Foto © Peter Procházka
Foto © Peter Procházka




  • Viac o osobnosti

    PROKOPČÁK, Tomáš: Šulajová: Naivita patrí k dospievaniu. (Rozhovor). In: Sme.sk. 18. 12. 2007.

    PROKOPČÁK, Tomáš: Šulajová: Naivita patrí k dospievaniu. (Rozhovor). In: Sme.sk. 18. 12. 2007.
    https://www.sme.sk/c/3641516/sulajova-naivita-patri-k-dospievaniu.html

    MELUŠOVÁ, Katarína: Zuzka Šulajová: Som zaškatuľkovaná ako tá, čo píše denníky a z toho sa ťažko dostanem. (Rozhovor). In: Blog.martinus.sk. 31. 1. 2014. https://blog.martinus.sk/2014/01/zuzka-sulajova-rozhovor

    KOLLÁROVÁ, Jana: Zuzka Šulajová: Pri písaní milujem ticho. (Rozhovor). In: Kultura.Pravda.sk. 28. 12. 2014.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/340645-zuzka-sulajova-pri-pisani-milujem-ticho/

    BUNO, Milan: Zuzka Šulajová: Tínedžerstvo som mala oveľa pokojnejšie ako Paula z Džínsových denníkov. (Rozhovor). In: LepšíDeň.sk. 10. 9. 2015.
    https://lepsiden.sk/zuzka-sulajova-tinedzerstvo-som-mala-ovela-pokojnejsie-ako-paula-z-dzinsovych-dennikov/

    Zuzka Šulajová: Písanie môžem porovnať k meditácii. In: 24hod.sk. 7. 3. 2016. https://www.24hod.sk/zuzka-sulajova-pisanie-mozem-prirovnat-k-meditacii-cl422905.html
     

    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Zuzka Šulajová sa narodila 12. novembra 1985 v Bratislave. Vyštudovala andragogiku a pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako asistentka

    Zuzka Šulajová sa narodila 12. novembra 1985 v Bratislave. Vyštudovala andragogiku a pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako asistentka riaditeľky pracovala v jazykovej škole. Je autorkou najrozsiahlejšej denníkovej knižnej série v slovenskej literatúre. Debutovala Džínsovým denníkom, prioritne určeným pre teenagerov. Doteraz vyšlo jeho šesť pokračovaní: Džínsový denník 1 (2007) až Džínsový denník 6 (2016) a samostatná časť nadväzujúca na predošlé diela Džínsový denník Lukášovými očami (2013). Okrem spomínaných próz autorka napísala dva romány Dievča z minulosti (2008) a Ako z románu (2010). Zuzka Šulajová žije a tvorí v Bratislave.
     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

                Zuzka Šulajová vstúpila do slovenskej literatúry v roku 2007 prózou, ktorú
                Zuzka Šulajová vstúpila do slovenskej literatúry v roku 2007 prózou, ktorú pôvodne písala pre seba. Krátko po jej vydaní sa Džínsový denník, dievčenský román s pätnásťročnou protagonistkou Paulou, stal hitom násťročných slečien. S myšlienkovými pochodmi a pocitmi čerstvej stredoškoláčky sa rýchlo stotožnilo množstvo adolescentiek a rodičia boli spokojní, že ich deti čítajú. Bez irónie. Generácia vyrastajúca na Šulajovej knihách ešte pozná netrpezlivé hľadanie v policiach všetkých knižníc, do ktorých prenosný preukaz povoľoval vstúpiť a ešte netrpezlivejšie čakanie pani knihovníčok na vrátenie titulov. Horšie to bolo s hodnoteniami Šulajovej literárnej tvorby odbornou verejnosťou.
                Dievčenský román možno považovať za vcelku vďačný žáner z hľadiska čitateľskej atraktivity. Nevďačný je z hľadiska udržania literárnej kvality a istých hodnôt, ktoré by mal (mohol) svojim čitateľkám verbalizovať. Žiaľ, v súčasnosti samy autorky znižujú jeho status. Dej knižnej série Džínsových denníkov začína spomínaným príchodom hlavnej postavy Pauly na strednú školu. Prirodzene tematizuje najčastejšie problémy dospievajúceho dievčaťa, v centre ktorých stoja vzťahy: kamarátske i ľúbostné, marginálne rodinné. Nemôžeme však hovoriť o hlbšej psychologizácii postáv, v zápiskoch absentujú reflexné pasáže, veku primerané úvahy o láske (pričom stredoškoláčky obľubujú siahodlhé rozhovory o vzťahoch na internátoch, počas prestávok alebo aj v baroch, tiež tajné zápisky o svojich citoch), chýbajú vnútorné zápasy a pochybnosti, ktoré sú pre adolescentov rovnako vlastné ako túžba po dobrodružstve, uznaní a intimite. Profil životných hodnôt sa premieta na konaní postáv, ktoré je poznačené, prirodzene, istou dávkou naivity, nezrelosti, prchkosťou a odmietaním autorít na ceste pri hľadaní samého seba a svojho miesta - najprv v rovesníckej skupine, v škole, neskôr na trhu práce, v rodine. Konanie postáv sa vo veľkej miere upína na riešenie vzťahov a materializmus, čo vzhľadom na uvedenú nerovnováhu prózam u niektorých čitateľov znižuje hodnotu.
    Zatiaľ čo iné dievčenské romány ustrnú pri jednej až troch na seba nadväzujúcich častiach, Šulajovej šesť dielov spolu s Lukášovým pohľadom sa stali najdlhšou slovenskou knižnou sériou tohto typu. Keďže ich autorka vydávala s istým časovým odstupom, čitatelia dospievali spolu so svojimi literárnymi hrdinami a miera stotožnenia sa mohla ostať zachovaná, azda aj v rovnakej intenzite ako pri Šulajovej debute, čo možno považovať za sympatickú črtu autorkinej tvorby. Tou kritizovanou stránkou je isté rutinérstvo vo forme i obsahu, z ktorých sa trochu vymyká Džínsový denník  Lukášovými očami. Prináša nečakané osvieženie v zmene optiky na už známe a prežité udalosti, pozorný čitateľ zaznamená aj zmenu v štylistike prispôsobenej chlapčenskému mysleniu.
                Čo nemožno celkovej tvorbe Zuzky Šulajovej uprieť, je uchovanie istej kultivovanosti vo vyjadrovaní a konaní hrdinov. Jej prózy tvoria protipól zahraničným dievčenským a ženským románom preplneným párty, erotikou hraničiacou s pornom, vulgarizmami a protagonistkami utápajúcimi žiaľ v alkohole alebo v náručí mužov s dokonalými telami. Áno, aj v Šulajovej denníkoch hrdinovia oslavujú, pijú a začínajú či ukončujú vzťahy, ale stále si zachovávajú istý spoločenský status a kritický úsudok.
    Čo možno pri Zuzke Šulajovej oceniť, je rozprávačský talent. Nekomplikovaný, dynamický dej podporený denníkovou formou vyhovel mladšej vekovej kategórii preferujúcej rýchlu komunikáciu bez frazeologizmov, metafor a opisnosti. Tento štýl autorka zachovala aj pri prózach Dievča z minulostiAko z románu. Kompozične i tematicky zaujme hlavne prvá zo spomínaných, v ktorej prelínanie minulosti (obdobie anglickej kráľovnej Alžbety I.) a súčasnosti sa pohybuje v tajomnej rovine sna, vyvoláva niekoľko záhad a neistôt. Tu, na rozdiel od denníkov, je charakter ženskej protagonistky vyobrazený o čosi sofistikovanejšie, menej sentimentálne ako povaha Pauly v akomkoľvek denníkovom pokračovaní.
    Aj keď tvorba Zuzky Šulajovej nezriedka podlieha tvrdej kritike, jedno treba priznať. Na jej denníkoch a románoch odrástla celá generácia adolescentiek, ktorým práve tieto prózy s prisudzovanou nízkou hodnotou poslúžili ako cesta k ďalším dielam rôznej kvality a žánrov. Úryvky z denníkov si svoje miesto našli aj v školskej praxi pri testovaní čitateľskej gramotnosti a v zozname mimočítankovej literatúry. Vďaka vysokej miere autenticity sa osvedčujú na hodinách výchov implementujúcich prvky biblioterapie. Ciest, ako interpretovať Šulajovú, zdá sa, pribúda, rovnako ako jej čitateliek. Kým jedni Šulajovú hania, iní ju chvália. Argumentov na oboch stranách ostáva dosť. A to je dobre.
     
    Alena Štrompová, november 2018
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Dievčenský román a gýč. In: Revue Bibiana , roč. XXII, 2016, č. 3, s. 28 -36.   VRÁBLOVÁ, Timotea: Umieranie na
    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Dievčenský román a gýč. In: Revue Bibiana, roč. XXII, 2016, č. 3, s. 28 -36.
     
    VRÁBLOVÁ, Timotea: Umieranie na best-SELL-ery. Slovenská literatúra pre deti a mládež 2015. In: Knižná revue – príloha, roč. XXVI, 28. 7. 2016, č. 7 - 8, s. 31.
     
    KLIEŠTIKOVÁ, Mirka: Dievča z minulosti. In: Magistra História. Zaostrené na dejiny. 7.3.2014. (Recenzia)
    http://www.magistra-historia.sk/dievca-z-minulosti/
     
    FERKO, Miloš: Prehliadka populárnej produkcie. Slovenská populárna próza 2012. In: Knižná revue – príloha, roč. XXIII, 10. 7. 2013, č. 14 -15, s. 22.
     
    VRÁBLOVÁ, Timotea: Na ceste k porozumeniu. Slovenská literatúra pre deti a mládež 2012. In: Knižná revue – príloha, roč. XXIII, 10. 7. 2013, č. 14 -15, s. 28.
     
    VLNKA, Jaroslav: Zuzka Šulajová: Džínsový denník. In: Slovenské pohľady. Roč. IV.+127, č. 2 (2011), s. 118.
     
    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Bez piesní je svetu zima. Literárna tvorba pre deti a mládež v roku 2010. In: Revue Bibiana, roč. XVII, 2010, č. 1 – 2, s. 2 – 3.
     
    SUCHÁNKOVÁ, Miriam: Menej je niekedy viac. In: RAK, roč. XV, 2010, č. 2, s. 52 – 53.
     
    VRÁBLOVÁ, Timotea: Cesta k čitateľovi a či hľadanie adresáta? (Slovenská literatúra pre deti a mládež 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXI.
     
    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. VII.
     
    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Bez piesní je svetu zima. Literárna tvorba pre deti a mládež v roku 2010. In: Revue Bibiana, roč. XVII, 2010, č. 1 – 2, s. 2 – 3.
     
    SUCHÁNKOVÁ, Miriam: Menej je niekedy viac. In: RAK, roč. XV, 2010, č. 2, s. 52 – 53.
     
    SZENTESIOVÁ, Lenka: Hravý dievčenský svet (Zuzka Šulajová: Džínsový denník 2). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 3. 3. 2010, č. 5, s. 5.
     
    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. VI.
     
    STANISLAVOVÁ, Zuzana: V znamení dospievania. Literatúra pre deti a mládež 2008. In: Revue Bibiana, roč. XVI, 2009, č. 2, s. 3 – 4.
     
    KALISKÝ-HRONSKÝ, Roman: Dva v jednom. Zuzka Šulajová: Dievča z minulosti (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XIX, 7. 1. 2009, č. 1, s. 5.
     
    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Potvrdzovanie hodnôt. Literárna tvorba pre deti a mládež 2007. In: Revue Bibiana, roč. XV, 2008, č. 2, s. 18.
     
    JANÍK, Pavol: Päť debutov. In: Dotyky, roč. XX, 2008, č. 2, s. 62 – 63.
     
    STRUHÁRIK, Filip: Dospievanie – čas lásky. Zuzka Šulajová: Džínsový denník (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVII, 5. 12. 2007, č. 25. s. 5.,
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Šulajová dobre pozná očakávania svojich čitateľov a dokáže ich úspešne naplniť. Charakter príbehu a autorkina naratívna
    Šulajová dobre pozná očakávania svojich čitateľov a dokáže ich úspešne naplniť. Charakter príbehu a autorkina naratívna stratégia veľmi presne vystihujú žánrové rámce sentimentálnych dievčenských príbehov, ktoré u nás zažívali vrchol popularity v 90. rokoch (spomeňme aspoň známu sériu Medzi nami dievčatami). Dôverne známe prostredie, uveriteľné postavy, s ktorými sa dá ľahko stotožniť, farbisté medziľudské vzťahy a naivne romantická zápletka sú atribúty, na ktorých vystavala priezračne hravý príbeh prvých lások.
    Lenka Szentesiová
     
     
    Medzi konvencie dievčenského  románu patrí tiež schematickosť sujetu a postáv, čo vyúsťuje do ľahko plynúceho deja, opakujúcich sa motívov alebo povrchnej imitácie tínedžerskej komunikácie. S opakovateľnosťou, redukciou, schémou, podľa ktorej vzniká väčšina dnes publikovaných dievčenských románov, súvisí jednak vysoká produktívnosť tvorby románov (nie sú výnimkou autorky tridsiatničky, ktoré majú za sebou už desiatku objemných románov), jednak produkcia románových sérií - v slovenskej literatúre spomeňme napr. Džínsový denník Z. Šulajovej (...)  
    Zuzana Stanislavová
     
    V treťom pokračovaní (Džínsový denník III) hrdinka/rozprávačka približuje maturitný ročník. Registrujeme znaky spoločné s predchádzajúcimi časťami: denníková forma, svižné, hutné, rýchlo plynúce písmenká. Text ostáva presvedčivý vďaka blízkosti skúsenostných a zážitkových horizontov rozprávačky Pauly s autorkou – i keď miesta odstupu a nadhľadu pri pozornejšom čítaní budú odhalené. Oplatí sa aj pritlačiť na podtón, preniknúť k zrelšej šťave, ku ktorej, dúfam, dospejú aj vnímavejší z násťročných čitateľov a čitateliek.
    Miloš Ferko
     
    Žiaľ, na slovenskom knižnom trhu dievčenských románov sa presadila stereotypná predstava o hrdinkách. Zväčša sú modelované podľa zjednodušeného vzoru tínedžeriek z dopravných prostriedkov, ich citový život sa točí okolo SMS a naivných ľúbostných komplotov. Pripadá mi to nielen povrchné, ale v istom zmysle aj ako neúctivé voči dospievajúcim dievčatám – čitateľkám. Nie je to predsa ani len zlomok z ich psychického prežívania a z potenciálu ich osobnosti. (...) V schémach a stereotypoch slovenských dievčenských románov a možno i vlastných titulov ustrnul aj nový román Zuzky Šulajovej Džínsový denník II (Slovenský spisovateľ). Spontánnosť, prostorekosť, naivná dôverčivosť, neistota, balansovanie vo vzťahoch, a najmä siahodlhý zoznam potenciálnych princov – to je príznačný a príznakový svet hlavnej hrdinky Pauly.
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Dalo by sa povedať, že písanie pre mňa predstavuje únik z reality. Ale nie v tom obvyklom zmysle, že v skutočnom živote trpím, alebo že keď sa mi stane niečo
    Dalo by sa povedať, že písanie pre mňa predstavuje únik z reality. Ale nie v tom obvyklom zmysle, že v skutočnom živote trpím, alebo že keď sa mi stane niečo nepríjemné, tak si sadnem a začnem písať. Práveže to funguje presne naopak – keď som v zlom psychickom stave, písať nedokážem, nápady neprichádzajú. Píšem len vtedy, keď sa cítim dobre a spokojne. Vtedy z tohto sveta ’vypadnem’, stanem sa hlavnou hrdinkou v jej svete a späť sa vrátim, až keď je čas skončiť.
     
    (...)  už som zaškatuľkovaná ako „tá čo píše denníky“ a z toho sa ťažko dostanem. Preto som napísala knihy Dievča z minulosti a Ako z románu, aby som dokázala, že viem stvoriť aj niečo iné, ako „obyčajné denníky“.
     
    Knihy sú môj svet, rada oddychujem zasa pri ich čítaní. A chodím na prechádzky s Maxom do prírody. Bývam pri Devínskej Kobyle, máme výborné možnosti na turistiku. To je môj každodenný oddych – upratanie si hlavy po písaní. Úplne ma to odpúta a vtedy aj dostávam najlepšie nápady.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    (...) z Džínsových denníkov nikdy nemala byť séria. Úplne prvý som napísala, keď som mala 17 rokov a nechcela som ho vydať. Bolo to len moje
    (...) z Džínsových denníkov nikdy nemala byť séria. Úplne prvý som napísala, keď som mala 17 rokov a nechcela som ho vydať. Bolo to len moje hobby. Písala som sama pre seba bez toho, aby som sa zamýšľala nad tým, či to má logiku, alebo sa postavy vyvíjajú. O štyri roky neskôr som sa ku knižke vrátila a zistila som, že ma jej čítanie baví. Bolo ju treba trochu upraviť (vyhodila som asi polovicu strán), prepísala som ju do počítača a len tak na skúšku poslala do vydavateľstva. Nečakala som žiadny úspech.
     
    Keď sa nad tým zamyslíte, všetky denníky – od Denníka princeznej až po Denník Adriana Mola – sú vlastne veľmi naivné, miestami až pritiahnuté za vlasy. Naivita patrí k dospievaniu. Mojím cieľom bolo napísať niečo „normálnejšie“ a realistickejšie, než som doteraz mala možnosť čítať v ostatných literárnych denní­koch o mladých ľuďoch.
     
    Mala som kopu možností, čo s tou postavou môžem robiť (postava Lukáša v Džínsovom denníku očami Lukáša, pozn. red.).  Nerobil mi problém pohľad do chlapčenského sveta, i keď niektoré ženy hovoria, že je cítiť, že to napísala žena. Neviem, ako môže žena posúdiť mužskú postavu, lebo zasa chlapci, aj tí ma čítajú, čo ma prekvapuje, sú nadšení. Podľa nich je to výborné. Pýtajú sa, či mám brata, ktorý mi pomáhal vyformovať typického chlapca. Lukáš mi ukázal, že sa dá pokračovať bez toho, aby z toho bol ženský román, aby som tam stále nedávala vulgarizmy, nevery, rozvody a všetky životné situácie, ktoré som do denníka nechcela dávať.


    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Panta Rhei Awards 2016 – Slovenská mládežnícka kniha roka – 2. miesto: Džínsový denník 6   Objav roka 2007 vydavateľstva
    Panta Rhei Awards 2016 – Slovenská mládežnícka kniha roka – 2. miesto: Džínsový denník 6
     

    Objav roka 2007 vydavateľstva Slovenský spisovateľ
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Džínsový denník (úryvok z prvej časti)   20. 8. 2003 – streda        16.31      Mám
    Džínsový denník
    (úryvok z prvej časti)
     
    20. 8. 2003 – streda
     
         16.31
         Mám hrôzu z prvého ročníka na strednej. Práve preto som si kúpila tento zošit s džínsovou potlačou, aby som sa mohla vyrozprávať bez toho, že by ma niekto vysmial. Pokiaľ viem, nikto z môjho okolia sa toho nebojí tak strašne ako ja!
         No, asi by som sa mala predstaviť. Volám sa Paulína Semoková, ale všetci ma zásadne volajú Paula. Mám pätnásť rokov, výška 165 centimetrov, váha striedavo ukazuje 50 až 54 kilogramov. Moje vlasy sú tmavohnedé a siahajú po lopatky. Tie a ešte tmavohnedé oči s pomerne dlhými mihalnicami sú jediné, čo sa mi na mne neprieči. Nos sa mi zdá príliš špicatý, ústa priúzke a obočie... ako džungľa. Mama vraví, že je krásne a nemám sa opovážiť vytrhať si ho, takže vďaka nej vyzerám ako Frankenstein. Najhoršie je, že mám vyrážky, ktoré nie a nie zamaskovať.
         Myslím, že toľko o mne zatiaľ stačí. Bolí ma ruka, tak budem pokračovať niekedy nabudúce. Aj tak si pripadám ako imbecil, keď kladiem svoje myšlienky na papier. A načo sa tu vlastne opisujem?       
     
    (...)
     
    25.9. – štvrtok
     
         10.56
         Dokelu, začínam byť alergická na Lukáša. Zvŕta sa okolo Simony a mne ako Hood napíše: HOOD: Paula, chýbajú mi tvoje slová, chýbaš mi ty celá a moje srdce po tebe túži, to tvoje
    nám však nežičí...
         Nie je normály!!!
         11.44
         Tú básničku som si dala vytlačiť a vtrhla som do vedľajšej počítačovej miestnosti. Papierik som otrčila Lukášovi pod nos a zasyčala som: „Strč si to niekam, a ak bez toho nevieš žiť, píš iným a mne daj pokoj!“
    Zhúžvala som ho, hodila som to doňho a vyletela som na chodbu. Lenže on ma dobehol s tým papierom v ruke a prudko ma otočil k sebe, až som sa zapotácala.
    „Ty si už načisto zošalela, čo?!“
    „Ja?! To ty! Daj mi pokoj!“
    „Tak moment. Aby bolo jasné, posledné dva týždne ťa absolútne neobťažujem!“
    „Keď to myslíš takto, tak to je len týždeň a pol!“ Ejha, ako to, že to vie tak presne?
    „Vážne? Ty to počítaš?“ dvihol ironicky obočie.
    „Nenamýšľaj si,“ upozornila som ho rozčúlene.
    Lukáš sa uchechtol, naklonil sa a zrejme sa ma chystal opäť pobozkať. Včas som sa spamätala, uvedomila som si, že olizuje aj Simču, a urazene som ho odstrčila so slovami: „Nerob si zo mňa srandu. Mňa to už nebaví! A, prosím ťa, nepíš mi. Viem, že ten Hood si ty.“
    „Zbláznila si sa. Neviem, či som taký neodolateľný, že si nahováraš, že ti cez net vyznávam lásku, alebo ti len preskočili kolieska...
    „Žiadne kolieska!“ prerušila som ho.
    „Dobre,“ rezignoval a ja som bola natešená, že sa priznal.
    „Mysli si o mne, čo chceš, ale tie sladké vyznania ti neposielam ja. To mi neprišiješ!“ Chytil ma za ramená a stisol tak pevne, až som zjajkla. „Neprišiješ, jasné?“ zopakoval.
    „Hej, pusti ju!“ ozval sa za mnou povedomý hlas.
    Lukáš povolil zovretie a rozosmial sa. Otočila som sa. Ivo! Keby som nebola taká nahnevaná, aj mne by to bolo smiešne.
    „Ó, Paula, akého bodyguarda si si zohnala!“ smial sa Lukáš, čím prilákal ostatných chalanov.
    „Neposmievaj sa jej! Nezaslúži si to!“ ozval sa opäť Ivo.
    Zvláštne. Keď ho vidím vedľa vyšportovaného Lukáša, vyzerá ešte biednejší, než v skutočnosti je.
    „Už sa trasiem!“ odsekol Lukáš a ostatní sa smiali.
    „Čo máš proti mne?“ zvolala som, ale Lukáš ma buď nepočul, alebo nechcel odpovedať.
    Pozrela som sa na Iva, ktorý sa snažil tváriť hrdinsky, a kývla som mu na znak poďakovania. Potom som ufujazdila do triedy.
         Takže Lukáš tvrdí, že on nie je Hood. Kto to potom môže byť? Žeby Ivo, keď sa ma tak zápalisto zastával? Ufff... radšej na to nemyslieť... Ale... žeby predsa len? Lukáš by to nemal byť, to mi dosť jasne naznačil... Preboha!
         21.18
         Poslala som Denise štyri esemesky, v ktorým som opísala dnešnú scénu. Bola veľmi prekvapená a mňa zase prekvapila informáciou, ako si Lukáš doma šomral: „Ja že som Hood? Aký Hood? Čo je to za chlapa?!“
         Je to isté: on nie je Hood! Ach, božemôj, vôbec mi neodľahlo! Práve naopak... Podľa Denisy sa Lukášovi vážne páčim. Ja neviem... Môže byť. Ale na druhej strane som mu možno len na smiech!
         22.33
         Napísala mi Maťa, že nepríde do školy, je chorá. Škoda, chcela som ju rozptýliť tým, čo sa stalo, lebo je ešte stále smutná z toho svojho gaunera.
     
     
    Ako z románu
    (úryvok)
     
         Unavene som si skontrolovala mobil, či sa Juro náhodou neozval, aj keď som vedela, že nie. Nastal prvý deň môjho vládnutia v prázdnom byte, deň vypnutia šedých buniek mozgových po niekoľkých usilovných dňoch plných diplomkárenia. Marcový týždeň bol zaliaty teplými slnečnými lúčmi, ktoré poniektorých odvážlivcov vyhnali k chytaniu prvého tohtoročného bronzu a bol ako stvorený na radovánky, o ktoré sme my, študenti magisterského ročníka, tak tvrdo ukrátení. Deň čo deň som od ôsmej rána do druhej v noci vysedávala nad notebookom, až som sa začala titulovať Mrs. Notebook a svojho Mr. Notebooka zo srdca nenávidela, pretože okrem diplomky som schytala aj niekoľko seminárok – a všetkým horel termín v rovnakom čase. Cítila som sa nešťastne, prepracovane a nedocenene. Chýbala mi aspoň fyzická podpora od Jura, ktorého taktiež zhltol nával povinností a náladu mi dvíhal jedine prostredníctvom občasných písmeniek na polnočnom čete, keď sme obaja ťukali každý do svojich pracovných Wordov. Ani rodičia pre mňa príliš pochopenia nemali, nechápali, že naozaj nestíham, naozaj musím ponocovať a nemám čas tráviť s Leilou hodiny na prechádzkach, pomáhať s upratovaním, variť, žehliť, prať – raz večer si tu dokonca usporiadali diskotéku, takže som si do uší musela nastrkať chumáče vaty.
         Magisterský ročník nám skrátka prerastal cez hlavu. Tina bola zúfalá z Paľa, ktorý túžil využiť neobvykle krásne počasie a vyraziť si na čunder pod stan, čo ju síce lákalo, ale nemohla. Saša si trhala vlasy, lebo musela pracovať popri uvrieskanom sedemročnom bráškovi, ktorému nič nespôsobilo väčšie potešenie, než sledovať reakcie svojej sestry na trýznenie rodinným benjamínkom, a jej sestra sa pre zmenu odúvala, že Saša celé dni sedí pri počítači a ona sa k nemu nedostane. Domča z nás štyroch bola najšťastnejšia  - Mišo uvažoval, že si nájde prácu v Bratislave, aby mohli byť častejšie spolu, hoci svoj vzťah pre istotu stále tajili.
         Suma sumárum, žiadalo si to menší reset, a tak keď sa baby dozvedeli, že mám byt len pre seba, všetky tri sa ku mne nahrnuli. Aj so štósom poznámok, papierov a s notebookmi, aby sme makali spoločne (nakoniec každej z nás pribudol možno malinký odsek), až sme rezignovali, vzali Leilu a šli poničené bunky zregenerovať na Sandberg.
         „Aaach, tu je krásne,“ rozkošnícky sa naťahovala Saša, ktorá sa usalašila na mojej obľúbenej skale a hompáľala nohami vo vzduchu. Domča sedela vedľa nej na tráve a spokojne sa pomrvila, tvár nastavujúc slnku.
    „Ja ti tie kliešte zo zadku vyberať nebudem,“ upozornila som ju preventívne.
    „Myslíš, že už sú tu?“ opýtala sa ma Tina.
    „Bola by som prekvapená, keby nie. Však tie majú vyššiu životaschopnosť, než ktorýkoľvek iný živočíšny druh, čo tam po tom, že pred týždňom sme ešte nosili hrubé mikiny,“ skonštatovala som a hodila Leile kus dreva.
    „Baby, a čo po štátniciach?“ napadlo Saši. „Chcelo by to riadnu kompenzáciu tohto martýria... Čo tak more?“
    „More?“ pozrela som sa na ňu. „Nieee...“
    Domča sa zachichotala: „Už máš averziu? Však si tam nemusíš hľadať amanta.“
    Sašena si veľavravne poklopkala po hrudi: „To skôr ja!“
    „Daniela predsa spomínala nejakú chatu,“ pripomenula Tina. „Aj keď chata pre tridsať ľudí s ich polovičkami... No neviem, neviem, vidím to skôr na hotel,“ vyprskla.
    „Na relax s Danielou naozaj nie som zvedavá,“ ohrnula som nos.
    Saša sa zaškerila: „Aká si na ňu háklivá.“
    „To hej, ale odkedy sa spoznala s Jurom... Sú v kontakte?“
    Pokrčila som plecami, že netuším.
    „Počúvaj,“ nedala pokoj Saša, „keď ste spolu tak málo, odkiaľ máš istotu, že ti je verný?“
    Škaredo som na ňu zazrela. (...) Sašine slová ma nepotešili. Čo ak je v nich trochu pravdy...?
     
     
    Dievča z minulosti
    (úryvok)
     
        Ležala som na lúke, prežúvala som steblo trávy a vychutnávala si pohľad na pasúce sa kone. Vedľa mňa si hovel pán Valajza, ktorý dnes vybral pre svoje milované koníky deň voľna a všetky ich vzal na pastvu, aby si oddýchli. Slniečko nám príjemne pripekalo do tváre a ja som mu tú svoju nadšene nastavila. Jedným okom som popritom hádzala po Erdži, ktorá ma privítala s rovnakou radosťou ako vždy. Tlmene zaklokotala, zdvihla chvost do výšky a nozdrami sa mi otrela o hruď. Keď to pán Valajza videl, len skonštatoval, že tá kobyla by mala byť moja.
    „A čo máte nové vy?“ spýtala som sa, keď už vyčerpal všetky možné otázky o mne, Miši a Marekovi s Jakubom, o ktorom s úsmevom dodal, že je výborný jazdec, čo ma prekvapilo, pretože som netušila, že sem tiež chodieva. A že vôbec vie jazdiť. Ale asi by ma to prekvapovať nemalo, pretože všetko, čo sa týka jeho, ignorujem.
    „Pár nových členov a tiež ti určite neunikol tamten kôň. Je to mexické plemeno azteca,“ ukázal prstom na neďaleko stojaceho vysokého koňa s nádhernou čiernou srsťou, ktorá sa mu v slnečných lúčoch oceľovo-atramentovo leskla.
    „Volá sa Berjo. Nechal si ho tu ustajniť jeden z nováčikov. Je krásny, však?“
    „To je,“ prikývla som, zahľadená na Berja.
    „Tieto azteky sú veľmi živé, veselé a poslušné. Jeho majiteľ na ňom lipne rovnako ako ty na Erdži,“ usmial sa pán Valajza a uprene ma pozoroval, keď som sa postavila a podišla Berjovi, aby som sa s ním zoznámila a pohladila ho po pysku. Pokus o zblíženie prijal veľmi dobre.
    „Kone sú úžasné zvieratá,“ pomaly som prehodila, čo vyvolalo blahosklonný úsmev pána Valajzu.
    „Už chystáte svadbu?“
    „Ešte je čas,“ mávla som rukou. „Ale mama už objednala katalógy svadobných šiat.“
    „Ty sa do svadby s Marekom veľmi nehrnieš,“ poznamenal starý pán, až som sa naňho zarazene pozrela.
    „Neponáhľam sa. Zdá sa mi to ešte ďaleko. Som mladá, život mám pred sebou...“
         Pán Valajza mlčal, ale jeho pohľad naznačoval, aby som sa započúvala do toho, čo hovorím. Nervózne som si zo strapatých vlasov stiahla gumičku a nanovo som si ich vyčesala do vysokého konského chvosta. Má pravdu, pomyslela som si. Nechce sa mi do toho. Prirodzene, chcem sa stať Marekovou ženou, chcem s ním žiť, ale kam sa ponáhľať? Predsa nežijem v takej dobe ako Ellen, ktorú nahnali do chomúta už v sedemnástich... Potom mi v súvislosti s tým snom napadla ďalšia zaujímavá myšlienka: Ellen tiež miluje kone! Tomu sa povie náhoda. Čo by som dala za to, keby som vedela, o čo tu vlastne ide, čo sa to so mnou deje...
        Ktovie, či sa Ellen vydá? A bude s tým vojvodom šťastná? Zdá sa, že áno. Prosím, ak sa mi ešte má o nej snívať, nech je jej život príjemný. Nech ju Philip miluje a rozmaznáva ako mňa Marek.
    „Izabela, zaspala si?“ K ušiam mi doľahol hlas pána Valajzu, chápavo sa na mňa usmievajúc.
    „Ehm... nie, len som sa trošku zamyslela.“ Potriasla som hlavou, aby som myšlienky na Ellen Cecilovú nadobro vypudila z hlavy.
    Pán Valajza si ma skúmavo premeral, až som sa začala cítiť nepríjemne a radšej sa začala lúčiť, že ešte musím pomôcť Miši s úlohou z nemčiny.
    „Dobre, Izabelka, a nezabudni ju pozdraviť. Nech sa zastaví aj s Jakubom.“
    „Odkážem,“ sľúbila som, objala som ho na rozlúčku, šla som pohladiť Erdžu a pristavila som sa aj pri Berjovi, ktorý zo mňa nespúšťal živé oči.
         Keď som odišla z klubu, znepokojene som uvažovala, či náhodou pán Valajza nevie čítať myšlienky. V jeho pohľade niečo akoby naznačovalo, že vie, na čo myslím. Vie o celej tej histórii zo šestnásteho storočia. Ale odkiaľ by o tom mohol vedieť?
     
     
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory