Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Pseudonym

    Martin Vavrinec, Zuzana Vrlíková, -eŠDé-
  • Prekladá z jazykov

    Poľský jazyk
  • Životopis autora

    Štefan Drug sa narodil 29. novembra 1931 v Chrenovej (dnes súčasť Nitry). Po maturite na gymnáziu v Nitre (1950) študoval slovenčinu
    Štefan Drug sa narodil 29. novembra 1931 v Chrenovej (dnes súčasť Nitry). Po maturite na gymnáziu v Nitre (1950) študoval slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1950 – 1955). Po jej absolvovaní sa stal vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Kandidátsku dizertáciu obhájil roku 1964. V rokoch 1967 – 1970 bol redaktorom časopisu Slovenská literatúra, v rokoch 1969 – 1973 prednášal dejiny slovenskej literatúry a jazyka na Filozofickej fakulte Jagellonskej univerzity v Krakove. Po politických previerkach sa už nemohol vrátiť do Ústavu slovenskej literatúry SAV a stal sa redaktorom vo vydavateľstve Tatran (1973 – 1989). Roku 1989 sa vrátil na pôvodné pracovisko a zotrval v ňom až do odchodu do dôchodku. Zomrel 16. júla 2011 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literárna veda

    • Národný umelec Janko Jesenský (1955)
    • Urx a naša prítomnosť (1960, výber)
    • Básnik v zástupe (1961)
    • Kapitoly k začiatkom socialistickej literatúry na Slovensku (1961)
    • Edo Urx (1962)
    • DAV a davisti (1965)
    • Vladimír Clementis (1967, 1970)
    • DAV a davisti v obrazoch (1969)
    • Od robotníckej poézie k DAVu (1976)
    • V službách revolúcie (1976, výber)
    • Dobrý deň, človek (1983)
    • Červená sedmička nastupuje (1984)
    • Politik, ktorý citoval, recitoval a dovolával sa slovenských básnikov (1993)
    • Tŕnistá cesta k básnickej sláve (2001)
    • Umenie v službách totality 1948 – 1956 (2001, zborník)
    • Literatúra a politika po slovensky (2003, 1.vydanie)
    • Väzeň vlastných súdruhov. Z väzenských rokov básnika Novomeského (2015)

    Editorská činnosť

    • Literatúra a revolúcia 1 – 4 (1977 – 1984)
    • Umenie politiky, politika umenia 1 – 2 (1988 – 1990)
    • Na svitaní (1962)
    • Červená sedma (1964)
    • Vlajka na Himaláji (1971)
    • Listy o DAVe (1975)
    • Štúrov program na našich zástavách (1990)
  • Charakteristika tvorby

                Štefan Drug sa systematicky venoval výskumu slovenskej literatúry 20. storočia. Debutoval

                Štefan Drug sa systematicky venoval výskumu slovenskej literatúry 20. storočia. Debutoval populárno-vednou publikáciou o Jankovi Jesenskom, ale potom sa orientoval na výskum ľavicových prúdov v literatúre, predovšetkým tvorbe a pôsobeniu davistov. Až na záver tvorivých aktivít sa odpútal od tejto permanentnej témy a vydal publikáciu o poézii Valentína Beniaka (Tŕnistá cesta k básnickej sláve). Korene proletárskej literatúry nachádzal v dielach robotníckych autorov z konca 19. a začiatku 20. storočia. Najviac výskumnej energie však venoval zrelým dielam tých spisovateľov a publicistov, ktorí sa inšpirovali ruskou revolúciou z roku 1917 a zoskupili sa okolo časopisu DAV (J. Poničan, L. Novomeský, V. Clementis, F. Kráľ, E. Urx, P. Jilemnický a ďalší). Zaujímala ho nielen ich umelecká tvorba, ale usiloval sa priblížiť ju čitateľovi aj cez ich postoje a názory predovšetkým na literatúru, ale aj na kultúru a spoločnosť, reflektované v časopisoch a najmä vo vzájomnej korešpondencii. Davisti odmietli „buržoázne“ umenie, a teda aj domácu tradíciu, a literárne vzory nachádzali v revolučných plodoch sovietskej tvorby. Neskôr počiatočný radikalizmus zmiernili a od angažovaných proletárskych agitiek prešli – aj pod vplyvom moderných básnických smerov, najmä českého poetizmu – k umelecky závažnej tvorbe, ktorá sa v najlepších dielach postupne integrovala do národnej literatúry. Dilema medzi priamou angažovanosťou a dôrazom na estetickú stránku umeleckého diela, ktorú Š. Drug podrobne sledoval a popísal, sa však definitívne nevyriešila a komplikovala situáciu vnútri davistickej skupiny až do jej zániku.

                Tým, že Š. Drug položil dôraz na dlhodobý proces hľadania adekvátnej podoby proletárskeho a socialistického umenia u nás, na diskusie i polemiky vznikajúce vnútri davistického zoskupenia, vniesol do svojho bádania nemalú dávku dynamiky. Cez vyjadrenia jednotlivých aktérov procesu, ako ich sústredil z rozptýlených prameňov (články, programové vyhlásenia, polemické poznámky, listy, vzájomná korešpondencia a pod.), sa čitateľ dozvedá veľa jednak zo „skupinovej dielne“, jednak z kultúrneho kontextu či spoločenskej situácie, v ktorej sa davisti ocitli a ktorú sa usilovali ovplyvňovať. Bohatá dokumentácia zvierohodňuje sledovanú problematiku a eliminuje dobovú limitovanosť Drugových súdov. Jednotlivé publikácie sú stále prameňom poznania jednej etapy literárneho vývinu, ako sa odrazila v tvorbe a prejavovala v kultúrnom živote. Na tvorbu a pôsobenie davistov sa názory radikálne menili: od totálneho odmietania až po oslavovanie. Š. Drug, ktorý zásadne odmietal politickú diskvalifikáciu davistov, si zachoval dar vecného posúdenia celého komplexu. Objavoval skutočné hodnoty, a tak veľa priestoru má uňho Laco Novomeský. O jeho literárny a psychologický portrét sa pokúsil v knihe Dobrý deň, človek. Trvalé zohľadňovanie relevantných faktov a dôraz kladený na dokumenty a materiálové konkréta priviedli Š. Druga k celej sérii edičných (a editorských) podujatí. Tie tvoria integrálnu súčasť jeho výskumných aktivít. Z dobových dokumentov plodne využíval najmä listy, ktorým pripisoval osobitnú dôležitosť.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Najvýznamnejšie preklady z poľštiny: Kawalec, J.: Preplávaš rieku (1976), Kłyş, R.: Čierna ovca (1976), Petecki, B.: Nulové pásma

    Najvýznamnejšie preklady z poľštiny:

    Kawalec, J.: Preplávaš rieku (1976), Kłyş, R.: Čierna ovca (1976), Petecki, B.: Nulové pásma (1976), Fiałkowski, K.: Homo divisus (1982), Stawiński, J.: Mark Twain (1982), Kaden-Bandrowski, J.: Čierne krídla (1983), Wójcik, Z.: Miláčik (1986), Czeszko, B.: Náhrdelník zo slonoviny (1987), Krawczuk, A.: Trójska vojna (1990), Wydrzyński, A.: Mŕtvi vrhajú tieň (1990)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    CSIBA, Karol: Časopis DAV očami Štefana Druga (nad knihou DAV a davisti). (Štúdie). In: Slovenská literatúra , roč. 64, 2017, č. 5, s. 368 – 376.

    CSIBA, Karol: Časopis DAV očami Štefana Druga (nad knihou DAV a davisti). (Štúdie). In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 5, s. 368 – 376.

    GAVURA, Ján: Libreto ako náčrt dejín – Štefan Drug a expozícia Literatúra medzui dvoma vojnami (1968). (Štúdie). In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 5, s. 359 – 367.

    PEPIERZ, Maria: Štefan Drug – lektor slovenského jazyka a prekladateľ poľskej literatúry. Spomienka. (Štúdie). In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 5, s. 353 – 358.

    HUČKOVÁ, Dana: Skrytá dráma literárneho historika (Život a postoje Štefana Druga v archívnych dokumentoch). (Štúdie). In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 5, s. 340 – 352.

    Neuved.: Pamäť literárnej vedy: Štefan Drug (1931 – 2011). In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 5, s. 339.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ČERTÍK, Jozef: Dobrý deň, Štefan Drug. (Š. Drug: Literatúra a politika po slovensky. Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 3, s. 99 – 100.

    BARNOKY, Ivan: Zlomy 45/48 a 89. Štefan Drug: Literatúra a politika po slovensky. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 3, s. 96 – 98.

    ČERTÍK, J.: Dobrý deň, Štefan Drug (Štefan Drug: Literatúra a politika po slovensky). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 3.

    PETRÍK, V.: Návraty k prevratom (Štefan Drug: Literatúra a politika po slovensky). In: Slovo. Spoločensko-politický týždenník, 6, 2004, č. 6.

    STANKOVIČOVÁ, H.: S nadhľadom o literatúre (Štefan Drug: Literatúra a politika po slovensky). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 8.

    BŽOCH, J.: Pred socialistickým realizmom a po ňom (Štefan Drug: Literatúra a politika po slovensky). In: Pravda, zv. 13, 4. 12. 2003, č. 278.

    BALÁŽ, A. – DRUG, Štefan: … aj takto sa dá písať o básnikoch. Hovorí literárny vedec a kritik Štefan Drug. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XII, 6. 2. 2002, č. 3, s. 12.

    GAŠAJ, N.: Beniakov monografista Štefan Drug (Štefan Drug: Tŕnistá cesta k básnickej sláve). In: OS, 6, 2002, č. 6.

    MOJÍK, I.: O Beniakovi a iných (Štefan Drug: Tŕnistá cesta k básnickej sláve). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 5.

    MOYŠOVÁ, S.: Per asperam ad astram. Štefan Drug: Tŕnistá cesta k básnickej sláve. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 118, 2002, č. 5, s. 122 – 123.

    SZABÓ, I.: Beniakova tŕnistá cesta so šťastným koncom (Štefan Drug: Tŕnistá cesta k básnickej sláve). In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 14.

    PETRÍK, Vladimír: Biografická koláž Valentína Beniaka (Štefan Drug: Tŕnistá cesta k básnickej sláve). In: Knižná revue, roč. XI., 28. 11. 2001, č. 24, s. 3.

    ŠAH: Štefan Drug. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 11, s. 158.

    VÁLEK, I.: Štefan Drug. In: Slovenské národné noviny, 12 (16), 2001, č. 25.

    SVOROVÁ, E.: Štefan Drug (Personálna bibliografia). In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 1 – 2.

    Rehabilitácie slovenských spisovateľov. In: Romboid, 26, 1991, č. 8.

    ŠMATLÁK, S.: O davistoch netradične. In: Nové slovo, 26, 1984, č. 43.

    PETRÍK, V.: Štefan Drug: Od robotníckej poézie k DAV-u. In: Slovenská literatúra, 25, 1978, č. 1.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V publikácii DAV a davisti sa autor Štefan Drug pokúša vytvoriť syntetický obraz činnosti davistov a zaujať kritický postoj k ich

    V publikácii DAV a davisti sa autor Štefan Drug pokúša vytvoriť syntetický obraz činnosti davistov a zaujať kritický postoj k ich práci. Ide mu nielen o obraz literárnej, literárnokritickej, teoretickej práce, ale aj o obraz spoločenského účinkovania príslušníkov skupiny DAV v najširších reláciách. I keď v závere s autorskou skromnosťou zdôrazňuje, že publikácia je iba „úvodom do poznávania a štúdia obsiahlej problematiky DAVu a davistov, chce oboznámiť so základnými faktami, aspoň prehľadne informovať, odstrániť najvypuklejšie deformácie a skomoleniny, vzbudiť hlbší záujem“, treba konštatovať, že sa Drugovi podarilo vytvoriť syntetický obraz, a to nielen z hľadiska literárnohistorického, ale i z hľadiska už spomínaného spoločenského účinkovania davistov. V tomto smere práca vychádza z dôkladného heuristického štúdia prameňov – najmä DAVu. Je zásluhou Š. Druga, že sa nevyhýba práve otázke avantgardnosti DAVu, jeho postoja k avantgardám 20. storočia a že v priebehu svojho diela sa k tejto otázke ustavične a kriticky vracia. I tým, že v závere knihy uverejňuje montáže (O ranej tvorbe i zrelších názoroch Petra Jilemnického na umenie a Edo Urx o proletárskom umení a osobitne o poézii) – a práve na výrokoch Jilemnického a Urxa demonštruje ich úsilie zmocniť sa životnej totality. Neustrnúť len na jednostrannom videní spoločenského diania, ale umelecky ju vyjadrovať k jej zložitosti, hlbinách i výšinách. Svedectvá závažné najmä preto, že tvorba menovaných a tvorba Fraňa Kráľa v období kultu sa stavala proti tvorbe ostatných davistov ako vzor marxistickej neúchylnosti.

    Daniel Okáli

    Veľmi skoro sa Drug vyhranil ako historik ľavicových prúdov v slovenskej literatúre, predovšetkým DAVu a jeho hlavných predstaviteľov. Dnes (v čase konfúzneho uvažovania o minulosti, i literárnej) nebude zrejme núdza aj o názor, že výskum tzv. socialistickej literatúry bol konformným nadbiehaním režimu. Ale skúmať problematiku DAVu znamenalo najčastejšie plávať proti prúdu, pretože napriek tomu, že išlo o autorov-komunistov, nezískali títo nikdy plnú dôveru ani politikov ani ideológov vedúcej sily. (...) Drugov výskum bol vlastne prvovýskumom, lebo prichádzal po desaťročí tabuizácie davistickej teórie i praxe. Prvé Drugove knižné publikácie sú sondovaním v davistických aktivitách a budujú na faktografických informáciách. No už v monografii o V. Clementisovi autor vysunul do popredia hodnotiaci moment. Neskôr sústredil bádateľskú pozornosť na život a dielo Laca Novomeského. Rezultátom viacročného výskumu bola kniha Dobrý deň, človek, v ktorej sa šťastne spája erudovanosť vedca s vyprávačskou bravúrou. Všetky fakty, ku ktorým sa autor dopracoval, využil na prienik do vnútorného sveta Laca Novomeského, na objasnenie pohnútok jeho postojov a činov.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Vyše desaťročia sa hovorilo o DAVe len odsudzujúco a odmietavo, zrazu tí, čo boli pre „buržoáznonacionalistické“ a iné

    Vyše desaťročia sa hovorilo o DAVe len odsudzujúco a odmietavo, zrazu tí, čo boli pre „buržoáznonacionalistické“ a iné „zločiny“ popravení a väznení, boli rehabilitovaní a začali sa o nich písať samé chvály. Najmladšia generácia je dezorientovaná: tomu, čo sa o davistoch učila v škole, musela len veriť, nikto ju nepresvedčoval argumentmi, materiál do ruky nedostala. Naučila sa pochybovať, preto je skeptická aj k dnešným tvrdeniam, ktoré dokazujú niečo úplne opačné ako v minulých rokoch. Pochybuje isto aj preto, že dosiaľ stále nemohla siahnuť po autentických materiáloch, nemohla si overiť, čo je pravda a čo sa za ňu len vydáva, vidí len, že z čierneho sa stalo biele. Ale už nie je ochotná jednoducho veriť. Nechcem robiť DAVu obhajcu, nejdem polemizovať s „kultovským“ opuncovaním DAVu, pokúsim sa radšej zrekonštruovať podľa prístupných prameňov zrod, vývojovú cestu, celú históriu skupiny a časopisu DAV.

    Súkromné listy spisovateľov tvoria organickú súčasť ich diela. Literárni historici už dlho pokladajú korešpondenciu za vzácny ničím nenahraditeľný doplnok umeleckej tvorby. Čerpajú z nej jedinečné doklady o živote, práci, myslení, osobných vlastnostiach jednotlivých autorov. Bez nej by často len s námahou pochopili ich osudové či osudné kroky, ťažko si dešifrovali a vysvetlili mnohé nejasnosti. Výpovede autora o sebe samom majú nenapodobiteľnú formu i obsah. Sú úprimné, otvorené, bez zábran vyjadrujú pocity, nálady, názory, poznatky, sebacharakteristiky, aké by možno autor nevyslovil, keby ich adresoval verejnosti alebo keby rátal s tým, že budú zverejnené. Korešpondencia je obdobou najintímnejšieho denníka.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Slovenského literárneho fondu (1987)
  • Ukážka z tvorby

    DOBRÝ DEŇ, ČLOVEK... (úryvok)   Čas afér a barikád   Časy sú čoraz horšie. Fašistické

    DOBRÝ DEŇ, ČLOVEK... (úryvok)

     

    Čas afér a barikád

     

    Časy sú čoraz horšie. Fašistické nebezpečenstvo aktivizuje československú buržoáziu. Žiaľ, nie v tom smere, ktorý by pomáhal štátu a národom republiky. Vycítila, že demokratický systém je ohrozený, nuž siaha po opatreniach na jeho ochranu. Tie sú postavené na hlavu. Chcú čeliť fašizmu umlčovaním komunistov. (Neskôr si vládnuce vrstvy otvorene formulujú heslo: radšej hitlerovcov ako boľševikov.) Parlament odhlasuje rad návrhov na nové zákony. Podľa nich koaličné vedenie snemovne môže z rokovaní vylúčiť poslancov, ktorí sa dopustia „výtržnosti“ alebo sa nesprávajú „dôstojne“. Prejavy sa nesmú čítať, ale prednášať „z brucha“. Je to jednoznačne namierené proti komunistom, ktorých zastupujú prevažne robotníci a roľníci. Rovnako nový tlačový zákon. Dáva úradom možnosť zastaviť noviny dočasne alebo natrvalo, ak uverejnia niečo, čo sa prieči dlhému zoznamu „previnení“. Alebo aspoň zakázať kolportáž „podvratnej“ tlače, ktorá búri „proti demokratickým formám štátu“. Poskytuje priam neobmedzenú príležitosť zaskvieť sa okresným náčelníkom, policajným úradníkom a im podobným. Len s demokraciou nemá nič spoločné.

    Márne pred týmto okliešťovaním práv varuje celá komunistická tlač. Daromne i Laco burcuje v Dave, Ľudovom denníku, Tvorbe a v Rudom večerníku prenikavými obrazmi hitlerovských výčinov, polemizuje s peroutkovcami a podobnými „demokratmi“. Zbytočne on a jeho kolegovia bránia demokraciu pred jej obrancami. Meštiaci sú zaslepení a rozhodnutí postupne skoncovať s komunistami. Možno sa chcú zalíškať fašistom, získať si u nich pre budúcnosť dobré oko. Lebo – ktovie... A tak nové zákony presadzujú a pohotovo uplatňujú. Prvou obeťou (ako najnebezpečnejšie) je Rudé právo: umlčané na tri mesiace. Nasleduje Tvorba a Pravda chudoby – zastavené na šesť mesiacov. Čoskoro dostáva trojmesačný výmer Rudý večerník, o pár dní Rudá zář, ba aj nový Ľudový denník.

    KSČ zostáva bez časopisov a ocitá sa prakticky v ilegalite. Davisti pozbierajú všetky sily a prostriedky, aby po ďalšej niekoľkomesačnej neplánovanej prestávke vydali aspoň Dav. Kým sa im to podarí, vyskytne sa šťastné riešenie, ktoré čiastočne zapláta vzniknutú medzeru. Typografi z Hoffmannovej tlačiarne prejavia porozumenie s ťažkosťami strany a 23. októbra 1933 si zakladajú navonok nepolitické Haló noviny (Informativní a reportážní list pro všechny). V úvodníku píšu, že časopisy, ktoré tlačili, boli zastavené, a oni zostali bez chleba. Dali hlavy dokopy a rozhodli sa vydávať denník, aby si takto zarobili nejakú korunu. Prirodzene, neuviedli, že svoj orgán veľkomyseľne prenechali komunistom. Laco ihneď prechádza do Haló novín a o dva týždne ho vedenie strany menuje za ich šéfredaktora.

    „Šéfoval“ do 12. februára 1934, lebo znova začal vychádzať Ľudový denník a on musel prevziať jeho redigovanie. Riadil ho však iba do mája, lebo slovenskí komunisti opäť stratili svoj orgán na celý ďalší rok. Laco sa vracia do Haló novín a pôsobí v nich skoro tri roky v rozličných funkciách. No predovšetkým píše. Vyhovuje mu ich ľahkosť, záživný a pútavý štýl, o čo sa výrazne pričinil aj sám. Po toľkých rokoch novinárčenia už hravo zvládne akékoľvek druhy a formy, neprekvapí ho nijaká téma ani problém. Či siahne po scéne z anglického parlamentu, alebo sa ide porozprávať do poradne pre samovrahov, či ironizuje novodobých detektívov alebo národných socialistov, sociálnych demokratov a ostatných koaličných politikov, nikdy nezabúda na záver so širším zmyslom, na sociálne zaradenie javu či prípadu. S údivom si uvedomuje skutočnosť, že z reportéra, spravodajcu a komentátora sa potichučky stáva aj expertom na zahraničnopolitické otázky. Ináč sa nedá. To, čo stvára Hitler, Mussolini, Horthy a ich prisluhovači, nie je totiž len cudzia záležitosť. Priveľmi sa dotýka Československa a jeho obyvateľov, aby mohol vŕtať iba do záležitostí čisto domácich. Na vlastnom piesku sa už hrať nedá. Čím skôr si všetci ľudia uvedomia, že sa ich zahraničné udalosti osobne dotýkajú, tým lepšie.

    S plnou vervou pracuje v Haló novinách a medzitým sa stará o Dav. Peniaze sa vo vrcholnej núdzi zasa dajako len zohnali, takže v novembri a decembri môžu vyjsť až tri čísla, z toho posledné dvojité. Aspoň takto sa s Clementisom pokúša nahradiť slovenským proletárom ich tlač. Píše o „čierno-hnedom brúderšafte“, čiže o bratríčkovaní hitlerovcov s Vatikánom, osvetľuje škandál okolo vylúčenia medika Slabeja z Lekárskej fakulty Karlovej univerzity, vracia sa k dérerovskej školskej reforme, uverejňuje rozhovor s demokratom (lekárom Ivanom Hálkom) „o poznávaní demokratov a demokracie a o rôznych druhoch zbraní“, uvádza Klingerovu polemiku s F. X. Šaldom o militarizme, pacifizme a imperializme, informuje o sociografickej výprave členov akademického spolku Detvan po slovenskom vidieku, bráni Gejzu Vámoša pred útokmi kresťansko-židovskej reakcie, poslovenčuje Kalandrovu súvahu o svetovej politike roku 1933.

                Začiatkom decembra usporiadal Detvan spolu s Etickým združením československého študentstva debatný večer o tom, či možno porozumieť Slovensku bez poznania jeho kultúry. V prejavoch hlavných rečníkov (za Čechov Kocourek, Vaněk, zo slovenskej strany Smrek a Novomeský) sa prejavili obrovské odlišnosti v pohľade na Slovensko. Všetci sa však zhodovali v názore, že teória o československej jednote je omyl, vyvolaný politickými potrebami vládnucich vrstiev. Laco vyvracia jeden za druhým argumenty stúpencov oficiálnej jednoty i separatistov. Z kultúrnej problematiky logicky prechádza na širšie pole. Ako marxista sa dožaduje sociálnej rovnoprávnosti, lebo tá jediná je základným východiskom vo všetkých oblastiach života. Neraz už nastolil v časopisoch i v prednáškach takéto chápanie slovensko-českých sporov a neprestane s ním dovtedy, kým sa neuskutoční v praxi, hoci vie, že sa to v najbližšom čase nestane.

                Prejav uverejňuje v poslednom dvojčísle Davu na rok 1933. Nie naň je však predovšetkým hrdý. Chcel Vladovi Clementisovi, davistom a celému Slovensku ukázať, že čas strávený medzi vysokoškolákmi v Prahe nepremrhal nadarmo. Tu sú napokon výsledky: polovicu Davu zapĺňajú príspevky príslušníkov Ročníka 1910, ako ich sám pred vyše dvoma rokmi nazval. Jednotlivo sa už zopárkrát niektoré mená v časopise zjavili (Štefan Bašťovanský a Vladimír Klimeš). Tu však predstupujú kolektívne. Michal Chorváth programovou štúdiou Otrávená generácia a básňou, Juraj Furdík a Samo Takáč bilancovaním sociografických zájazdov členov Detvana po Slovensku, Ján Kostra básňou, Alexander Matuška causerie o úrovni slovenského katolicizmu, Kazimír Bezek recenziou Célinovho románu Cesta do hlbín noci a ukážkami z veľkej jánošíkovskej básne. Laco je pevne presvedčený, že tieto mená čoskoro zohrajú v slovenskej literatúre závažnú úlohu a posilnia jej ľavicové krídlo. Neprotestoval by proti pomenovaniu druhá generácia Davu alebo tak dajako.

                Žiaľ, v nasledujúcich mesiacoch im nemôže dať šancu ani preveriť ich schopnosti, lebo Dav opäť nevychádza. A je otázka, či by sa sám mohol venovať časopisu skupiny. Časy sú čoraz dramatickejšie, udalosti doma i za hranicami sa valia ako príval, hromadí sa množstvo tém, takže má problémy, čo si skôr vybrať. Hneď po Vianociach prišiel do redakcie Haló novín jeden z mnohých pražských nezamestnaných „pochváliť“ sa nádielkou bielizne od neznámych dobrodincov. Nezohriala vymrznutých a hladných nezamestnaných (druhá polovica decembra bola mimoriadne studená), lebo sa ukázalo, že ide o zvyšky vojnových košieľ a spodkov z papieru! Laco sa už nerozhorčuje nad „dobročinnosťou“ buržujov. Pošle však Joža Rybáka, aby cez deravé gate sfotografoval osvetlenú staromestskú radnicu. K fotografii pripojí zádrapčivý komentár.

                Nikdy sa netajil, že zbožňuje kino. Záľuba vo filmoch pretrváva uňho od mladosti a dosiaľ sa nevie nabažiť čara najmodernejšej formy umenia. Občas si pripadá ako chlapec: je ochotný pozerať sa na všetko, len nech je v kine. V posledných týždňoch sa však už aj jeho trpezlivosť vyčerpala. Program pražských kín tvoria príšerné úbohosti, nepresahujúce úroveň pochybných jarmočných atrakcií. Nevie si túto biedu ináč vysvetliť len ako produkt stareckej senilnosti dohasínajúceho sveta meštiakov. Napíše o tomto znechutení do Rudého práva a v Haló novinách odmietne francúzsky film Bitka nie pre vyložene naivný pohľad na exotiku Východu, ale pre neskrývanú oslavu vojny. A zdôrazňovanie víťazstva japonských lodí nad ruskými má otvorene jednoznačné aktuálne poslanie.

                Jednoducho sa nevie zbaviť pocitu, že sa blížia nové krvavé jatky ľudstva. Presviedča sa o tom pri každodennom listovaní novín. Vidí, že napriek uisťovaniam tlače o zmierňovaní hospodárskej krízy a znižovaní počtu nezamestnaných mení sa situácia len v zbrojárskom priemysle. O vojnových prípravách nemeckých a talianskych fašistov už nepochybuje takmer nikto. No vojnová psychóza sa pomaly zmocňuje aj ovzdušia republiky. Plynová maska, ktorá sa pred vojnou používala len pri výrobe určitých chemických látok, stáva sa postupne všeobecne potrebným tovarom. Bude občianskou povinnosťou kúpiť si ju. Nevdojak spomína, ako ho spolu s kamarátmi v tretej gymnaziálnej triede fascinovala fotografia vo výklade peštianskeho obchodu: traja laboranti si chránia tváre akýmsi čudom. Pripomínali tvory z iného sveta, pôsobili vzrušujúco na detskú fantáziu. Profesor chémie pohotovo využil príležitosť na malú anketu. Takmer všetci vyhlásili, že keď narastú, chcú byť jedine chemikmi... Od tých čias sa zmenilo nesmieme veľa. Z čuda je nebezpečný prízrak. Podelí sa o svoje pocity s čitateľmi Sveta práce (rediguje ho Klingerova manželka Milena Jesenská a od starého priateľa stále mámi príspevky). Aby aspoň trochu zmiernil desivé predstavy, nadpíše pochmúrne úvahy fašiangovo: Maškarná sezóna 1934.

                S najrozličnejšími aférami akoby sa vrece roztrhlo. Svedčia o poriadnych puklinách v systéme vládnucej spoločnosti. Profesor patologickej anatómie verejne priznal, v akých neuveriteľných podmienkach pracuje jeho ústav. A je to doklad o situácii vedeckého výskumu v celej západnej Európe. Odhalenie falošných kamenných náhrobkov z cyrilo-metodských čias zase ukazuje priepasť medzi historikmi a masami. V podmienkach kapitalistickej konkurencie sú prípustné akékoľvek hmaty a chmaty, pokiaľ sa nenaruší istá miera. A prostriedkom môže byť aj literatúra. Ako v prípade Gejzu Vámoša, na ktorého sa vrhli kresťanskí i židovskí spiatočníci, lebo podľa jedných v chystanom románe oklebetil lekársky stav, podľa druhých urazil vieru. Laco už odhaľoval tieto intrigy v Dave, cíti však potrebu informovať aj českých čitateľov. Píše preto o Vámošovi do Haló novín i do nového časopisu Karla Teigeho Doba.

                Seriál dokumentov Žijeme bez práce je vecou celej redakcie. Nevyhýba sa mu ani šéfredaktor Haló novín, ba prispieva doň pravidelne. Veľmi je preto zvedavý na prednášku vedeckej pracovníčky Sociálneho ústavu o živote nezamestnaných. Nedozvie sa veľa nového, i keď referentka pozhŕňala výsledky medzinárodných výskumov. Oveľa viacej vyťažil z rozprávania českého robotníka, ktorý prišiel na dovolenku zo sovietskeho Novosibirska (vyznamenaný ako úderník) a v redakcii rozprával, ako žijú pracujúci v krajine socializmu. Nelíčil nijaký raj, nezatajoval nedostatky v zásobovaní. No pri porovnávaní podmienok nezabudol zdôrazniť, že darmo sú v ČSR plné obchody, keď robotníci nemôžu pracovať, a teda nemajú za čo kupovať.

                Akoby tušil, že nejde o bežnú meštiacku aféru, zamýšľa sa nad prípadom Alexandra Staviského, parížskeho dobrodruha a veľkopodnikateľa, spojeného mnohými nitkami s francúzskymi potentátmi. Organizoval podvodné machinácie v medzinárodnom meradle a tajne paktoval s hitlerovcami. Napokon sa stal nepohodlný a stálo ho to život. Úradne sa hovorilo o samovražde. Nikto tomu neveril. Staviského aféra prudko prepukla a vyústila do vlny vládnych kríz, demonštrácií, stretnutí pravicových a ľavicových síl, streľby do manifestantov, generálneho štrajku robotníkov a súručenstva ľavej i pravej reakcie proti komunizmu. Laco po článku o afére podvodného podnikateľa napíše hneď na to analýzu búrlivých francúzskych udalostí.

                Kým škandál okolo Staviského vo Francúzsku prerastie do celonárodného pohybu a triedenia síl, naskytá sa mu aj doma príležitosť spomenúť si na svoje reportérske roky a spracovať prípad Dr. Zajíčka, severomoravského priemyselného veľkopodnikateľa, ktorý podvodnými spôsobmi rozkrútil kolotoč miliónov. Koncom januára 1934 zacestuje na niekoľko dní do Ostravy, so záujmom chodí do súdnej siene, tentoraz nie ako obžalovaný, ale ako spravodajca. V krátkych i dlhších informáciách (cenzúra časti z nich konfiškuje, aby sa verejnosť priveľa nedozvedela) referuje o priebehu procesu. Neuspokojí sa s tým. Podobne ako pred dvoma rokmi v prípade Gorgulova zaujíma ho pozadie, príčiny a okolnosti „zajíčkovčiny“. A potom v siedmich pokračovaniach ľahučkým štýlom, elegantne a vtipne (podľa mienky kolegov) nastavuje poriadne krivé zrkadlo najvyšším kruhom československej buržoázie. Nevŕta sa v chúlostivých erotických dobrodružstvách svojho „hrdinu“. Viacej ho zaujíma, ako možno v Československu takto nezodpovedne čachrovať s miliónmi v období vrcholiacej hospodárskej krízy, keď desaťtisíce nezamestnaných sa len horko-ťažko pretĺkajú a živoria zo žobračeniek.

                Má podobných prípadov a príbehov na celé romány. Zdá sa mu, že by ich vedel bez námahy napísať. Pustil by sa do nich s pasiou a nemali by najhoršiu úroveň. Robotnícke hnutie však rieši vážnejšie problémy. Šikovné a ostré perá svojich nemnohých publicistov potrebuje na naliehavejšie veci. Laco sa disciplinovane a celkom samozrejme podriaďuje. Pozná mieru hodnôt. Sotva opäť preberie funkciu vedúceho redaktora Ľudového denníka (zákaz vypršal 12. februára), vyhrotí sa situácia v susednom Rakúsku. Po zrade sociálnodemokratických vodcov buržoázia krvavo potlačí povstanie viedenských robotníkov a nastolí otvorenú diktatúru. Udalosti sa priamo dotýkajú Československa. Nie pre zemepisnú blízkosť. Dôležité je vyvodiť z nich primerané poučenie, aby niečo podobné nepostihlo domácu robotnícku triedu.

                Len čo sa dozvie, že z rozbúreného Paríža cez zakrvavenú Viedeň pricestoval do Bratislavy starý priateľ Iľja Erenburg, bez váhania sadne do rýchlika. Vo vlaku rozmýšľa, že by nebolo od veci vyspovedať svetobežníka a donedávna literárneho modernistu, ako vysvetľuje premenu svojej múzy. Vie o ňom, že naposledy vydal knihu o španielskej revolúcii, hneď za ňou reportáže zo Sovietskeho zväzu a spoločenský román o sovietskej mládeži. Rýchlo zahriakne podobné myšlienky. Autor takých obrovských skúseností určite má odôvodnenie, prečo preorientoval svoju tvorbu. V Bratislave sa mu to potvrdzuje. Erenburg je ustavične obklopený ľuďmi, zápalisto rozpráva o zákulisných i verejných akciách medzinárodného fašizmu, o prejavoch revolučnosti más. Nič iné ho nezaujíma. Z hľadiska mohutných udalostí sa treba dívať aj na jeho literárny vývin. Ťažko môže byť iný.

                Clementisovi sa podarí dostať Iľju do svojej kancelárie, kde sa môžu všetci traja porozprávať pokojnejšie. Slovo dá slovo a vedúci davisti požiadajú kamaráta, aby autentické informácie o viedenskom povstaní, ktoré napíše pre moskovské Izvestija dovolil uverejniť aj v Dave. Ak bude treba, venujú mu hoci celé číslo. Taká téma si zaslúži primerané miesto. Čo na tom, že Dav nevychádza. Kým Erenburg dopíše reportáž, vyhrabú peniaze hoci spod zeme, ale časopis obnovia. Laco sa veľmi nezapája do zápalistého presviedčania, lebo vie, že za danej situácie sa Davu nebude môcť venovať. Haló noviny a Ľudový denník mu dovolia nanajvýš zacestovať raz mesačne do prešovskej tlačiarne. Pochopiteľne, do svedomia priateľom a známym postúpa aj on a vymámi nejaký groš. Dav musí vychádzať. („Erenburgovo“ číslo sa podarí vydať v polovici apríla – celé zapĺňa jeho štúdia-reportáž.) Teraz však sprevádza Iľju na stretnutia s viedenskými utečencami-bojovníkmi do Brna a do Prahy.

                V Prahe Erenburg dáva dokopy vlastné zážitky a dopĺňa ich poznatkami z rozhovorov s rakúskymi emigrantmi. Robota sa mu darí, nuž sa nevyhýba stretnutiam s osobnosťami pražskej kultúry. Preplnený skúsenosťami z nedávnych dní zatracuje moderné básnické smery. Niekoľko večerov trávia vo vášnivých debatách napríklad o surrealizme. Iľja nechce popustiť z názoru, že surrealisti nie sú revolucionári, ale obyčajná protirevolučná umelecká skupina. Nezval, Teige, Hoffmeister sa naproti tomu cítia revolučnými intelektuálmi a umelcami. Idú predsa so stranou, pomáhajú robotníckemu hnutiu, hoci vo vlastnej tvorbe neskloňujú revolučné heslá. Emil Filla, Jan Mukařovský, Roman Jakobson, Jan Krejčí, Jožo Rybák, Julo Fučík i Laco sa pokúšajú o zmierlivé riešenie. Erenburga si nesmierne vážia, ale jeho stanovisko k surrealistom sa im zdá prehnané. Hľadajú argumenty za i proti, lebo by neradi stratili takých spolubojovníkov. Debaty často dosahujú bod varu, každý trvá na svojom stanovisku. Otázky teda zostávajú otvorené. Také problémy sa ani nedajú vyriešiť za pár večerov. Všetko sa vlastne iba začína, hoci dilema, aké má byť revolučné umenie, trápi tvorcov už veľmi dlho.

                Denné povinnosti nedovoľujú Lacovi sústrediť sa na nejasnosti okolo surrealizmu. Presvedčený je len o tom, že jeho priatelia bez ohľadu na to, či sa hlásili k poetizmu alebo ako teraz k ďalšiemu izmu, myslia to s príslušnosťou k avantgardnému hnutiu umeleckému aj ideovému rovnako úprimne ako on. Nevzrušene teda zapĺňa stránky Haló novín najrozličnejšími príspevkami, rozdáva sa vo veľkom i v drobnom, vyjadruje sa ku každej téme, ktorú pokladá za dôležitú. Udalosti za hranicami komentuje čoraz častejšie, ba pravidelne. Pravda, vždy v nich nachádza súvislosti s domácim vývinom alebo z nich preň vyvodzuje ponaučenia. Či už je to otázka návratu habsburgovskej dynastie na rakúsky trón a s tým spojená revízia hraníc v strednej Európe, prelet anglického plukovníka cez Himaláje (vidí v akcii len vojnové ciele), dozvuky viedenského povstania, alebo prípad maďarského sociálneho demokrata, ktorý zo zúfalstva protestoval proti politike svojej strany bombovými atentátmi.

                Napriek presile politických tém, ktoré sa denne tisnú do pera, venuje sa viacej ako predtým kultúrnej problematike. Lebo aj tu sa čoraz väčšmi uplatňujú politické zretele. Zájde na diskusiu časopisu Kmen o Wolkerovom odkaze, referuje o nej v Haló novinách a potom ju ešte podrobnejšie komentuje v Dobe. Hoci už dávno prekonal vplyvy Wolkerovej poézie i jeho názorov, pokladá si za povinnosť postaviť sa na jeho obranu spolu s Nejedlým proti katolíkovi Bedřichovi Fučíkovi, ale aj proti priateľovi Františkovi Halasovi.

                Keďže jeho záľuba v kine neušla priateľom, prischlo mu k všetkým dovtedajším prácam aj filmové referentstvo. Nespôsobuje mu však rozkoš, lebo ako na potvoru v pražských kinách sa málokedy zjaví dobrý film. Píše preto odmietavé glosy napríklad o poľskom „veľkofilme“ Kňažná Lowická. Mimoriadne ostrými slovami kritizuje český preklad Erenburgovej reportáže o Rakúsku. Vyzdvihuje síce, že Knižnica Ľavého frontu pohotovo vydala brožúru, no nemôže odpustiť, že takú hodnotnú prácu znehodnotil nedbanlivý preklad.

                Do Davu nepíše, ale kontakty so Slovenskom, s Bratislavou, s Vladom nepretŕha. V Slovenskej literárnej hodinke pražského rozhlasu, v ktorej vystupuje spolu s Krčmérym, Smrekom, Letzom, Karolom Plickom a Elenou Hálkovou, rozpráva o atmosfére literárnej Bratislavy. Pri cestách do tohto mesta presvedčil Janka Jesenského, aby preložil poému Alexandra Bloka Dvanásti. (Dakedy v začiatkoch Davu sám poslovenčil niekoľko spevov, ale z Mathesiovho českého prekladu, podobne ako Daňo Okáli. Ani po desiatich rokoch nenašiel odvahu pustiť sa do tohto diela, hoci ho lákalo.) Nebolo to jednoduché. Jesenský sa odvolával na svoje postavenie, na jednoznačnú revolučnosť poémy, s ktorou nemôže súhlasiť, hľadal najrozličnejšie zámienky (nepáčilo sa mu, že preklad vyjde v Knihách Davu, s ktorým on nič nemá a nechce mať). Napokon sa podvolil, lebo proti sústredenému presviedčaniu, ku ktorému sa pridal aj Clementis s Poničanom, už nemal dosť argumentov. Laco píše do historickej publikácie aspoň obšírny úvod. Načrtáva v ňom situáciu revolučnej sovietskej poézie, dotýka sa hlavných myšlienok Blokovej poémy, spomína prvé nedokonalé a nesmelé pokusy o preklad a vyzdvihuje najmä okolnosť, že slávnu báseň uvádza do slovenčiny reprezentant predvojnovej literárnej generácie.

                So záujmom sleduje, ako sa Clementis pasuje s Davom, hoci mu nevládze pomôcť. Ale Vladovi to ide celkom dobre. Zohnal peniaze na niekoľko čísel, takže zopár mesiacov môže časopis vychádzať pravidelne. Po erenburgovskom vydáva prvomájové číslo, venované ešte predovšetkým komentárom k rakúskym udalostiam. Laca však strhne Urxov obsiahly „list“ z Moskvy, obšírne hodnotenie desiatich rokov činnosti skupiny a jej orgánu. Všeličo je v ňom výstižné i presné, no vidieť, že Edo dlhší čas nemal bezprostredný kontakt so Slovenskom. Kritiku nedostatkov preháňa, ba až nespravodlivo zveličuje. Niektoré akcie vôbec nespomína, hoci mali široký význam a ohlas. Všeličo by mu vedel povedať, aj o literárnej tvorbe davistov a hlavne o práci medzi inteligenciou. Edo akoby na mnohé zabudol.

                Pravdaže, teoreticky mohol Dav urobiť aj viacej. Najmä ak sa človek díva pražskými očami. Lenže na Slovensku bola po prevrate celkom iná situácia ako v Čechách, to by Edo sám najlepšie mohol vedieť. Isteže by bolo ideálne pritiahnuť k trvalej spolupráci všetkých spisovateľov a intelektuálov, ktorí podpísali jednotlivé akcie skupiny. Ľudia sa však tak rýchlo nemenia, aby sa zo dňa na deň stali komunistami. Koreňmi väzia prihlboko v tradíciách, nevedia prekonať vplyvy prostredia, výchovy, povolania. Preto sa davisti sústredili na mladšiu generáciu. Žiaľ, Edo je už dlho v Moskve, a tak nevie, že v Prahe sa sformovala napríklad celá skupina R 10.

                A ako vidieť, aj Vlado vytiahol z rukáva svoj tromf – bratislavských vysokoškolákov zo Spolku socialistických akademikov. Spolu s Janom Poničanom (a predtým aj Daňo Okáli) medzi nich sústavne chodili a výsledok je zjavný. Občas už prispeli do Davu, teraz si vydali zborník Šíp a mienia pokračovať rovnomenným časopisom. Vlado sa mu priznal, že názov nepriamo vymyslel on sám: chodili za ním s námetmi, plánmi a on každému hovoril: sadni a píš! Chytili sa toho druhého pokynu, opakovali si ho (aj si z neho ukradomky uťahovali), potom ho jednoducho obrátili.

                Laco „šípistov“ zatiaľ nepozná. Všimol si iba niekoľko čudne znejúcich pseudonymov (Ivan Kola, M. M. Dedinský, I. Les, J. Blažný). Nevraveli mu nič. Našiel ich pod politickými a národohospodárskymi článkami a úvahami. Iba raz sa mu Vlado zmienil, že Ivan Kola je študent práv Gusto Husák, chlapec s jasným názorom, nekompromisný a ostrý rečník na schôdzach i publicista. Ak neustrnie v rozbehu, možno ho po absolvovaní školy prijme za koncipienta do svojej kancelárie. Ale to je ešte ďaleko...

                Clementis je na koni. Jeho zverenci sa už zmohli na vlastný orgán a budú písať aj do Davu. Ohlásili sa len trochu neskôr ako R 10, zato ako efektne! Laco sa neháda, veď čas ukáže, čo vykvitne z nádejných posíl. Dobré je, že ak sa v Prahe formujú predovšetkým literáti, v Bratislave majú prevahu politici a sociológovia.

                Vŕta mu však v hlave, prečo si Vlado nedal poradiť a nezmiernil kritický výpad proti pražským surrealistom. Lebo nech si ho akokoľvek váži, tu s ním nemôže súhlasiť. Ak sa nezvalovská skupina rozhodla ohlásiť ústrednému agitačno-propagačnému oddeleniu KSČ svoje založenie a vyslovuje sa za krajnú revolučnosť v zmysle dialektického materializmu, treba ju za to pochváliť, a nie odmietať. I keď niektorí členovia určite nie sú marxisti, nanajvýš sympatizujúci. Vari ho naštval referát Haló novín o prvom verejnom diskusnom večere surrealistov? Lenže Nezval nenapádal stranu, keď odmietal komandovanie, „nízke práce“, rýmovanie téz. Šlo mu o tých, čo surrealizmus odmietajú ako meštiacku tvorbu. On chápe poéziu ináč než zjednodušovatelia charkovských požiadaviek. Musí sa s ním zasa raz dôkladnejšie porozprávať o literatúre.

                Medzitým sa v Prahe priam roztrhlo vrece so surrealistickými podujatiami a na diskusné večery prichádzajú stovky záujemcov (na jednom sa ich zišlo vyše tisíc). Otázka vzťahu k surrealistom prakticky rozdelila kultúrne fronty. Do boja proti surrealistom sa svorne pustili najreakčnejšie časopisy. Laco pozval Clementisa na jednu z diskusií, kde hlavný referát predniesol jeho kolega Záviš Kalandra. Zaoberal sa v ňom otázkou pre marxistov najzávažnejšou: či je filozofická stránka surrealizmu naozaj dialektickomaterialistická (ako tvrdia teoretici tohto smeru), alebo či sa pod týmto heslom iba prepašúva kontraband idealistického svetonázoru. Záviš vyslovil veľa výhrad k surrealistickému mysleniu, vcelku ho však prijal kladne. Laco prehovorí Vlada, aby Kalandrov referát uverejnil v Dave. Surrealizmus na Slovensku síce ešte nie je aktuálny, ale revolučná marxistická kritika sa s ním musí vyrovnať.

     

     

    TŔNISTÁ CESTA K BÁSNICKEJ SLÁVE

     

    „Ešte vždy slová neohrabané...“ (úryvok)

     

    Vytúžená prvá knižka bola teda na svete a okrem nepresného dátumu v jej tiráži čítame presné údaje: „Túto zbierku básní napísal Valentín Beniak a vydal nákladom vlastným za podpory župného výboru nitrianskeho v 1 200 exemplároch.“ I to, že ju nevytlačil pôvodný novomestský pán Trnovský, ale firma Júliusa Platzku v Topoľčanoch. Hoci by v tiráži mali byť spoľahlivé informácie, Andrej Mráz sa ich v neskorších spomienkach (1964) nepridržal a uviedol, že Beniakovu zbierku vydala „organizácia notárov na Slovensku“. Básnikov monografista Ján Gregorec (1970) tiráž síce odcitoval, ale jeho dodatok k nej „v detailoch“ nezodpovedá skutočnosti. Doplnil ju totiž takto: „Veci sa v detailoch mali tak, že vtedajší nitriansky župan Janko Jesenský vyzval básnika, aby si podal žiadosť o subvenciu na vydanie zbierky.“

    Ako sme sa na začiatku presvedčili, Jesenský sa naozaj pričinil o vydanie Beniakovej prvotiny finančne i radami, ale podnet vyšiel od autora. Nemuseli by sme tento fakt opakovať, keby sme nechceli pripomenúť, že začínajúci básnik sa staršiemu a županovi odvďačil v zbierke samostatnou básňou, ktorú nazval Muž tvrdej ražby... Jesenského meno sa v nej nevyskytuje, upozornil však na ňu prvý Beniakov monografista Jožo K. Šmálov (1942). V zbierke sú síce portréty drobných dedinských postáv, ale táto báseň o literárnej a politickej osobnosti je ojedinelá. Niektoré jej verše sú také metaforické, že by sa mohli vzťahovať aj na iného bojovníka za národnú slobodu. Iba z druhej a najmä tretej strofy sa dá spoznať legionár Janko Jesenský.

     

    Čo lačnou dušou kýžil, bol voľný domov –

    splašené zohnať stádo, piesňou za rannej zory,

    vlkov odháňať – hej, však s vlci sa márne borí:

    šmahom dorástli ruky mu do okovov!

     

    Duša však nepodľahla. – Tam na širokej stepi

    Rosie strhol reťaz – zadúval vietor voľný,

    keď v západ ďaleký obrátil zrak svoj bôľný. –

     

    (Autor nepochybne poslal knižku i svojmu dobrodincovi či „sponzorovi“ a vo venovaní možno naznačil, koho mal na mysli pod „mužom tvrdej ražby“ .)

    Krčméry nesklamal Beniakovo očakávanie. Už v letnom trojčísle Slovenských pohľadov (1928) uverejnil veľmi žičlivú recenziu o zbierke Tiahnime ďalej oblaky. Hneď v úvode konštatoval, že mladý notár z Chynorian „vyniesol zo svojej dediny... niekoľko milých obrazov“. A urobil to vraj „tak parnasisticky, akoby si hľadal modely, postavil sa pred ne s paletou v ruke, dobre sa im uprizeral a potom maľoval“. Všimol si, že najmilšími modelmi sú mu starí ľudia, asi preto, že mladí básnici mávajú za sebou všelijaké sklamania. Len mimochodom pripustí vplyv vedúceho básnika slovenskej Moderny Ivana Krasku. Krasko podľa neho „nachodil svoj symbol v dlhých, smutných topoľoch“, Beniak „nachodí ho pre seba vo vyvrátenom pni“.

    Tajomník Matice slovenskej a redaktor jej literárneho mesačníka, hoci sám začínal ako modernista, pokúšal sa po prevrate odradiť mladých básnikov od pesimistickejšej pochmúrnosti, žiadal ich o radostnejší spev a aby sa zbavili vplyvov symbolizmu, ktorý sa vyžíval v osobných smútkoch, bolestínstve a pod. Debutujúceho Beniaka však nerátal medzi vtedajších mladých nasledovateľov Moderny. V jeho poézii cítil „niečo opravdive boľavého, niečo takého ako v poézii Janka Kráľa. Sú hlavy, ktoré nemôžu spávať pre utrpenie iných, a hlava Valentína Beniaka je taká.“ Aby ho ešte výraznejšie porovnal, pridal ďalšieho velikána: „I tragédia biedneho koníka, čo zmučený stojí pred vozom, týka sa ho zblízka. U Dostojevského vyskytá sa ten istý motív.“

    Po takomto, až „hviezdnom“ zaradení charakterizoval smútok mladého básnika konkrétnejšie: „Ťažký, pošmúrny baladický tón majú však najmä subjektívne lyrické čísla zbierky Beniakovej, ktoré majú chuť osobných sklamaní, zlého osudu rodiny, domoviny i bied ľudského pokolenia vôbec. O skutočných zážitkoch svedčí nejeden nový tróp, nejedno básnické prirovnanie. Beniak nerád omáľa veci už pohovorené. Svojmu bôľu hľadá svoj obraz, a nájde ho vše tak, že čitateľa zmrazí svojou robustnosťou.“ A opäť zdôrazňuje lichotivú podobu či príbuznosť s veľkým romantikom: „Tak ako bývala u Janka Kráľa, nositeľa veľkých túžob v nešťastných okolnostiach, v živote utrpením presýtenom.“

    K Beniakovej prvotine vyslovil jedinú výhradu: že „ešte vždy“ hovorí „slová neohrabané“, no rýchlo dodáva, že aj v nich vie povedať „mnoho závažného“. Krčméry usmerňoval Beniaka niekoľko rokov (niekedy jeho rady mali dosť blízko k sekírovaniu) a vycítil v ňom skutočne talentovaného básnika. Azda preto mu v recenzii nevyčítal iné nedostatky. (Ináč – okrem Lukáčovej Spovede ani jednému vtedajšiemu debutu nevenoval toľko pozornosti!) A možno najmä preto, lebo dúfal, že práve Beniak splní jeho túžbu po vysnívanom slovenskom básnikovi, kotviacom v domácom prostredí, dedine, prírode. Napriek tomu, že ambiciózny básniaci notár spochybnil snahu urobiť zo seba „jednostranného dedinčiara“. Žičlivý recenzent totiž v závere vyzdvihol, že „prudkú kolíziu medzi domovom a svetom“, takú „podstatnú“ u mnohých moderných básnikov (Ady, Župančič) vybavil si Beniak „víťazstvom ducha domoviny“, čo dokázal „možno najkrajšou básňou zväzku“.

    Na mysli mal Putá k domovu (úvod prvého, rovnomenného cyklu), ktorú v recenzii uverejnil, aby o jej myšlienkach a kvalite presvedčil aj čitateľov Pohľadov. Spomeňme si tiež, ako na sklonku júna pýtal niečo nové v „štýle“ tejto básne, lebo je „veľmi dobrá“. Zoznámme sa s ňou preto aj my.

     

    Ani hrdza ich nezožerie, ani mráz, zima krutá

    neroztrhá, čo viažu ťa sem, neroztrhá tie putá

    a nech bys' vzlietol s drakom hore a vietor by ťa metal,

    drží ťa pružne uzda dlhá, a keby si ju preťal,

    nebo ťa viac už nezohreje a zem ovanie chladom:

    zaplačeš nad tou zrúcaninou, ktorá ti bola hradom!

     

    Blažený ten, kto v rodnej zemi deň čo deň usne sladko:

    dietky nad hlavou jeho bdejú a zo sna šepce: matko –

    jednou sa rukou otca drží a vnukov vedie druhou,

    tak spája dlhú reťaz rodu a spojac sa druh s druhom

    sú ako stromy v jednom lese, dýchajú jedným dychom;

    a nebo keď i zvraští čelom,

    vyvrátený strom padne k zemi,

    hora zatrasie mocným telom:

    plod nový, v búrkach utužený,

    ujme sa v daždi tichom!

     

    Je dosť možné, že práve pod dojmom tejto básne Krčméry akoby bol pozabudol na druhý cyklus zbierky Hovory zo sna, hoci ani nie pred rokom (7. novembra 1927) práve niektoré z nich Beniakovi závidel, keď trpko poznamenal, že také už sám nenapíše. Kritik takého formátu nemohol nevycítiť, že „putá k domovu“ a „hovory zo sna“ sú dvoma základnými pólmi Beniakovej tvorby nielen v debute, ale aj v nasledujúcom vývine. To ho len uhranula jednoznačnosť a jasnosť príklonu k domovu, lebo tak nejako si predstavoval skutočnú slovenskú poéziu.

    Básnická prvotina Valentína Beniaka nevzbudila záujem recenzentov. Okrem Krčméryho si ju krátkou glosou všimol iba nastupujúci kritik medzivojnovej generácie Milan Pišút (Mladé Slovensko, 1928). Zvláštne je, že ani on nevenoval pozornosť druhému cyklu a všímal si len to, čo Krčméry – pravdaže – z iného, azda až protichodného uhla, takže jeho charakteristika vyznela nepriaznivo, skepticky, ba až varovne pre budúcu cestu básnika i celej generácie.

    „Prvá zbierka básnika udomácneného v Slovenských pohľadoch nás neprekvapuje. Epika a deskripcia prevažuje v každej básni. Materiál je prevzatý zo starších básnikov. Formálne je už ovlivnený voľným veršom, ktorý uňho je ľahký, plynný a zvučný. Básnik sa tu pokúša vrátiť do dedinského života a prírody, čo sa mu aj darí, ovšem ťažko sa zbavuje obvyklých epitetonov. Citlivosť, niekde plytká, javí sa rýdzou a hlbokou láskou k slovenskému človeku, ktorého ešte neprebudili nové idey hýbajúce svetom. Nálady, impresie, kresby, portréty sú formami jeho inšpirácie. Básnickej dynamiky, dramatičnosti, hutnosti verša, osobitej živelnosti sa tomuto debutu nedostáva. Je zaujímavé, že naša mladá poézia začína opäť od ľudu, od slovenskej hrudy, tak ako pred sto rokmi. Dal by Boh, aby to bolo správne východisko pre ďalší vývoj našej poézie! (Pravopisné chyby pôsobia veľmi nepríjemne.)“

    Žičlivá recenzia Krčméryho a prinajmenšom skeptická Pišútova glosa, zdá sa, nepotvrdzujú neskoršie konštatovanie iného mladého kritika J. E. Bora, že Beniak patrí medzi „tých niekoľkých, prihlásivších sa húfne o slovo básnické, čo boli prijatí a povšimnutí s porozumením a láskou“ (O lyrike Valentína Beniaka, Elán, január 1932). Na rozdiel od Pišúta videl v Beniakovom debute viacej hodnôt, ale netajil sa ani s vážnymi výhradami: poézia „zväčša ešte reflexívna, logicko-rétorická“; „statický impresionizmus“ bez vitálnej dynamiky; jeho tvorivá fantázia nemá „patričnú autonómiu, preto funguje mdle a ťažko“; „všedné zážitky a dojmy“ nemajú „nový, pravý a lyrický výbojnejší tvar“ atď. Oveľa neskôr akoby sa opakovalo nepodložené Borovo tvrdenie v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984), iba čiastočne obmenené: Beniak sa vraj zbierkou Tiahnime ďalej oblaky „začlenil do vývinu slovenskej poézie predstavovanej E. B. Lukáčom, J. Smrekom a L. Novomeským“ a „kladné prijatie“ prvotiny ho posmelilo. Začleňovanie sa Beniaka do vtedajšieho vývinu, bohužiaľ, nebolo také jednoduché ani rýchle. Zistíme to v nasledujúcom rozprávaní. Krčméryho pochvaly určite tohto „oneskorenca“ a osamelého plavca „posmelili“. Ale i sám mal dosť odhodlania i sebavedomia, nepoddajnosti i cieľavedomosti, aby sa povzniesol i nad zápornú kritiku. Odkedy chytil básnické pero do ruky, zrejme sa rozhodol nepoddať sa a preraziť. Napriek nepriaznivým okolnostiam, ktoré ešte nejaký čas sprevádzali a brzdili jeho „začleňovanie sa“.

     

     

    LITERATÚRA A POLITIKA PO SLOVENSKY (úryvok)

     

    Nová literatúra a umenie podľa Nového slova 1945

     

                Príčiny, prečo sa slovenská literatúra takmer hneď po februári 1948 prudko odklonila od predchádzajúceho plodného smerovania dvadsiatych a tridsiatych rokov (ktoré napriek zjavnej snahe nevedeli narušiť ani predstavitelia slovenskoštátovskej totality), treba hľadať už v niektorých prejavoch literárneho života tesne po skončení druhej svetovej vojny. Poézia, próza i dráma síce pokračovali v dovtedajších výbojoch (nadrealizmus, katolícka moderna, lyrizovaná próza a naturizmus, prvky existencializmu a pod.), ale v kritických reflexiách sa pomaly začali objavovať náznaky pokusov usmerňovať umeleckú tvorbu myšlienkami z „dielne“ orientovanej úplne ináč. Všimnime si túto skutočnosť v povojnovom ročníku časopisu Nové slovo.

                Nové slovo, týždenník „pre politiku, kultúru a hospodárstvo“, začal vydávať 24. 9. 1944 v Banskej Bystrici Gustáv Husák, popredný predstaviteľ povstaleckej komunistickej strany. Prispievateľmi kultúrnej rubriky boli najmä ľavicovo zmýšľajúci intelektuáli – Štefan Bednár, Miroslav Hysko, Michal Chorváth, Alexander Matuška, Ondrej Pavlík atď., ale aj povstalci inej orientácie (Jozef Felix, Alexander Hirner a i.).

                Majiteľ, vydavateľ a zodpovedný redaktor G. Husák pokračoval vo vydávaní časopisu od júna 1945 v Bratislave so širším prispievateľským kádrom, pravda, až na zriedkavé výnimky, jednoznačne komunisticky orientovaným. Otvorene presadzoval už len ciele svojej strany. Hneď v prvom úvodníku zdôraznil rozvíjanie tradičnej slovanskej koncepcie, potvrdenej v Povstaní až takto kategoricky: „Slovákov nikto a nič neodchýli od ich východnej orientácie, od ich slovanskej a sovietofilskej koncepcie“, lebo ich k tomu zaväzuje „spoločne vyliata krv“. A vidia v tom aj „prvú garanciu nášho slobodného života“.

                Slovanskú myšlienku fundovanejšie rozviedol Laco Novomeský. Vychádzal z histórie, sústredil sa však najmä na jej nové chápanie. Opieral sa o Stalinov výklad, podľa ktorého sa voľakedajší panslavizmus usiloval zjednotiť Slovanov tak, že ich chcel odnárodniť, vnútiť im „jedinú politickú vôľu, jedinú reč, jedinú vieru“. Nová idea slovanstva však má naproti tomu združovať slovanské národy k spoločnému zápasu a k spoločnej práci na spoločných úlohách. „Ani jednému nevnucujeme našu reč, naše zvyklosti, náš politicko-hospodársky systém.“ Novomeský citoval výroky J. G. Herdera a stotožnil sa najmä s jeho proroctvom o „slávnom veku slovanstva“, ktorý sa začína po strašnej vojne aj v dôsledku „mohutného revolučného kvasu“ v slovanských národoch. Doterajšie vedúce národy vraj chceli vždy len prevýšiť ostatné. Slovanské sú však „predurčené“, aby svoje vojenské, politické, hospodárske a kultúrne prvenstvo „po prvýkrát“ uplatnili „na prospech celého ľudstva“, lebo Rusi, Ukrajinci a Bielorusi „i za cenu popretia starých slovanských ideí vybojovali si vo svojom vnútri jasnosť socialistického nazerania na svet“ a ostatní Slovania preberajú od nich „tento veľkorysý pohľad“.

                Poslednými slovami Novomeský nepriamo spochybnil Stalinov výrok o nevnucovaní politicko-hospodárskeho systému, možno len vo viere, že okolité slovanské i neslovanské národy si dobrovoľne zvolili socializmus a po nich to čoskoro urobí celý svet. A tak mu Ladislav Szántó udelil lekciu z dialektického a historického materializmu, lebo vraj podľa Lenina v dejinách sa nič nedeje „samotokom“, slovanstvo ešte nie je hotovým „subjektom histórie“, hoci má v sebe „všetky možnosti a okolo seba všetky potrebnosti“, aby sa ním stalo. „Predurčenosť“ Slovanov na veľké historické poslanie a vedúcu úlohu nevidí Szántó v Herderovom proroctve, ale vo vyspelosti Rusov, ktorí založením ZSSR ukázali „ďaleko zaostalejším“ národom „cestu a spôsob“, ako sa zbaviť vojen a „neľudskej vlády finančného kapitálu“.

                Novomeský spájal oživenú slovanskú myšlienku so socializmom, no mal o nej asi (tak ako mnohí iní) svojskú predstavu. Azda uveril, že Stalin sa aj v dôsledku spojenectva so západnými demokraciami v protifašistickej koalícii aspoň trochu zmenil, nebude už uplatňovať boľševickú krutovládu, myslí to so slovanskou myšlienkou úprimne a vážne, preto socializmus zvíťazí pokojnou cestou. A tak možno dobrovoľne (čiastočne i z moci úradnej – ako člen predsedníctva ÚV KSS a povereník školstva a osvety) prijal poverenie založiť a viesť slovenskú odbočku Všeslovanského výboru a zorganizovať na Devíne Všeslovanský deň. (Konával sa potom do začiatku päťdesiatych rokov na sviatok Cyrila a Metoda. Napriek hospodárskym a dopravným ťažkostiam prišlo už na prvé devínske podujatie 30 000 účastníkov.) Novomeský o ňom referoval v Novom slove až pateticky a naivne. Vyzdvihol, že táto prvá slávnosť v mimosovietskom slovanskom svete vyznela „jednotne za politiku slovanskej spolupráce pri zachovaní národnej i štátnej svojbytnosti“ jednotlivých slovanských národov. Ak vraj SNP otvorilo Slovensku dvere, Devín nás dostal „na patričné miesto medzi slovanskými národmi“.

                Z referátu Novomeského na I. zjazde slovenských umelcov a vedeckých pracovníkov v Banskej Bystrici (27. a 28. 8. 1945) si Nové slovo vybralo okrem iného časti týkajúce sa zväčša povojnového vzťahu slovenskej kultúry (nielen) k slovanskému východu. Hlavný referent zjazdu pre novú situáciu upravil svoje stanovisko zo spisovateľského kongresu (1936), keď hovoril o „rozhodnom príklone“ slovenských vzdelancov najmä ku kultúre východných Slovanov. Zdôraznil však, že nechápe „jednoznačnosť“ našej kultúrnej orientácie ako „jednostrannosť“ a že náš „ďalší vývoj je otvorený oplodňujúcim vplyvom z ktorejkoľvek strany“. Aby odrazil prípadný nesúhlas so svojou staronovou teóriou, vysvetľoval (azda až trochu krkolomne), že kontakty nášho umenia so Západom nenarušia intenzitu vzťahov k slovanskej kultúre: „Naopak... Formou a výrazom, ktorému sa naučilo v dielňach francúzskych majstrov, priznávalo a priznáva sa slovenské umenie k ideám a ideálom, jedine bezpečne podopierajúcim našu novú slovanskú orientáciu na Sovietsky zväz.“

                A opätovne zdôraznil príťažlivosť humanizmu Východu, nazývajúc ho teraz „novým poňatím ľudskosti“, „konkrétnym formovaním idey sociálnej spravodlivosti“. Dodal však, že v posledných rokoch, najmä cez Veľkú vlasteneckú vojnu, vznikol tam nový patriotizmus, „triumfujúci nad všetkými temnými silami sveta“. V citovaných slovách mal možno na mysli aj krvavý teror stalinského režimu v tridsiatych rokoch, čo by potvrdzovalo ilúziu o akejsi zľudštenej, zoslovančenej podobe povojnového sovietskeho komunizmu. Naznačuje to i veta o nadväzovaní na umelecké tradície národov ZSSR: „... nové sovietske vlastenectvo dotýka sa v istom zmysle i tradičného cítenia a myslenia u nás, pretože prehodnotené vyrastá z tých istých prameňov veľkej ruskej, ukrajinskej atď. kultúry a z tých istých dejinných odkazov, ktoré dávali zmysel a intenzitu aj nášmu slovenskému mysleniu a cíteniu...“

                O starom i aktualizovanom chápaní slovanskej myšlienky písali v Novom slove aj iní autori. Oprašovali Štúrove vízie o slovanstve (vlastne o Rusku) a tých, čo nám prekliesnili cestu do slovanského tábora. Zaoberali sa „vlasteneckou vojnou slovanstva“ i slovanstvom v prítomnom svete. Básnili o ceste po boku „víťazného“ ZSSR, o pracovných výkonoch sovietskych ľudí, o minulom i súčasnom filme, o výchove, o organizovaní vedeckého a umeleckého života v ZSSR. So zjavnými náznakmi propagandistického zvelebovania sovietskeho vzoru vo všetkých oblastiach. Svedčí o tom už na začiatku aj drobná poznámka o nových prvkoch v kultúrnom živote Bratislavy a celého Slovenska, ktorý spestruje „účasť príslušníkov Červenej armády... a ich činná účasť na akadémiách, koncertoch a prednáškach tieto i obohacuje o nové prvky“.

                Nepíše sa ešte o nástupe socializmu v Československu, používa sa termín „ľudová demokracia“, často sa pripomína ideový odkaz Povstania. V publicistike sa však začínajú uplatňovať pojmy a výrazy socialistického štýlu, ako jednota, zjednocovanie, hospodársky a sociálny prerod, poštátnenie priemyslu, znárodnenie bánk, nové cesty, umenie pre ľud, umenie dneška, revolúcia ducha a výchovy, socializácia kultúry, v prvej línii ľud, úlohy vedy a umenia pre široké vrstvy ľudu a pod.

                Za akútnu potrebu sa považuje očista medzi kultúrnymi pracovníkmi. Do tzv. duchovných kolaborantov sa vehementne pustil A. Matuška, napádajúc najmä novinárov a spisovateľov za podporu predchádzajúceho režimu. Žiadal posudzovať umelcov nielen podľa diel, ale aj podľa politických skutkov. Kultúra sa podľa neho „robí charakterom a malo by veľmi znemravňujúce následky, keby ju mohli robiť bez verejného ventilovania svojich vecí“. A dodal: „Dnes sa nemusíme modliť, aby nám Boh zoslal talenty... musíme sa modliť, aby nám zoslal charaktery...“

                Podobne sa vyjadril povereník Novomeský, keď žiadal „dobre si očistiť obuv, kým sa vstúpi“ do nového života. Na pozadí „nehlučného heroizmu a nezištnej obetavosti“ obyčajných ľudí z pohronských hôr by si mali všetci kultúrni pracovníci preskúmať svedomie, či sa „vždy zastali svojho presvedčenia“ ako títo ľudia. „Netreba sa báť vysloviť pravdu, i keď je nepríjemná. A nech ju radšej každý sám vysloví, než aby sa mu mala povedať ako výčitka.“ Neskorším slovníkom povedané, je to výzva na sebakritiku za takú či onakú spoluprácu so slovenskoštátovským režimom. Nemal však pritom na mysli spisovateľov, umelcov a vedcov, ktorí sa rozhodli emigrovať.

                V tom čase sa už pripravovali súdy s „ľudáckymi pohlavármi, fašistickými exponentmi, pomocníkmi Nemcov“. Nepodpísaný autor sa asi preto rozhodol v krátkej poznámke posúdiť realizáciu Novomeského výzvy v radoch spisovateľov. Rozdelil ich do troch skupín: na tých, čo sa hneď zapojili do verejného života (F. Kráľ, L. Novomeský); skupina surrealistov sa podľa neho dala „do budovania a inšpiruje sa dneškom“; tretí, zatiaľ mlčiaci, neslúžili fašizmu ani reakcii, ale ani sa „odhodlane“ nepostavili proti nim. „O politickom dnešku snívali, neodvážili sa však preň pracovať.“ Neprejavujú sa údajne preto, lebo majú výčitky za podpísanie manifestu proti SNP. No k chybám či zbabelosti sa treba verejne priznať.

                Ján Poničan poslal do Nového slova epigram proti citovanému anonymovi, „lebo vraj strieľa poza bučky“ do majstrov kultúry, a pripojil aj list, vysvetľujúci nevyhnutnosť brániť sa epigramom, a najmä skutočné pozadie manifestu literátov. Tvrdí, že išlo o „vzdormanifest“ proti vyhláseniu šéfa propagandy T. J. Gašpara, ktoré spisovatelia odmietli podpísať, hoci im hrozilo odvlečenie do Nemecka. Polemické verše redakcia nemusí uverejniť, prosí ju však, aby nepomáhala tým, „ktorí by chceli lámať najrovnejšie drieky“.

                Jeho epigram vyšiel spolu s ďalším anonymným článkom. Pisateľ najprv odcitoval pasáž o potrebe dobre si očistiť obuv (zo spomínaného Novomeského článku), potom Poničanov vysvetľujúci list. V nasledujúcej poznámke sa redakcia prihlásila k zodpovednosti za nepodpísané príspevky a v štyroch bodoch formulovala stanovisko k spisovateľskému manifestu. V prvom uznáva „priamosť... v ťažkej chvíli“, keď je spojená s rizikom, ale spochybňuje ju, ak sa začína až po porážke fašizmu. V druhej „nešťastným majstrom kultúry“ odkazuje, že ak majú „čo dnešku povedať“, sú im k dispozícii všetky časopisy. V tretej zdôrazňuje, že bratislavský „potupný dokument“ vyšiel v októbri 1944, v čase ťažkých bojov na strednom Slovensku. Nerozlišuje menšiu potupnosť ich „vzdormanifestu“ od manifestu Gašparovho a nepardonuje ani strach pred odvlečením do Nemecka. V štvrtej poznámke pripomína, kto všetko v Povstaní bojoval za slobodu a že pri správe o manifeste všetci bojovníci hovorili o „sukiných synoch“. Lebo vtedy sa okrem bratislavských kaviarní a viech „proti lámaniu driekov... vzoprel“ celý národ, padli desaťtisíce ľudí, utrpenie miliónov prinieslo slobodu, aby sa majstri kultúry „už nikdy nemuseli báť“ o svoj osud. Na záver opäť citoval Novomeského slová o očistení obuvi a o nevyhnutnosti „rozlíšiť heroizmus od lumpáctva, statočnosť od oportunity“.

                Je prinajmenšom zvláštne, že po závažných výzvach Matušku a Novomeského sa jeden z vtedajších pálčivých problémov nadhodil iba v rubrike Poznámky. Nové slovo totiž po uvedenej výmene názorov prinieslo už len dlhší úryvok z článku M. Chorvátha Manifest hanby, uverejneného v prvom ročníku tohto povstaleckého časopisu. V určitom zmysle nastolenú otázku posúvala ďalej opäť len poznámka – navrhujúca, aby sa spisovatelia a ostatní kultúrni pracovníci zišli pri výročí SNP a poradili sa „ako ďalej“, lebo „prešľapovania“ bolo „už dosť“. Nezaškodilo by ani vypracovať „pekný program, podľa ktorého by sa kultúrni pracovníci zúčastnili tvorby v oslobodenom Slovensku“.

                V tom istom čísle však vyšla aj štvorstĺpcová „poznámka“ (!), znovu anonymná, možno len kamuflovaná ako list. Autor veľmi ostro napadol „majstrov kultúry“, ktorí „plávali s nacistickým prúdom, podpisovali manifesty, chodievali na županské bankety, vydávali talianske a nemecké čísla Elánu atď. Pochválil síce väčšinu členov Spolku slovenských spisovateľov, že nedovolili, aby sa ich meno zneužívalo na rozličné prorežimistické akcie, ale podľa neho v gašparovskej manifestačnej „komédii“ predsa len nemali hrať aspoň literáti, „ktorých sme poznali ako pokrokových“. Potom si však spomína, že vlastne ani pred Povstaním sa nesprávali vždy tak, ako by sa od nich čakalo: prijímali vraj do spolku aj takých „spisovateľov“, akým bol „židovský kráľ“ Dr. Anton Vašek. Najviac miesta venoval zatajený autor bývalému davistovi a revolucionárovi J. Poničanovi, lebo vraj „zohnul šiju, neobstál, poddal sa“, keď neprotestoval ani proti tomu, aby minister vnútra A. Mach „pendloval medzi robotníctvom“ s jeho menom a vyhlasoval o ňom, že sa „príkladne zapojil do budovateľskej práce ľudáckej“.

                Tak ako bez uvedenia mena napadol redaktora Elánu Jána Smreka, postupoval aj voči E. B. Lukáčovi: ako poslanec súhlasil s vyhlásením vojny „slovanskému bratovi“, údajne vystupoval proti sovietofilstvu odbojových pracovníkov, a keď bol „na konci so svojou filozofiou, napísal súbor článkov Kam ho položili...“ a pod. Poničanovi zazlieval, že aspoň nemlčí ako ostatní, radšej sa stavia do „bolestínskej“ a urazeneckej pózy tvrdením, že jedinou vinou jeho a jemu podobných je, že „žijú a píšu pomerne dobré diela, s ktorými ťažko konkurovať“ (prevzaté z Poničanovho listu). Autor pripisuje Poničanovi domnienku, že všetci spisovatelia, ktorí nespolupracovali s fašizujúcim režimom, „mali ohnuté pátere a hrboľaté drieky“. A odkazuje jemu a podobným, že nikto im nič nezakazuje a v slobodnom štáte sa im nik nebude hrabať v zásuvkách. No mali by prestať s „balamutením o manifestových zásluhách“.

                Otázke manifestu spisovateľov proti SNP (naozaj boli dva: prvý koncipoval Gašpar, ale spisovatelia ho odmietli podpísať; z obavy pred represáliami skoncipovali svoje, oveľa miernejšie stanovisko, vyzývajúce zastaviť bratovražedný boj, volajúce po zjednotení národa atď., v konečnom dôsledku však tiež namierené proti Povstaniu) sa podrobne venoval prvý zjazd umelcov a vedeckých pracovníkov koncom augusta 1945 v Banskej Bystrici.

                V slávnostnom čísle Nového slova k výročiu SNP vyšiel príhovor k tomuto podujatiu od povereníka školstva a osvety. Ladislav Novomeský v ňom konštatoval, že slovenské umenie a veda v ťažkých skúškach obstáli, nedali sa zmiasť ideológiou nacizmu. Z tohto hľadiska nie je potrebná nijaká revízia. Kongres však musí dať „lekciu z občianskej statočnosti a musí v súlade s názorom verejnosti prízvukovať nerozlučnú jednotu osobnosti a diela, ak chceme, aby dielo bolo vážené a osobnosť ctená“ (Viac pozornosti však venoval problému v úvodnom a hlavnom prejave na samom kongrese.) Úryvky z Novomeského referátu, uverejnené v Novom slove, sa netýkali podpisov a podpisovateľov manifestu proti SNP; a okrem uverejnenej časti záverečnej rezolúcie sa tento týždenník priebehom a výsledkami zjazdu už nezaoberal. Mohlo by sa zdať, že aj problém manifestu považoval za vyriešený. Asi to nebolo celkom tak, lebo neskôr sa k nemu vrátil, hoci znovu len v nepodpísanej, navyše krátkej poznámke. Vyprovokovalo ju valné zhromaždenie spisovateľského spolku, na ktorom sa vraj manifest zase stal stredobodom pozornosti. Autor ani v náznaku neinformuje o priebehu a vyznení diskusie, len sa odvoláva na literátov celej Európy, ktorí si prísne zhodnotili posledné obdobie. Vyvodzuje z toho kategoricky: „Nebude možné ani u nás vyhnúť sa jasnému slovu. Nebude možné držať líniu kontinuity práve pre ďalšiu tvorbu, pre dôveru, pre čistý vzduch. Verejnosť čaká od Spolku spisovateľov čistý stôl.“

                Kritické a provokačné poznámky Nového slova o protipovstaleckom manifeste – hoci sa za ich nepodpísaných redaktorov zaručovala redakcia – nemožno považovať za koncepčné úsilie o očistu literárneho a celokultúrneho stola, tým menej o udržiavanie „línie kontinuity pre ďalšiu tvorbu“ a pod. Takúto úlohu a poslanie si však vytyčovali kultúrno-politické a programové články, glosy, kurzívy a iné útvary od spisovateľov a ostatných umelcov. V tomto zmysle najaktívnejší boli práve literáti. Novomeského názory sme už spomínali, treba len pripomenúť, že ich vyslovoval nie ako básnik a kultúrny publicista, ale skôr ako vysoký štátny hodnostár, ktorý síce vychádzal zo svojich starších myšlienok, no musel ich uvádzať do súladu so situáciou podstatne odlišnou. V jeho článku o kultúrnej politike (citovanom v inej súvislosti) je dosť jasná tvorivá, hádam až osvietená koncepcia a všeobecná smernica (hoci sám odmietol tento výraz) na obnovenie a rozvíjanie kultúrneho života.

                Tu treba ešte upozorniť aspoň stručne na jej základné body: slovenská kultúra sa musí usilovať o zvýšenie „úrovne a vnútorného obsahu“ (nie o „formálny“ národný charakter kultúrnych inštitúcií), nemožno ju vtesnávať do „úzkeho nacionálneho partikularizmu, hoci slovenského“, musí spolupracovať s umeleckými a vedeckými osobnosťami tak slovanských, ako aj západných krajín, lebo slovenská kultúra i celý verejný život zo všetkého najväčšmi potrebujú „náležité prevetranie, neprestajné zrovnávanie s úrovňou a s výdobytkami kultúrneho ruchu v ostatnej Európe“ (čo neznamená „opičiť“ sa po parížskych, londýnskych alebo moskovských vzoroch).

                Naozaj veľkoryso znejú Novomeského slová, že vtedy i v budúcnosti „bude platiť u nás sloboda pre skutočnú a poctivú tvorivú prácu na každom poli“ kultúrneho života, s jedinou výnimkou: kontrolovaná a stíhaná má byť len „lacná špekulácia, fušerstvo, konjunkturálne svinstvo, pseudovedecké podvody a umelecký podfuk... fabrikovaný na zárobok“. Takáto „ohavnosť“ sa dá podľa neho premôcť jediným spôsobom – voľnosťou a podporovaním umeleckej a vedeckej tvorby „poctivo myslenej a pravdivo vytváranej“. Znie to príťažlivo a sľubne, ale v poslednej formulácii akoby sa predsa len ukazovalo nebezpečenstvo určitého obmedzovania a ohrozovania proklamovanej slobody. Predpokladá totiž princíp usmerňovania, možnosť subjektívneho či utilitárneho určovania poctivosti a pravdivosti, čo sa napokon o nejaký čas naozaj ukázalo.

                Novomeský si nemohol neuvedomovať, že generálna línia kultúrnej politiky („ umožniť a sprístupniť vzdelanie pre najširšie ľudové vrstvy“) by mohla spochybniť právo na existenciu modernej tvorby, preto vyhlásil, že správa kultúrnej politiky (vtedy bol jej vedúcim predstaviteľom) nebude „prekážať ani tzv. tvorbe avantgardnej v umení; laboratórnej, výskumnej práci tak v umení, ako vo vede“, lebo chápal jej význam pre vývin. Navyše dodal, že nebude žiadať od umelcov ústupky „v mene všeobecnej prístupnosti a zrozumiteľnosti“, radšej sa bude usilovať, aby sa všetkým záujemcom vysvetlil zmysel a poslanie „na prvý pohľad nezrozumiteľnej umeleckej tvorby“ a význam „odbornej vedeckej práce pre vzostup a zvýšenie úrovne celého nášho života“. (Čoskoro po februárovom prevrate sa ukázalo, že išlo len o osobné presvedčenie, skôr zbožné želanie avantgardného básnika, lebo všetko modernejšie bolo zavrhnuté ako umenie pre umenie, formalizmus a pod.)

    Zobraziť všetko