Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Štefan Moravčík sa narodil 22. decembra 1943 v Jakubove. Študoval filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po
    Štefan Moravčík sa narodil 22. decembra 1943 v Jakubove. Študoval filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiu pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran. V období normalizácie nesmel publikovať (1970 – 1979). Bol knihovníkom v Univerzitnej knižnici (1972 – 1976), referentom Zväzu slovenských výtvarných umelcov (1976 – 1981), neskôr pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (1981 – 1994), potom ako šéfredaktor časopisu Slovenské pohľady.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Sedláci (1988, Próza nás hriešnych)
    • Sťahovanie rieky (1988)
    • Mlynárka má holubičku (1990)
    • Sedláci 2 (1992, Chlieb v koľaji)
    • Mlynárka nemá holubičku (2002)
    • Zlatá kniha Záhoria (2003)
    • Záhorácky raj (2009, 1.vydanie)

    Poézia

    • Slávnosti baránkov (1969)
    • O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek (1970)
    • Čerešňový hlad (1979)
    • Erosnička (1981)
    • Tichá domácnosť (1981)
    • Maľované jarmá (1984)
    • Moravianska Venuša (1984)
    • Aperitív na modrej planéte (1988, antológia siedmich básnikov- Feldek, Buzássy, Štrasser, Strážay, Moravčík, Šípoš, Kolenič)
    • Idiotikon (1989)
    • Pŕhľavie (1989)
    • Ľudský sendvič (1991)
    • Vlčie hrdličky (1996)
    • Med omšových lúk (1998)
    • Intímnik (2000)
    • Motýlie mukylásky (2002)
    • Venušin paholok (2002, výber)
    • Zimkomriavky (2006, 1.vydanie)

    Esej

    • Mágia reči (1992)

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    • Krátky slovník nárečia slovenského záhoráckeho jakubovského (1996)
    • Záhorie (2005, 1.vydanie)

    Literárna veda

    Editorská činnosť

    • Chvála vína (1984)
    • Krajina pod Tatrami (1985)
    • Básne na telo. Antológia slovenskej erotickej poézie (1989, spoločné dielo V. Mikulu a Š. Moravčíka)
    • Slovenský spev vtákov (2001)
  • Charakteristika tvorby

    Po publicistickej a básnickej príprave v rôznych časopisoch vstúpil knižne do umeleckých sfér svojou prvou zbierkou básní
    Po publicistickej a básnickej príprave v rôznych časopisoch vstúpil knižne do umeleckých sfér svojou prvou zbierkou básní Slávnosti baránkov moderný, netradičný básnik Štefan Moravčík. Jeho prvé dve zbierky tematicky odrážajú polohu mladého človeka očareného láskou a jej erotickými prejavmi. Po stránke lexikálnej obe zbierky prekypujú objavnými novotvarmi, dokazujúcimi citlivý prístup autora – básnika k fenoménu jazyka. Moravčíka očarúvajú možnosti materinského jazyka, tematicky ho inšpiruje spočiatku hlavne mladý súčasný človek so svojím citovým životom, neskôr vo svojej tvorbe čerpá motívy z prostredia a kraja, z ktorého pochádza. V jeho básňach cítiť hlboký a pevný vzťah k rodným koreňom. Je natrvalo spojený so Záhorím – jazykovo, mentálne, psychologicky a motivicky. Ako prvý a jediný zo súčasných básnikov postavil do rovnováhy nárečové prvky zo Záhoria s tradične vyzdvihovanými stredoslovenskými a východoslovenskými nárečovými prvkami. V druhej etape svojej tvorby sa cieľavedome zameriava na otázky a problémy našej histórie a na hľadanie koreňov nášho národného spoločenstva (zbierky Moravianska Venuša, Maľované jarmá a Pŕhľavie). Začiatkom osemdesiatych rokov objavuje autor čaro tvorby pre deti. Majstrovsky pre ne píše knihy básní i próz. Dielam venovaným najmenším rozhodne nechýba hravosť a vtip. Vo všetkých sa prejavil ako majster jazyka, schopný postrehnúť a využiť viacvýznamovosť slova a zvukomalebnosť slovných spojení. Teda majster využívajúci do krajnosti možnosti jazyka a prejavujúci obdiv a lásku k jeho tvorcom. V oblasti prózy sa zameral na ľudovú slovesnosť z rodného Záhoria, bohato využil záhorácky dialekt a zobrazil život roľníka a obyčajného človeka z tohto regiónu. Svojimi svojráznymi umeleckými postupmi, netradičnou tvorbou a jazykovým majstrovstvom sa Štefan Moravčík nepochybne zaradil medzi popredných autorov slovenskej literatúry.
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Autorove básne vyšli v mnohých medzinárodných antológiách poézie v ruštine, maďarčine, poľštine, švédčine a

    Autorove básne vyšli v mnohých medzinárodných antológiách poézie v ruštine, maďarčine, poľštine, švédčine a nemčine.

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC)  

     

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Ján Hollý: Svätopluk (1985, spolu s Jozefom Mihalkovičom), Bohuslav Tablic: Oberanie ovocia (1986), Bohumil Hrabal: Ostro sledované vlaky (1985)
    Ján Hollý: Svätopluk (1985, spolu s Jozefom Mihalkovičom), Bohuslav Tablic: Oberanie ovocia (1986), Bohumil Hrabal: Ostro sledované vlaky (1985)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČERNÍK, Michal - MORAVČÍK, Štefan: O živote so Štefanom Moravčíkom (Odpovede na otázky Miahcal Černíka). In: Slovenské pohľady , roč.
    ČERNÍK, Michal - MORAVČÍK, Štefan: O živote so Štefanom Moravčíkom (Odpovede na otázky Miahcal Černíka). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 5, s. 73 – 79.

    ČOMAJ, Ján: Sedem viet o siedmich knihách. (Štefan Moravčík: Povesti o slovenských hradoch). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 4, s.  125 – 126.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Tento básnik neriedi dejiny postickými pseudomyšlienkami alebo lyrickými výlevmi: jeho poézia je mužná, drsná, eruptívna, miestami až
    Tento básnik neriedi dejiny postickými pseudomyšlienkami alebo lyrickými výlevmi: jeho poézia je mužná, drsná, eruptívna, miestami až barbarsky prostoreká, obdivuhodne škrtajúca vzdialenosti medzi dobami, sugestívna a vnúkajúca presné predstavy.
    Jozef Bžoch

     

    Oživenie, invencia, výbušná fantázia – to sú vyložené tromfy, ktoré Moravčík ponúka bez úmyslu skryť sa za tieň lacného verša. Téma – historické momenty v rúchu moderného tvoričského jazyka, symbolika prevtelená do vlastných rastúcich predstáv. A ďalej – kľaknutie do prachu slávnej minulosti slovanstva, vzdelaný hold, ktorý Moravčík nepredstiera za tmavou maskou povinnej vďačnosti. Slovo pretvárka k Moravčíkovi nepatrí, nesedí mu.

    Ivan Kolenič
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PERÚNEK A BABA AKO HROM alebo PREČO JE ZÁHORIE PUPKOM SVETA        To je taká paromská vec, že ju ani starí ľudia

    PERÚNEK A BABA AKO HROM alebo PREČO JE ZÁHORIE PUPKOM SVETA

     

         To je taká paromská vec, že ju ani starí ľudia nepamätajú! Až človeku nad tým hlava stojí...

         Voľakedy dávno, keď bola naša zem ešte utopená v mori a nebolo kde nohu položiť, bohovia a bohyne lietali dookola ako netopiere. Jedli, pili a spávali na mračnách. Nebolo ani kúska, kúsočka zeme. Nemal kto a kde Perúnovi modlu na kopčeku postaviť a obetovať mu capa. Perún, inak aj Parom, vrhač blesku a pán tohoto sveta, veselo si nažíval so svojou Babou-Parombabou.

                              Mýk sem, mýk tam,

                              nechodz sem, budz tam,

                              mýk z žigle na truhlu

                              a z truhle na žiglu,

                              aby daua, ukázaua,

                              jak má velikú,

                              sukňu širokú.

         Baňa je baňa, a predsa sa vyberie, keď sa stále do nej chodí. Aj ten najsladší med sa preje. Začal Perún po mladších hepách poškuľovať ako ten myjavský gazda: slivovičku čo najstaršiu, frajerečku čo najmladšiu. Začal Perún, potvorník, Ladu, Vesnu, Živu aj Mokošu oblapkávať, chmaťkoriť. Jednej sľuboval peknú záhradku: pyšnú rúžu, kohúcí huas, hedbávný kvjet, nigišpurk aj leluju, no nedal jej ani suchú bjetu. Okolo druhej skákal jak strňiskový kúň a sľuboval jej hory-doly, až raz spraví zem. Tretej nasľuboval detí jako smetí...

         Perúnova Baba len zazerala, zuby zatínala, keď tie rozmaznané kozy obháňal:

         – Lafňe jedny vymlézané! Ňím je lachko, o tú rosu sa ošlahajú a už sú pjekňučké! Já sem ráda, že sa volajak umyjem a ohrabem.

         Ceuú siuú, všemožne sa mu všelijako šmajchlovala, zaliečala:

                            Starý múj, starý múj

                            jako tá ríčica,

                            a já sem při tebje

                            jak tá jaščerica!

     

                            Starý múj, starý múj

                            a já tvoja drnda,

                            keby si mi zahráu,

                            já by sem si poskočiua.

         – Co sa furt prenevídáš prede mnú na opicu svjeta! – krčil nosisko Perún a celý nafučaný brblal: – Šlak mi tú radu dau, že sem si Babu vzau, starú babu, babu Babu, babu Babu vzau!

         Došlo to tak ďaleko, že Baba nechcela s Perúnom nič mať, žiadne čachre-machle. Nadutá jak kapsa utiekla mu nielen od lôžka, ale čo bolo horšie, aj od varešky a od noža. Nie hádam preto, že bol nepolepšiteľný frajerkár-zásterkár, ale pre jeho malý interes o veci pospolité. Baba bola dobrá megoňa, dobrý škaláb a úrezek, až sa mračná pod ňou trhali. A stále mala hlavu vo varení. Bachrňa, ako sa tak okolo pece vrtela, neraz tie mračná pod sebou preborila a réz dúlej, do vody. Tak hacovala, že sa až mračná potili a topili, až jej kotol s fazuľou capol do mora.

         – Pokerúc mja zbadáš, furt mi enem uši pižúkáš, aby sem ťi zem spraviu! – hundral Perún ako staré pivo. – Ty si myslíš, že na zemi bude jak v nebi? Ale dzi mi volade!

         – Šak už to slubuješ kolký čas! – lamentovala Baba.

         – Co furt po mje chrápem vozíš? Bereš mi chut do roboty, pouovičko moja zuatenkovaná! – čičíkal ju Perún.

         – Vidzeu svjet takého slivoňa? – hecovala ho Baba. – Konc je zludarený, hňiuý jak psisko! Do chrápa hotové by sceu, ale krížem suamky nepreuoží...

         Tak ho stále otravovala a chodila za ním neodbytne ako slimák, ktorý si hľadá ulitu.

         A Perún len brílal, švárne bohyne obháňal, pojímal, paroma robil. Takto sa strojil:

         – Já obúk nastrojím, tú Babu zastrelím, starú babu, babu Babu, babu zastrelím!

         Ale keď nastala medzi nimi tichá domácnosť, veru mu začalo v brušisku škvŕkať! Bol paježlivý, ufrflaný, kade chodil, blesky hádzal, hrešil a hromoval. Len čo si na svoju Babu spomenul, už bol oheň na streche: – Keby ťa parom uchyciu, potvoro nevykresaná! Nech by ťa parom vzau...

         Je to také čudné, že jeden z najstarších a najväčších pohanských bohov v ústach Záhorákov aj Nezáhorákov ešte podnes žije, akoby v každom meste a dedine svoju sochu, na každom vŕšku oltár a v každom dome kňaza mal? Nieto dňa ani hodiny, že by ho naši ľudia nechválili, aby ho parom vzal!

         Paromova Baba, habrča paprčivá, tá je tomu na príčine! Bola úplne ako ten vtáčik, čo vysoko lieta a moc piskoce. Keď to na ňu prišlo, vzala Perúna do parády, do obrichtunku.

         – Co mja cohňíš, duchlíš a cermuješ huava-nehuava jako ohava? Co mja furt čepkuješ? – chabo sa bránil Perún. – Enem dočkaj, budeš sa mjet po pjeci, poutekáš na suanú Moravu, ked ťi dám firšpón! – hrozila mu tá stará drizda.

         – Strac sa mi volade! – zabrblal dobrák Perún a chcel sa jej pomstiť. Už jej aj richtoval truhlu, drevený spacák. Mrmotal ako starý medveď:

                   Sedzí baba v ortelu,

                   šeci zmoci, berte ju!

         Hja, čertov vtedy nebolo toľko ako dnes! Boli len takí pozbieraní bohovia, zmokovia a pikulíkovia. Čo si pomohol chudáčisko Perún! Zbytočne sa nadrapoval, hromy-blesky rozhadzoval. Jeho baba bola spomedzi bohýň a rusaliek predsa len najlepšia. Ostatné nebeské frajlenky neboli vyučené v kuchárskom remesle, nuž nech chceli, ako chceli, nemohli Paromovi po vôli vyhovieť. Darmo je, láska si to špacíruje cez žalúdok... I gurmánstvo môže byť pútavý koníček. A Parom prepadal náruživosti gastronomickej bezprizornosti. Máj, báj, peceň, pečeň, háj...

         Vyznanie Parombaby: – Pro mja predstavuje kuchárské remesuo ceuoživotňí lásku včítaňe šeckých báječných aj žauostných okamihú. Ale podobňe jak pri každém milostném vztahu aj v temto prípadze spomínám si hlavňe na tý ščastlivé chvílky – na malučkosci, keré mja nalákali a upútali...

         – Pfuj, taký sem spachtovaný, zrichtovaný konc na ňic a huadnýýý jak sedem vlkú! – zavýjal Perún, keď sa vracal od pôvabnej Devany k svojej sakramentskej Babe. Dotiahol sa ako úkropeček, pokornučký, div že sa neplazil.

         – Ná kdes byu?

         – U ňí s čárú.

         Vyspovedal sa jej. Musí to byť pravda, lebo táto povrávka je dodnes živá a vysvetľuje pôvod mien obcí Unín a Čáry. (U ňí s čárú.)

         A sme doma. Viete si predstaviť tú chomolicu? Tá Baba bola erdekbaba – keby ste jej zašili hubu, otvorí sa jej na líci druhá alebo aj tretia...

         Lenže pes psovi vie najlepšie blchy vyberať.

                     Starý Parom, icicí,

                     chyciu Babu za cicí.

         Baba iba zašomrala:

         – Byuo by dobre, keby byua pevná zem.

         – Nech je tak, – uráčil sa barón Parom. – Potop sa na dno morské a vynes hore hrst písku. Spravím z ňeho zem. Ale ked ten písek budeš brat, mosíš takto povidat: Berem ťa v méňe Paromovém!

         Baba čľup dolu, hneď sa ponorila a nabrala za dve hrste zlatého morského piesku. Povedala: – Berem ťa v méňe mojém, babském!

         Nečudo, že keď vyplávala hore, nemala v pazúroch nič. Ani zrnko.

         Perún hneď vedel, čo je vo veci, a poslal ju ešte raz. Vzpierala sa, tak ju tam strčil. Voda zabublala, Baba zabrblala: – Berem ťa v méňe Paroma, bodaj by ho parom uchyciu!

         Ani druhý raz nezvíťazila. Perún iba kývol rukou nad tou mršinou a ťažko si vzdychol: – Do neba vysoko, do mora huboko a na svjece dobrej baby neňí! Aňi nebude.

         S tým sa ponoril – už si Baba myslela, že sa od jedu utopil.

         – Berem ťa v méňe svojém, – povedal Perún a nabral si piesku. Keď potom vyšiel navrch, nemal viac piesku, než by mu za necht vošlo. Vzal ten zlatulinký morský piesoček a rozsypal ho po hladine vody. A hneď sa spravila pevná zem, ale iba taká malá ako posteľ.

         Kde sa vzala, tu sa vzala, už tam bola Baba s nebeským kotlom a žeravým uhlím. Vytelúpila sa spoza mračna-barana a začala variť. Perún len slinky pregĺgal...

         – To je kuchyňa! – radovala sa Baba. Ľahko si domyslieť, že na tom mieste vznikla neskôr známa obec KUCHYŇA.

         – Potrebovauo by to šprťku soli, – zamľaskala Baba a nahla sa nad akúsi homoľu. Tam vznikla SOLOŠNICA.

         Parom chytil bochník chleba, lámal a dával – netušil, že tu vyrastie LAMAČ.

         Keď sa nasýtili, napili sa čerstvej vody odtiaľ, kde je STUDIENKA.

         Baba sa načiahla po jabĺčko – tam je JABLONOVÉ, po druhé – tam je JABLONICA. Lenže Perún chcel piť. Toľko lozil hore-dolu po tom pieskovom pahorku, až našiel lozu, ako sa voľakedy vravelo viniču. Hrkol si scenolezu tam, kde je teraz LOZORNO... Potom sa zvalil do chládku, že si odpočinie. Lenže Baba mu nedovolila, aby v najlepšom prestal. Kuk! Dala si na nos kuklu, masku, aby ho postrašila. Perún však nič. Najedovaná šmarila kuklu do kúta: tu máte KUKLOV a KÚTY. Stúpala mu na päty, aby spod zeme vydupala STUPAVU. Plávala okolo ostrovčeka, vymeriavala hranice Záhoria: PLAVECKÝ ŠTVRTOK, PLAVECKÝ PETER, PLAVECKÝ MIKULÁŠ... Tam, kde Baba Perúna kopla do boka, vznikli neskôr KOPČANY. Tam, kde zahodila svoju ľahkú letnú sukňu letnicu, vzniklo LETNIČIE. Tam... Vztýčila sa pred ním v celej svojej božskej kráse: – Kukňi, jaká sem vysoká!

         Aj Parom sa vztýčil, chytil Babu do láb a hľadal hlboké priepasti ženskej duše. Rozkošné dedinky vyskakovali na svet ako malé blšky: VYSOKÁ, LÁB, HLBOKÉ, SKALICA...

         – Nech žije láska, láskalica! – opíjal sa túžbou rozkokošený Parom.

         Baba sa mu vytrhla a utekala pred ním s vetrom opreteky. Tam, kde takto závodili, vznikol – akože inak! – ZÁVOD. A tak ďalej, až vzniklo pomaly celé Záhorie. A keď nastala noc, zahral si Perún s Babou štvorkolenový mariáš. Kolko masa doňútra, tolko ven...

         Nakoniec Perún, celý učmochtaný, zaspal. A tu ho Baba začala strkať dolu z vŕška:

         – Kerhňi sa! Uhňi...

         To bolo jej stráženie. Pekné STRÁŽE! Mal smolu, mohol hneď založiť SMOLINSKÉ i SMOLENICE jedným šupom. Lenže on namiesto toho len naznačil Babe: pŕŕŕ! A boli tu SMRDÁKY.

         Pri samej zemi tráva rastie! Šmyk sem, šmyk tam... To ani sviňa nekáže, čo s ním tá robila. Chcela ho utopiť. Lenže kam ho strčila, vždy na tú stranu ďaleko zem sa rozšírila. Tak vznikli aj susedné kraje a krajiny. Lebo tá paromská Baba sa veľmi potešila, keď videla, ako zem rastie, a vláčila ho, chudáka, ako sviňa mech.

         Tak sa Záhorie stalo pupkom sveta. Tu je piesok najzlatší, priam svieti. Z mora sa stala MORAVA a o Babe sa rozpráva, že odvtedy je stále hore nad Perúnom, nad Perúnkom.

         Neveríte? Choďte sa pozrieť na BABU, nájdete pod ňou PERNEK (Perúnek). Na BABE je najkrajšie na svete. Kde inde by malo byť vznešené sídlo záhoráckych bohov, ako na tomto vrchu?

    Od toho času Záhorie je pupkom sveta,

    výkvetom všetkých cností

    a vzorom dokonalosti.

    A kto tomu neverí,

    nech ho parom uderí!

     

     

    POCTA DOBŠINSKÉMU (úryvok z knihy PAMODAJ ŠŤASTIA, ROZPRÁVKA)

     

    Žijeme, zdá sa, večne malí

    z odlesku zlata,

    čo ste nazbierali.

     

    Nech do nás nik nezapára,

    máme svojho Popolvára,

    máme drsné korene

    do rozprávky vložené.

     

    Pod závojom chudoby

    krásna víla dýcha...

    Vy ste naša opora,

    zlatý meč a pýcha.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory