale ktovie, či by som bol aj tak všetkému, čo sa s ním stalo, zabránil; či by som sa bol už vtedy na jeho prípad díval tak, ako keď som si neskôr, keď už mal vyjsť z väzenia, pokojne preštudoval jeho spisy, porozprával sa s jeho rodičmi i so súdruhmi z jeho závodu. Veď prokurátor sa má predsa starať, čo bude s človekom, najmä mladým, keď si svoje odpykal, hoci si mnohí ľudia myslia, že najväčšou prokurátorovou pasiou je hnať ľudí pred súd a dostávať ich do basy. No musím povedať, že nie je nijaká radosť, a najmä nie umenie dostať delikventa pred senát, je to povinný a niekedy veľmi ťažký a veľmi smutný akt spravodlivosti; radosť a umenie je vrátiť ho po odpykaní trestu životu, hoci sa to ani dosiaľ nepovažuje za povinný akt spravodlivosti, ale iba za spoločensko-politickú povinnosť prokurátora a iných inštitúcií.

                Maťo Lúčik dostal pol roka, odsedel si ho, ale nemal ho podľa mňa dostať. Nie, to nie je celkom presné, že nemal: nemusel dostať tých šesť mesiacov. Mohli mu to vymerať podmienečne, alebo ho vôbec ani nemuseli súdiť. Nemôžem povedať, že by rozsudkom nad ním porušili zákon. To nie. Iba ho použili príliš prísne, trošku mechanicky a akosi sa veľmi s celým jeho prípadom poponáhľali. A práve o to ide, že sa nemuseli ponáhľať, mohli zákon použiť mierne, a tiež by ho neboli vôbec porušili. Maťo Lúčik bol proste v medziach zákona sfušovaný prípad.

                Mal aj smolu, lebo v čase, keď ho dopadla ruka spravodlivosti, muselo sa ísť na zlodejov áut prísne. Krádeže sa rozrastali, nadobúdali čoraz drzejší charakter, mestom sa trúsili reči o slabosti bezpečnostných a justičných orgánov, bolo treba rázne zakročiť, ukázať pevnú ruku zákona.

                Aj ja som za prísnosť, ale človek, najmä prokurátor, musí mať pri nej veľmi otvorené oči, musí to byť spravodlivá prísnosť s presným cieľom, a nie nejaká prísnosť vôbec, z toho nikdy nič dobré nemôže vzísť.

                Ani v prípade Maťa Lúčika nevzišlo. Veď ten mládenec nebol celkom obyčajným a sprostým zlodejom automobilov. To bolo ľuďom od bezpečnosti zrejmé skôr, ako ho vôbec videli. Veľkou väčšinou boli krádeže áut surové, priam vandalské záležitosti. Zlodeji, obyčajne podnapití, vnikali do vozov násilím, pravidelne ich nabúrali a potom ešte z pomsty, že sa im jazda predčasne skončila, roztĺkli na aute, čo sa dalo. Ba neraz ho spustošili len preto, že sa im za mestom minul benzín alebo sa im jednoducho nevidela spojka, nech si majiteľ voza raz navždy zapamätá, že musí mať auto každú hodinu v bezchybnom stave.

                No okrem takýchto zlodejov zrejme „pracoval“ ešte niekto iný, úplne odlišný, kto sa autám rozumel a mal motory rád. Priam majstrovsky vedel vytlačiť dverový oblôčik, auto nikdy ani len neškrabol, do chuti sa na ňom povozil a potom ho odstavil na ľahko prístupnom a viditeľnom mieste. V troch prípadoch dokonca vystrašeným majiteľom, ktorých si zistil, slušne zatelefonoval, kde im auto stojí, aby sa na neho nehnevali, že si ho trošku požičal.

                Šesťkrát si takto Maťo Lúčik „požičal“ auto. So siedmym ho chytili. Celkom náhodou, pri náhodnej cestnej kontrole. Nesedel v ňom ani štvrť hodiny. Na znamenie zastal a hneď aj z voza vystúpil.

                Vyšetrovateľ nemal s ním nijakú robotu. Pri prvom výsluchu povedal všetko, kde kedy ktoré auto zobral, ako dlho sa na ňom vozil a kde ho odstavil.

                A na opakovanú otázku, prečo to robil, odpovedal: Chcel som sa povoziť.

                Maťova autománia mala dôležité pozadie. Jeho otec je projektant a má sedan. Maťo mal ohromnú pasiu umývať otcovo auto, bol šťastný, keď skôr ako otec, starý šofér, zistil, ktorá sviečka zle páli, alebo keď rýchle našiel a opravil chybu v elektrike. No Maťo to nerobil len z čistého pracovného zápalu, vnikal do tajov automobilu nielen preto, že ho zaujali motory, jeho veľkou túžbou bolo čím skôr si sadnúť za volant. Často unúval otca, často ho prosil, keď boli sami za mestom a cesta bola voľná, aby mu dal oprobovať čo len na kilometer, čo len na pol. Ale otec, prísny a pedantný človek, zakaždým mu povedal: Nie! Páčila sa mu synova záľuba v autách a v motoroch vôbec, ale v tomto bode bol neoblomný a mal pravdu. Nesmel mu dovoliť sadnúť za volant, zákon to nepripúšťa. Počkaj, kým budeš mať osemnásť rokov, našoféruješ sa do chuti!

                Ale Maťo sa predsa len dostal za volant, keď mal šestnásť preč.

                Učil sa za strojného zámočníka, s chuťou pomáhal starším kamarátom pri mnohých fuškách, nejedno auto spolu rozobrali a poskladali a potom: Tu máš, chlapče, oprobuj, prežeň sa trošku!

                Maťo sa hravo naučil šoférovať a čoskoro sa vyznal v črevách áut všetkých značiek, čo behali po meste. Naozaj výnimočný talent.

                Ale predsa len je od lásky k motorom, od túžby sedieť za volantom ku krádeži veľký a psychologicky nie jednoduchý krok. Niečo sa musí v takom mladom človeku stať, niečo vo vnútri porušiť, to nie je len tak. Aj tu sa porušilo.

                Maťo je adoptovaný syn. To sa pri vyšetrovaní vedelo, len sa nikto nenamáhal zistiť, aká dráma sa odohrala medzi ním a jeho rodičmi. Hádam aj im padlo ťažko zdôveriť sa neznámym ľuďom so svojím nešťastím, odkryť pred nimi svoju bolesť. Ale mne jeho otec neskoršie všetko porozprával.

                Maťo sa nemal dozvedieť, že je adoptovaný. Alebo nikdy, alebo len v príhodnej chvíli, keď bude dospelý. Lúčikovci si ho po fronte vzali z detského domova, zariaďovali sa vtedy do nového života, on už mal tridsaťpäť rokov, sedem rokov boli spolu a vedeli, že nikdy nebudú môcť mať vlastné deti. Front nechal vtedy veľa detí v domovoch, mnohé k nám teraz prichádzajú ako prípady.

                Aj Maťo prišiel. Nejakou náhodou či zlomyseľnosťou susedov sa všetko dozvedel, pribehol raz večer domov, celý blčal a kričal: Klamali ste ma, ste klamári, podvodníci!

                Matka vybehla z izby, zaliali ju slzy, nebola schopná slova. Čo mu aj mohla v takejto chvíli povedať? Mala mu rozprávať o tom, ako im raz z detského domova, kde vedeli o ich rozhodnutí adoptovať chlapčeka, zatelefonovali, poďte, ale sa ponáhľajte, lebo máme veľmi chutného chlapčeka, to nie je ani dieťa, to je anjelik, príďte hneď, lebo vás niekto predíde. Mala mu pripomenúť, ako ho našla s ošetrovateľkou sedieť na lavičke v parku, ako k nej natiahol ruky a povedal, ty si moja mama, a ako sa jej hodil okolo hrdla a viac ju nepustil? A mala mu povedať, ako ju muž vtedy drgol a zašepkal, počuj, žena, nemali by sme toho chlapca dať najprv lekársky vyšetriť? Aj ona sa vtedy zháčila a chcela povedať, že si to ešte rozmyslia, ale už nemohli nič robiť, lebo chlapček bol raz-dva oblečený a umytý a rýchle, veľ mi rýchle im ho odovzdali, papiere boli pripravené, ostávalo len podpísať vyhlásenie, tak ho podpísali.

                Chlapec bol naozaj ako anjelik, ľahučký, priesvitný, len vzlietnuť do nebíčka. Mal tri roky a vážil osem kíl a počínali mu mäknúť kosti a chytala sa ho tuberkulóza. Nie mesiace, roky chodili s ním od lekára k lekárovi, po kúpeľoch a sanatóriách, vybojovali si ho proti smrti a chorobám, bol len ich, ich vlastný.

                Mala mu teraz ukázať fotografiu, pozri sa, Maťko, takto si vyzeral, keď sme si ťa našli, a pozri sa, takto o rok a potom o dva, a vidíš, aký je teraz z teba rúči, urastený, zdravý mládenec?

                Nič z toho mu nemohla povedať, hoci to všetko bola pravda, nebol by jej slová pochopil inakšie, len ako vynucovanie povinnej vďaky za to, čo pre neho urobili. A to by bolo ešte horšie.

                Zato otec sa mu snažil všetko pokojne a rozumne vysvetliť, mysleli to s ním dobre, chceli ešte počkať do jeho plnoletosti, a potom mu pri oslave jeho osemnástich rokov odhaliť celé tajomstvo.

                Chlapec sa síce utíšil, ale jeho vzťah k rodičom sa od tej chvíle úplne zmenil. Stal sa samotárom, prestal ich oslovovať otec a matka, prejavoval im iba najnutnejšiu chladnú úctu, akou je dieťa povinné voči starším ľuďom a živiteľom. Takto sa im pomstil za to, že skoro sedemnásť rokov nazýval jednu ženu matkou a jedného muža otcom, že sa k nim ako dieťa túlil, dal sa od nich hladkať, že sa im zdôveroval.

                Prežíval ťažkú krízu. Ale takáto kríza mladého človeka nemôže trvať dlho, musí sa prevaliť na jednu alebo na druhú stranu. Ani u Maťa dlho netrvala.

                Jednu sobotu nespal doma, vrátil sa iba v nedeľu večer. Tej noci ukradol prvý spartak. Bola pozdná hmlistá jeseň, viem si predstaviť, ako sa mu ligotali oči, keď naštartoval, zaprel sa chrbtom do sedadla a hnal sa s vozom za mesto.

                Tak sa stal Maťo Lúčik zlodejom automobilov. Vášeň, dobrodružstvo, riziko stali sa mu náhradou za to, o čom bol presvedčený, že navždy stratil, ba vlastne ani nikdy nemal. Tak aj dostal za sedemnásobnú krádež áut pol roka bezpodmienečne. Naozaj, nikto vtedy neporušil zákon, no dalo sa to vyriešiť inakšie, zákon to dovoľuje. Mali vtedy chlapca zavolať na prokurátorský pohovor, prizvať všetkých poškodených, povedať mu, pozri sa, čo ti urobili títo ľudia? A ty si im narobil starosti, mohol si niektorý voz aj vážne poškodiť, predstav si, že raz budeš mať vlastné auto, a niekto si ho v noci požičia, čo spravíš? Pravdaže, budeš volať bezpečnosť, chyťte zlodeja, chyťte ho a potrestajte! A vidíš, oni sa ti nechcú pomstiť, chcú ti všetko odpustiť – a pravdaže by boli povedali, že vlastne nijakú škodu neutrpeli a nič nežiadajú a všetko mu odpúšťajú. A potom sa malo s ním hovoriť za prítomnosti rodičov a v závode, hovoriť otvorene, ale prísne: Maťo, bez spoločnosti sa nezaobídeš, nemôžeš ísť proti nej, rozbiješ si hlavu. Nezahrávaj sa viac s takými vecami, ak ešte necítiš, že si robil zle, aspoň sa trošku boj, vedz, že zákon bude proti tebe na druhý raz prísny!

                Ale toto všetko sa nestalo, toto sa neskúsilo, a preto som si chcel dať na tomto rozhovore s Maťom Lúčikom veľmi záležať. Ale nedaril sa mi, cítil som, že moje slová odfrkujú od neho ako email z rozpučeného hrnca.

                Taký rozhovor nikdy netreba preťahovať, tak som ho rýchle skončil a predbežne som sa uspokojil s Maťovým sľubom, že pôjde rovno domov. S otcom som sa dohovoril, že mu doma nebudú nič pripomínať, bol som za jeho majstrom, aj za riaditeľom učňovskej školy, zariadili sme, že sa doučí, chýbal mu už iba rok. A riaditeľ dopravných závodov mi sľúbil, že Maťa po vyučení hneď zamestná, veď šofér a vyučený strojný zámočník, to je hotový poklad. Ten riaditeľ bol náhodou môj známy, aj my, prokurátori, musíme často využívať osobné styky.

                Maťa som chcel nechať pár dní na pokoji, sľúbil som mu, že za ním prídem, chcel som sa s ním porozprávať tak od srdca. A v inom prostredí. Niekde na prechádzke, u nich doma alebo u mňa, nie v šedivej, odpudzujúcej úradnej miestnosti.

                Ale pár dní sa minulo, a potom ešte pár dní, a nikdy som nemal voľný deň, je to moja chyba, trápi ma svedomie. Mal som sa radšej urobiť chorým a vyhnúť sa jednej porade, jednému zasadnutiu, odložiť napísanie jednej správy a ísť za ním.

                Lebo o tri týždne – bol utorok, práve som si robil posledné poznámky na poradu o problémoch delikvencie mladistvých – vošiel do mojej kancelárie práporčík od bezpečnosti a vytiahol papiere, ku ktorým som mal pripojiť súhlas na vyšetrovaciu väzbu.

                Pozrel som sa na meno, krv sa mi nahrnula do tváre.

                V sobotu večer zmizla volga, v nedeľu popoludní ju našli, odborníci od bezpečnosti na prvý pohľad poznali, čia je to práca. V pondelok vzali Maťa Lúčika z dielne, čo si robil, kde si bol? Nemohol zapierať, bolo to úplne jasné.

                Práporčík stál, čakal na môj súhlas, čakal na podpis. Podľa neho to bol jasný a jednoduchý prípad, aký sa bez ťažkostí posúva dopredu.

                Ale pre mňa nemohol byť Maťo Lúčik jednoduchým a jasným prípadom. Bolo mi iba jasné, že súhlas k uväzneniu nedám. Práporčíka som poslal preč, zavolal som si náčelníka, pokúšal som sa mu vysvetliť, aká chyba sa už raz stala s týmto Lúčikom, že sa nesmie zopakovať, musíme ho voľajako zachrániť, zatvorením a súdom nič nedosiahneme.

                Náčelník ma nechápal, nepresvedčil som ho, no aj tak som neústupne trval na tom, aby Maťa prepustili. A vystavil som to hneď čierne na bielom a ponáhľal som sa na tú poradu o trestnej činnosti mládeže, referovať a počúvať referáty, vyhodnocovať štatistiky a prijímať uznesenia.

                Zavolal som si kolegu, slušný, tichý, vyše štyridsaťročný, aj dosť skúsený prokurátor je to, len škoda, že aj ja nemám vyše štyridsať, že mám len tridsaťpäť, nie je vždy príjemné šéfovať starším ľuďom.

                Povedal som mu, o čo ide, povedal som mu len tak v rýchlosti, skoč na bezpečnosť, vyzdvihni toho nešťastníka, upovedom otca a Maťovi povedz, že ho zajtra o tretej budem čakať pred závodom, že určite prídem. Čertovská porada, mal by som ísť za ním radšej hneď, no bež a len ho dôrazne upozorni, aby neurobil nejakú hlúposť.

                Usmial sa a povedal dobre, už aj idem, a pohodlne si obliekal kabát. Poznám ten jeho úsmev, ten úsmev hovoril: Tvoja vec, tvoja novota, nič ti nepoviem, čo si myslím, mal si sa spýtať staršieho kolegu, bol by ti poradil, lebo robíš hlúposti.

                Nemal som čas baviť sa s ním, zajtra si chlapca chytím a dáme to do poriadku, bol by v tom hrom a peklo, aby som to nedal do poriadku, dokážem, práve v jeho prípade dokážem, že nemusím každého hneď zatvárať, veď Maťo Lúčik nie je sprostý zlodej.

                Ale „zajtra“ – bolo to fantastické – mal som dojem, akoby sa vrátil predchádzajúci deň.

                Skoro v tú istú minútu, kompletizoval som jednu vraždu, zaklopal a vošiel ten istý práporčík, zasalutoval a vytiahol papiere a vtedy mi blyslo hlavou: zasa je to on!

                Triasli sa mi prsty, keď som preberal spis. Bol to Matej Lúčik. Krádež auta, pristihnutý pri čine, protokol o predbežnom výsluchu, zase odo mňa žiadali súhlas k väzbe.

                – Nedám! – vykríkol som.

                Kolega sa usmial, čert ho vzal, schytil som spis, vražda počká, teraz už muselo všetko počkať, všetky vraždy a porady a aktívy, sadol som do auta a uháňal k majorovi.

                Vtrhol som k nemu rozčúlený, ani neviem, či som zaklopal.

                – A to má byť čo? – vyhŕkol som.

                – To má byť to, – hovoril major pokojne a s jemnou iróniou, – že tvojmu chlapčekovi sa zase zachcelo auta. Keď sme ho pustili, ani domov nešiel a v noci ho chlapci čapli. Pustili sme ho na tvoj príkaz, no ako vidíš, nevydržal na novej ceste životom ani do soboty, sobota bola predsa jeho deň, nie? Teraz mu už bol dobrý aj utorok.

                – Čapli, vravíš? – triasol sa mi hlas.

                – Tak zadržali, – pokračoval major pokojne ďalej. – Orgány bezpečnosti ho prichytili pri čine. Práve štartoval.

                – Štartoval, vravíš, práve štartoval?

                Začítal som sa do protokolu.

                – A toto je kto? – ukázal som na meno v spise, – ten, čo bol s ním spolu v aute, kde sa ten tu vzal? Lúčik robieval svoju robotu, vždy sám, nepotreboval pomoc.

                Major mi ľahostajne odpovedal:

                – Nejaká náhodná známosť z nočnej ulice. Už sme ho tu raz mali na pohovore pre akési výtržnosti. Sľúbil, že bude poriadny, a hľa! Ale aj teraz sme ho pustili, len sme ho vypočuli. Lúčik ho naviedol, on pri tom nemal nič, iba si sadol do auta, že sa aj on prevezie.

                – Lúčik ho naviedol, vravíš? – zastal som, nevedel som, či to mám povedať, ale potom to zo mňa vybúšilo:

                – A nebolo to náhodou opačne?

                – Ako? – opýtal sa major, tušil, kam mierim.

                – Napríklad náhodou takto: Viem, Maťo, o bielej felícii, hovorí mu ten jeho náhodný nočný známy, parádna mašinka, stojí v tmavej uličke a široko-ďaleko niet nikoho... A naozaj tam nebolo široko-ďaleko nikoho, iba za rohom čakal ktosi pripravený.

                Major očervenel, urazil sa.

                – Čo si myslíš, kto sme?

                – Nič si nemyslím, – pokračoval som už bez rozčúlenia, najmä nie o tebe, ale musíš pripustiť, že je to naozaj zvláštna náhoda, že tvoji chlapci prekrižujú so svojím autom Lúčikovi cestu práve v momente, keď štartuje. To sa vám každý deň nepodarí, uznáš, však?

                – Uznám, nepodarí. A ty musíš uznať, že ho nesledovali nadarmo.

                – Povedzme, že to uznávam, ale aj tak súhlas k uväzneniu nedám, musí sa to riešiť inakšie!

                – Tvoje právo, – ponúkol ma major cigaretou, sklapol tabatierku. – Ale aj tvoja zodpovednosť. A nie malá. Upozorňujem ťa nie ako major prokurátora, ale ako súdruh súdruha: veľa riskuješ.

                – Možno veľa, ale hádam aj nie.

                Dívali sme sa jeden druhému uprene do očí.

                – Kde má prokurátor riskovať, ak nie v dôvere v človeka? Nový človek, to je aj riziko dôvery.

                Povedal som to veľmi presvedčivo, ale začal som cítiť, že boj o Maťa Lúčika asi prehrám, no vzdať som sa už nemohol.

                Súhlas k uväzneniu som nedal, Maťa som vyzdvihol sám. Držal som ho za lakeť, posadil do auta, potom som vyvolal jeho otca z kancelárie a odviezli sme sa spoločne k nim na byt.

                Matku mal doma, keď ho zbadala, vypadli jej slzy, ale Maťo sa otočil, aby ich nevidel.

                Poslali sme ho do kúpeľne, nech sa umyje a ľahne si a potom som jeho rodičom dohováral, zaklínal som ich, aby boli trpezliví, múdri, nech si otec vyberie hoci neplatenú dovolenku, musia ho nenápadne obklopiť pozornosťou a láskou, musia, musia, hovoril som samé musíte. Nakoniec som ich upozornil, keby dačo u Maťa zbadali, aby ma hneď zavolali, prídem v ktorúkoľvek hodinu. Bol som presvedčený, že to prokurátorským pohovorom predsa len nejako vyriešim, hoci som vedel, že ma čaká tuhý boj.

                V noci som spal veľmi málo, preberal som svoj postup, cítil som, že si počínam dobre, ale že som sa kdesi dopustil chyby, a to sa mi môže pomstiť a Maťo na to môže doplatiť.

                Ráno o siedmej mi zazvonil na byte telefón. Volal ma Maťov otec, stručne a sklesle mi oznámil, že v noci chlapec ušiel z domu. Odišiel oblokom, nič si nevzal.

                Bežal som za majorom.

                – Nájdi ho, nájdi mi toho nešťastníka, tvoji ľudia ho musia nájsť, všeličo dokážu, keď chcú!

                Bol som netrpezlivý, prosil som ho, ale major bol pokojný.

                – Zmizol len pred pár hodinami, ešte sa môže vrátiť, nemusíme začať pátranie, máme na to svoje predpisy.

                – Nemusíte, ale môžete. Nájdite mi ho skôr, ako zasa niečo vymastí, potom už bude koniec! Spravil som chybu.

                – Aspoň že si to konečne priznáš, – povedal major, mal som dojem, že ma trošku ľutuje a trošku sa mi posmieva.

                – Áno, spravil som chybu. Mal som na to skôr prísť, že všetko robil schválne.

                – Som zvedavý, kto nekradne schválne.

                V majorovom hlase som zase zbadal zastretú iróniu.

                – Bral tie autá schválne, – pustil som sa do majora, – aby sa dostal konečne z domu, aby unikol rodičom, rozumieš? Musíme ho nájsť a musíme mu vytĺcť z hlavy predstavu, že rozchod s rodičmi a cesta z domu musí viesť len do basy. Keď nechce s nimi žiť, nechce, nikto ho teraz k tomu neprinúti, kým len sám raz nepochopí, že tí ľudia mu neublížili a že mu dali veľa, možno až príliš veľa. A ty mi v tom musíš pomôcť, starký! Nájdeme ho a umiestime kdesi mimo tohto mesta, kde ho nik nepozná, kde ho prijmú do internátu a do učenia, kde nájde nový kolektív a nové záujmy. Ale teraz musí rýchle preč z tohto mesta.

                – No dobre, čo mám s tebou robiť, – vzdychol si major. – Nájdeme ti ho, pustíme sa do toho hneď, ale ťa ľutujem, vyzerá to tak, že sa s ním stretneme, až keď sa prejaví svojou prácou. Ale urobíme, všetko, čo vieme.

                Tri dni som tŕpol, nemohol som sa na nič sústrediť. Na štvrtý deň ma major zavolal. Už ho mali, ale nechytili ho v našom meste, chytili ho v susednom, postupne zobral dve autá, a obidve poriadne nabúral.

                Možno náhodou, možno schválne, pomyslel som si, ale vedel som, že bude tvrdiť to druhé. No na tom už teraz nezáležalo, bol som porazený, Maťa som už vypustiť nemohol.

                Navštívil som ho v cele.

                – Prečo si to spravil? – opýtal som sa ho, neviem, či si všimol, ako mi ho bolo ľúto.

                Asi nie, lebo nedvíhal oči od zeme, zanovito mlčal. Nedostal som z neho ani slova.

                Dal som teda súhlas na vyšetrovaciu väzbu, zaviedol som proti nemu trestné konanie. Som predsa len prokurátor a musím sa držať zákona, a to nie je vždy ľahko.

                Keď som o pár dní sedel v pracovni so starším kolegom, nezdržal sa poznámky, povedal len tak mimochodom:

                – Tak s tým chlapcom si predsa len nemal pravdu.

                Nepovedal som nič.

                Mal som pravdu! Som presvedčený, že som ju mal a mám, hoci som bol v jednom konkrétnom prípade porazený. Kto má pravdu, nemusí vždy vyhrať. A tu nešlo o mňa, o moju prokurátorskú prestíž, išlo o toho Maťa. Neskoro som zasiahol, nevedel som si dosť zavčasu nájsť pre neho čas, to je celá príčina zlého konca. Obžalobu proti nemu musím vypracovať sám, je to môj prípad, moja povinnosť, moja ťažká povinnosť. Zo všetkých síl sa ju vynasnažím čestne a spravodlivo splniť.

     

    Nič neprehrmelo (úryvok z knihy Na poslednom úseku)

     

    Nikdy nič neprehrmí! odplata za zbabelosť bude len ťažšia. Statočnosť a schopnosť prekonávať sa získame len vtedy, keď sa odhodláme na obete.“

    Alexander Solženicyn

                V Literárnom týždenníku (č. 44/1989) vyšla nobelovská prednáška Alexandra Solženicyna (Nobelovskaja lekcija, 1972). Veľmi dávno som si ju prelúskal v časopise Die Zeit. A teraz som sa opäť do tohto fascinujúceho textu ponoril a chvíľami som mal pocit, že sa v jeho bezodnej hĺbke utopím. A predsa mi len niečo chýbalo, keď som sa spamätal, čosi mi nedalo pokoj. Dívam sa na meno prekladateľa: Peter Birčák. Nemám proti nemu nič. No mne sa na jeho miesto premietlo iné meno: Pavel Ličko. Ale ten je už vyše roka mŕtvy. A čo vdova po ňom, pani Marta Ličková, ktorá bola dvadsať rokov vyškrtnutá zo zoznamu prekladateľov vo všetkých slovenských vydavateľstvách? Alebo: Nenašlo sa miesto aspoň pre stručnú redakčnú poznámku, že osud jedného slovenského prekladateľa ruštiny a niekdajšieho redaktora Kultúrneho života Pavla Ličku sa dramaticky zauzlil a tragicky zavŕšil menom a dielom Alexandra Solženicyna?

                Mladší redaktori Literárneho týždenníka, uznám, tí sa aj nemusia pamätať. Ale čo tí starší i najstarší, najmä členovia redakčnej rady? Naozaj sa v nich nič neozvalo? Alebo si mysleli, že je to už dávno a že všetko prehrmelo? Nie, nič neprehrmelo.

     

                V Kultúrnom živote č. 13 z 31. marca 1967 vyšla na prvej strane reportáž Jedného dňa u Alexandra Isajeviča Solženicyna (Literárna tvorba a umelecké názory). Kto si ju prečítal do konca, na desiatej strane zistil, že je pod ňou podpísaný Pavel Ličko.

                Mám tú reportáž pred sebou. Ani po takmer dvadsiatich troch rokoch v ničom nepôsobí anachronicky, lebo je absolútne nepatetická, vecná, prísne rešpektuje toho, o kom je reč, a presne reprodukuje jeho strohé formulácie.

                Solženicyn: „Už v tábore som sa rozhodol napísať o jednom dni života. Tolstoj povedal, že predmetom románu môže byť život celej Európy za celé storočie, ale aj život mužíka za jediný deň.“

                Pavel Ličko k tomu poznamenáva: „Počúvam pozorne a nevdojak mi prichodí na um, že ak Solženicyn vo svojej tvorbe používa vycizelovaný jazyk, vyvierajúci hlbín ľudového jazykového bohatstva, v hovorovom prejave jeho vety plynú v horúčkovitom, ale nie prekotnom rytme, sú to vety prísne logicky sformované ako kryštály ľadu, vety, aké tvorí matematik.“

                Na otázku, aké podmienky má spisovateľovi poskytovať spoločnosť, aby mohol splniť svoje poslanie, Solženicyn odpovedal jednou vetou: „Poskytovať mu objektívnu kritiku a dosť.“ Potom však predsa len dodal: „Spisovateľov netreba veľmi rozmazávať. Je veľa prípadov, keď sa spoločnosť zachovala nespravodlivo voči svojmu spisovateľovi, a on predsa splnil svoje poslanie. Na nespravodlivosť musí byť spisovateľ pripravený. Je to riziko jeho povolania. Osud spisovateľa nebude nikdy ľahký.“

                Čitatelia sa však z Ličkovej reportáže predovšetkým dozvedeli, že Solženicynove diela Matrionina chalupa, Prípad na stanici Krečetovka, Vyšší záujem a najmä jeho román Jeden deň Ivana Denisoviča „nebol iba spontánnym umeleckým výkrikom ubolenej, utýranej duše ako sa kládli otázky po autorovom veľkom úspechu“, ale že tento päťdesiatnik „po celý svoj život pripravoval sa vedome a s prísnou disciplínou na spisovateľské povolanie. Ako vieme, pripravoval ho na toto povolanie aj sám život“.

                Reportáž priniesla zasvätené informácie aj o predchádzajúcej literárnej i dramatickej tvorbe spisovateľa, najmä o jeho románoch V prvom kruhu a Rakovina, z ktorého ešte pred vyjdením reportáže v Kultúrnom živote uverejnila úryvok bratislavská Pravda v preklade Marty Ličkovej.

                Článok Pavla Ličku sa stal „senzáciou“. Dávam toto slovo do úvodzoviek, lebo v jeho texte niet ani nádychu senzačnosti. Prebrali ho desiatky európskych, ba svetových časopisov, dokonca jeden japonský. Predovšetkým pre cennú faktografiu a autentickosť Solženicynových výrokov. A bola tu ešte jedna vec, ktorá tiež bezpochyby zavážila: Solženicyn žil vtedy v Rjazani (Projezd Jabločkova) v izolácii. Čiastočne síce dobrovoľnej (sústredený na prácu), ale aj nútenej, o ktorú sa starali príslušné orgány ZSSR vrátane Zväzu sovietskych spisovateľov. Bolo takmer nemožné dostať sa k nemu.

                Ale Pavlovi Ličkovi spolu s ďalším redaktorom Kultúrneho života, tiež už, žiaľ, nebohým Rudolfom Olšinským, sa to podarilo. Viem, že im k tomu dopomohol istý moskovský priateľ vtedajšieho šéfredaktora KŽ Juraja Špitzera.

                Akú povahu mala táto izolácia Alexandra Solženicyna, objasnil Pavel Ličko o rok neskôr v časopise Světová literatura (4/1968) v recenzii nazvanej Solženicynov román Rakovina, uverejnenou spolu s ukážkou z tohto románu.

                Autor recenzie sa pri spomínanej návšteve v Rjazani roku 1967 dozvedel, že Solženicyn už skôr dostal pozvanie od Zväzu československých spisovateľov na návštevu Československa. Išlo teda o pozvanie po zväzovej línii, a preto sa dostalo do rúk príslušného činiteľa na Zväze sovietskych spisovateľov, ktorý Solženicynovi napísal: „Zväz československých spisovateľov Vás pozýva na návštevu Československa. Odpovedzte mu naším prostredníctvom, že návštevu nemôžete pre vážnu chorobu vykonať.“

                Solženicyn však ukázal Pavlovi Ličkovi a Rudolfovi Olšinskému text telegramu, v ktorom „vlastným prostredníctvom“ odpovedal: „Zväzu československých spisovateľov. Rád by som navštívil Československo, ale niektorí byrokrati mi to znemožňujú.“

                Ten telegram do Prahy nedošiel. Zväz československých spisovateľov neskôr svoje pozvanie zopakoval, ale výsledok bol rovnaký. Solženicyn sa do Československa nikdy nedostal.

                Na záver svojej recenzie vo Světovej literature Pavel Ličko cituje Solženicynov výrok: „Som si istý, že svoje spisovateľské poslanie splním za každých okolností a z hrobu ešte úspešnejšie a neodškriepiteľnejšie ako živý. Nikto nezatarasí cestu pravde a za jej prenikanie som ochotný podstúpiť aj smrť. Ale možno nás mnohé lekcie napokon naučia nezadržiavať spisovateľovo pero za jeho života.“

                Ličko k tomu dodal: „To bolo pred rokom. Dnes (t. zn. 1968 – pozn. R. K) citujeme Solženicynov výrok nádejou, že sa stane už len dokumentom.“

                Výrok sa však nestal dokumentom o tom, čo bolo. Stal sa, žiaľ, prognózou, ktorá sa tragicky naplnila predovšetkým v osude Alexandra Solženicyna a podobne v osude mnohých sovietskych i našich spisovateľov, ktorým sila, čo si privlastnila titul „pravda, svedomie a česť epochy“, zadržala pero. A zadržala ho aj P. Ličkovi.

                Pavla Ličku zatkla Štátna bezpečnosť 1. septembra 1970. Po desaťmesačnej vyšetrovacej väzbe ho dňa 22. júna 1971 predviedli pred trestný senát Mestského súdu v Bratislave.

                Tu je namieste otázka, do akých súvislostí sa vlastne dostal prípad Solženicyn a prípad Ličko.

                Od začiatku to bola priama a krásna, na naše, ba i európske pomery – jedinečná súvislosť. Nie americký, anglický, francúzsky alebo iný svetový žurnalista, ale obyčajný slovenský novinár má odrazu taký kredit, že mu Solženicyn zverí kompletné strojopisy románu Rakovina a divadelnej hry Oleň i šalašovka (Jeleň a táborová prostitútka) a povie mu, len ústne ho splnomocní: „Urobte s tým, ako uznáte za vhodné.“

           Pavel Ličko si uvedomí, čo má v rukách a akú má zodpovednosť. Obe diela sa síce rýchle prekladajú v Bratislave (Rakovinu preložila Magda Takáčová, divadelnú hru Marta Ličková – obe diela však už nestihli vyjsť), ale vie, že to nestačí, že Solženicyna, hlavne jeho Rakovinu, treba dostať do sveta. Aj ich dostane. Trikrát (roku 1968 a 1969) vycestuje do Londýna, kde musí pred súdom na bibliu prisahať, že má od Solženicyna ústne poverenie zariadiť publikovanie jeho diel v zahraničí. A obe diela naozaj veľmi rýchle vyšli v Anglicku, Amerike i v ďalších štátoch. Najmä o Rakovine začala písať svetová tlač.

                Pavel Ličko má však aj šťastie, že sa v Bratislave stretne s pozoruhodným človekom Nicholasom Bethelom, členom anglickej Snemovne lordov, ktorý sa práve vracia z Poľska a ktorý bol predtým viackrát v ZSSR. Tento mladý, vtedy len vyše tridsaťročný lord, dáva totiž pred vysedávaním v parlamente prednosť publicistickej a literárnej práci. Prekladá zo slovanských jazykov, hlavne z ruštiny a poľštiny, koncom šesťdesiatych rokov vydáva napríklad pozoruhodnú knihu Gomulka a jeho Poľsko, napíše fundovaný seriál o osude krymských Tatárov a iných ohrozených národov v ZSSR. Dnes je váženým členom Európskeho parlamentu a len nedávno plnil dôležité poslanie v Sýrii a Libanone – ovláda totiž aj niekoľko orientálnych jazykov.

                Tento Nicholas Bethel uvedie Pavla Ličku v Londýne a nezištne mu pomáha plniť zodpovedné poslanie pri oboznamovaní sveta so životom a dielom A. Solženicyna.

                Bol som na Ličkovom procese. Po dva dni som v súdnej sieni spolu s jeho rodinou a hŕstkou priateľov sledoval celé pojednávanie. Počúval som nezmyselnú obžalobu, počúval svedkov – čestných, dobromyseľných, naivných, zastrašených i ochotných. Zúčastnil som sa aj na odvolacom konaní pred krajským súdom, ktorý prvostupňový rozsudok potvrdil. Bol to ukážkový politický proces.

                Ako dokument uvediem niekoľko výňatkov z obžaloby, ktorú si, prirodzene, súd v plnom rozsahu osvojil:

                „Anglický publicista Nicholas Bethel dňa 7. novembra 1967 pri spiatočnej ceste z Poľska do Londýna sa zastavil v Bratislave, aby sa tu stretol (v rozsudku sa hovorí nadviazal styk – pozn. R. K) s obvineným Ličkom, ktorý predtým v rôznych časopisoch uverejňoval reportáž o svojej návšteve u sovietskeho spisovateľa Solženicyna v ZSSR.

                Ličko dostal za úlohu získať rukopisy diel sovietskych spisovateľov, A. Solženicyna a ďalších podobných literátov, samozrejme, len tých, ktorí sa dali využiť na protisovietsku propagandu a vôbec na zdiskreditovanie myšlienky socializmu a komunizmu, uskutočňovaného v ZSSR.

                Obvinený v marci 1969 vystúpil v anglickej televízii BBC v rámci tzv. literárnej relácie o sovietskom spisovateľovi Solženicynovi. Hoci vedel, že sovietski občania a aj spisovatelia, ktorí sú hrdí na svoju sovietsku krajinu... odsudzujú terajšiu spisovateľskú činnosť aj osobný postoj Solženicyna, hovoril o tomto renegátovi v superlatívoch.“

                Pavel Ličko v televízii BBC nehovoril v superlatívoch. Hovoril jednoducho a vecne o osobnosti a diele veľkého ruského spisovateľa, vyslovil ďalej domnienku – nádej, že Solženicyn „predstavuje začiatok intelektuálneho hnutia, ktoré prípadne môže spojiť medzeru medzi Ruskom a ostatným svetom“, a vyriekol pravdivú, no pre seba osudnú vetu: „Myslím, že A. I. Solženicyn je pre nás veľkou nádejou pre krajinu, ktorá je okupovaná ruskou armádou (podčiarkol prokurátor).“

                Prokurátora musel Solženicyn strašiť aj vo sne, lebo súdu ako vrchol prezentoval výstrižky z novín „v súvislosti s ďalšou provokáciou protisocialistických síl na Západe, ktoré presadili z čisto propagandistických a politických dôvodov, aby Solženicynovi bola udelená Nobelova cena“.

                A teraz z obžaloby a doslova aj z rozsudku ešte jeden citát o druhej „vine“ (bohužiaľ, vtedy nie v úvodzovkách) Pavla Ličku.

                „ V júli 1970 v byte (meno a adresu vynechávam) a inde v prítomnosti viacerých osôb hanobil Sovietsky zväz tým, že z magnetofónového záznamu prehrával protisovietsku pieseň spievanú spevákom Krylom, začínajúcu sa slovami: Osmého listopadu 1620 u letohrádku Hvězda na Bílé hoře, v ktorej hrubo hanobil Sovietsky zväz.

                Okrem témy Solženicyn a Kryl sa na súde dlho inkriminovalo aj niekoľko článkov, ktoré sa v rokoch 1968 – 1969 objavovali v anglických časopisoch The Times, The Guardian a Sunday Times o situácii v Československu a na Slovensku zvlášť. Niektoré spracoval na základe získaných podrobných informácií Nicholas Bethel, iné boli podpísané pseudonymom Certik alebo Kodada. Príznačné sú ich tituly, napríklad To bol týždeň; Čo sa naozaj prihodilo v Čiernej nad Tisou; Únos Dubčeka; Československo na kolenách; Hazard Ruska s Husákom; Československo na pleciach Husáka.

                Boli to všetko zásadné, kritické, ostré a predvídavé články. Čas im dal za pravdu. Súd nie. Súd ich hodil na misku váh ako tretiu uznanú vinu Pavla Ličku a dňa 23. júna 1971 ho odsúdil za trestný čin poškodzovania záujmov republiky v cudzine, za trestný čin hanobenia republiky a jej predstaviteľa a za trestný čin hanobenia štátu svetovej socialistickej sústavy a jej predstaviteľa na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne.

                Trest si odpykal v Ilave v „Ústave nápravnej výchovy Ministerstva spravodlivosti“, kde bol, ako sa v úradnom dokumente stručne hovorí, zaradený na pracovisko Chemosvit a okrem toho čistil kopy cibule a inej zeleniny.

                Ako tam „zarábal“, vysvitá z výpisu Ústavu nápravnej výchovy: „Oznamujeme Vám, že z Vašej pracovnej odmeny za mesiac január 1972 bola prevedená zrážka na náklady väzby 104 Kčs. K úhrade ostáva 7147 Kčs (!)“

                Aby sa nepovedalo, že „spravodlivosť“ nevie byť veľkorysá, mesiac pred vypršaním trestu bol Pavel Ličko dňa 31. januára 1972 podmienečne prepustený na slobodu so skúšobnou dobou na dva roky.

                Ale aby si zas nemyslel, že to bude mať ďalej v živote nejaké ľahké alebo aspoň trošku znesiteľné, pripravila mu dňa 7. februára 1972 Československá televízia za spolupráce s Štb „malé privítanie“ v podobe televízneho filmu Kto je lord Bethel? Neuvediem tu mená scenáristov, možno ich svedomie k niečomu pohne, ani meno robustného slovenského herca, čo si suverénne osvojil obsiahlu hanebnú kriminálno-špionážnu textovú zlátaninu, podľa ktorej sa v jeho sugestívnej dikcii Ličko „ stal aktívnym spolupracovníkom Britskej tajnej služby pri jej zámeroch proti ČSSR v roku 1968 a neskoršie“.

                Vyzeralo to tak, že by Pavla Ličku mali vlastne opäť zatknúť, veď predsa za špionáž ešte súdený nebol.

                Nie, už ho nezatkli. Stačilo, že sliedili, dobiedzali, chodili mu do bytu, predvádzali ho na výsluchy a vypočúvali i niektorých jeho priateľov, ktorí ho občas navštívili v záhrade. Tú veľkú, zanedbanú záhradu si prenajal v Lamači, snažil sa ju s vervou a s veľkými plánmi skultivovať. Bolo to nad jeho sily, najmä keď sa prihlásila stále sa zhoršujúca astma, ktorá ho postupne zatlačila do jeho bytu na Vlčkovej ulici v Bratislave. Posledným svetom sa mu stala rodina a svet kníh a časopisov, ktoré vo dne v noci študoval, robil si poznámky, vytváral si vlastné závery a prognózy. Zomrel dňa 26. novembra 1988.

                Tento článok by úplne nesplnil svoj cieľ, keby sa jeho autor uspokojil iba s tým, že zrekonštruoval justičné zdeptanie jedného slovenského intelektuála, jedného z redaktorov Kultúrneho života. Preto chcem a musím skončiť takto:

                Vyzývam verejne Generálnu prokuratúru SSR, aby bez otáľania podnikla potrebné kroky na úplnú právnu rehabilitáciu Pavla Ličku, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z nej zákonite musia vyplynúť.

                Je tak povinná urobiť, aby sa zadosťučinilo pravde, právu a spravodlivosti. Je to povinná a mravne zaviazaná učiniť aj voči vdove po Pavlovi Ličkovi, pani Marte Ličkovej a jeho deťom. A napokon a najmä: voči jeho 102-ročnej matke, ktorá si stále zachováva jasnú myseľ, sleduje všetko, čo sa teraz u nás deje, a čaká a dúfa... S politickou (straníckou) rehabilitáciou si nikto starosti robiť nemusí. Pavel Ličko a Marta Ličková vystúpili totiž z Komunistickej strany Československa 19. septembra 1968.

    (LITERÁRNY TÝŽDENNÍK 3/1990)

    Zobraziť všetko