Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Rodné meno

    Kušnieriková
  • Životopis autora

    Narodila sa 12. januára 1951 v Martine. Detstvo a ranú mladosť prežila v Dolnom Kubíne. Študovala na gymnáziu v Dolnom Kubíne a na
    Narodila sa 12. januára 1951 v Martine. Detstvo a ranú mladosť prežila v Dolnom Kubíne. Študovala na gymnáziu v Dolnom Kubíne a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1974 – 1975 pracovala ako teoretička výtvarného umenia v Oblastnej galérii v Banskej Bystrici, neskôr v Kultúrnom stredisku v Banskej Štiavnici. Od roku 1982 pracuje v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici, kde je od roku 1991 vedúcou Galérie Jozefa Kollára. Scenáristicky pripravila a realizovala viac ako stovku výstav výtvarného umenia. Žije v Banskej Štiavnici.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Odborná literatúra

    • Jozef Kollár (1996)

    Rozhlasová tvorba

    • Odpoludnie s pani Katarínou (1988)
    • Tiene (1988)
    • Alžbetina dcéra (1989)
    • Tajomstvo rovnováhy (1990)
    • Zadosťučinenie (1990)
    • Dni (1996)
    • Vystrihovačky (1996)
    • Dom (1997)
    • Priestor vyprázdnenej krajiny (1997)
    • Čas slnovratu (1998)
    • Duša domu (1998)
    • Aj ja som na svete (1999)
    • Salamandra (1999)
    • Staccato (1999)
    • Raky nevoňajú, vonia rieka (2000)
    • V Kremenisku (2001)
    • Farebná rieka (2002)
    • Láska je jabĺčko (2002)
    • Nespútaný maliar (2002)
    • Samuel (2002)
    • Smrad (2002)
    • V mene dobra (2003)
  • Charakteristika tvorby

    Rút Lichnerová, jedna z najpozoruhodnejších súčasných slovenských autoriek, zaujala kritiku aj čitateľov už pri vstupe do

    Rút Lichnerová, jedna z najpozoruhodnejších súčasných slovenských autoriek, zaujala kritiku aj čitateľov už pri vstupe do literatúry prvou poviedkovou knižkou, a to osobitým rukopisom, nekonvenčným pohľadom, ale aj presnosťou obrazu a jemnou prácou s detailom. Poviedky v Kremenisku charakterizuje schopnosť na malom priestore vytvoriť popri vonkajšom aj pôsobivý „vnútorný príbeh“ (s prienikom do zložitej psychológie postáv), takisto špecifický typ senzibility, ktorý by bolo možné označiť ako „vecnú senzibilitu“, spojenú s úspornosťou a triezvou vecnosťou výrazu, s umením skratky a náznaku. Ak sa na jednej strane autorka v ďalších textoch vzdialila od poetiky debutu a rozvinula v nich originálnym spôsobom prvky lyrizovanej prózy, ktorá má u nás pomerne silnú tradíciu, na druhej strane už v tejto knižke sa črtajú niektoré konštanty jej textov. Jednou z nich je viazanosť na konkrétny priestor (zväčša ide o Banskú Štiavnicu či Dolný Kubín) a zároveň schopnosť presahovať ho (podobne ako jedinečný príbeh spätý s ním) univerzálnejšou platnosťou výpovede; za druhú by bolo možné pokladať istý vybraný typ postáv: jej postavy sú zväčša bizarné, nekonformné, prečnievajúce zo svojho prostredia, neladiace, prichádzajúce s ním neraz do konfliktu, kráčajúce „v protismere“, a preto viac alebo menej osamelé. Počnúc Šahíziho tabíou a vrcholiac Riekou rozvíja autorka vizuálnosť, expresivitu a aj zmyslovosť textov: akoby ich tvorila s čoraz väčšou uvoľnenosťou, napriek vážnosti sujetu aj s istou hravosťou, prejavujúcou sa okrem iného rozkošateným, obrazným a šťavnatým jazykom. Prítomný v týchto textoch nie je len pohľad, očarene prestupujúci horizontálnou aj vertikálnou štruktúrou obrazov, prítomný je v nich celý komplex zmyslov, celé telesno, čitateľa zaangažúvajú obraznosťou, vôňou, farebnosťou, prizývajú na zážitok nielen videného, ale aj hmataného, preciťovaného všetkými zmyslami i pórmi. Táto zmyslovosť (telesnosť) sa v Lichnerovej textoch vrství s duchovnosťou, tak ako sa v nich vrství metafyzickosť s erotikou, racionálno s iracionálnom, a to spôsobom, ktorý je v kontexte súčasnej slovenskej ženskej literatúry ojedinelý (azda niektoré prvky príbuznosti by bolo možné nájsť s Margitou Figuli); v týchto textoch cítime prítomnosť faktu, ale aj fantázie, ich realita je svojbytná, presiaknutá snivosťou, posilnená vo svojej reálnosti imaginatívnosťou. K osobitostiam jej poetiky patrí aj prelínanie archaickosti s výsostnou modernosťou, niekedy azda až postmodernosťou. Akoby v jej textoch rezonovali posolstvá o historicky akumulovanej ľudskej skúsenosti, morálne imperatívy odkazujúce na Bibliu, starozákonné motívy a neraz aj biblická metaforika; tieto stopy z histórie však prestupujú do súčasnosti, splývajú s ňou, vytvárajúc tak akýsi (časovo) dvojdimenzionálny obraz nielen aktuálneho deja, ale aj postáv. S tým azda súvisí aj ich dvojitá ukotvenosť: akoby boli predznamenané niečím archetypálnym, čo sa nanovo aktualizuje v konkrétnom sociálno-historickom kontexte, ich príbehy akoby sa odvíjali na osi „dvojčasu“. Lichnerovej prózy vyznievajú – napriek historickým rezonanciám v nich – veľmi súčasne, kritickou reflexiou mieria priam do najcitlivejších bodov aktuálnej spoločenskej reality, či je to už realita 50. alebo neskorších rokov. V Slepej rybke rozvinula autorka explicitne jednu zo svojich kľúčových tém, ktoré sú v menej zreteľnej podobe prítomné aj v jej iných dielach, a tou je komunikácia – medziľudská v reálnom živote a literárna (čitateľská) s textom. Pre protagonistku tejto novely, ale aj pre jej ďalšie postavy je príznačná istá vnútorná tenzia medzi túžbou po komunikácii (po vzťahoch) a vedomím nemožnosti (neschopnosti?) plnohodnotnej realizácie tejto túžby, nech sú už limitujúce faktory akejkoľvek povahy. Téma komunikácie, obmedzujúcich paradoxov, ktoré sú s ňou späté, sa stáva v tejto novele nosnou aj z hľadiska autorskej reflexie možných kontaktov medzi čitateľom a textom (umeleckým dielom), či v širšom zmysle reflexie spôsobov, akými literárny text môže žiť – a následne aj z hľadiska reflexie autorskej stratégie pri tvorbe (nielen tohto) textu. Mimoriadnu úlohu hrá u Lichnerovej príroda, ktorá rozhodne nie je redukovaná na prvok dekoratívny a ani na „vonkajšiu“ prírodu; jej postavy sú jednak úzko späté s prírodným prostredím, a táto zrastenosť je pre ne očividne dôležitým predpokladom prežívania, jednak ony samy sú „prírodnými“ v tom zmysle, že príroda je konštitutívnym faktorom ich identity, že sú spojené so živlami, presnejšie: živly sú v nich, vášnivých, niekedy nespútaných, až „divých“. Prírodu v nich nevytesnila a nemôže vytesniť nijaká civilizácia, oni samy sú „vnútornou“ prírodou, zjednocujúc v sebe pudy s kultúrou, biológiu so spiritualitou. Lichnerovej postavy sa vyznačujú tvrdošijnosťou, s akou hľadajú seba, svoju cestu, príznačné je pre ne odhodlanie, s akým chcú ostávať verné vlastným predstavám o človeku, o tom, čo znamená plnohodnotný vzťah (najmä partnerský) či zmysluplný, autentický život. Podobne možno povedať o autorke, že tvrdošijne a s odhodlaním hľadá vlastnú formu, pretavuje svoj materiál do jedinečnej podoby, že s uvzatosťou sleduje v textoch vlastnú literárnu cestu, na ktorej – ako sama vraví – väčšou chybou ako odlišnosť by bolo „prepočutie svojho vnútorného hlasu, nebytie samým sebou, konanie, ktoré nie je v súlade s vlastnou identitou“.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Čo nás spája a rozdeľuje (do nemčiny preložila Bianca Schmitt), vyšlo v poviedkovej antológii slovenských prozaičiek Tagtägliche Unendlichkeit.

    Čo nás spája a rozdeľuje (do nemčiny preložila Bianca Schmitt), vyšlo v poviedkovej antológii slovenských prozaičiek Tagtägliche Unendlichkeit. Slowakische Erzählungen (1994)

    Rieka (do nemčiny preložil Jaroslav Stahl), vyšlo v dvojjazyčnej rakúsko-slovenskej poviedkovej antológii Strőmungen – Prúdenia (2001)

    Slepá rybka (2003 po nemecky)

    Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2003 po česky)

    Anna Regina (2012 po maďarsky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HOCHEL, Igor: Profilové vydanie (a jeho úskalia). Rút Lichnerová: láska je jabĺčko. (Recenzia). In: Tvorba , roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 3, s.  77

    HOCHEL, Igor: Profilové vydanie (a jeho úskalia). Rút Lichnerová: láska je jabĺčko. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 3, s.  77 – 80.

    JENDŽEJČÍKOVÁ, Agáta – LICHNEROVÁ, Rút: Literatúra je umení. (Rozhovor). In: Život (Krakov) , roč. 58, júl/lipiec 2016, č. 7 (697), s. 26 – 27.

    KASARDA, Martin: Intímne, realistické, experimentálne, slovenské. Predstavujeme finalistov literárnej ceny Anasoft litera, ktorí sa predstavia čitateľom na konci apríla. In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. XII.

    ŠAH: Rút Lichnerová – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 159.

    JUROVSKÁ, Michaela: O výlučnosti, čiže o vlastnej ceste. Rút Lichnerová: Hostina. (Trasovisko). In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 – 10, s. 57 – 61.

    MALITI FRAŇOVÁ, Eva: Na hostine banálnej každodennosti. (Kniha týždňa). In: Pravda, roč. XXV, 31. 10. 2015, č. 252, s. 34.

    KOŠKOVÁ, Hana: Cez skúsenostné zázemie k originalite. Rút Lichnerová: Hostina. (Recenzia). In: Literárny týždenník, 1. 7. 2015, č. 25 – 26, s. 11.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava 2006.

    KADLEČÍK, Ivan: Literatúra môže mať aj pamäť. In: Sme. 6. 7. 2007. Roč. 15, č. 154., s. 32.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    ZAŤKO, J.: Tvorba ako hľadanie identity (Rozhovor). In: Knižná revue, 16, 2006, č. 23.

    KAČALA, J.: Farebný svet príbehu a jazyka Rút Lichnerovej. In: Kultúra slova, 36, 2002, č. 2.

    BODACZ, Bohuš: Rozprávanie plné farieb. Rút Lichnerová: Rieka. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 110 – 111.

    ONDRUŠ, Šimon: Rak, rieka, reč, ručaj, ryba. (Slováreň). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 4, s. 125 – 130.

    ČÚZY, Ladislav: Vášeň a láska. Rút Lichnerová: Rieka. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 1, s. 111 – 113.

    ŠAH: Rút Lichnerová. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 1, s. 156.

    ŽEMBEROVÁ, Viera: Próza mravného pátosu alebo poznanie podľa Rút Lichnerovej. In: Slovo o slove, Zborník Katedry komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity, ročník XV., Prešov 2001, s. 99 – 108.

    KOČALKOVÁ, A.: Komunikácia ako prenos vnútornej energie. In: Dotyky, 12, 2000, č. 2 – 3.

    DOBIÁŠ, Rudolf: O rieke a ľuďoch. In: Kultúrny život, roč. I., č. 1, 4. 10. 2000, s. 12.

    HALVONÍK, Alexander: Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej. In: Knižná revue, roč. X, č. 21. (2000), s.1.

    Päť otázok pre prozaičku Rút Lichnerovú. In: Tvorba T, 10 (19), 2000, č. 3 – 4.

    DVOŘÁKOVÁ, H.: Salamandra a iné miestne múzy. In: Pravda, zv. 9, 17. 8. 1999.

    BODACZ, B.: Salamandra. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 4.

    ŠIKULA, B.: Slnečné hodiny. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 4.

    PODRACKÁ, D.: Lúštim tajomstvo rovnováhy (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 16.

    DVOŘÁKOVÁ, H.: Za všetkým podstatným stojí láska. In: Nové slovo bez rešpektu, 5, 1995, č. 23.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Pri všetkej historicko-sociálnej robustnosti Lichnerovej text žije predovšetkým subjektivitou: poéziou, duchovnom, magikou, metafyzikou i iracionalitou.

    Pri všetkej historicko-sociálnej robustnosti Lichnerovej text žije predovšetkým subjektivitou: poéziou, duchovnom, magikou, metafyzikou i iracionalitou. Možno práve z autorkinej schopnosti prepojiť prozaickým tvarom neprepojiteľné sa zrodil zázrak textu, ktorý nevyučuje ani dejiny, ani morálku, ani estetiku, ale sám je históriou, morálkou i estetikou a nedá sa pritom zmámiť nijakými lákavými pokušeniami. Lichnerovej písanie spočíva na efektných detailných obrazoch plných farieb, vôní, hudby a zvukov, ktoré sú však obťažkané mnohoznačnou tajomnou symbolikou, čerpajúcou silu z ľudovej mágie, rozprávok a mýtov, ba ešte častejšie z podobenstiev Starého či Nového zákona. Napríklad konkrétny konzumný riečny rak, ktorý je v knižke predmetom podnikania, sa v Lichnerovej expozícii stáva obrazom vyvolávajúcim nostalgiu za odchádzajúcim svetom i predstavu ekonomickej budúcnosti, šošovičkou na čistenie zraku, koncentrátom čistoty i premeny, ale isto generuje aj mnohé iné, viac alebo menej postrehnuteľné jemnosti. No všetko toto pláva vo vášnivom toku Lichnerovej čarovného rozprávačstva, v ktorom sa telesnosť nebije s duchovnosťou a zázračno s realitou. Aj preto je Lichnerovej štvrtá knižka Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej najmä knižkou o láske pre náročných milencov.

    Alexander Halvoník

    Autorku primárne zaujíma vzťah medzi mužom a ženou. Vkladá doň vlastnú skúsenosť, no predovšetkým vlastnú úvahu. Lichnerová dokáže obdivuhodne presne opísať jemné pradivo meniacich sa vzťahov medzi dvoma pohlaviami, plné rozličných náznakov a variantov. Autorka pracuje tak s uvážlivým slovom, ako so zámlkami a náznakmi. Jej texty sú preto náročné na významovú interpretáciu. Vyžadujú čitateľskú sústredenosť. Ak sa však čitateľ prehryzie k zmyslu, čaká ho evidentný zážitok. Rút Lichnerová je autorka, ktorá stojí za pozornosť.

    Vladimír Petrík

    Rút Lichnerová totiž nepredstiera, a vrhá sa strmhlav do vôd nekonvenčnosti, nového vytvárania obrazov, vnemov, myšlienok: nového zobrazovania skutočnosti. Jej próza je magnetická, trochu metafyzická a magická. Je v nej prítomný Boh i prostý ľudský bôľ. A najmä v nej vidím túžbu po pravde. Po nepredstieraní, po nepretvarovaní sa, po nachádzaní skutočných hodnôt a odbúravaní nánosov falše a rituálnych tancov obnovujúcich naše ochranné i útočné mimikry. Neschovávať sa. A každou bunkou vnímať a vyvolávať: domáhať sa slobody. Voľnosti. Nezávislosti. Nekonvenčnosti.

    Bohuš Bodacz

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Nepodarí sa natrvalo vyorať do kameňa súradnice umenia, vykolíkovať jeho priestor, tobôž vymedziť rôznosmernosť pretekania jeho energie. Postihnúť jeho
    Nepodarí sa natrvalo vyorať do kameňa súradnice umenia, vykolíkovať jeho priestor, tobôž vymedziť rôznosmernosť pretekania jeho energie. Postihnúť jeho intenzitu sa azda niekoľkým v istom okamihu podarí, no nebudú to stále tí istí, ani účinok nebude rovnaký, lebo umenie má nespočetne mnoho podôb a rozmanitých možností prejaviť sa. Ide v ňom o akúsi priam pluralitnú spoločnosť, o rešpektovanie povahovej odlišnosti a tolerovanie názorovej rôznosti. Učíme sa od neho rozumieť nerovnakosti, vnímame nekonvenčnosť a výnimočnosť, otvárame sa jeho kreatívnej energii.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Kniha roka 2006 podľa Knižnej revue Anna Regina Cena vydavateľstva L.C.A. v súťaži Poviedka 2002 za poviedku Láska je jabĺčko Prémia

    Kniha roka 2006 podľa Knižnej revue Anna Regina

    Cena vydavateľstva L.C.A. v súťaži Poviedka 2002 za poviedku Láska je jabĺčko

    Prémia Slovenského literárneho fondu za literárnu tvorbu v roku 2000 za prózu Rieka. Príbeh bielej ružovej a tyrkysovej
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SLEPÁ RYBKA (úryvok)      Vykrivený obraz horúceho leta. Farby postáv sa roztekajú, jedna k druhej sa beztvaro plazia

    SLEPÁ RYBKA (úryvok)

         Vykrivený obraz horúceho leta. Farby postáv sa roztekajú, jedna k druhej sa beztvaro plazia pripravené hmatať a ochutnať. Kde je to zvieratko, s ktorým by pristali ísť tancovať ako s radodajnou kozou na ľad, s pošvou na meč?

         Nikdy nezabudnem na to, čo ti bolo dopriate, čo si si vyslúžil, vyskúšal a zistil, prečo si spod najnižšieho poschodia tisícikrát vyliezol k rodičke a jej zablanený plod priviedol na svet. Nezabudnem ti jej živočíšnu vďaku, jej tvár, jej kožu, jej pohlavie, v deň letného slnovratu otvorené a vláčne ružové, jej nastrčené vlastnenie.

         Chce teba.

         Chcú teba a trhali by sa o teba, kvôli tebe by sa vymykli z predchádzajúcich zovretí. Chceli by tvoje kliešte a tvoj cisársky rez, ktorým ma obrezávaš, nie vyslobodzuješ ako dcéru, ktorým hĺbiš kanál, aby sa odplavili slová a zlé skutky, odvrátenia a úškľabky, pochádzajúce aj od týchto tu, čo boli na teba odkázaní a hanbili sa za vďačnosť, ktorú nevedeli preukázať.

         Istý muž včera, keď ma uvidel, neprešiel na druhú stranu ulice a povedal mi, Tvoj otec ma priviedol na svet v prednej izbe nášho veličianskeho domu, umyl a zavinul do konopnej plachty, vložil do náručia mojej matke so slovami, Čo ste učinili tomu najmenšiemu, mne ste učinili. Ale predtým, ako mi to povedal, odvracal sa odo mňa tak ako iní, čo sa obávali rozprávať sa so mnou. Teraz som si už nie úplne istá, či sa naozaj tak veľmi báli, alebo to iba ja som im nedala možnosť prehovoriť, lebo som sa domnievala, že sa boja a že podľahli svojmu strachu, aby nik netušil, že by mohli byť na mojej strane.

         Teda skôr, ako sa stihol udiať, zmarila som rozhovor, ktorý sa odložil o veľa rokov neskôr, keď sa nakrátko oddelilo zrno a plevy a potom sa znovu zamiešalo nové zrno s novými plevami, ale už som sa neodvracala a neostýchala sa pozerať na iné obrazy, ktoré iným spôsobom hovorili o tom istom ako môj obraz, ktorý som roztečený obila doskami, odložila a striehla, aby naň nikto nenaďabil.

         Večer pred letným slnovratom v ľahkej košeli a naboso odtúlal si sa na breh rieky. Vychudnutý si počúval najhorúcejšiu noc a vyprahnutý si čakal najdlhší deň a zvestovanie Pannám, ktoré budú rodiť dcéry a synov, čo ešte nikomu nestihli ublížiť a istý čas azda neublížia a ešte nemôžu vedieť, že ubližovať sa dá mlčaním i činom.

         A tak niekoľké videli v ten večer ísť otca popri potoku a popri rieke a nenapadlo im, že ten, čo strká ruky do ich krvavého lona a vyberá ich plody na svet, že tento muž, ktorého budú znovu potrebovať, plachý a ostýchavý, ešte niekoľkokrát bude smieť prejsť naboso a v košeli popri rieke a bude kráčať po brehu, pokým nezhustnú stromy a kríkmi nezarastie chodník. Niekoľkokrát stúpi povedľa kameňa do vody. Uvidí, že v kúrii na protiľahlom brehu sa svieti. Zaváha, chvíľu postojí, potom sa vráti tým istým chodníkom popri rieke a popri potoku, na svetlo z tmy.

         Jedna zo žien, čo ho zbadajú spoza záclony, pomýlená jeho rýchlym návratom zaumieni si získať si ho. Lenže on ustúpi pred jej pohľadom, vyhne sa jej naliehaniu a nezúčastnene sa jej opýta, Myslíte, že nie je čosi v poriadku, o čom neviem? Žena očervenie, siahne rukou na kľučku a otec jej predpíše zvyčajný liek, vytrhne z bloku recept a podá ho žene. Nespráva sa ani placho, ani príliš jemne, ani odmerane, iba sa na ňu pozrie a povie, Ak máte nejaké ťažkosti alebo komplikácie, a zle sa vám o tom hovorí, pokúste sa predstaviť si, že ide o boľavý zub a že ste v ambulancii u zubára. Nedovolí si pousmiať sa, aby jej nespôsobil rozpaky. No žena vlastne vôbec nie je v pomykove, Nemám nijaké ťažkosti ani komplikácie, hovorí. Ale o niekoľko dní sa v nej zodvihne znovu tá náklonnosť či žiadostivosť a dovolí si zaklopať na naše dvere a vojsť. V klobúku, s nohami tesne primknutými k sebe, obutými v béžových topánkach ako v galošiach či lodiach, sedí vo foteli. A ja zahliadnem cez odchýlené dvere, ako tam stuhnuto čaká s rukami v lone. Naziznem do izby, vojdem dovnútra a vezmem si noty položené na pianíne a potom začujem, ako otec povie mame, Čo chce, nemal som dojem, že jej niečo je? Otec vojde a ja cez matné sklo v dverách podľa pohybu tieňa klobúka vidím, že žena vstala a počujem jej hlas, ktorý preskakuje a čosi zrýchlene hovorí. Zakrátko vyjde z dverí, rukami chmáta po kľučkách, ako keby bola naozaj chorá, vybehne na pavlač, zbehne dolu schodmi. A keď vyzriem z okna a vidím ju trieliť po ulici, chce sa mi za ňou zakričať, Kam máte tak naponáhlo, pani bosorka? Ale mama ma chytí okolo pása, nadvihne a vtiahne do kuchyne. Čuš, dieťa, šepne mi do ucha a zadíva sa na otca, ktorý povie, Baba jedna bláznivá a tvárou sa mu mihne potešenie.

     

         Žena v klobúku a vo veľkých béžových topánkach chodieva každý deň po našej ulici. Ráno vybehnem spod brány a kráčam za ňou v tesnom závese, pohľad upieram na jej lýtka a pre to jemné potešenie, ktoré vyvolala na otcovej tvári, mienim jej ukázať, kam patrí a kam nie. Utrúsim poznámku o zafŕkaných pančuchách v deň, keď nepršalo a nikde naokolo nie je žiadna mláka, čo svedčí o tom, že si ich obula neopraté. To ženu musí uvrhnúť do najmrzkejšieho svetla, aké poznám.

         Drobné zlomyseľnosti prinášajúce úžitok. Okolnosti si vynútili, aby som sa takto správala, aby som okoliu nedala šancu ovládnuť ma, aby som odvrátila chúťky tých, čo majú zálusk na náš priestor.

         Zúfalo bledej mladej Jasenovke otec po čudnej príhode zastavoval krvácanie. Keď si už mohla odložiť z brucha vrecko s ľadom a jej maternica bola stiahnutá, čmáral kriedou po školskej tabuli a usiloval sa odvrátiť ostatných od skutkov, na aké žena skoro doplatila. Miestny rozhlas vytruboval, že na prednášku majú prísť dievčatá a ženy a že starým ženám bude prednášať neskôr osobitne, ale keby chceli, môžu prísť aj ony. A tak, pravdaže, prišli všetky staré ženy v čiernych sukniach a čiernych šatkách, ako vrany si posadali do lavíc a po celý čas tam vydržali sedieť bez muknutia. Možno začali hovoriť až doma po večeri, keď vstali od stola, tak ako otec, ktorý spustil reč o zatratení a o Bohu, ktorý hrozí, trestá a hnevá sa, ak nesplníme jeho vôľu, nebudeme sa pridŕžať jeho prikázaní, ak neuveríme v to, čo bolo zvestované, lebo Kto verí v Syna, má život večný, ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží ostáva na ňom. Mali sme prijať otcove ponaučenia a rady a nepochybovať o ničom, k čomu po mnohých úvahách dospel a čo nám predostiera ako občerstvujúci pokrm, nie jedovatý opojný nápoj znejasňujúci myšlienky a vzbudzujúci túžby, čo sa nezhodujú s Božím zákonom.

         Bola som malé dievča a ty si tvrdil, že stačí načiahnuť ruku a zobrať si z toho, čo je pripravené. Bolo to tvoje želanie, tvoja túžba, ktorá vypĺňala tvoj život, podmienka, bez ktorej si nevedel existovať a ktorú si chcel vyriešiť i za nás. Čakal si, kedy splním toto tvoje želanie, ktoré vychádzalo od teba ku mne, bolo nátlakom na mňa, nátlakom-prosbou. Intuícia, ktorá ma spoľahlivo viedla pri rozoznávaní samičích žien, ako som ich neskôr nazvala, a bledých krvácajúcich dievčat naplnených láskou, ktoré si zachraňoval a zároveň karhal, v otázke tvojho presvedčenia ma nechávala na pochybách. Nemohla som, nevedela som, nedokázala som prijať hotový systém, lebo pre mňa nemohlo byť hodnotou to, čo som sama nespoznala svojím vnútrom. Mohla som sa pretvarovať, aby som sa ti zapáčila. Ale nedokázala som sa ani poriadne rozprávať o tom s tebou. Vtedy som ešte nevedela, že za tým, čo predostieraš ako hrozbu, karhanie a trest, za tým môže byť láska, že láska usmerňuje v nás to dobré. Mohla som siahnuť po drobnom klamstve a teba by bola uspokojila moja pretvárka a zdanie, že s tebou súhlasím. Lenže môj život bol mojím vlastným životom a ani zdanlivo sa nemohol stať odtlačkom tvojho. Nemohla som teda prijať tvoje poúčania a ani neskôr nie celkom, aj keď v istej fáze zrenia, na istej križovatke neďaleko kaplnky zasvätenej Pannám a Nepoškvrnenej som spozornela. Musela som sa tu zastaviť nie pre rýdzu belasosť jej rúcha a pre žiarivo ružový inkarnát tváre, ale pre pochopenie tvojej stopy, s ktorou som sa znovu skrížila, a ktorá pokračuje ďalej iným smerom.

     

         Budeš stáť na soklíku v strede javiska. Budeš mať oblečené červené šaty a bude ťa zalievať svetlo. Ostatné dievčatá sa pochytajú za ruky a budú okolo teba tancovať. Chlapci budú stáť pri klavíri a budú spievať brumendo, kým ty budeš recitovať Do rozprávky nechodievam, vždy bývam len u ľudí, v srdci strunku rozospievam a tá lásku zobudí. Po celý čas budeš držať v rukách vztýčenú zástavu.

         Áno.

         Čože?

         Povedala som áno v zmysle, áno, rozumiem, ako to treba spraviť, ibaže neviem, aký bude ten soklík, na ktorý mám vystúpiť so zástavou, a či zozadu budú schodíky tak, aby ich z hľadiska nebolo vidno. Najlepšie by bolo, keby som sa tam postavila hneď a až potom by sa roztvorila opona.

         Teba zaujímal takýto detail?

         Áno.

         Nepociťovala si tú hru so zástavou ako zneužitie? Myslíš, že ťa vybrali do tejto úlohy preto, že ti šla matematika a že si bola dobrá žiačka a že sa nenašiel medzi tvojimi spolužiakmi nikto, kto by recitoval lepšie?

         Podobný pocit som v sebe rýchlo potlačila, ale aj tak som to vnímala záporne, ibaže príčinu som videla v estetickej rovine. Vystúpeniu chýbal pátos, na ktorom to malo byť postavené. Bolo tam priveľa chýb. Moje šaty boli z hrubej zamatovej látky a akési krátke. Dievčatá cválali ako kone, kazil sa gramofón, nikto nič nerobil so svetlom. Bol to nepodarok, do ktorého ma učiteľka nastrčila.

         Prečo si to neodmietla? Neopovážila si sa odporovať učiteľke?

         Nie, v tom to nebolo.

         Nepostrehla si, že chcela ukázať, ako ťa dokázala prevychovať, že ťa vyzdvihla na piedestál, aby ťa predviedla ovládnutú a poslušnú, aby demonštrovala víťazstvo kolektívneho vplyvu?

         Jednou poondiatou scénkou?

         Mal to byť odkaz tvojmu otcovi.

         Bol príliš zaujatý, aby si také čosi všimol.

         A čo ostatní?

         Mama mi kúpila tie nemožné zamatové šaty, jediné červené, ktoré mali v obchode. Učiteľka povedala, že sme to predviedli skoro ako žiaci v Trstenej, kde učila, kým tam nezrušili okres a potom sa ako manželka funkcionára neprisťahovala sem.

         Inakšie nikto nič?

         Ba predsa. Na pódiu bola olejová dlážka a matka dvojčiat sa rozčúlila, keď uvidela ich čierne kolená, čo im ostali na pančuchách po hromadnom páde. Pančuchy mali byť na prvé sväté prijímanie a to som dvojčatám krátko predtým nožnicami na ovce ostrihala vlasy.

         Takto sa to teda stalo?

         Nedá sa povedať, že presne takto.

         Povedzme, že je to fikcia.

         Povedzme.

     

         Ešte neviem, či nám dovolia ísť poobede do cirkusu alebo iba do zverinca. Zverinec je niekoľko maringotiek so železnými tyčami namiesto stien, v ktorých bývajú zvieratá, ku ktorým, hoci sú skrotené, sa nemá približovať a nemá sa im hádzať jesť, nemá sa nahovárať cirkusantov, aby vám dovolili sa s nimi pohrať, liezť na ohrady a do ohrád, hoci vás nik nevidí. Nemá sa sadať do plechových lodiek, ktoré sú zabrzdené drevenou podlahou, aby sa nedalo v nich hojdať, keď Jenda, chlapec z cirkusu, nevyberá po korune. Nemá sa robiť kadečo, ale ja si môžem robiť, čo chcem, zatiaľ čo Jenda má môj bicykel.

         Jenda od štvrtka chodí do našej triedy. Hneď v prvý deň, ako rozložili kolotoč a ja som zastala s bicyklom pri hojdačkách, mi navrhol výmenný obchod. Povedal: Něco za něco. Zarazilo ma to něco navyše, lebo mne by bolo stačilo, že sa môžem kvôli Jendovi niečoho vzdať. Sotva by som mu bola požičala zatupené korčule, ktoré sa zle šraubujú a nedržia na topánkach. Nebola by som mu mohla požičať, čo sama nechcem. Bicykla som sa raz skoro zriekla v prospech zbierky pre tých, čo vyhoreli v Jasenici, aby som sa podobala otcovi. No potom sa mi videlo príliš lacné usilovať sa takýmto spôsobom o čiusi priazeň. Nepáčil sa mi obchod, pri ktorom nezáležalo na pohnútkach a na tom, kto sú tí, čo sa ho zúčastňujú, či sú dobrí alebo zlí, a ktorým sa dá kúpiť miesto v nebi.

     

         Otec si ponornou špirálou zohrieva v hrnčeku vodu a štetkou na holenie krúži po mydle. Spod štetky sa valia chumáče peny a vybiehajú na stôl ako biela kaša z Hrnčeka var, ktorá zaplaví kuchyňu; nedeľné raňajky pre kurence a pre morky vytečú na dvor. Otec si po tvári roztiera kašu a berie si strojček so žiletkou. Obzerá sa v zrkadle, robí grimasy a naťahuje si kožu na líci smerom k uchu.

         Myslím na cirkus.

         Mama prikladá do sporáka. Po liatinovej platni poťahuje hrniec. Ako mykne hrncom, spod pokrievky sa vyvalí para. Spomeniem popoludňajšie detské predstavenie. Nik neberie na vedomie, čo hovorím, hoci otec sa už oholil a berie ma na kolená. Mama povie, Bohvie, kedy takto spolu budeme. Vyzerá vážne, hoci otec sa snaží tváriť veselo a byť ku mne dobrý. Z ničoho nič ma objíme.

         Musím si obliecť hubertus. Siaha mi po lýtka a pichá ma. Musím si obuť kožené baganče, zašnurovať každú dierku, baganče stiahnuť remienkom a zapnúť pracku. Budem musieť ísť do nedeľnej školy. Ale ešte predtým budem stáť v polkruhu pri ostatných deťoch a otec nás bude fotografovať. Všetky deti budú hľadieť do objektívu, iba ja budem stáť bokom a pozerať sa na nich. Budem skôr svedkom ako objektom fotografovania, tak ako som bola skôr iba svedkom všetkého, čo sa v krátkom čase malo prihodiť.

         Čosi som šípila, no nedokázala som si odriecť poobedňajšie cirkusové predstavenie. Odišla som svojvoľne a bez dovolenia, a keď som sa vrátila domov, očakávala som trest. Zneistela som, keď trest neprišiel. Bolo tu ešte niečo, čo prevýšilo môj priestupok. Bola som ako zmoknutá sliepka, ako nezbitý pes.

     

         Prázdne tváre prechádzajú vedľa mňa ako prázdne zrkadlá. Nadrapujem sa na špičky, vyťahujem sa k obrazu. Počujem ticho. V rozhodených sieťach pavučín prach. Nijaká farba, nijaký záblesk, nijaké oko, nijaká ľudská ruka. Dohmatnem za rám. Ani obraz, ani zrkadlo, ani účasť. Nijaká melódia, nijaký hlas.

         Prečo si tam išla, opýtal sa ma brat o veľa rokov neskôr, keď som navštívila susedov potom, čo umrel starý Hrušiak. Odpovedala som mu tým, že je napísané, Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. No keď som v našom byte, v našom dome, na našej ulici nachádzala samé prázdne zrkadlá, nevedela som si odpovedať.

         V tej chvíli ma mama objala a stiahla z rámu nazad do kuchyne a povedala, Neboj sa, nič tam nie je, je prázdny ako ľudia. Poď, dávno si mala spať, a uložila ma do postele.

     

         Deti v škole sa ma pýtali, Kde máš otca? No povedz, kde je tvoj otec?! Boli si isté, že nebudem chcieť hovoriť a tešilo ich, že môžu po mne stúpať. Prečo nepovieš, kde je tvoj otec, vykrikovali a cítili sa silné, dupotali a prskali na mňa sliny, šarvanci, ktorých môj otec priviedol na svet a vkladal do náručia matkám. Tak povedz, prečo je v žalári, keď je taký svätý?! Svätec v base!

         Nedokázala som sa brániť. Neubránila by som sa. Chcela som zo seba vydrapiť dušu a ostať prázdna, aby nemali vo mne čo zraňovať. Snažila som sa mať tvár prázdnejšiu ako zrkadlo a chcela som sa zbaviť srdca. Vybehla som k potoku, odkiaľ sa dá prebehnúť na stráň, a počula som, ako jeden chlap vykrikuje za mnou, Čo máš medzi nohami, maličká?!

         Nenašla som síl, aby som mu vyškriabala oči.

     

         Ty si sa vrátil sem, lebo si z nich vzišiel. A domnieval si sa, že je tvoja povinnosť im slúžiť, hoci pre mamu a pre nás tu bolo málo slnka a pridrsno. A podozrievam ťa, že si ich mal rád.

         Podozrievam ťa z lásky k nim!

         Za všetkým podstatným stojí láska, napísala som neskôr, mysliac si, že tieto slová sa vzťahujú ku mne, zatiaľ čo pre mňa platili prázdne zrkadlá, rámy pozväzované obväzmi, obrazy hnevu tých, ktorých veľkorysosť dráždi, a nie sú schopní prijať niečie skutky tak, aby v nich nehľadali iný, pritajený zmysel. Zavetrili príležitosť vymaniť sa z núdze. Ale neovládli svoju nenásytnosť a svoj dupot a zažiadalo sa im vykynožiť všetko, čo nevedia pochopiť, čo nemôžu odmerať, znehybniť ani priviazať o kôl, čo ich presahuje a kvôli čomu sa oni cítia neisto a ponížene. Ešte aj tvoje vzdelanie ich škrelo a to, že si sa páčil ich ženám, bol ďalší dôvod, aby ťa mali plné zuby. Ale najviac ich žrala odlišnosť tvojich spôsobov, pohybov a chôdze, nehovoriac o myšlienkach, ktoré si vyslovoval v ich domoch.

         Načo by komu bolo toľko narodených Ježišov?!

         Priťažila ti žena v klobúku, ktorú si odmietol a ktorú som ešte aj ja musela častovať poznámkami. Neprestávala rozprávať, že jej ťažkosti sa začali v partizánskych bunkroch a ty si si neodpustil poznamenať, Prečo tam liezla?! Údajne si použil práve tieto slová a takto ich zaznamenali aj do súdnych spisov. S metálmi na hrudi sa vypínala žena na tribúne na Prvého mája, zatiaľ čo ty si sa ostýchal čo i len zmieniť sa o tom, ako ste sa báli pri náletoch a ako si v sanitnom vlaku ostal sám lekár s ranenými a podujal si sa operovať. Nepamätáš si už mená mužov, ktorých si navrátil z hranice smrti. Vieš iba, že keď si skončil, začínalo snežiť. Vlak už niekoľko hodín stál. A ako si vyzrel z okna do zasneženej hory, postojačky si zaspal.

     

         A sú aj takí, čo sa neboja.

         Jano Konečný ťahá káru naloženú knihami hore ulicou. V hlúpej vajcovitej hlave klesajúcej na bok násobí navzájom trojciferné čísla. Smeruje k nášmu domu a potí sa.

         Paľo Nemý vyráža zo seba neartikulované výbuchy hnevu. Šmochce sa po dvore a päsťou sa vyhráža ponad plot.

         Záskaľan Trnkóci čosi započul. Socializmus to je od slova socäť, hovorí. Socializmus, ten ťa dosocä. Páči sa mu, čo vymyslel. Chechce sa.

         Adam Badáň dozametal ulicu, zobral heligónku a teraz vyhráva pod tribúnou, lebo na tribúnu autentický folklór nepustia. Recituje svoje verše, hrá a spieva, tancuje a zvŕta ženu s veľkým zadkom. Každý deň nie je VOSR, ani Prvý máj, ani ohňostroj. Úprimne sa teší každému sviatku a ešte úprimnejšie sa veselí.

         Pani Šterbovej napadlo, že by sme sa mali zbaviť peňazí. Vnúti mame zájdený príbor pre dvanásť osôb, ktorý vyzerá ako strieborný, hoci doma nie je ani halier. Pani Šterbová vyšípila príležitosť.

         Pán Siládi, žandár, vždy cez obed k nám príde po hrnce, do ktorých mama naloží otcovi varené jedlo. Siládi by rád otca púšťal vždy večer domov ako Beláka. Belák prebehne poza domy popri potoku a ráno pred výmenou služby príde nazad. Lenže Belák je obyčajný zlodej a otec je politický, strážia ho dvaja, ten druhý je tajný, stráži Siládiho, aby mu nič podobné neskrslo v hlave. Prípad je zvlášť sledovaný a je označený písmenom N.

         V predvečer Prvého mája Partizánka zhodí z hlavy klobúk a vovlečie sa do zväzáckej košele, ktorú len tak-tak zapne na prsiach. Je to jej deň, predvádza sa na tribúne. Má slušný mezzosoprán, skoro alt. Vždy chcú, aby zaspievala Ach, ty step širo-o-o-o-ka-ja. Nápadne veľké prsia sa jej pri nádychu ešte zväčšia. Metále cinknú. Lesklé oči sa jej v žiare reflektorov prudko zalesknú, líca zarumenejú, veď má sotva tridsať a zo všetkých chlapov si môže vyberať. Z piatich štyria jej to navrhnú a ten piaty iba preto nie, že je ťuťmák. Doktor Ťuťmák, uškrnie sa a reve Step razvó-o-o-o-ľna-a-ja.

     

         Samičie ženy.

         Pre inú samičiu ženu úradníčku v kancelárii a jej známu som bola rozkošným dieťaťom, cukríkom ružovým, bábikou sladkou, ktorú maznala, všímala si ju a nalievala limonádou, nespúšťajúc nastražené radary zmyslov z otca, ktoré ho hmatali od prstov na nohách po korienky vlasov. Rozprávala sa s ním a mňa brala do náručia a hladila ma. Jemu varila kávu, ale po vlasoch prechádzala dlaňou mne. Máš vlásky ako anjelik, hovorila jemným hlasom, nespúšťajúc z otca zrak.

         Keď sme sa potom znovu stretli a bola tam aj mama, dospelí sa zdvorilo medzi sebou rozprávali, ale mňa si nikto nevšímal. Chcelo sa mi kričať, Ale veď to som ja, ja to dieťa, čo sa vám videlo najmilšie na svete! Naozaj som to ja! Vôbec som sa nezmenila!

         Lenže vtedy som mala štyri roky a o samičích ženách som začala premýšľať, až keď mi išlo na siedmy. Samičia žena tvrdila, že jej nohavičky vydúvajú kožu na bruchu a robia jej záhyby a že si nemôže obliecť úzku sukňu; jedného alebo druhého sa musí vzdať.

         Keď ju stretnem, nesmiem jej zabudnúť vyškriabať oči. A už nikdy si jej nesadnem na kolená!

     

         Bola som hračka, zámienka, možnosť komunikovania, keď mal a chcel kto s kým a o čom komunikovať. Bola som plyšový medvedík s odtrhnutou nohou. Mohla som stáť ako v cirkuse na predných labách, hojdať sa na visutej hrazde, kde nebolo treba nohy ani tvár a kde nebol čas vyčkávať na poláskanie, z ktorej sa dalo preskočiť na inú hrazdu, mihnúcu sa vzduchom ako veverica, za ktorou odbieham od stola a kvôli ktorej sa pozerám cez oblok na stráň, lebo nikto mi neprikazuje, že musím sedieť, kým všetci dojedia. Nikto taký, kto by mi to prikázal, tu nie je. Na nikoho netreba vyčkávať, aby si sadol k stolu a pustil sa s nami do večere.

         Otec je Nikto.

         Mama číta tony kníh. Keď dočíta jednu, nevyčkáva na láskanie, pustí sa do ďalšej. Číta, lebo nemá s kým a prečo komunikovať o niečom, čo zaujíma rovnako ju ako toho, s kým nemá ako komunikovať. Má čakať, môže sa prizerať. Mohla by vyjadriť naliehanie, neistotu, nesúhlas, lebo nemôže súhlasiť sama so sebou a odviesť nás odtiaľto za ruky ako ja plyšového medveďa s jednou nohou.

         Keď sa s nimi stretnem, vyškriabem im oči!

         Komu?

         Im.

         Strach má veľké oči, chechce sa Trnkóci pol tvárou nad našou vianočnou kapustnicou. Socializmus, ten ťa dosocä, stále sa chechce. Veď tá vaša kapustnica, to je samá voda. Kade chodí, tade roznáša: To bola samá voda, tá ich vianočná kapustnica. Takú chudobnú kapustnicu som jakživ nejedol, škľabí sa polovicou tváre.

         Ak sa neprestane škľabiť, vyškriabem mu jedno oko!

     

         Ešte je tu pianíno. Nacvičujem tanec bábik, ako ho zahrám Revallovi. Bábiky budú kaučukové. Budú skackať, hopkať, ukláňať sa ako kaučukové, nie ako handrové alebo z plastelíny, ktorá by sa rozmazávala po klávesoch a ja by som musela plastelínu odštipkávať, vyškrabovať z medzier a bábiky zliepať dokopy. Mali by úzku sukňu, nemali by tvár, nemala by som im ako vyškriabať oči. Bez tváre by som ich hodila do koša na smeti. Zatajila by som ich pred Revallom. Nechcela by som iné, iba kaučukové a vzala by som ich do cirkusu. Cirkusová kapela by hrala cirkusovú hudbu, ja by som hrala cirkusový pochod a Revallo by zreval, Bohovsky dobre, Lucia! Má to formu, má to výraz, má to tvar! Budem sa biť, aby si dostala jednotku na prehrávkach!

         Ten cirkusový pochod ti ide bohovsky dobre. Ale tá handrová bábika? Povedal Revallo na hodine.

         Dovoľte, aby som sa handrovej bábiky vzdala, riekla som spôsobne a trochu som sa uklonila.

         Ty si bohovská, Lucia! Kde chodíš na takéto slová? Dovoľte, aby som sa jej vzdala, zopakovala som teda tie bohovské slová, lebo nemá tvár.

         Ešte lepšie, výskal Revallo.

         Ďakujem vám, vedela som, že vypočujete moju prosbu a že ma pochopíte. Aby som uviedla veci na správnu mieru, musím pripustiť, že ste bohovskejší ako ja.

         Revallovi vyhŕkli slzy. Zvalil sa na posteľ a kopal vo vzduchu nohami. Vyzeral ako prevrátený chrobák, ktorému musíte dať frčku, ak chcete, aby sa opäť dostal do chodiacej polohy. Pozerala som sa naňho a odpustila som mu všetky samičie ženy, ktoré doňho dobiedzali. Bol najbohovskejší. Nemohli doňho nedobiedzať.

        

         Chúlili sme sa k sebe ako sliepky, ktoré aj tak zmoknú, ak sa rozprší, ktoré sa aj tak rozletia, ak pri nich dupnú, ak kopnú, ak im ukážu nožík, ktoré sa rozpŕchnu po kadejakých kútoch, pajtách, domoch a skvostných sieňach, kde sa zase len budú chúliť v úzadí a vždy budú mať na pamäti nôž, možno tupý, možno hrdzavý, možno ani nie poriadny nôž, s ktorým sa dá zarezať, ale predsa len nôž, lebo zakaždým, keď ho uvidíš, vždy pocítiš ohrozenie a chladnú čepeľ, schúliš chrbát a predstavíš si na noži zaschnutú krv z kurčaťa alebo čerstvú z vianočného kapra, zacítiš tupý úder a pach hnijúcej vody, ktorú vyliali z kade pred obchod.

         Splašky a soľ. Porcia kapra, ktorá je navyše. Ani Trnkóci si nedá dupľu a nedotkne sa kúska, ktorý by mohol byť pre otca. A nedotkne sa ani auta, pod ktoré navrhol postaviť tehly a postaviť ho na hriadeľ, aby sa nepokazilo nehybnosťou a nepoužívaním za niekoľko týždňov, za niekoľko mesiacov, za niekoľko storočí, lebo kto mohol s istotou vedieť, koľko bude takto stáť a čakať.

         Vstali sme a zaspievali sme vianočnú pieseň. Trnkóci povedal, Pánboh zaplať. Na druhý deň bola morka, ale Trnkóci už neprišiel.

        

         Som. A keď mi niekto brnká nožíkom popred nos, nevytiahnem svoj vlastný nožík a nepokúsim sa mu vypichnúť oči. Ak niečo poviem, nie som si istá, či k nemu doľahol môj hlas. A keď sa nakrátko oddelia plevy od zrna a iba na krátky okamih sa stane, že všetko obilie je bez kúkoľa, v tom okamihu aj tí s nožíkmi zastanú a mienia počúvať. Ale hlas, ktorý zo mňa vychádza, je slabý. Nie som si istá vlastným hlasom, zamotávam sa do slov, pletiem si vety. Stratila som schopnosť očakávať, že by niekto mohol stáť o to, čo by som mohla povedať. Bola som Nikto, ako sa Nikým stal môj otec. Ako som mohla predpokladať, že ma budú chcieť vypočuť? Má Nikto hlas a môže prehovoriť k ľuďom?

         Patrila som k Posledným a Posledných som začala vyhľadávať. Keď som jedného takého objavila, ako sa večer tacká spitý na mol, cítila som sa na koni a vyčkávala som, či nájde kľúč, a keď sa bude skláňať k bránke, či sa zatacká. Vyvyšovala som sa nad neho a s vševedúcou grimasou som čakala, kedy spadne. Až keď sa prekopŕcol, zodvihla som kľúč z chodníka a odomkla mu dvere.

         Nazízala som do dvorov, či neuvidím Posledných, ktorí sú o niečo menej bezmocní. Pobehla som, aby som hľadanie urýchlila. Vyšplhala som sa na strom, či nezahliadnem svetielko v hlbokej hore. Ale široko-ďaleko som neuvidela nič, čo by nepripomínalo mestské domy a pouličné osvetlenie.

     

         Teraz už nebolo ťažké vykĺznuť z domu.

         Nebolo ťažké fajčiť zabudnutý tabak.

         Nebolo by vôbec ťažké hľadieť oknom telocvične na maškarný ples, ako sa Partizánkine decká v kostýmoch Melódie a Harmónie chystajú tancovať.

         Moja voľnosť bola ako studené slnko, zamrznuté mlieko, močiar bez žiab.

         Kam sa podelo svetielko?

         Hľadám ho v slove, hľadám ho v zmysle, hľadám ho v láske, z akej sa dá odkrajovať.

         Vezmeš jednu mrkvu, očistíš ju a nadrobno ju nakrájaš zajačikom. Vezmeš druhú mrkvu, očistíš ju a nadrobno ju nakrájaš zajačikom. Vezmeš tretiu mrkvu a odkrojíš z nej pre mňa. Mrkvy bude vždy dosť, tak ako lásky, hrám sa.

     

         Poslední mali tvár. Kde-tu sa niekto z nich u nás zastavil. Bez slova prešiel pavlačou, položil na stôl občiansky zákonník, kukuricu, trestné právo. Stará mama priniesla slaninu, jablká a maslo a prinútila nás ísť do kostola. Prihrbená si sadla medzi mňa a brata. Otvorili sme spevníky ako pani Šterbová sediaca nadohľad. A tak ako ona potriasali sme podbradkom a vyspevovali sme trasľavým hlasom áááááááá, ééééééééé, óóóóóóóóó, áááááááááá. Stará mama blysla očami a uštipla najprv brata, potom mňa. Ale keď farár Kôstka začal kázať, vzpriamila sa a začala rásť. Rástla a rástla, až skamenela a nebola by ožila, ani keby som vytiahla gumipušku, blší cirkus, kyslú rybu, niečím takýmto by jej pozornosť v tejto chvíli bola pohrdla, lebo na kazateľnici stál Kôstka a prstom ukazoval na nás. Zatratení budú, ktorí odvrátia od cirkvi svoju tvár a budú preinačovať, čo je priate. Vymýšľanie a preinačovanie je neodpustiteľným hriechom. Hriešnikov sa naša cirkev vzdáva. Budú vyobcovaní a odsúdení, zatratení a odvrhnutí a do horúcich pekiel vzatí, lebo cirkev nemôže prijať do svojho náručia nikoho, kto by zotrvával v hriechu a tvrdošijne vzdoroval hriech svoj si uznať.

         Vtedy som sa utvrdila, že láska je spojená s hriechom a veľká láska je previnením a že najväčšiu lásku len s veľkou námahou a veľkým vysilením možno niesť, lebo láska sa nedá zaslúžiť, ale môže nám byť daná. Je šťastím a bremenom zároveň.

     

         Tejto zimy som zdivela.

         Začalo sa to tým, že som hovorila čoraz menej a začala som byť ostražitá. Stačilo, aby niekto povedal, Nie si ty náhodou dcérka pána doktora? Chcelo sa mi bežať do najskrytejšej skrýše, vrhnúť sa naňho a len-len, že som ho nepohrýzla. Aj vtáky sa ma ľakali. Až keď som sa pritajila v húštine, dosadali na halúzky. Doma som odkrajovala zo slaniny a priväzovala som ju špagátom tam, kde som tušila ich hniezda.

         Poslední, čo k nám prichádzali, hovorili potichu a opatrne o Niekom, kto by sa mohol vyskytnúť niekde nablízku. Mohol by ich započuť. Mohol by sa do nich zadrapiť, uchopiť ich, niekde ich zavliecť. Mal nožiská, na ktorých pevne stál, ručiská, ktorými pevne zvieral, ostré zuby. A nosil so sebou povraz, ktorým ti mohol podtrhnúť nohy, celého ťa zviazať, priviazať o kôl, zahnať ťa, chytiť do lasa, predvádzať sa s tebou lapeným v lase, podsunutým k šibenici. Akoby zo žartu mohol ťa postaviť k múru, šibať ťa bičom, šibať z nedostatku iných nápadov, z omrzenia, z urazenosti a pre obmedzené možnosti, ako ťa poraziť, lebo si neprijal výzvu na súboj pre nechuť k zápasom a meraniu síl, pre zbytočnosť celého sporu, ktorý sa rovnal uchovaniu cti Niekoho, pre niečo, s čím nehodno strácať čas a sily.

         Akým nespútaným, veľkým, divým a nebezpečným si sa Niekomu zdal.

     

         Tvoji rodičia nemali s tebou nijaké starosti, ty si nebola nijaké problematické dieťa, povedal mi o veľa rokov neskôr krstný otec v náhodnom rozhovore medzi ovocnými stromami v našej záhrade.

         Mala som oblečené čierne šaty, lebo po matkinom pohrebe som nenosila iné šaty ako čierne. Nie iba na znak smútku; nijaké iné sa mi nežiadalo nosiť a nebola by som ich zniesla na sebe. Čierna farba stojí na opačnom póle ako biela, ktorá odráža a ktorou sa chránime. Ezoterici vedia, že ak chcú vnímať signály, ktoré vychádzajú od iných, majú sa obliecť do čierneho, tým sa viac otvoria možnosti komunikovať prostredníctvom svojho fyzického tela, ktoré je schopné vypočuť vnútorné telo duše.

         Pristanú ti tieto čierne šaty, povedal krstný otec. Náhodnému svedkovi rozhovoru by jeho slová v tejto situácii mohli pripadať nevhodné, lenže on pobadal, že som sa vymanila z vtáčích škrupín a už sa neodvraciam a pred náhodným pohľadom už nebežím tam, kde nikto nie je. Počúvala som, čo chce kto povedať a čosi z toho ostávalo vo mne.

         V duchu som sa pousmiala nad tým, čo vravel krstný otec; v prvom rade bol otcom svojich detí a myslel na ne. Veď nepovedal, ty si nemala nijaké starosti s ničím a pre nič si sa netrápila, ibaže videl, že som nemala starosti, ktoré by boli iným zjavné a očividné. Nebola som zo siamských dvojčiat, nemala som dve hlavy, vrodený rázštep, jazvu po operácii na hornej pere, ktorú by v dospelom veku nebolo vhodné zakryť fúzmi, lebo u môjho pohlavia ešte aj fúzy sú nevhodné. Nepobadali u mňa nedostatočnú chápavosť, nedostatočnú pohyblivosť, sklon k vredom, sklon neposlúchať, sklon dávať najavo svoje problémy, ktoré boli také vnútorné a také čisto moje, že sa už nejavili ako problém, ale budili zdanie, že nie sú. Bola som zamĺknutejšia ako ostatné deti a, pravdaže, samostatnejšia. Ale bola som aj divšia a prudšia a vo chvíľach prudkosti otvorenejšia, temer presná.

         Nešťastím mojej mamy bolo, že vo svojom bezprostrednom okolí nemala s kým komunikovať. Smiešne sa snažila obdivovať aj to, čo za obdiv nestálo. Prinútila sa žiť v tomto meste. Nebola schopná opustiť nás a vydať sa na cestu inam, alebo vydať sa na cestu s nami tromi, neskôr štyrmi, piatimi. Nerozumela som jej viere, ktorá jej dávala silu zotrvávať v takom obmedzení.

         Pár rokov po maminej smrti vchádzame do chrámu mama a ja. Chrám je kamenný a je v ňom dostatok svetla, ktoré sa chveje v klenbách ako hudba, odráža sa a kĺže po obrysoch hláv krehkých ako škrupina, neúplných a odvrátených od seba, tvárami obrátenými k zemi. Môžeš pokľaknúť medzi ne. Môžeš kričať a štuchať do nich, lebo na vypreparovaných hlavách bez temena a bez mozgu ostala iba tvár a jej prázdnotu vyplnila voda. Tváre sú roztratené, každá je iná a naplnená iným množstvom vody, ktorej hladina je rovnaká.

         Rozbité zrkadlá. Hladiny dorozumenia.

         Chápeš to ako obraz?

         Vyjadruje nás.

         Obraz dokáže vypovedať presnejšie ako slová.

         Dáva nám možnosť.

         Možnosť nadviazať kontakt?

         Áno, mama.

     

         Prechádzaš popri potoku v ľahkej košeli a naboso. Nepreskakuješ z brehu na skalu a zo skaly na breh, nečľupkáš tak ľahkovážne vedľa. Nezaváhaš, keď zastaneš oproti kúrii, v ktorej sa dlho do noci svieti.

         Zaklopeš. Otvoríš dvere.

         Pozvú ťa dovnútra.

         Smieš vstúpiť.

         Ale už znovu sa ťahá ten Niekto za tebou.

         Chce ťa chytiť za ruku.

         Chcel by ťa zdrapiť pod krk. Ibaže nenaráža na nijaký odpor.

         Aspoň vstúpi.

     

         Ak sa budeš nudiť, napíš. Prečítala som si na tvojej pohľadnici.

         Text bol autentickou reakciou.

         Lenže ja som nepriznala možnosť, že by som sa mohla ocitnúť v stave nudy.

         Vlastná vynachádzavosť ma opantávala, aj keď smerovala na slepú koľaj.

         Takto sformulovaná podmienka písania sa nedala splniť,

         pretože som nepripustila jej reálnosť;

         okrem toho do istej miery znevažovala obidve strany.

         Ruskí intelektuáli väznení na Urale vykladali

         vagóny

         a medzi dvoma vagónmi si rýchlo niečo napísali.

         Písanie vyplýva z prebytku ohlupujúcej činnosti,

         nezáleží, či je to činnosť fyzicky alebo časovo namáhavá,

         v každom prípade je ohlupujúca, pohlcujúca.

         Sú možné úniky.

     

         Pred zotmením som na lesnom chodníku vyplašila

         srnu: obidve sme sa zľakli.

     

    ANNA REGINA (úryvok)

         Očakávalo sa, že po Samkovej smrti Anna Regina otehotnie a porodí chlapca. Nový syn nahradí syna, ktorý zomrel. Dieťa vymení dieťa ako jahňa v stáde, kde stačí, aby sedel počet oviec.

         Anna Regina otehotnela skôr, ako sa čakalo, že otehotnie. V deň Samkovej smrti bola už pár dní tehotná. Neočakávalo sa, že bez Samuelovho súhlasu tehotná či netehotná si požičia koňa, bude na ňom cválať a zapchá si uši, keď sa u Belovcov bude rozprávať: Jazdí si sama ako nejaká... A keď Bel vynachádzavo, s diplomaciou, v ktorej, keď sa mu chcelo, bol majstrom, povie, vlastne nepovie, naznačí, a pritom aj so ženou budú myslieť na čierny saténový vankúš pošpinený Tolkošovými slinami, a bude budiť zdanie, že hovorí o udalosti s Mikovíniho starším synom, ich vlastným krstným synom, povie, že teraz, keď sú celí smutní z Mikovíniho rodiny, nie je čas, aby znovu boli krstnými rodičmi.

         Prstami si siahne pod košeľu a bude si šmátrať po hrudi.

     

         Som Anna Regina Mikovíni, manželka Samuela Mikovíniho, komitátneho inžiniera Prešporskej župy, geometra, zememerača, matematika, čo vlani napísal spis De quadratura circuli. Architekta, staviteľa, astronóma, kartografa, ktorý na podnet Mateja Bela s láskavou podporou Jeho cisárskej Milosti Karola VI. má vymerať všetky stolice v Uhorsku a Sedmohradsku, nakresliť ich mapy a ktorý cez Vianoce napísal rozpravu O geometricko-astronomickej metóde pri zostavovaní zemepisných máp. Ešte predtým určil základný poludník, ktorý prechádza cez severovýchodnú vežu Prešporského hradu, vzdialený jednu hodinu, tri minúty a tridsať sekúnd od parížskeho poludníka. Poludník zakreslil na mapu Vestigium operationis astronomico-geometricae a na mapu Prešporskej župy.

         Som manželka Samuela Mikovíniho, uhorského zemana, ktorý má pečatný prsteň s erbom. Na erbe sedí pelikán v zlatom hniezde a krvou, čo mu vyteká z rany na hrudi, kŕmi mláďatá. Nad pelikánom sa vypína grif, vták s levím telom či lev s vtáčou hlavou, konskými ušami a krídlami. Erb zdedil po svojom otcovi a ten ešte po svojom otcovi a predtým ktovie, ako to bolo.

         Som matkou Samuelových detí Alžbetky a Karolka.

         Predtým som bola Frau Thulmann.

         V prvý piatok v mesiaci si Thulmannovci pozývali hostí a ja som hrala na čembale. Hrala som zakaždým v nových, na ten večer ušitých šatách. Na každý ďalší koncert mi dali ušiť ďalšie šaty. Tie isté som si mohla obliecť o rok, prinajhoršom jarné na jeseň, jesenné na jar. Látku i ušitie platil svokor, vznešený pán Juraj Thulmann. Dostala som troje večerných šiat a u Thulmannovcov som stihla tri razy koncertovať.

         O dva mesiace som sa stala vdovou Thulmann a začala som hrávať aj v  iných domoch. Publikum sa menilo, stačilo striedať troje šiat. Nepredstavovali ma už Frau Thulmann, čo znamenalo iba manželka Ernesta Teofila Thulmanna, ale Anna Regina Thulmann. Vdovstvo mi vrátilo časť dievčenského mena a dožičilo mi byť aspoň spolovice samou sebou. Keby som bola mala svoje peniaze, mohla som byť Annou Reginou bez priezviska.

         Na Červenom Kameni som si za hranie vypýtala štyri florény. Bolo mi ľúto starého vznešeného pána Thulmanna, ktorý sa div nerozfikal, keď sa mu donieslo, že som si pýtala peniaze. Prečo peniaze? Prečo si musela chcieť peniaze?! Nemáš u nás všetko?! Bolo mi ľúto, že som ho zranila, no ťažko mi bolo povedať, že štyri florény som si vypýtala preto, aby som sa dostala preč od neho, aby som aspoň v miere, ako je to možné, bola Annou Reginou, nie odleskom nejakého muža. Otca, manžela, svokra.

         Zajtra ti vyberiem látku na nové šaty, povedal starý vznešený pán Thulmann.

         Zajtra!

         Pokrčila som plecami.

     

         Učiteľa čembala vo Svätom Jure platil otec. Látku na šaty sme vyberali s matkou, ale neprekračovali sme otcove zákazy a priania. Látka nemala byť nápadná. Šaty nemali zdobiť. Nemali zdôrazňovať prsia. V zime mali hriať, v lete chladiť. Nemali presvitať, lesknúť sa, žiariť ako šaty žien na procesiách Svätého Ducha, ktoré sme presedeli doma, v čom matka videla otcov jemnocit. Nepripomínať štyri deti z ôsmich! Nie smútiť! Žiť!

         Na otcovo prianie rozťahovala ústa do úsmevu. Nespomínala mŕtvych. Ale ja som si bola istá, že všetky svoje deti porodila z  lásky a všetky rovnako milovala. A opäť len z lásky k otcovi o tých štyroch mŕtvych mlčala. Takto som si to vysvetlila, lebo nič z toho, čo robila a čo vydržala, nemohla robiť inak ako z lásky. Jediný raz sa zaľúbila, vydala sa a potom pre lásku, o ktorej si myslela, že nikdy neprestane trvať, plnila manželove priania. Z domu nevychádzala večer sama a každú nedeľu sedela v kostole v našej lavici.

         Ja som tam sedela ako rukojemník, ktorý sa zúčastňuje na bohoslužbách nie z vlastnej vôle, ale ako dôsledok toho, že som sa narodila v gilligovskej rodine a gilligovská lavica v kostole nemala ostať prázdna. Podozrievala som otca, že matka osemkrát rodila, aby sa lavica v kostole zaplnila, aby sme obsadili aj ďalšiu lavicu, aby sa ukázalo, že otcova mužnosť slúži Hospodinovej sláve a Božiemu dielu.

         V nedeľu ráno som utiekla z domu. Vydriapala som sa na skaly a kĺzala sa dolu úšustom, ktorým spúšťali drevo. Lístie šušťalo, voňalo zemou a vírilo sa. Za mnou ostávala stopa, po ktorej sa šmýkalo ako na saniach. Stále znovu som vychádzala hore a stále znovu som sa spúšťala zaborená v lístí, v ktorom zvučala hudba a menila sa na víchor, aký sa nikdy neozval z čembala, keď na ňom hrali Judita s učiteľom hudby, ale ktorý som chcela z čembala vylúdiť ja. Mala som sprevádzať rodičov, ktorí spievali duchovné piesne, a nie víchriť po klávesoch, ako posmešne hovorila Judita.

         Ako to vyzeráš, vzdychla mama, keď som sa vrátila.

         Dáme ti ušiť šaty z vreca, povedal otec.

         Podozrievala som ho, že netúži po ničom inom, ako vidieť ma v šatách z vreca, ktoré by odohnali odo mňa všetkých milencov, aby som navždy ostala sedieť v kostole v našej lavici.

         Judita tvrdila, že spod otcových krídel sa vymaní len tak, že si získa milenca. Potom už bude jedno, čo hovorí otec. Bude mať oči iba pre milenca, už bude plniť iba      jeho priania.

         Dcéru pred otcom zachráni iba iný muž. Milenec, tvrdila Judita.

         Juditu áno, myslela som si, mňa sotva.

         Všetci milenci sú Juditini. Judita nepripustí, aby sa niektorý čo i len na mňa pozrel. Pohľady všetkých chlapcov patria Judite. Ruža hodená oknom do izby je Juditina. Učiteľ hudby chytí za lakeť Juditu. Podkovu z koňa, ktorú som našla, si k nohám postele pribije Judita. Som prívesok, ktorý na Juditu zavesili, aby si nemohla dávať schôdzky s učiteľom hudby.

         Znovu som sa rozhodla utiecť a živiť sa hroznom z vinohradu.

         Kam si sa vybralo, dievčatko? Pýtali sa ma ľudia, keď som sa napchávala hroznom.

         Vypliešťala som oči, rukami som si siahala na ústa, aby pochopili, že nemôžem hovoriť, že som nemá. Nemá sa ľahšie stratí. Keď budem nemá, Judita si môže natrhať všetky ruže zo záhrady a nahádzať si ich do izby. Učiteľ čembala ju môže objať okolo pása. Budú milencami a mňa nebudú zatvárať do lochu, ani v izbe priväzovať o stôl. Nebudem Juditu kopať, ani jej nepohryziem ruku. Nebude musieť klamať, že ju naháňal divý pes. Bude hovoriť pravdu. Pravdou si získa otca. Hovor pravdu, miluj pravdu, ži pravdu až do smrti, povie hrdo otec, keď zistí, že Judita hovorí pravdu, a rozprestrie nad ňou svoje krídla. Judita neodolá ich periu, ako neodolá milencovi a dobrému jedlu. Judita nikdy ničomu dobrému neodolá. Nenažrankyňa dobra sa bude zmietať v otcových pazúroch a bude sa naňho usmievať. Na všetkých mužov sa treba usmievať, poučovala ma Judita, zatiaľ čo ja som kopala okolo seba, ak sa mi nejaký prihovoril.

         Čo tu robíš, dievčatko? Obstali ma ľudia. Kde máš rodičov?

         Odpovede som naznačovala kývnutím hlavy. Kývala som hlavou dva razy áno, dva razy nie, aby som ich čo najviac zmiatla. Hluchonemá nemôže rozumieť.

         Chúďa, povedali a vyložili ma na voz. Nechala som sa voziť.

         V Jure na námestí ktosi povedal, že som Wolfgangovo dievča. Poznám ju. Je to dcérka Jána Wolfganga Gilliga.

         Robila som sa, že sa mi chce spať, lebo mohlo vysvitnúť, že nie som nemá. Naťahovala som uši, čo hovoria.

         Johann Wolfgang Gillig z Prostrednej ulice? Odnesiem ju domov, navrhol mladý muž, na ktorého som sa pozerala jedným okom, či nevyzerá na milenca.

         Všetci hovorili, že som dcérou Jána Wolfganga Gilliga. Nikto nepovedal, že som Anna Regina Gillig.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory