• Stručne o autorovi

    V roku 2013 získava bakalársky diplom v odbore aplikovaná etika na UPJŠ. Počas štúdia na vysokej škole založil a stal sa
    V roku 2013 získava bakalársky diplom v odbore aplikovaná etika na UPJŠ. Počas štúdia na vysokej škole založil a stal sa i vedúcou osobnosťou undergroundového umeleckého zoskupenia D´Byt Dženerejšn, ktoré spája hudbu (folk, jazz, no wave) s poéziou viacerých básnikov a občas i s výtvarným umením; po jeho rozpade naďalej organizuje čítania s hudobným doprovodom po celom Česko-Slovensku, a to s rôznymi hudobníkmi a kapelami, akými sú Nemastný neslaný, Vintáž Fotel, Frequency, Milan Kalmár či Svetozár Šomšák. Momentálne pôsobí v Banskej Štiavnici ako maliar a básnik na voľnej nohe.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Tomáš Straka sa narodil 15.6. 1990 v Košiciach. Po absolvovaní základnej školy waldorfského typu, študoval na strednej odbornej
    Tomáš Straka sa narodil 15.6. 1990 v Košiciach. Po absolvovaní základnej školy waldorfského typu, študoval na strednej odbornej škole sociálnu prácu a v roku 2013 získal bakalársky diplom v odbore aplikovaná etika na UPJŠ. Knižne debutoval básnickou zbierkou -- Paper back -- roku 2013. Roku 2014 vydal knižku -- Hrdina robotníckej triedy -- .
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • --Paper back-- (2013, 1.vydanie)
    • -- Hrdina robotníckej triedy -- (2014)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    GRÜNMANNOVÁ, Beáta Beregrad: Len sa nepozri do očí. Vyznanie lásky ku Košiciam slovami neochotne cedenými pomedzi zuby (T. Straka: Len sa nepozri do
    GRÜNMANNOVÁ, Beáta Beregrad: Len sa nepozri do očí. Vyznanie lásky ku Košiciam slovami neochotne cedenými pomedzi zuby (T. Straka: Len sa nepozri do očí). In: Sme, roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s. XX.

    http://www.iliteratura.cz/Clanek/34385/straka-tomas-paper-back
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Debutová zbierka Tomáša Straku prináša svojský postoj intelektuála, ktorý sa v dnešnej spoločnosti necíti byť vo svojej
    Debutová zbierka Tomáša Straku prináša svojský postoj intelektuála, ktorý sa v dnešnej spoločnosti necíti byť vo svojej koži a ani sa s ňou v konečnom dôsledku stotožniť nechce. Hľadá cestu „von“, preč z masového mainstreamu a pravidiel, ktoré boli od počiatku nastavené nesprávne. Proti tým, ktorí vytŕčajú o hlavu z davu. A na toto hľadanie pozýva aj čitateľa.

    © Paulína Tholtová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Keď som sa narodil, mojej mame povedali, že umriem & to je tiež  jediná axióma, ktorej som ochotný držať sa zatiaľ po celý život. Balans na hrane
    Keď som sa narodil, mojej mame povedali, že umriem & to je tiež  jediná axióma, ktorej som ochotný držať sa zatiaľ po celý život. Balans na hrane pominuteľnosti, ktorý dáva precitnúť veciam & hlavne ľuďom v ich skutočnej nádhere. Nie je veľa otrasených v mojej generácií, nie je veľa milovníkov noci a pohŕdačov dňa. Som synom zdravotnej sestry a revolucionára, a teda ma navždy bude trhať ambivalentnosť lásky a moci do všetkých strán. Neverím Bohu, manželstvu, rutine, politike ani všednosti. Jediné, čo mi dáva zmysel, je princíp prvotného Bluesu – civilnej posvätnosti. Krylovsky-Ginsbergovské zakvílenie, ktoré opakuje, že všetci sme už dávno spasení, jedine naša vlastná predposratosť nám to zabraňuje vidieť.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      -- STROM-- Vravia, že mám oči ako strom, starý vidiecky lesný duch stojaci na osamelom poli či ceste... vševediaci starodávny boh, ktorého
     
    -- STROM--
    Vravia, že mám oči ako strom, starý vidiecky lesný duch stojaci na osamelom poli či ceste... vševediaci starodávny boh, ktorého zreničky sú slnko & mesiac, ktorého ústa sú jazerom & smiech úderom hromu.
    Vravia, že mám oči ako strom; do letokruhov dúhoviek splašený osud životom vpísal bláznovstvá všedných dní, požiare & vytínanie mojich blízkych, divoké vrieskanie roztúžených motýľov, ktoré si s plachou rozkošou sadajú na konáre mojich paží, aby im krídla vyschli po daždi...
    Koľko motýľov už uhynulo v mojich dlaniach??? V chlapčenskej hlúposti & túžbe po strieborno-zlatistom dotyku, v ktorom sa krídla menia na ženské pery či námesačnú slobodu letu....
    Vravia, že mám oči ako strom... no strom mojich očí je často hlupákom, kyslých & otrávených plodov.
    Smejem sa v šiestich rokoch môjho detstva, keď s bratom striekame z plastových pištolí do krídel motýlieho admirála, smejeme sa, že nevládze lietať & čierne kruhy v jeho krídlach sú pre nás zbastardených ľudí - pre mláďatá nadradenej temnoty, terčom...
    Vravia, že moje oči sú očami stromu, uši sú šepotom listov & pľúca vetrom.
    Rozbitý kameň, ktorého polovica zmizla vo vodopáde večnosti, je moje srdce... srdce primalé na to, aby cítilo dva pocity odrazu.... splašilá Cililink, ktorá dokáže len milovať alebo nenávidieť, smiať sa alebo plakať, túžiť alebo odsudzovať.....
    Telo! Ty chabá pavučina namoknutá mäsom & zmyslami, buď si samé domovom & tým domovom aj mne láske s letokruhmi v očiach
    Tvrdia, že mám oči ako strom... že sa nemám správať vulgárne & kruto... že ma nespoznávajú...
    & ja sa snažím obhájiť sám pred sebou skrze nich... im sám cez seba
    Že každý strom je dušou motýľom s tvrdou kôrou & odhodlaním rásť, keď už nemôže/nevládze lietať....
    Vravia, že mám oči ako strom, keď tancujem polonahý v daždi, & vpíjam sa akvarelom kože do života, lebo láska je smiešnym & zbytočným slovom tomu, kto ju dýcha z oblakov & konárov & stebiel zelenkavej trávy.... z úsvitu mesiaca na blankytnej oblohe spolu s prvými hviezdami ....
    Vravia, že mám oči ako strom & ja sa bojím, že až celé sčernajú & stanú sa nocou, stratím svoje korene & moje lístie opadá & ja sám sa premením v márnivé nič, v obleku kráčajúce do pondelňajšo-piatkového väzenia...
    Lebo len kým budem mať oči ako strom, motýliu dušu & kôru z krehkého kameňa, nemusím sa báť smrti ani šťastia & ani utrpenia  ... len dovtedy budú tieto mojimi letokruhmi
    Len dovtedy budú kôrou mojej tváre, popraskanou slzami, ktoré sú mi krvavou miazgou pripomínajúcou, čo všetko ma stálo toto ráno...
    Vravia, že mám oči ako strom & ja čakám na jarný dážď ,na pôrodnú búrku
    na ostré kvapky, v ktorých blesk upovedomí všetkých občanov, že to my sme stromom vzali oči
    & zabudli sa nimi skutočne dívať ...
    Vravia  milión hlúpostí dennodenne, v spletenci slov mieša sa agresia s nasprostastou lenivosťou & strom nedokáže utiecť ani pohľadu, ani dotyku, ani výsmechu v hlase....
                               Vravia, že mám oči ako strom, no málokedy slovami, skôr dotykmi & pohľadmi ... vravia, že strom by sa nemal báť... že strom by nemal byť nahnevaný... vravia, že tíšina je pokojom v korunách duše ...
                   & ja rastiem zmietaný rečami, búrkami, prachom, špinou & láskou, odlietam do vločiek boľavo-pokojne padajúcich, s nehou nemých nôt, pod svetelný kužeľ pouličnej lampy...
                     Všetkými farbami vpíjajúci jesennú chuť blížiacej sa smrti...
    Strachom blúdiaci v jarnom prebudení ...
    Nevediac komu veriť, nevidiac takmer nič, počujem občas len chaos & bez ticha blaboliace opätky na trati pre cyklistov, s neschopnosťou stromu spáchať samovraždu, so smútkom mŕtvoly motýľa ležiaceho na chodníku... nie som schopný
    Vytrhnúť sa z tohto tela, pozrieť sám sebe do očí
    & pošepkať si,
    že ich mám ako strom...
    Tiché pokojné & usmievavé, preťaté letokruhmi, ktoré prežili snáď všetko...
    & tak mi nezostáva iné, než vás objímať, pritisnúť svoje polsrdce k vášmu & započúvať sa do vzdychavého šepotu ihličia či listov,
    ktorý chlácholivo pokojne šepká:
    „Braček – máš oči ako strom...“
    ....................................................
     
    -- 7 – ročný --   
    -- Sedemročný som uväznený v triede
    Na okne pristál vtáčik
    Úplne slobodný --
     
    & ja som vedel, že chcem byť ním
    V jeho očiach som cítil šialenú
    Prítomnosť
          &
    Nič viac
    Žiadne spomienky, predsudky
    & ani domáce úlohy
     
    Na chvíľu som bol ním
         & potom
    Som preklínal toto hlúpe ľudské zrodenie
    Zrodenie v krvi
     
    & chcel som byť vrabec
         Voľný & slobodný
    Bez času, bez jazyka
    Bezbožne si vychutnávať let letom
    Život v pierkach... zrodenie z vajca
    Históriu času
     
          Bezočivé zobanie z dlane sveta
     
    -- sedemročný som uväznený v triede
    na okno pristál vtáčik
    úplne slobodný --
     
    Mám znovu sedem, stojím na hrane tohto sveta & pozerám sa do tváre, ktorá plače prílivom. Sadnem si do piesku & ničomu nerozumiem, môj vtáčik mi priletí na rameno & jemne ma ďobe do líca.
                                                                           Slzy sveta sú slané & príliv vynáša na pery pobrežia spenenými rukami stovky mŕtvol...
    Hviezdice a korytnačky, morské hady, ľudské zvyšky, prehnité psie mŕtvoly s mokrou srsťou.
     
    Sedím nehybne, akoby nezainteresovane sa dívam na smrť.
    Všetky kosti vyplavencov, ak vôbec nejaké majú, sú biele
    & všetci sú si rovní – KONEČNE.
    Dívam sa na svet & rozmýšľam, prečo asi plače...?
    Červeno-zlaté slnko zapadá
    padá rovno do útrob oceánu
    & všade na vôkol tohto kolosu sa zdvíhajú obrovské vlny.
    Slnko spadlo náhle ako kameň, no potápaním sa skôr ponáša na loď.
    Pomaly putuje ku dnu.
    Za hrozivého sykotu,
    keď more hasí slnečné ohne sa k nebu vznáša kúdol sivočierneho dymu.
    & slnce sa lenivo potápa ďalej...
    Naposledy zasyčí & nastane TMA...
     
    Ovanie ma štipľavý, teplý vietor – slnko utopené...
     
    Zadívam sa na hviezdy, aj ony budú padať ako milióny kamienkov neba, nedovolia nadránom vode, aby sa čo i len na chvíľu utíšila & zrátala si v zrkadlovej hladine svoje myšlienky...
    Samozrejme, posledný spadne mesiac - teda ten zbytok, čo tu ešte svieti... aby tak vytvoril nový príliv.
    Sedím si & mám sedem rokov, v chlapčenských rifliach počúvam rádio zeme, na ktoré som naladený srdcom
                                        & telom
    Gombíkom zmeny kanálov je mi korunná čakra & milión ďalších
                                        hlúpostí.
    Počúvam toto intravenózne rádio vesmíru & nie veľmi ma baví to, čo počujem... potom prídu obrazy...
         DO ČERTA !!!!!!!zas sa mi to stalo. Naladil som sa priveľmi
    & vidím Kríže & Polmesiace & bludy... Kristove roky, Buddhove odreté kolená, inkvizičný smiech.
    Vidím bielu opicu prehlasovať sa za pána sveta.
    Vidím ako strieľa & vraždí & požiera plody zeme.
    Vidím to svinstvo kanta & dalajlámu & che guevaru ako kriplia tento svet vo vlnách všakovakých pohnútok filozofie & viery & samopalu...
     
    Vo svojich snoch vidím amerického vojaka znásilňovať čiernu matku štyroch detí & vypáliť jej do hlavy ku koncu celý zásobník.
     
    Vidím stáda, čriedy & kmene v zúfalstve uťatých rúk pobehovať po planéte & vrieskať, ospravedlňovať sa & prosiť.... Vo vízii konca sveta, ktorému nedokážu zabrániť.
     
    Vidím tisícky polozhnitých, červivých duší, ako sa za súmraku kurvia kvôli ďalšej dávke fetu.
    Vidím zmučeného malého Číňana, ktorému vyteká oko & zo slepej diery okna do sveta sa mu rinie krv.
    Vidím denne väzenské cely, koncentračné domovy dôchodcov, koncentračné nemocnice, koncentračné detské domovy & koncentračné blázince & koncentračné onkológie & koncentračné internáty odkazujúce len na to, že hittler mal pravdu...
    Vidím skurvysyna s diplomom ako vedie skúšku, zatiaľ čo žena, ani nie pol metra za ním, dostáva svoju rannú dávku elektrošokov. Vidím zvratky & krv & hovná tohto sveta, z ktorých vyrastá nádherný biely dom, so zlatým retrieverom & záhradou, kde si spokojne nažíva heterosexuálny katolícky archetyp tejto doby, s poslušnou manželkou, minimálne dvoma deťmi & hypotékou na krásny život. Ládujúci sa zavraždeným prasaťom, ktoré nemá v ničom menšiu hodnotu ako on sám, ktorý si večer v intimite svojho internetu poškriabe gule, pri dobrom futbale & pive... TO STAČÍ ?!?
     
    & vidím znásilnenia & detské porno.
    Apokalyptickú víziu roku 2012, v ktorej príde B.O.H. & hrozivým hlasom povie: “NASTÁVA KONIEC SVETA!!!“ & keď sa ho opýtame, ako sa to stane, tak B.O.H len smutne pokrčí ramenami & zahlási: “NEBOJTE SA, NIČ SA NEZMENÍ...“
     
    Chcel by som vedieť, akú mám asi cenu, počítané na peniaze...
    Bože, ty si nás neopustil... ale my teba presne vo chvíli, keď sme si ťa stvorili na svoj obraz
    ...
    Plač, krik & smrť
    & opäť príliv...
    Pozvraciam sa, na sedemročného je to priveľa.
    „Snáď to pochopím, keď vyrastiem“ poviem si skleslo...
    Alebo už nebudem sledovať telku do noci, mama mala pravdu, nie je to vôbec zdravé.
    -------------------------------------------------------------------------------------------------
    Sedím si ďalej, môj vrabec sa zmenil na mŕtveho drozda, ktorého som pred pár rokmi pochoval. Avšak teraz lieta. Je tu. Šteboce o dušu & špiní do piesku.
    „ORPHAN!!!“ oslovím priateľa & zovriem ho v dlaniach...
    „Ľúbim ťa & som rád, že aspoň tu, v útrobách mojej duše, v lone matky zeme, žiješ.“
    & žijú tu všetci mŕtvi & uslzení v spomienkach srdca, v dobe medzi rokmi, medzi polospánkom v momente medzi dňom & nocou, ktorý dáva zabudnúť na nové ráno...
     
    „Orphan!“ Zakričím v polospeve, či skôr zaspievam v kriku: „bolo ťažké pochovať ťa pod kameň, ešte skôr ako si vôbec začal lietať.“
    Tu však znovu letí & prostopašne uďobáva z hviezd maľovaných na
    plafóne mojej detskej izby.
    Ležím v piesku & pritom na svojej posteli, je mi dobre, ako už dávno nie. Sledujem nebo & sledujem strop.
    Realita izby & sen pobrežia sa prelínajú s realitou detskej izby, ktorú nepretržite vťukávam do stroja.
    Tri svety..... desať prstov & 46 tlačidiel ..... postačí.
     
    Piesok pláže je teplý & posteľ hreje, stolička ma trocha tlačí & je mi zima na chodidlá, ale do konca stránky to už hádam zvládnem...
     
    Zaborím prsty do piesku, dlane plné sypkosti & spomedzi prsty v drobulinkých vodopádoch padajú zrnká  do miniatúrnych dún mojich stôp.
     
    Natiahnem sa, zívnem, poopravím papier v stroji...
     
    MATKA ZEM otvorí ústa:
    „SYNU“
    Zašomre škoricovým tónom. „Keď sa vrátiš, odkáž niečo bračekovcom!“
     
    Znechutený sa obzriem: „Áno mama.“
    Neznášam odkazovať niečo po niekom, niekomu & zvlášť od mamy
    je to tak strašne trápne...
     
    … „Buddhovi odkáž, nech už konečne začne niečo robiť. Nech ide s kamošmi na koncert alebo na pivo. Alebo nech si už konečne nájde nejakú prácu. Vravím ti, ten chlapec nie je v poriadku! Má ženu & dieťa & namiesto toho, aby sa o nich postaral, celé dni len sedí v lese aj s tými svojimi šibnutými kamarátmi & čumí do blba!...
     
    ... Ježišovi odkáž, nech už konečne prestane trucovať & zlezie z toho kríža dolu. Veľmi dobre vie, že chlapci mu to robia len preto, lebo sa s nimi nedokáže slušne hrať & stále provokuje! ...
     
    ... Lao ´C nech už toľko nepracuje, lebo ak bude úradničiť do zmorenia, tak mu naozaj tú knižku nikto nevydá!....
     
    ... Dógenovi prosím povedz, že sa o neho bojím. Stále chodí v čiernom, na celé hodiny sa zatvára v izbe & skoro vôbec nikoho nepočúva & ten účes je strašný!!! Vôbec mu tá holá hlava nejde!  Bože, on bol vždy taký snílek... neviem ako si nájde ženu!...
     
    … Prosím povedz Gándímu, že aj o neho sa bojím... & spýtaj sa, spýtaj sa či poriadne je & pije, či dosť spí & či je poriadne oblečený... noci sú chladné!...
     
    ... Descartesovi prosím odkáž, nech už toľko nepremýšľa, lebo z neho namôjveru nikdy nič nebude...
     
    ... Columbovi prosím odkáž, nech nikam nejde,
    more je divoké & mám o neho strach. Veru lepšie urobí ak doma zostane!...
     
    ... Sokratovi povedz, že by sa mal hanbiť!!! & nech si uvedomí, koľko starostí mi robí, veď kto to kedy počul, mať syna v base len kvôli jeho hlúpym názorom...
     
    ... & pozdravuj aj všetkých drobcov
    hittlera, napoleona, stalina & maa, & že sa na nich veľmi hnevám,
    som smutná & skutočne neviem, kto ich vychoval.... odkáž im, že som sklamaná!...
     
    ... & pobozkaj za mňa prosím všetky ženy, na ktoré história zabudla. Pomiluj ich & povedz im, že si ich bezmenné vážim viac ako revolucionárske zástupy tých nadutých faganov...
    Objím ich... objímam ich tvojimi pažami... bozkávam ich tvojimi perami...
    ... tvojím hlasom im šepkám, že som na ne hrdá!
     Možno svetu sú otrokyne, ale pre mňa sú zázrakom rovným hviezdam...
     
                           Hviezdam, ktoré začali s čľupotom padať z neba
    & slnko sa zas začalo pomaly vynárať z mora. Voda zovrela & stala sa azúrovou, keď z hlbín vystúpil ohnivý kotúč...
    BOH SVETLA & LÁSKY...
     
    „STRAKA!!!“ Ozvalo sa.
     
    Zakrútil som hlavou.
    Mám sedem rokov, sedím v triede & vrabec z obločnice zmizol.
    Ešte breza vlní listami v páľave piateho alebo ôsmeho alebo hociktorého júnového dňa.
     
    & pani učiteľka sa ma pýta na odpoveď, na nejakú vedecky závažnú zhovadilosť, ktorých majú dospelí plné lajstrá...
    Odpoviem, počúval som, vždy počúvam,
    ani neviem, čo sa pýtala.
    Ani neviem, čo som odpovedal.
    Ale očividne to bolo správne, ako takmer vždy. Keby som na sebe pracoval mohol by som byť čokoľvek: lekár, právnik alebo filozof. Učiteľ, spisovateľ, pánsky prostitút alebo sociálny pracovník.
    Ale to neprichádza do úvahy.
                      Nič zo mňa nikdy nebude.
     
    Lebo ja chcem byť vtáčikom,
           Ktorý slobodne uletel
                      Z vonkajšej parapety
     
     Nášho triedneho väzenia ....
    Zobraziť všetko