Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Prekladá z jazykov

    Ruský jazyk
    Nemecký jazyk
  • Životopis autora

    Teodor Križka sa narodil 8. júna 1956 v Košiciach. V rokoch 1971 – 1975 bol študentom Strednej priemyselnej školy dopravnej v Košiciach.

    Teodor Križka sa narodil 8. júna 1956 v Košiciach. V rokoch 1971 – 1975 bol študentom Strednej priemyselnej školy dopravnej v Košiciach. Rok pôsobil ako učiteľ na základných školách v Bidovciach a vo Veľkej Ide (1975 – 1976). V rokoch 1977 – 1983 študoval na Literárnom inštitúte M. Gorkého – oddelenie poézie. V roku 1983 krátky čas pôsobil ako redaktor týždenníka Nové slovo. Onedlho prestúpil do redakcie vydavateľstva Smena (1983 – 1990), kde pôsobil ako vedúci pôvodnej tvorby. Nasledujúce dva roky redigoval v Spolku sv. Vojtecha obnovený mládežnícky časopis Plameň. Na prelome rokov 1992 a 1993 pôsobil na Ministerstve kultúry SR. Päť rokov zastával funkciu pracovníka Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky ako poradca pre kultúru, cirkev a školstvo (1993 – 1998). V roku 1998 založil v Bratislave časopis Kultúra, týždenník závislý od etiky, ktorý nadväzuje na odkaz rovnomennej katolíckej kultúrnej revue, najmä na obdobie jej redigovania Ladislavom Hanusom. Je jeho vydavateľ i šéfredaktor.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Zaklínanie jari (1983)
    • Pokojná v nepokoji (1986)
    • Slnečná noc, mesačný deň (1987)
    • Večernica Ranná hviezda (2001)
    • Smädná voda (2004)
    • Bozk slzou (2008, 1.vydanie)
    • Skorocely (2008, 1.vydanie)
    • Beata Nox (Blažená noc) (2009)
    • Krehkosti (2009, 1.vydanie, súčasťou knihy sú aj lyrické texty poetky K. Džunkovej)

    Esej

    Pre deti a mládež

    • Pošepkala vločka nehu do oblôčka (2001)
    • Kresbička drobná navždy visí v ráme (2006)

    Editorská činnosť

    • Z tmy svieti tvoja dlaň (1986, výber z mladej slovenskej ľúbostnej poézie)
    • Sfinga spieva pri jasličkách (1991, výber z poézie exilového básnika Karola Strmeňa)
  • Charakteristika tvorby

         Križkova poézia sa od prvopočiatku vedome vracia k odkazu medzivojnovej slovenskej poézie, najmä Katolíckej moderny. Zreteľné to

         Križkova poézia sa od prvopočiatku vedome vracia k odkazu medzivojnovej slovenskej poézie, najmä Katolíckej moderny. Zreteľné to je už od debutu Zaklínanie jari, v ktorom pre vtedajšiu cenzúru chýba napr. báseň Gavrilo rezbár, napísaná ešte počas moskovských štúdií a uverejnená až v tretej básnickej zbierke. Súvisí to s osobnou katarziou básnika, ktorú prežil v konfrontácii s realitou počas vysokoškolských štúdií v moskovskom Literárnom inštitúte (cesty za pravoslávnymi mníchmi do Trojicko-sergejevskej lavry v Zagorsku a debaty s potulným kazateľom, pravidelné návštevy liturgií v katolíckom Kostole sv. Ľudovíta na Malej Lubianke, pašovanie Svätého Písma) a v dotyku s ruskou klasickou literatúrou (Dostojevskij), ale najmä poéziou (Lomonosov, Lermontov, Puškin, Vološin, Blok, Jesenin, Pasternak, Rubcov) a náboženskou filozofiou (Soloviov, Berďajev). Veľký vplyv na jeho vývoj mal aj gréckokatolícky kňaz, jezuita Michal Fedor, ktorý mu bol príkladom zápasu o zachovanie ľudskej dôstojnosti a schopnosti rozdať sa až po sebaobetovanie.

         Teodor Križka sa vôbec netají tým, že „svätyňou jeho života je práve ona – poézia, ktorú vníma ako oslavovateľku Boha“. Spomínaný kontext je evidentný v zbierkach Večernica Ranná hviezda (2001) a Smädná voda (2004). Smädná voda, i keď neskôr vydaná, predsa len chronologicky predchádza Večernici.

         Básnická zbierka Večernica Ranná hviezda je koncipovaná na základe navonok jednoduchého, no vo vnútri systematického kľúča. Pozostáva z pilotnej básne – Večernica Ranná hviezda – a zo šiestich častí: Otázky, Genetika, Tajná večera, Príhovor k vtákom, Kráľovská cesta, Obrátený kalichFragmenty z púšte.

         V úvodnej básni autor načrtol, akú poéziu bude predkladať v nasledujúcich riadkoch – metaforickú, obraznú, symbolickú a hlavne sémanticky nasiaknutú pozemskými krásami i nadprirodzenom.

         Úvodnú a záverečnú časť zbierky tvoria cykly pätnástich sonetov, ktoré tematicky i motivicky istým spôsobom participujú na rovnakom základe. Nielenže všetky otázky, ktoré si autor kladie, odkrývajú empirické jadro prežitých dní, ale zároveň pôsobia ako rieka vstupujúca do hlbín kvapľových jaskýň, plných ornamentov, ale aj záhadných i tajomných (zradných?) zákutí, dosiaľ neprebádaných. Sú to vnútorné ponory, tak trochu subjektívne meditácie, rozjímania, úvahy lyrického subjektu nad bytím, metafyzickými záhadami, nad silou Pánovho spasiteľného slova, ale i nad skutočným šťastím v duši, nad pochopením, radosťou, porozumením a hlavne láskou. Tá je podľa Teodora Križku najdôležitejšia: „Ak chceš byť dobrý, na lásku sa premeň“ (s. 12). Takáto láska je tu základným ontologickým problémom.

         Sonety vytvárajú lineárnu významovú konštrukciu – každý sonet sa končí istým veršom a tým istým sa začína ďalší sonet – ďalšia báseň. V poslednom (pätnástom) sonete oboch cyklov sú verše z jednotlivých básní litanicky zoradené. Sonetové cykly Križkovu básnickú zbierku otvárajú i uzatvárajú.

         Zbierka je venovaná matke (autorovej matke, Matke Sedembolestnej...), hviezde – Ave Maris Stella! (Buď pozdravená, Hviezda ranná). Mária, ochrankyňa ľudských túžob a nádejí –tak vystupuje z Križkových básní. Jej úsmev – tichá hudba spoza nebies – je záštitou porozumenia a utrpenia zároveň. V niektorých momentoch však obraz hviezdy vyznieva nie veľmi duchovne – nepôsobí rovnakou istotou a jednoznačnosťou. Túto neistotu akoby konotoval ďalší význam slova hviezda vo verši: „je vôbec možné dúfať v nehu hviezdy?“ Jeho večernica je síce nádherná a žiarivá, ale často veľmi vzdialená a zároveň v istom zmysle chladná. A preto niekedy iba platonicky vyznieva obdiv tváre hviezdy božskej, teraz však konkrétnej Márii z mäsa a kostí („našiel si dievča, stane sa mu ženou“). Potom sa už vitalisticky nadchýna radosťou a šťastím a pri myšlienke na ňu cíti v hrudi „čistý spev srdca“. Láska je však v jeho podaní kompromisom morálnych hodnôt a estetických kritérií – dochádza k vyrovnaniu medzi estetickým a etickým momentom.

         Ostatné básnické cykly len potvrdzujú, že poézia Teodora Križku vyviera z hlbín citlivej ľudskej duše a vnímanou jednoduchosťou a myšlienkovou vznešenosťou nachádza krásu celého sveta i celého univerza.

         Apropo príroda – tá má v tejto zbierke, ale i v tej nasledujúcej, nezastupiteľné miesto. Je tým regeneračným miestom, priestorom duchovnej obnovy a pokoja na rozjímanie. A práve príroda potom dotvára kolorit Križkovho spirituálneho videnia sveta. Potvrdzujú to i básne Ako pole s makom, Javory, Príhovor k vtákom, ale i báseň Prosbička.

         Vo zvyšných cykloch sa Teodor Križka prejavuje ako exercitátor, žalmista a lokálpatriot. Katarznými postupmi sa pokúša objaviť alebo racionálne zdôvodniť to metafyzické, chráni kresťanské i národné bašty – v básňach Sedembolestná, Svätý Cyril a Metod, Dvojkríž, Svätý Gorazd, do lyrických pásiem pretavuje biblické príbehy, napr. Útek do Egypta, ale i príležitostne venuje básne J. Binderovi, V. Beniakovi, J. Tisovi, J. CH. Korcovi a J. Kulichovi. Zároveň sa prejavuje – a to sa týka formy básne – ako hravý experimentátor. Rýmom ozváštnené verše striedajú epicky ladené básne. Obe skupiny básní sú významovo nasýtené a dôkladne prepracované. Predsa však dominuje forma – rýmová zviazanosť a tvar jednotlivých básní – kalich, veža, dvojkríž, premenenie.

         V skratke možno zhrnúť, že táto zbierka je „filozofickým a umeleckým zamyslením nad vlastným osudom aj osudom celého národa. Jej zmyslom je zastaviť sa v žiari hviezd, uvažovať nad sebou a životom, nájsť si jasnú cestu za svojou hviezdou a postupovať smerom k nej“.

         Zbierka Smädná voda vlastne tematicky predchádza Večernici Rannej hviezde (verše boli napísané na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch). Už autor doslovu Pavol Števček pokladal T. Križku za „jedinečného a originálneho básnika, patriaceho medzi slovenských tvorcov, teoreticky najpripravenejších na poéziu“.

         Básnik je v tejto zbierke mimoriadne plodný – rozhodne tu neplatí heslo menej je niekedy viac. Nejde iba o kvantitu – básní je v knižke „ako maku“ – ide hlavne o ich spracovanie. Verše sú vycizelované a dokazujú básnikovu náročnosť na výraz i formu. Opakujú sa vence sonetov, ostatné rýmové formy, ale aj básne formálne prispôsobené obsahu – z textu vystupujú stromy, veže, zvony, ale i budúce matky v požehnanom stave. To všetko sú v jeho poézii symboly, styčné body recepcie.

         Nemožno nespomenúť Križkovu spiritualitu a jeho bezvýhradnú vieru v Boha. I napriek tvrdeniam a výčitkám o jeho hranej póze spirituálneho básnika vyznievajú básne tohto typu pokorne, úprimne a čitateľa presviedčajú o opravdivosti básnikových úvah a názorov. Niektoré básne sú svojou ľahkosťou a litanickou formou predurčené na rozjímanie. To sa opätovne, ako to bolo i v predchádzajúcej zbierke, najlepšie dosahuje v pokoji – v pokojnej a nerušenej prírode, ktorú vníma s františkánskou citlivosťou a láskou. Tá mu zároveň poskytuje celý rad symbolov, za ktoré môže latentne postaviť skutočné, pravdivé vyznenie básne. Nadreálne tajomstvo v podstate ani nie je tajomstvom, v jeho chápaní je zmyslom a podstatou, túžbou a naplnením, prosbou a vyslyšaním. Preto sa ani prvoplánovo neobáva na mnohých miestach demonštrovať svoju príslušnosť k cirkvi (Fragmenty zo spevníka) a preukázať svoju vieru v Boha. Tieto atribúty by v jeho poézii nemuseli byť vôbec prítomné – jeho spirituálny rozmer cítiť z kontextového vyznenia jeho veršov a hlavne z katarzných postojov. Ján Števček konštatuje, že „básnik je prosto v pozícii, v ktorej sa básni; v ktorej sa nekáže, bohoslužobne nespieva, nementoruje a neprikazuje kľačať ako pri skrúšenej modlitbe“(s. 168).

         Nevyhýba sa ani národnej otázke a príležitostne ladenej poézii. Básne tohto typu sú roztrúsené prakticky vo všetkých cykloch tejto knižky, a tak sa dozvieme o Rozlúčke s D. Ďurišinom, o Jánovi Zahradníčkovi, Jánovi Magovi, K. Strmeňovi, V. Turčánym, L. Hanusovi, A. Radlinskom, Angele Marici, Terezke Ježiškovej ...ale vyzdvihuje i rodnú reč, Devín, vo veršoch prináša chválu slovenčiny...

         Tematickým i žánrovým odlíšením sa vyznačuje časť nazvaná Snežná omša. Ide o veršovaný dramatizovaný obrázok, kde na pozadí scenérie snežnej noci vystupuje poet a jeho predstavy – láska, túžba... Dialogická veršovaná forma je veľmi vydarená a pôsobí sviežim, dynamickým dojmom.

         Zbierku uzatvára spomínaným brilantným vencom sonetov.

    Jozef Brunclík

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Z ruštiny preložil poéziu Arsenija Tarkovského Kniha trávy (1989) a Borisa Pasternaka Plačúci sad (1990). Zostavil a podieľal sa na

    Z ruštiny preložil poéziu Arsenija Tarkovského Kniha trávy (1989) a Borisa Pasternaka Plačúci sad (1990). Zostavil a podieľal sa na preklade výberu z poézie a publicistiky Jevgenija Jevtušenka Len aby z toho niečo nebolo (1988). Preložil aj knihu poézie karpatskonemeckého básnika Ervína K. Pohla Piesne mŕtvym deťom. V jazykovej spolupráci s Vincentom Šabíkom sa podieľal na preklade nemeckých textov Sonety Orfeovi Reinera Mariu Rilkeho (1999). Časopisecky publikoval okrem iných aj preklady z diela Jana Zahradníčka, Jakuba Demla a i.

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Teodor Križka – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 160. DŽUNKOVÁ, Katarína: Slovanské

    ŠAH: Teodor Križka – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 160.

    DŽUNKOVÁ, Katarína: Slovanské objatie. Hlavnú cenu na deviatom ročníku festivalu slovanskej poézie vo Varne získal slovenský básnik Teodor Križka. In: Literárny týždenník, 1. 7. 2015, č. 25 – 26, s. 12.

    REBRO, Derek: Tých pár kvapiek vodu nestvorí (Slovenská poézia 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XV.

    MARŠÁLEK, Ján: Dobré verše zostávajú (Teodor Križka: Beata Nox). In: Knižná revue, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. 5.

    VLNKA, Jaroslav: Takmer celá pravda o liečivej sile poézie (Teodor Križka: Skorocely). In: Knižná revue, roč. XIX, 1. 4. 2009, č. 7, s. 4.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    PETROVSKÝ, Karol – KRIŽKA, Teodor: Päťdesiatnik Teodor Križka (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVI, 30. 8. 2006, č. 18, s. 2.

    JANÍK, Pavol: Túžba po kráse a poznaní . Teodor Križka: Smädná voda. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 2, s. 115 – 116.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    SLIACKY, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    ŠTEVČEK, P.: Krásne a pravdivé, alebo, Rozum metafory v duchovnej poézii. In: Kultúra, 6, 2003, č. 23.

    VEIGL, Svetloslav: Za Boha a národ. Teodor Križka: Pošepkala vločka nehu do oblôčka. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, č. 9, s. 122.

    CHRENKOVÁ, E.: Kým anjel zloží dlane. In: Kultúra, 4, 2001, č. 13.

    JANÍK, P.: Zo všetkého najväčšia je láska (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 12.

    HAJKO, D.: Pravda nespočíva v extrémoch. In: Literika, 2, 1997, č. 3.

    TAZBERÍK, J.: Pravdy sa pominú, pravda zostáva (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 7.

    VAŠKO, I.: O potrebe kultúrnosti i etiky a čo s nimi súvisí. In: Romboid, 22, 1987, č. 6.

    KRÁTKA, K.: Naše interview s Teodorom Križkom. In: Nové slovo mladých, 6, 1983, č. 3.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Teodor Križka tvorí – a dotvára sa – pri veľmi dobrom vedomí (dokonca pri vedecky zdatnom vzdelaneckom vedomí) vlastného historického

    Teodor Križka tvorí – a dotvára sa – pri veľmi dobrom vedomí (dokonca pri vedecky zdatnom vzdelaneckom vedomí) vlastného historického podložia. Ako jeho tvorba dobre presviedča, právom ho treba priraďovať medzi našich, dnes už strednogeneračných, teoreticky najpripravenejších básnikov, vôbec nie nepodobných Mihálikovi, Turčánymu či Válkovi. Skoro totožne ako títo predchodcovia, aj on sám si príliš zodpovedne uvedomuje, na čo slúži vzdelanosť básnikovi: na výzbroj pri prieniku do veľkého tajomstva slova a jeho možností. Čiže aj na opodstatnenie pokory a skromnosti, keď vzpriamene síce, ale na kolenách dáva sa na púť k jadru horkej pravdy slova.

    Pavol Števček

    Križka sa predstavuje ako človek (lyrický subjekt) s mohutným rozpätím intelektuálnej pocitovosti, ktorú doluje z hlbín svojej zamýšľavej duše. Tá tryská pred zrak a predstavy ochotného vnímateľa v zložitých, často paradoxne tvorených obrazoch, občas významovo zahmlených a úporne chrániacich určitý okruh básnikových túžob a snov. Ak sa chceme pokúsiť „vylúpnuť“ zo zložitej intelektuálnej obraznosti jadro alebo aspoň väčšie či menšie odrobinky výsostne básnicky komponovanej a navonok demonštrovanej básnikovej ľudskej podoby, nemôžeme neuviesť jeho bezvýhradnú vieru v Boha, na ktorú sa viažu také mravné hodnoty, ako je láska ku kráse, k ľuďom, k rodnému kraju, ku každodennému plynutiu času, v ktorom jedine môže byť človek i vodou, čo utíši svoj vlastný smäd vtedy, „keď sa do kvapky rozdá“.

    Eduard Gombala

    Poézia Teodora Križku je syntézou majstrovskej kompozície, prúdením čírej poetickej, jasajúcej, opojnej a opájajúcej plazmy v obrazoch a metaforách, je tečúcim prúdom najlepšieho vína.

    Mons. Jozef Tóth

    Jedinečný a originálny básnik Teodor Križka, nachádzajúci sa v zenite svojej tvorby, obohatil modernú slovenskú duchovnú poéziu o čistú lyriku, krehkú krásu, dokonalú formu, intímne myšlienky, ľudské poznanie, a to s nepredstieranou pokorou a skromnosťou pred tvárou Toho, ktorý vytvoril tento svet, človeka a prírodu. (...) Ticho duše a zvuky prírody tvoria v jeho básňach krásnu harmóniu ducha a hmoty. Vyjadrujú nekonečný obdiv k prírode, vizualizujú nielen to hmotné, ale aj všadeprítomné spirituálne, nepolapiteľné, božské. Celá poézia tohto básnika je prežiarená láskou k Bohu, Stvoriteľovi všetkého krásna okolo nás. Smútok a radosť z bytia vytvárajú nedeliteľnú jednotu pokory a víťazstva z poznania na ceste životom – od večera do rána – pod hviezdnatou oblohou.

    Edita Chrenková

    Skorocely v názve básnickej zbierky Teodora Križku naznačujú jej ideovo-estetický zámer a harmonizujúci cieľ. Ide o dušehojivú poéziu, cez ktorú básnik hľadá správne životné smerovanie, pokoj, zmierenie a jasnejšie vymedzenie vlastného vzťahu k Bohu a blízkym ľuďom. Pri čítaní zbierky miestami nadobúdame pocit posunutého času, avšak témy ju jednoznačne uzemňujú v prítomnosti. Skorocely majú premyslenú štruktúru zloženú z troch cyklov sonetových vencov, ktoré spolu s úvodným Prológom tvoria rovnú stovku sonetov. Jednotlivé sonety nadobúdajú charakter intímnej spovede štylizovanej ako rozhovor hĺbavého lyrického subjektu s milovanou osobou, spravidla so ženou – každopádne manželkou a často aj s Bohom. Neraz sú osoby zameniteľné, splývajú do akejsi jednoliatej esencie lásky, z ktorej sa lyrický hrdina pokúša načerpať silu. Priestor meditatívno-reflexívnych rozhovorov bližšie ohraničuje domácnosť, byt a kuchyňa. Jednoznačne zvýrazňujú intimitu, v ktorej vyslovenie naliehavosti obnovy bližšie nešpecifikovaného ľudského pozitivizmu a dobra vyznieva presvedčivo. Križkova idea duchovnej obnovy, ktorej predpokladom je fungujúca rodina, vychádza z kresťanských zásad. Zároveň si uvedomuje a vo výpovedi to aj náležite prezentuje, že žiadne súžitie sa nezaobíde bez trenia, nesúladu a rozporov. Sympatické je, že príčiny nespokojnosti hľadá v sebe a seba kladie na začiatok procesu premien, pričom mu pomáha ozdravná sila poézie. Je to poézia chápaná ako modlitba a básnik sa snaží nájsť všeliek na smútky, úzkosti a bôľ rôznej povahy. Očistná snaha lyrického hrdinu je tak namierená introspektívne. Poézia Teodora Križku je hodnotovo a eticky zameraná na špecifický okruh takých čitateľov, ktorí si vyjasňujú životné priority, znovu objavujú liečivú silu právd vyplývajúcich z kresťanstva a prežívajú analogický proces uvedomovania a intenzívnej duchovnej obnovy, aký je naznačený v zbierke Skorocely.

    Jaroslav Vlnka

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Pre mňa je Rusko tým, čím bolo pre Rilkeho alebo pre Ernsta Barlacha. Aj mňa najskôr celého zgniavila nedozierna rovina, akoby pridlávená nedoziernou
    Pre mňa je Rusko tým, čím bolo pre Rilkeho alebo pre Ernsta Barlacha. Aj mňa najskôr celého zgniavila nedozierna rovina, akoby pridlávená nedoziernou šírkou oblohy... Ruská krajina, ruská filozofia a literatúra ma najskôr rozobrala na prvky a potom po kúsku skladala dovedna, ale už v novej, nazdávam sa, autentickejšej podobe... Videl som úbohosť, zvrhlosť v „čistej“ podobe, ale mňa zaujímala najmä veľkosť, veľkorysosť, zmysel pre duchovno, čoho som tam nachádzal nemálo.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Hlavná cena 9. ročníka festivalu slovanskej poézie vo Varne Slavjanska pregrdka (Slovanské objatie), 2015.
  • Ukážka z tvorby

    Večernica Ranná Hviezda (úryvky)   VEČERNICA RANNÁ HVIEZDA Poludnie vrcholí. Hladina rieky, spotená ako koža

    Večernica Ranná Hviezda (úryvky)

     

    VEČERNICA RANNÁ HVIEZDA

    Poludnie vrcholí.

    Hladina rieky, spotená ako koža vzpínajúceho sa žrebca,

    na slnku chvie sa, iskrí a dýcha,

    akoby maliar na bielom plátne

    presnými ťahmi načrtol líniu šije, boky, chrbát a plecia

    Toho, kto sa nám hluchým a nemým zjavuje tak,

    že na vlnách zlatnie.

     

    V zátokách, tam, kde tok rieky spokornie,

    na vertikálach tŕstia

    vyhráva vietor ako na harfe

    a ladí vtáčí spev podľa šumenia stebiel.

    Nachýľ sa nad vodu

    a zbadáš oblohu,

    ako široko otvára oči a ústa

    a pije, pije vášnivo smäd svojho obrazu

    ako kňaz, ako rebel.

     

    Tieň v habite žobravých mníchov vstupuje pod jelšou do tichých plytčín.

    Členky si omýva chladom a jasom,

    pod skalou taví opál a rubín,

    akoby zabíjal býka

    a jeho mohutné telo prikrýva kríčím,

    čerstvými prútmi kvitnúcej bazy

    a zelenou kôrou osík a vrbín.

     

    Na tomto obraze,

    jemnom a chvejivom ako krídla cikád a vážok,

    čo august načrtol v priezoroch uprostred lístia,

    v spletenci vetiev a kmeňov,

    nad hladinou sa dlho, dlho vznášaš ty

    a s tebou akoby na dôvažok

    roj hviezdnych včiel okolo hlavy

    a polmesiac, rieka ho omýva polnočnou penou.

     

    Poludnie vrcholí.

    Slnko vbodnuté ako gong do neba, cez ktoré kriedou

    lietadlo píše symboly nekonečna,

    kým pominie s vtákmi v žiarivom bode,

    je popri tebe iba jedným z podružných,

    ľahko prehliadnuteľných stredov nášho vesmíru,

    kde sa smäd väčšmi podobá čírej a hojivej vode.

     

    Vznášaš sa nad riekou,

    tak hmotne prítomná,

    oblažujúca v klamaní zmyslov.

    Preberáš v prstoch zrnká ruženca,

    také konkrétne ako bobule hrozna.

    A môj duch k tebe prerastá,

    akoby v éteri pulzoval nádhernou zvislou

    krajinou, v ktorej ťa pozdraví belások,

    kde ťa mach osloví, prv než ťa pozná.

     

    Tu v tejto rovine, ktorá sa s časom a priestorom pretne

    a preborí hrúbku

    materskej úzkosti, obavy,

    hladu a plaču dieťaťa v záchvatoch triašok,

    cítim sa embryom,

    hlbokým vrúbkom,

    ktorý čiesi ruky pridali k vrúbku

    na dreve kríža,

    belostným pierkom z labute, ľahučkým ako prášok.

     

    Akoby som spal v tvojom lone,

    bol tvojou súčasťou, čiastočkou z plnosti srdca,

    keď sa mi zjavuješ,

    jasná a neprehliadnuteľná ako večerná hviezda,

    tá istá, ktorá mi ráno svieti na cestu

    a sviežosťou napĺňa pľúca,

    keď mlčím v údolí ako strom, ktorý vyrástol,

    aby k oblohe pozdvihol hniezda.

     

     

    OTÁZKY

    I

    VRAJ ČLOVEK CHCE BYŤ OD PRÍRODY SVÄTÝM,

    uzavrieť zmluvu so šípkami v stráni,

    s vodou a ohňom, s hmyzom nad okvetím,

    nechodiť svetom ako po pýtaní.

     

    Inak by jeho duša osirela,

    zašla by časom ako tanier z medi,

    utrápila sa v tieni Stvoriteľa,

    nenasýtená dobrých odpovedí.

     

    Bol by to ešte život? Aký! Na dne?

    Duša však opisuje presnú dráhu,

    veď s presnosťou je v príbuzenskom vzťahu.

     

    Láskavá ruka, ktorá svetom vládne,

    spustí sa nad ňu, nenechá ju tápať.

    Aj mne dnes duša vnukla skvelý nápad...

     

    II

    AJ MNE DNES DUŠA VNUKLA SKVELÝ NÁPAD –

    do seba nazrieť ako do zrkadla,

    strach ako pleseň zo stien srdca zdriapať,

    aby mi úzkosť slová neukradla.

     

    Nazrel som, zrakom preboril sa do tmy.

    Priepadom so mnou vtáctvo preletelo,

    kričalo ako sklenenými hrotmi

    prebodávané, zúbožené telo.

     

    Sám v sebe ako na pichľavom kríčí

    visel som – slabý, opustený, ničí.

    Už som si pomyslel, že spätím,

     

    keď v bolesti sa ako v živom vajci

    pohla chuť žiť, svet vidieť čoraz krajší,

    byť lepší, zrelší, nežiť ako predtým.

     

    III

    BYŤ LEPŠÍ, ZRELŠÍ, NEŽIŤ AKO PREDTÝM,

    nehrať sa, ale vskutku byť sám sebou,

    milovať čo aj chvíľu pred zomretím,

    vytrvať, oheň skrytý pod pahrebou –

     

    taký je zákon. Po ňom pozná živý

    živého, po tom jasnom teple svetla.

    Dobro sa dobru nikdy neprotiví.

    Dobro je láska, ktorá k činu vzlietla

     

    a dvíha steblá z vymlátených semien.

    Ak chceš byť dobrý, na lásku sa premeň,

    vykrič ju na juh, na sever, i na východ a západ.

     

    Vystieraš ruky, voláš do oblohy,

    od kameňa však neodlepíš nohy.

    Odpovedz, Pane! Ako to mám chápať?

     

    IV

    ODPOVEDZ, PANE! AKO TO MÁM CHÁPAŤ,

    že v okamihu, keď sa môj duch nahol

    cez telo k nebu, pripravený na pád,

    nepadá, ako predpovedal, nahor,

     

    ale sa rúti, padá rovno k zemi?

    Prečo čas zhŕňa temno do dúhoviek?

    Odpovedz, Otče, lebo ťažko je mi,

    ťažšie, ako vie zniesť jeden človek.

     

    Či som prach zeme, ktorý sa priam pýta

    do očí pocestným a koňom pod kopytá?

    Som steblo, čo si v poli nedolomil?

     

    Mám dušu? A je dobrých piesní plná?

    Slová sú moje slzy? Moje zrná?

    Je to len zhoda náhod? Prelud? Omyl?

     

    V

    JE TO LEN ZHODA NÁHOD? PRELUD? OMYL?

    Čo? – Plnosť, čo ma kŕmi ako pinka

    kukučie mláďa... Predčasne som sklonil

    hlavu a sladko na poduške spinká?

     

    Čo mi to potom rastie za bránicou?

    Či prelud smie tak naliehavo bolieť?

    Alebo blúznim v hrôze pre panicov,

    keď s nimi čakám na nehodnú spoveď?

     

    Čo ma to v hrudi ustavične trestá

    želaním vzlietnuť, nepohnúc sa z miesta,

    vzlietnuť aj s hlinou na topánkach, nemou

     

    krajinou slabikovať slová činov?

    Je to len žartík vetra nad bažinou?

    Alebo výzva z hĺbky našich génov?

     

    VI

    ALEBO VÝZVA Z HĹBKY NAŠICH GÉNOV,

    alebo tichá hudba spoza nebies

    nám dušu vedie touto biednou zemou

    k vrcholkom nahých skál, a ani nevieš,

     

    ako sa stávaš krídlom na ich hrote,

    peruťou vtáka, ktorý bez ustania

    kamenným hlasom volá po živote,

    kamenne prosí o deň zmilovania.

     

    Obloha každý večer stmavne, na sklá

    ďalekohľadu vyšle hviezda Astra

    jas, čo ti v srdci kôru smútku zlomil.

     

    Tá chvíľa bude vznešená a svätá.

    Prijmeš ju s láskou, prosto ako dieťa,

    mládenec, čo sa práve uvedomil.

     

    VII

    MLÁDENEC, ČO SA PRÁVE UVEDOMIL,

    dotkne sa zvyšku po pupočnej šnúre

    na veži srdca, v ktorej márne zvonil,

    nanovo bude čítať v partitúre

     

    roztrasených, vždy zimomrivých svetiel.

    Puknú mu ústa, ako nikdy novo

    vyšľahne výkrik, na ktorom si letel

    ty, Pane, tvoje spasiteľné Slovo.

     

    Z oblohy ako zo studenej studne

    bude piť všetko, čo je milosrdné,

    prúd šupinatých kvapiek z ríše tieňov.

     

    Na konci spozná, neboli to tiene,

    boli to dlane a on trpel pre ne.

    Našiel si dievča. Stane sa mu ženou?

     

    VIII

    NAŠIEL SI DIEVČA, STANE SA MU ŽENOU?

    Bude mu verná, aj on bude verný?

    Nerozdelí ich priepasť hrubou stenou

    s jedinými, no zamknutými dvermi?

     

    Má pohľad ako lipu, v ktorej hniezdi

    vľúdnosť a spev. No chráni si ich kríčím.

    Je vôbec možné dúfať v nehu hviezdy?

    Je vôbec možné milovanie s ničím?

     

    Strach, čo tak váha, dnes už nedojíma.

    Tvár hviezdy je tvár božská, Máriina.

    Na pevnú zem sa pri nej mení kryha.

     

    Povyšuje ho na čistý spev zvona.

    A on sa iba pýta: – Ak to nie je ona,

    ako sa volá sila, ktorá dvíha?

     

    IX

    AKO SA VOLÁ SILA, KTORÁ DVÍHA

    človeka ponad jeho vlastné plecia?

    Má meno Hriech a ako ďalšia ryha

    premieta sa mu na tvár, na nebesia?

     

    Volá sa Vzdor a Pýcha? A či Matka

    Čistota? Splín, čo padá na krajinu?

    Pozerá na nás ako na hoviadka,

    čo bez pastiera klesajú a hynú?

     

    Kto nás to znova počne v hĺbke duše,

    aby sme žili celostnejšie, plnšie?

    Kto teplom požehnáva ľudské dlane?

     

    Kto do sucha vždy sadá ako vlaha?

    Kto za nás bez prestania ťahá

    zo zeme klasy? Kto tu ručí za ne?

     

    X

    ZO ZEME KLASY? KTO TU RUČÍ ZA NE,

    keď chodí vietor, v koreni ich trhá?

    Dážď zhora leje a kým neustane,

    ešte má šancu vzniknúť krásna dúha.

     

    Aj vzniká, no nie na nebeskej báni.

    Dúhy sa v nežných srdciach budia.

    Milujte, buďte zachránení, páni!

    Milujte, buďte zachránení, ľudia!

     

    Oblečte duše do rúch božích kniežat,

    sejte, veď siať je lepšie, siať a nežať,

    ako byť v poli prázdnou sklenou vázou.

     

    Lepšie je dávať, nechyrujúc komu,

    lepšie sa v tichu pripodobniť k tomu,

    kto vznietil oheň do treskúcich mrazov.

     

    XI

    KTO VZNIETIL OHEŇ DO TRESKÚCICH MRAZOV?

    Kto jasným ohňom vzbĺkol v čiernom uhlí,

    aby hrial, aby svietil nad extázou?

    Kto vyčaroval kvety na osuhli?

     

    Má meno? Hľadá zatúlanú dušu?

    Volá sa Duša, ktorá dušu pasie?

    Kone, keď klušú, rovno k nemu klušú?

    To k nemu zrejú zrnká v plnom klase?

     

    Prečo mi káže – tisíc košieľ prepoť,

    až potom vstúpim do tmy tvojich slepôt?

    Čím je, keď s nehodnými k spánku líha?

     

    Prečo mi žehná snežnou zimou v máji?

    Prečo ma stíha smútkom? Prečo tají,

    kto spôsobil, že vznikla táto kniha?

     

    XII

    KTO SPÔSOBIL, ŽE VZNIKLA TÁTO KNIHA?

    Kto číha na to málo hluchých písmen

    na bielej strane? Kto tu za mňa číha

    na zmysel slova? Na odpoveď, čí sme?

     

    Ach, ozaj – čí? Len svoji? Vydedení? Boží?

    Chodíme vo tmách? Tápame aj vo dne?

    Sme bolesť veky driemajúca v noži,

    pokým sa nájde ruka, ktorá bodne?

     

    Kto vlieva ladnosť do trávových stebiel?

    Kto potrebuje, aby som bol rebel?

    Komu sú choré ústa dobrou vázou

     

    na ruže spevu? Prečo, ak niet smrti,

    ach, prečo Pán Boh v srdci toľko smúti?

    Kto vložil slová presne do obrazov?

     

    XIII

    KTO VLOŽIL SLOVÁ DO OBRAZOV?

    Komu byť vďačný, že ma zavše značí

    fragmentmi piesne, požehnanou skazou?

    Je z podsvetia? Či býva v nadoblačí?

     

    Prečo má o mňa záujem, ak vlhy

    zvládajú sto ráz krajšie ťažké sóla?

    Prečo ja slepý, a nie ktosi druhý

    s ľahkosťou stúpam, kam ma vietor volá?

     

    Prečo blesk udrie práve do prostriedka?

    Prečo, keď trpím, anjel nepošepká

    úbohej duši, koho sú to dlane,

     

    po ktorých prahne? Kto bol taký štedrý,

    že básnikom dal seba, aby jedli?

    Bol si to ty, môj dobrotivý Pane?

     

    XIV

    BOL SI TO TY, MÔJ DOBROTIVÝ PANE,

    kto sa mi prihovoril cestou z chrámu

    a jeho hlas bol ako zmilovanie?

    Máš meno Kristus, ktorý zišiel z rámu

     

    a ako živý obraz chodí ulicami?

    Čo ti je človek, keď mu zaspíš v lone?

    Čo sú ti slzy, keď tak rinú sa mi

    a celý svet sa zrazu triešti o ne?

     

    Čo sú ti naše zaliečavé slová?

    Čo jedna hriešna duša básnikova?

    Čo hluchý výkrik krátko pred zomretím?

     

    Nad stolom v bielej izbe z obrázka mi

    do duše Ježiš svieti otázkami.

    Vraj človek chce byť od prírody svätým.

     

    XV

    VRAJ ČLOVEK CHCE BYŤ OD PRÍRODY SVÄTÝM...

    Aj mne dnes duša vnukla skvelý nápad

    byť lepší, zrelší, nežiť ako predtým.

    Odpovedz, Pane, ako to mám chápať?

     

    Je to len zhoda náhod? Prelud? Omyl?

    Alebo výzva z hĺbky našich génov?

    Mládenec, čo sa práve uvedomil,

    našiel si dievča. Stane sa mu ženou?

     

    Ako sa volá sila, ktorá dvíha

    zo zeme klasy? Kto tu ručí za ne?

    Kto vznietil oheň do treskúcich mrazov?

     

    Kto spôsobil, že vznikla táto kniha?

    Kto vložil presne slová do obrazov?

    Bol si to ty, môj dobrotivý Pane?

     

     

    POCESTNÍ

     

    Prihovoríš sa kameňu: – Kameň, rozpovedz mi...

    – a kameň rozpovie. O dlhej ceste z hôr

    za výdatných dažďov, o neotesanej mladistvej

    vášni trvať, o triezvej múdrosti svojich

    oblín, ktoré takto istejšie vzdorujú riečnym prúdom.

     

    Bože, čo všetko si ten pamätá!

     

    Oslovíš brezu: – Breza, prečo plačeš? – a breza

    odvetí. Hlasnejšie zašumí trepotavým drobným

    lístím, pohodí korunou a vzlykne voľačo o bolesti

    spôsobenej na znamenie lásky.

     

    I tráva pošepne, i vtáča zaspieva, i hviezdy

    vyzvonia svoje tajomstvá

    hluchonemou rečou.

     

    Len človek nie.

    Človek si za svet nespomenie, načo mu pod jazykom

    pulzuje, iskrí slovo.

     

     

    CESTA

     

    Nevedno, či sa život začína smrťou

    alebo smrť životom,

    všetko naokolo ma však na svete nahovára žiť.

     

    Hľa, vesmír!

    V každom okamihu urputne zápasí

    o naplnenie významu tohto podivného slova.

    Jastrab strmhlav vrhajúci sa na vystriehnutú korisť,

    i skarabeus

    valiaci guľôčku trusu, do ktorej na príhodnom mieste

    naloží vajíčka.

    Voda vytrvalo hľadajúca

    puklinku v skale,

    aby sa mohla stať prameňom,

    aj prameň trpezlivo vymývajúci koryto potoka,

    aj potok nezadržateľne náhliaci sa za prítokmi,

    aby sa stal riekou,

    aj rieka

    unášajúca naše dni do mora.

     

    Všetko bez výberu na zemi kričí žiť!

     

    Iba môj otec leží na bielej plachte

    uprostred bielej izby,

    čas ako ľadová voda pod ním uplýva.

    Krátko pred smrťou sa mu z ochrnutých úst

    vydiera

    jediné, zle artikulované

    prapôvodné oslovenie: Ma...ma...

     

    Neverím, že to nebolo na ceste k životu.

     

     

    SVEDOMIE

     

    Znesie sa večer

    a okná spriezračnievajú

    vo svetle nočných lámp. Impresionistická

    fialová tma pojme svet do náručia,

    zdvihne ho vysoko nad hlavu

    a poposunie k hviezdam.

     

    Sedím a čakám,

    ruky na stole.

     

    Mámivé teplo

    koluje v žilách.

    V ušiach sa topí vosk

    a hľa,

    oči nevidia, no srdce, srdce

    počuje: za chrbtom sa mi rozozvučali flauty.

    Strieborný hlas stúpa k povale,

    ktosi neviditeľný rozochvieva krištáľový luster,

    vzlyká v husličkách.

     

    Tak v požehnaných chvíľach zhudobnieva ticho.

    Tak sa mi v hrudi zobúdza motýľ.

    Blažený pocit, keď mi na ústach rozvinie

    chladivé biele saténové krídla!

    Aj kamene potom spievajú.

     

    Ako len dlho som do tmy vyzeral neznámu tvár,

    a dnes pred úsvitom som sa dozvedel aj jej

    presväté meno!

     

     

    HRIVNA

     

    V tme myslíš, že si zo svetla.

    Až keď sa rozvidní

    v piesni, čo nevzlietla,

    pochopíš, že si – z tmy.

     

    Si ruža z oltára,

    studená pahreba,

    ktorá sa otvára

    i vonia do seba.

     

    Spíš v zlate zaliatom

    v slnečnom jantári,

    no smrť ťa závratom

    pečatí na tvári.

     

    Polnočný vietor hrá

    kantátu na kosti,

    ktorú ti z tela, hľa,

    vyňal boh márnosti.

     

    Drásaš si dušu. Nakoniec

    krkavce vpúšťaš dnu.

    Vďačný i za bolesť,

    i za tú tmúcu tmu.

     

     

    TEREZA

     

    Keď prestierala na stôl, trikrát prežehnala

    čierny chlieb nožom,

    zodratým až takmer po črienku,

    a drevenému Kristu nohy pobozkala

    na bielom mieste na členku.

     

    Po dedine šiel chýr,

    že večer, keď sa ovál

    mesiaca na oblohu vykotúľal

    spoza maštalí,

    videli, ako Kristus nahý zostupoval

    z kríža

    a chuderu ju hladil po tvári.

     

    Ale ju, krivú, ktorú kdekto zazrel,

    ako na železničnom zvršku zbiera uhlie,

    do dlaní

    nemohol brávať Boh,

    ba ani anjel Gabriel.

    Iba ak diabol s rohami.

     

    Nečistým silám slúžila, veď ešte

    aj dnes, keď na prsiach jej rastie otava,

    pri nohách jej vraj,

    stále na tom istom mieste,

    Mária, Božia matka, plakáva.

     

     

    MALÉ LITÁNIE

     

    Tomu, čo bedlí v našom strede

    a oči nahor upiera,

    tomu, čo ťažko pero vedie

    po živej koži papiera;

     

    tomu, ktorým sme tetovaní,

    nech vydávame svedectvá,

    tomu, ktorý nás hreje v dlani

    ďaleko prv než od detstva;

     

    tomu, ktorý je v zrnku väčší

    než vesmír s hviezdnou oblohou,

    tomu, ktorý sa v hlase vzprieči

    ako kosť, ak znie úboho;

     

    tomu desivo neprirovnanému,

    ktorému ani zo dna síl

    nepridáš čo len hlásku k menu,

    tomu, s ktorým som zápasil

     

    o vlastnú česť, sám netušiaci,

    že on je hrdosť človeka;

    tomu, čo mesiac po mesiaci

    ruženec času odrieka;

     

    tomu, ktorý je pánom domu

    a rozdáva sa do naha,

    jedine tomu, iba tomu

    náleží tvoja námaha.

     

    Do seba uviaže tvoj záprah,

    sám pritom drží opraty.

    Ak by chcel, obráti ho na prach,

    no on ho na dar obráti.

     

    Vedia to vtáky, zver a stromy,

    aký je krásny na pohľad.

    Závidia nám... A čo my? Čo my?

    Nevieme ani ďakovať.

     

     

    PREMENA

     

    V pšeničnom poli poznám jeden strom.

    Nerodí, iba seje zamak chládku.

    Ak by som nemohol byť človekom,

    tým stromom by som túžil byť a sladkú

    nádheru vetra piť, piť med

    oblohy, čo sa ľudským slovám prieči.

     

    Ako ten strom by som chcel onemieť

    a každým lístkom vnímať plnosť reči,

    akej sú plné polia u nás doma, tam,

    kde počuť pukot zeme napoludnie.

     

    Sial by som na tvár chládok ženičkám

    tak jednoducho, z duše, nezáludne,

    ako len nezáludne sejú anjeli

    pokoj a milosť do pokorných tvárí.

    Bez toho, aby o tom vôbec vedeli,

    bol by som šťastný, veľmi šťastný vari.

     

     

    ZÁZNAM

     

    Mal som sen, v hneve Božom

    neobstál nikto na zemi.

    V kostole chlapča tupým nožom

    kreslilo krížik do steny.

     

    Oltár bol chladný, prázdny,

    ten divný jas, čo nehreje,

    krvácal na ňom ako jazvy

    na mŕtvom tele nádeje.

     

    Pohli sa dvere, pánty zvrieskli,

    až zachveli sa fiály.

    Jasne som videl, ako fresky

    na dlažbu zo stien padali.

     

    Bol večer, jasná polnoc nato,

    ľahostajne a ospalo

    praskalo drevo sôch a zlato

    do prachu dlažby pršalo.

     

    Šiel som a vlastnou dušou kráčal

    a všetko vnímal po svojom.

    A ja som bol to malé chlapča,

    a ja som bol tým kostolom.

     

    Omietka, prach a perie vtákov,

    páchnuce zvyšky po nikom

    ležali všade, kam som kľakol

    a kreslil krížik nožíkom.

     

     

    SVÄTÝ GORAZD

    1

    Ty si prvý

    svätý z krvi

    našich prapredkov.

     

    Tebou Cyril

    ďalej šíril

    Písmo – s námietkou,

     

    že je svätá

    každá veta

    zo slovenských úst,

     

    čo si v nebi

    na svoj chlebík

    našla rodnú prsť.

     

    Dbal si prísne,

    aby v Písme

    bol si učený

     

    a aj národ,

    čo má nárok

    s tebou na zemi

     

    čoraz smelšou

    rodnou rečou

    chváliť nebesá.

     

    S tebou nie sme

    nahí, hriešne

    nezachvieme sa,

     

    keď sa trasú

    múry času.

    Boh ich premostí.

     

    Svätý Gorazd,

    daj nám dorásť

    k tvojej svätosti.

     

    2

    Ani sa človek nenazdá,

    a prejde život.

    No na svätého Gorazda

    je menej clivôt.

     

    Boh, prísny ekonóm,

    sial Slovo do brázd,

    s Ním Cyril s Metodom

    a po nich Gorazd.

     

    Ako pluh brázdu za brázdou

    obraciaš v kalendári

    všedné dni, a ten s Gorazdom

    úrodne žiari.

     

    Niektorí prebrázdia

    svet, i pol neba,

    kým stretnú Gorazda,

    kým nájdu seba.

     

    Mier prší na náš dom,

    aj keď sa krátia

    dni... Veď sme s Gorazdom

    pokrvní bratia.

     

     

    SVÄTÍ CYRIL A METOD

     

    Zákony sveta ešte stále platia

    a nijaký z nich veru nezrušia

    Cyril a Metod, dvaja svätí bratia,

    priepastnou hĺbkou svojho náručia.

     

    Prach bude ďalej padať na pomníky,

    no nezaniknú stopy po nikom,

    kto čistý ako šatka Veroniky

    oslávi Boha rodným jazykom.

     

    A ak už ten, čo berie z ovocia,

    smie navždy žiť, čo jeho predchodca!

    Čo ten, čo štepil vrúble na kmeň reči!

     

    Opŕchne lístie, znova sa k nám vrátia

    Cyril a Metod, naši svätí bratia,

    Slovo nás vzkriesi v novom nebezpečí.

     

     

    Srdce Sizyfos (úryvky)

     

    SRDCE SIZYFOS

     

    Zablúdený syn, čo navracia sa domov

    a zostáva mu iba zavrieť vrátka,

    tak som ťa uvidel, môj kraj, ty moja matka.

    Čo prinášam? Len zopár viet, pár tónov.

    Chcem opäť cítiť všetku ťarchu, ktorou

    zrážaš ma k zemi ako päsťou, krása,

    keď moja duša znovu rozspieva sa

    až z podstaty, až zo dna smädných pórov.

    Keby si ma však ustatého predsa

    videlo v strachu uhýbať a chvieť sa,

    či tuhnúť pyšne do kamenných póz,

    ako meteor z neba rovno do mňa zrúť sa.

    Najskôr však piesňou rozochvej mi pľúca,

    srdce, môj Sizyfos.

     

     

    GENEZIS

                Matke

    Priviedla si ma – zo šesť rokov mal som –

    do lesa, u nás, vzadu za humnami.

    Akoby som sa čelom zrazil s krásou,

    navždy som zostal zadumaný.

    Nestal sa zázrak, len ma strmou vlnou

    zaliala zeleň? Hudba, sama prvá?

    Z domov a humien sú len hŕby rumov,

    z lesa len rúbanisko... Pieseň trvá.

    V zarastených a zradných rumoch humien

    dozrieva dávny nápev na rekviem.

    Ale mne ako v boku koňa strmeň

    zostala pieseň,

    a ja žijem, žijem.

     

     

    TESANIE KRÍŽA

        

    Najťažšie začať.

         Najťažšie prvýkrát zaťať.

         Najťažšie napísať prvé slovo.

         Najťažšie vykročiť.

         Najťažšie si vybrať smer a s istotou ísť, vediac: tam, za tamtým vrchom, za tamtým horizontom, za tamtou zákrutou je moja zasľúbená zem.

         Akési spomienky som začínal písať mnohokrát. Kedy po prvý raz, ani si už nepamätám. Bolo to však veľmi skoro. Čo ako to znie komicky, bolo to ešte pred dvadsiatkou. Najskôr ma na písanie spomienok nahovárala mladícka sebaláska, taká vlastná každému začínajúcemu básnikovi. Potom boli pohnútkou stavy úzkosti v obdobiach tvorivých kríz, keď bolo treba niečím zaplniť zničujúce prázdno. Našťastie ani jedno ani druhé netrvalo tak dlho, aby z toho vznikla ucelená spoveď.

         Toto sú vari piate či šieste začiatky. Ani tentoraz však vôbec netuším, či sa premenia aj v úspešné zavŕšenie. Lebo udalostí pribúda. Aj spôsobov, akými spomienky písať, je mnoho. Štylistických, kompozičných a pod. Stále sa vyvíja a mení uhol pohľadu, navyše ako malý démon za chrbtom prešľapuje z nohy na nohu sebakritickosť. A naostatok nastúpia iné, naliehavejšie povinnosti, únava či lenivosť.

         Ozaj, ten škriatok sebakritickosti, či skôr čertík! Bože, ako ma ten máta, ako ma provokuje, prenasleduje. Možno aj preto som básnik, nie prozaik. Lebo kým napíšem báseň, tvorivé sebavedomie mi väčšinou vydrží. Ale prózu nenapíšeš jedným dychom. Prózu treba vysedieť mnoho a mnoho dní. A zatiaľ by ma prepadlo toľko kríz, umeleckých aj myšlienkových, že by som po prvých vetách zahodil nejednu kapitolu alebo i hotový rukopis do koša.

         Ale písať treba. To dávam za pravdu všetkým, ktorí mi to prízvukujú. Teda: sadám si k začiatkom spomienok. Aj keď naozaj netuším, čo sa z toho nakoniec stane, aspoň zostane čosi, čo (do)vysvetlí mnohé veci okolo mňa a okolo mojej tvorby. Ak nič iné, aspoň to raz niekomu uľahčí – alebo ešte viac skomplikuje? – prácu, ak sa nebodaj podujme komplexnejšie interpretovať moju tvorbu.

         Kto azda čaká od tohto čítania detaily, pikantérie také vlastné súčasnému nerovnému zápasu umenia s bulvárom, určite bude sklamaný. A ani výpočet udalostí, ktoré som zažil, nebude zďaleka úplný. Vyberám naozaj to, čo mi zasvietilo v pamäti ako čosi príznakové, typické pre môj život a moju osobu.

         Niekto azda podotkne: “Aké naivné.” Dávam mu za pravdu. Márnosť nad márnosť. Všetko je márne – hovorí Kazateľ. Ale čo nie je márne, čo nie aspoň naivné? Čo má trvalú hodnotu? Vieme naozaj zodpovedne povedať, čo má v skutočnosti zmysel? Aj autor biblickej Knihy múdrosti na tieto otázky nevedel odpovedať tak, aby sme mohli byť natrvalo uspokojení. Nik na tieto odpovede nemôže odpovedať uspokojivo. Iba ten, kto verí, kto miluje, komu viera a láska prinesú nádej, komu láska daruje zmysel života.

         Z nultého bodu márnosti, z nultého bodu existenciálnej úzkosti, z nultého bodu, ktorý rozhraničuje územie medzi láskou a prázdnotou, medzi slovom a mlčaním, medzi ničotnosťou a umením, z toho bodu, kde som zapichol do zeme – po koľký raz! – palicu vrúbkovanú bolesťou i úžasom, začínam teda navliekať na tenký povrázok myšlienok slová, ako mi prichádzajú na myseľ.

         Nuž tak. A prvých pár odsekov je na svete. A toľko som sa bál vykročiť. Potreboval som najmä tento počiatok. Ten nultý bod. Ten totem zarazený do zeme ako označenie, kde má svet svoj stred.

         O nevyhnutnosti tohto bodu vedeli všetky národy a všetky kultúry. S totemom sa žije omnoho bezpečnejšie, omnoho jasnejšie, omnoho jednoznačnejšie. Bez totemu neviete, kde je vľavo, kde vpravo, kde vpredu, kde vzadu, kde hore a dolu.

         Totem ukazuje bod nula.

         Okolo totemu sa vytvára spoločenstvo. Spoločenstvo, to je istota v nedozernosti priestoru obsiahnuteľného očami, ba viac, obsiahnuteľného mysľou či dušou.

         Neohraničený priestor bez obsahu je ako ústa veľryby, ktorá zhltla biblického Jonáša.

         Je to vákuum, prázdnota, hrob.

         Pre kresťana je nultým bodom kríž. To náručie spasiteľného dreva, ktoré nielen ukazuje, ale aj objíma. To viditeľné znamenie Božej lásky, ten znak optimizmu ľudských dejín. Mnohé krajiny ho odstraňujú zo škôl. Vytráca sa z našich miest, ale aj z medzí. Vytrácajú sa božie muky, kríže v tôni líp na rázcestiach či na iných výrazných topografických miestach, tie orientačné body pre pocestného, ale i pre pútnika duše. Naši rodičia sa k nim obracali, keď sa napoludnie v poli modlili úžasnú modlitbu Anjel Pána. Prežehnávali sa pred ním i zakaždým, keď prechádzali okolo. My sa už neprežehnáme. A možno si ani nepomyslíme, ako drobnou mincou každodenne sami platíme za dnešnú a budúcu Európu bez Boha. Za jej a náš úpadok.

         Za vlastný súd nad sebou.

         Môj totem však nie je zarazený na jednom mieste raz a navždy. Môj totem je vlastne pomyselná pastierska palica. Je to putujúci totem, pútnická palica, z ktorej sa v dejinách vyvinula biskupská berla. Prenosný bod nula, prenosný stred zeme. Pohyblivý kríž. Svietnik, ktorý Pán dejov presúva od národa k národu podľa našich zásluh, podľa schopnosti či zrelosti prijať jeho Slovo.

         Nateraz som svoju palicu zapichol na dvore na Záhorí. Vlastne ani tak nezapichol, ako skôr vytesal. Vytesal som ho nie vo fyzickom zmysle, ale obrazne, metaforicky, keď som v duchu zaťal do dreva starého orecha, ktorý rastie na dvore pri chalupe, kde píšem tieto riadky. Vytesávam si z neho ten symbolický kríž, ten svoj stred, okolo ktorého sa celý život vedome či nevedomky točím ako psík utekajúci za svojím chvostom.

         Občas si myslím, že ten nekonečný útek do kruhu je moja cesta k Bohu, ale občas i chápem, že to je iba metafora tej skutočnej cesty, ktorú podstúpim, keď príde moja hodina. To však v tomto okamihu nie je podstatné. Dôležité je, že idem, že kráčam. Že sa slovo za slovom hýbem a že sa hýbem ku konkrétnemu cieľu, blízkemu síce, na dosah jediného slova, ale keďže vlastne kráčam okolo neho ako okolo stredu, teda aj nekonečnému, dlhému ako môj život.

         Túto cestu skráti až moja smrť, to, čo (ako verím) vlastne ani nie je. Veď byť vo vzťahu k smrti by znamenalo potvrdiť jej určitú časopriestorovú mieru. Zámerne hovorím “skráti”, a nie ukončí, lebo smrť považujem len za pomocný pojem. Smrťou nazývam to, čím ohraničujeme stav existencie v pozemskej forme života, za ktorú vidíme iba vierou, láskou, nádejou... obrazom, sochou, piesňou, umením.

         Práve religiozita človeka a umenie sú potvrdením, že náš pozemský život je iba zárodkom života skutočného, ako je život dieťaťa v plodovej vode matky iba prípravou na pozemský život. Bez nádeje na tento skutočný život by nielen ony, ale každá ľudská činnosť, i náš zápas o prežitie, i život sám boli iba plesnutím dlane o vodu.

         Dieťatko počuje hlas matky, vníma tlkot jej srdca, jej pokoj, radosť, bolesť i úzkosť, okrem toho je úplne od nej závislé, hoci ju ešte nemôže vidieť, iba tušiť alebo prijímať v úplnosti ako svoju vlastnú prirodzenosť. Dieťa je v situácii orieška na orechu. Už je, ale ešte nemôže vypadnúť zo šupky, ešte sa nemôže oddeliť od vetvičky, lebo by odumrelo zbytočne, naprázdno, vyschlo by, neprinieslo by úrodu. Musí dočkať čas dozretia, čas svojej “smrti” pre život v matkinom lone, narodiť sa, aby malo šancu uvidieť matkinu tvár, učiť sa, vstúpiť do spoločenských vzťahov, splodiť ďalšie dieťa, zapustiť ako oriešok vlastné korene.

         Tak aj my, bábätká pozemského života, po narodení dýchame a žijeme v lone tejto Zeme. Zrastení pupočnou šnúrou s hodnotovým systémom, morálkou, jazykom, kultúrou atď., s rodinou, obcou, národom, cirkvou, civilizáciou, ľudstvom pripravujeme sa na smrť, čo je vlastne iba iný pôrod do nového života, my kresťania, ktorí máme dar Dobrej zvesti, veríme, že už do života večného.

         Tak rastie strom ľudského bytia, ľudského rodu, tak rastie les ľudských rodov, monokultúry národov, biosystém civilizácií.

         Nádherný orechový sad.

         Z tohto sadu nekonečného množstva totemov, ktorými vysielame do časopriestoru svoje naliehavé posolstvá, pochádza aj moja tvorba, môj život, môj strach, úzkosť, ale i moja radosť, moje šťastie.

         Naostatok aj tieto spomienky.

         Kedy sa to všetko vlastne začalo? Kedy som pocítil, že som a že som básnik? Lovím v pamäti, rozpamätúvam sa na prvý okamih, ktorý si pamätám a ktorý už má určitý obsah, určitý sujet, určitý význam.

         Vôbec prvý dojem, tak sa mi vidí, sa v mojom živote viaže ešte ku kočíku. Neviem, či je to vôbec možné, ale ja si pamätám ešte obrazy, ktoré som videl z kočíka. V pletenom hlbokom kočíku na malých kolieskach, aký sa vtedy “nosil”, som videl tváre nakláňajúce sa nado mňa. Pamätám si nie slová, ktorým som ešte nemohol rozumieť, ale pocity. Po rokoch mi to pripadá, akoby som už ako dieťa rozumel všetkému, len inak ako neskôr. Zdá sa mi, akoby deťom bolo dané vidieť a rozumieť všetkému v totálnom zmysle, synteticky, v rovine pocitu, ešte nerozbito na mozaiku racionálnych úsudkov. Pamätám si, že som presne vedel, ktorá tvár je dobrá a ktorá zlá, čia skutočná podstata čo hovorí, či je to priazeň alebo zloba zastretá pretvárkou. Svoje pocity som nevedel vysloviť inak ako smiechom alebo plačom, s troškou nadsadenia možno povedať, v jazyku “áno-nie”, v dvojkovej sústave, v kombináciách jednotky a nuly, na princípe ktorých funguje moderná informačná technológia.

         Po rokoch sa mi vidí, že takto ako ja v detstve a ako pravdepodobne všetky malé deti vnímali život aj dávnovekí ľudia, naši predkovia, ktorých reč vznikala postupne z kombinácií zvukov, zo stále zreteľnejšie artikulovaných zhlukov samohlások a spoluhlások, neskôr premenených na prvotné slová. Slovami sme vystúpili z totality bytia do troj- či vlastne štvorrozmerného sveta, ak ako jeden jeho rozmer chápeme aj čas, vystúpili sme z raja absolútneho videnia a vedenia, lebo sme jedli zo stromu poznania “dobrého a zlého” (opäť tá jednotka a nula!). Naša duša prestala vnímať sama seba ako súčasť “všehomíru”, “vypadla” z “toho, čo je, lebo je”, z počiatku, do ktorého ústi koniec, z kríka, ktorý horí a nezhára, z Boha, aby sme sa skrze Slovo znova k Bohu či do Boha vrátili.

         Toto je stav, ktorý kresťanstvo pripisuje dedičstvu prvotného hriechu. Adam a Eva, ktorí spolu tvoria človeka, jedinú bytosť, lebo iba vedno smú a sú aj schopní reprodukovať život, keďže sa sami stali smrteľnými, táto jednota, rozdelená medzi dve pohlavia, muža a ženu, vystúpila (bola “vyhnaná”, “vylúčila sa”) z bezpečného absolútna do časopriestoru, do osamenia, do krajiny nepoznaného, do bludiska krivých zrkadiel a podobne ako neskôr jej potomok Ahasver a my všetci s vami túla sa dejinami, hľadajúc nielen samu seba, ale hľadajúc najmä možnosť vstúpiť do zrkadla, vrátiť sa do raja, do harmónie, ktorá existuje len v absolútne, v Bohu.

         Mnohí túto cestu vnímajú fyzicky a fyzikálne, kráčajú nohami ako pútnici, prekonávajú diaľky a zdolávajú štíty, vystupujú na svoj Everest, dosahujú najvyššie možné vrcholy, aby si zas iba potvrdili úzkosť, že ani tam nie sú dvere do večného života, iba ak poznanie, ktoré možno rovnako nadobudnúť napríklad aj na lavičke pod orechom na Záhorí. Vedel to už autor geniálneho ruského románu Muky (trpkosť, trápenie) z rozumu.

         Aj ja som putoval priestranstvom mnoho rokov, celú svoju mladosť, aj keď som vystupoval len na vrcholy Karpát, a nie na vrcholy Himalájí. Našťastie zavčasu som pochopil, že zmysel života nespočíva tam, v diaľke, či vo výške chápanej vo fyzikálnom zmysle, ale v zmysle duchovnom. Za to, že som si tak ochránil energiu potrebnú na tvorbu a možno zachránil život, vďačím daru, za ktorý nemôžem, ktorý jednoducho je, lebo som sa s ním pravdepodobne narodil.

         Ako som bezmocný v kočíku rozpoznával tváre ľudí a ich dobré či zlé úmysly, hoci som ich nevedel pomenovať a brániť sa voči nim, tak som o niekoľko rokov neskôr vnímal čoraz viac a viac nádheru jednoduchých vecí.

         Prvú zapamätanú krásu mám z obdobia, keď som asi ako trojročný vybehol na lúku plnú púpav a s hliníkovým dvadsaťpäťhaliernikom nájdeným v tráve bežal k matke, akoby som našiel najväčšie bohatstvo sveta. Deti nevnímajú veľký priestor okolo seba, a tak si aj ja pamätám len tie rozkvitnuté púpavy uprostred sýtej zelene trávy, drobnú mincu v dlani a široko roztvorenú náruč matky, jej červenú zásteru posiatu bielymi kvetmi a úsmev, ten úsmev v tvári nadovšetko. To bol vtedy celý vesmír, to bol môj raj.

         Vôbec celé detstvo si pamätám ako raj, pravda, s výnimkou úzkostí, keď som zaspával sám v izbe a videl v temných kútoch kadejaké príšery, ktoré na mňa striedavo útočili, striedavo mizli tam, kde sa aj zrodili, v precitlivenej fantázii dieťaťa.

         Bývali sme na dedine pri Košiciach v dome, v ktorom bolo mäsiarstvo a na dvore prírodná chladiareň na mäsové výrobky. Pri dome rástla na kopčeku veľká moruša, a na nej dozrievali tmavomodré “jahody”. Pred domom tiekol potok. Na jeho zamrznutej hladine sme sa v zime kĺzali. V lete v ňom mama plákala bielizeň. Ja som sa jej pri tom držal za sukňu. Nakoniec, nikdy som od nej nešiel ani na krok, vždy som jej “asistoval”, čokoľvek robila. Koľko strachu chuderka prežila, či ma nešťastnou náhodou neobarí vodou alebo sa o mňa jednoducho nepotkne a neublíži mi.

         Ale matka bol môj raj, nikam sa mi od jej sukne nechcelo, ani keď musela do pivnice po uhlie alebo po zemiaky a nakázala mi, aby som ju počkal, lebo do pivnice viedli prudké schody. Pravdaže som ju nepočkal. Letel som za ňou po tých schodoch dolu tvárou a vyrazil som si dych. Ale to utišovanie potom! Za tú nehu sa ľahko platilo všetkým, i tým strachom, i bolesťou.

         V období orámovanom láskou a bezpečnosťou matkinho náručia bolo všetko úžasné. I rozbité kolená. Každá vec, každá rastlinka, každý chrobák či vták ma fascinoval. Žaby i vrabce, ktoré si našli miesto na hniezdenie pod parapetnou doskou na okne hore na poschodí. Ako som sa len túžil dotknúť neoperených telíčok ich mláďat!

         Každý takýto zážitok bol zázrak. Zázrakom bolo všetko, i lesk sľudy v piesku na ulici po daždi, ktorú rozsvietilo slnko, i fašiangové maškary, ktoré k nám každoročne prichádzali, i cesta do mlyna oproti, ktorý kedysi patril rodine môjho najlepšieho priateľa z detstva Emila. Nevnímal som, že som pochádzal z rodiny, v ktorej otca práve v období môjho narodenia prepustili zo štátnej služby ako “buržoázny” živel a mohol sa zamestnať iba ako výhybkár. Prichádzal som za Emilom, o ktorého sa starala “bývalá” rodinná slúžka, hrávali sme sa spolu, delili sa o radosti. Utkvelo mi v pamäti, že u Emila som na Vianoce videl po prvý raz nádherného hojdacieho koníka. Ach, aká slasť bolo vysadnúť si do sedla a zažiť to dobrodružstvo prvej imaginárnej jazdy do rozprávkových diaľok!

         Od Emila som dostal šteniatko vlčiaka. Raz zjari nám ho priniesla slúžka v zástere. Nikdy nezabudnem na drobné čierne huňaté klbko s bielymi labkami, aj keď si nepamätám, aké meno sme mu vlastne dali.

         Bol to Emil, koho som posledného videl, keď sme sa natrvalo sťahovali na nákladiaku do Košíc. Stál na rampe, po ktorej na vlečky vyháňali dobytok, kýval mi rukou, kým auto nezmizlo za zákrutou.

         Nikdy viac sme sa nestretli.

         Ale Emil bol prvý cudzí nezastupiteľný človek môjho života.

         Navždy mi utkvel v pamäti deň, keď družstevníkom ušiel zo stajne rozzúrený býk práve vo chvíli, keď som sa v červených tepláčikoch vybral za Emilom. Dodnes mám pred očami tú veľkú býčiu lebku s rohmi, ktoré sa ma chystali prebodnúť. Ustrnul som, zavrel oči v očakávaní konca. Nič sa však nestalo. V poslednej chvíli chlapi býka chytili a na reťaziach ho nasilu odviedli späť do chlieva.

         Ale takýchto desivých chvíľ som vtedy nepoznal mnoho. Naopak. Moje útle detstvo, to sú vône a chute leta, večerné posedenia so súrodencami a rodičmi na lavičke pred úľmi, kde sa na letáčikoch zhromažďovali včely, aby zakrátko nato vošli do úľa a rozozvučali večer svojím monotónnym, upokojujúcim hukotom. Akokoľvek sa to čitateľovi môže zdať banálne, pre štvorročné dieťa to boli určujúce chvíle, formovali prebúdzajúcu sa obraznosť a účasť srdca na všetkom krásnom a inšpirujúcom.

         Tých prvých šesť rokov na vidieku v dotyku s krajinou a zvieratami, uprostred vecí a javov jednoduchých, ale pravdivých a zmysluplných, som prežíval ako idylickú nádheru františkánsky prostých básní Francisa Jammesa.

         Až omnoho neskôr, ako dospelý, som pochopil, v akej materiálnej núdzi sme vtedy žili. Dozvedel som sa, že v dňoch môjho narodenia rodičia nemali prostriedky ani na to, aby mi kúpili plienky. Na raňajky i na večeru som celé detstvo jedával poväčšine chlieb, ktorým som vytieral z taniera med. Medu sme našťastie mali do vôle. Med a mlieko, to boli jediné pochutiny, ktoré dopĺňali len jednoduché cukrovinky – zemiakový cukor, čierne “pelendreky” a zavše aj ľadové cukríky.

         S mamou sme chodievali zbierať po okolí drevo, aby vôbec mohla zakúriť v peci a navariť. Otec prichádzal každý večer domov s aktovkou plnou uhlia nazbieraného popri železničnej trati, aby sme nepomrzli. Aktovku mal prepásanú remeňom, aby mohol odniesť čím viac veľkých kusov uhlia, ktoré potom rozbíjal na menšie a železnou lopatkou s hrmotom púšťal do pece. V peci aj napriek chudobe blčali veselé plamene.

         Nijaké iné, lepšie detstvo som od toho svojho nevidel, nevnímal a ani po takom netúžil, lebo medzi nami vtedy vládla láska. Schádzali sme sa okolo rodinného stola a rozprávali sa, žartovali a spievali, prípadne sa hrali spoločenské hry, lebo televízora ani iných zábav vtedy nebolo. Nič som nevedel a nepočul o tajomstvách života, ale tajomstvami som v každom okamihu žil. Tak ako prarodičia Adam a Eva hľadel som okolo seba a dýchal číry vzduch, dotýkal sa zeme a všetkého živého, celého sveta okolo plný zázrakov. Nič lepšie ako tento pozemský život pre mňa neexistovalo a nič nemohlo nahradiť vône a farby rozkvitnutého mája či chute zrelého leta. Ešte som nemohol tušiť, že prechod do mesta je pre mňa ako vyhnanie z Raja a že zážitkami napojená duša nenájde viac pokoj, kým nenájde cestu k stratenej harmónii.

         Nevedel som však, že táto cesta je cesta na kríž, hoci drevo naň už na vzdialenom, vtedy ešte netušenom, neznámom, cudzom dvore na Záhorí niekto zasadil vlastnými rukami. Vedel som iba, že život na dedine mi nič nenahradí, ale že veľkým oblúkom niekoľkých, viac ako štyroch desaťročí sa k nemu vrátim na úplne opačnom konci našej vlasti, to mi dnes síce pripadá ako samozrejmá nevyhnutnosť, ale vtedy by to bol najskôr iba sen.

         Vtedy som mal pred sebou iba neznámy život v meste, ktorý mi nikdy neprirástol k srdcu a ktorý som musel narúšať čoraz častejšími útekmi do prírody a potom útekmi za krásou. Ale bez odchodu z dediny, o ktorom za mňa rozhodli rodičia, by som možno ani nepocítil to zvláštne nutkanie, aké ovládne zjari divé husi, keď sa odlepia od zeme, zo stoviek jedincov sformujú svoje aerodynamické šípy a pretínajú oblohu, aby sa vrátili tam, ďaleko do zeme svojich hniezdisk, odkiaľ na jeseň odleteli pred blížiacim sa chladom a nedostatkom potravy ďaleko ponad more. Bez života v obyčajnom šesťposchodovom dome s tromi vchodmi a výťahom, akých sa vtedy začalo stavať po našich mestách neúrekom, by som nepoznal túžbu väzňa, ktorý spoza okna nad hlavou hľadí hlbšie do zmyslu vecí a cez ten úzky výsek oblohy preťatej krížom mreží vníma svet okolo aj sám seba plnšie ako predtým, keď mohol ako duševný slepec pobývať na slobode.

         Bez tohto mestského pocitu večného osamenia, ktoré sa čoskoro zrodilo v mojej duši, by som možno nikdy nenašiel skutočný obsah života, ktorý pre mňa existuje dnes a už viac ako tri desaťročia sa ho usilujem vysloviť v básni.

    Zobraziť všetko