Vyhľadávanie
Doktorka Orlovská má okolo tridsiatky a lekársky plášť celkom nezakryl jej viaceré telesné prednosti. Už pri pohľade na ňu profesorovi Petríkovi odľahne. Povie, že Štefan Krčméry je v súčasnosti stabilizovaný a teraz prežíva obdobie tvorivého zadosťučinenia, mesiac po mesiaci vychádzajú znova jeho diela, preto za ním často chodia redaktori z vydavateľstva aj jeho dcéra.
– Každá takáto návšteva ho poteší, iste aj vaša, – povie lekárka. – Včera som mu to oznámila, a keď som dnes ráno prišla na vizitu, na stolíku pri posteli mal položený Tranovského kancionál...
– To je pre mňa dobré znamenie. Prišiel som sa s ním poradiť práve o piesňach z kancionálu, potrebujem ich preložiť z bibličtiny, aby som ich mohol zaradiť do Pašií. Chcem, aby ich veriaci mali už celé po slovensky, aj s piesňami, pri budúcoročných veľkonočných pašiových obradoch.
– Tak to by potešilo aj mňa, – prekvapí ho lekárka. – Som tiež evanjelička a máme v rodine viac vydaní Tranovského Písní duchovních, dokonca ešte aj v švabachu s medenými sponami na obale. A potešíte iste aj môjho pacienta. Pri jednom našom rozhovore spomenul preklad Lajčiakových Žalmov z hebrejčiny do slovenčiny, aj ako ich luteráni odmietli a zostali pri bibličtine. Dúfam, že vy s Pašiami dopadnete lepšie.
– Aj ja dúfam, – povie hosť a obaja sa zasmejú.
Cestou k mužskému pavilónu mu lekárka vysvetlí, že len čiastočne upravená budova bývalých kúpeľov pôsobí na návštevy dosť pochmúrne svojimi tmavými chodbami a dverami do jednotlivých izieb, ktoré po úpravách pôsobia ako vchody do väzenských ciel. Do príchodu profesora Matulaya za riaditeľa ústavu sa ani veľmi od nich nelíšili.
– Básnik Ján Smrek si tu s Krčmérym vraj posedel niekde pod palmou, – poznamená Ján Petrík, keď vojde za lekárkou do naozaj tmavej dlhej chodby mužského pavilónu.
– Je to pravda, ale palmy sú už zasa v skleníku, átrium, kam ich na zimu odkladajú sa už nevykuruje. Žiaľ, nekúri sa ani v tvorivom kútiku, ktorý dal Krčmérymu zariadiť profesor. Zima je aj v klubovni na ihrisku, kde môže tiež písať, ale až keď sa v parku viac oteplí. Našťastie, kým sa v átriu ešte kúrilo, stihol s dcérou prejsť aj korektúry ďalšej časti výberu zo svojho dielaPani Jela vravela, že v máji pôjde do tlače a na jeseň by mala byť vonku. Čítanie korektúr výberu zo Stopäťdesiatich rokov slovenskej literatúry ho dosť rozrušovalo, a tak je dobre, že sa mohol vrátiť k Tranosciu a k Biblii a častejším prechádzkam a kázňam v parku.
Lekárkine slová o tom, kde všade sa môže Krčméry venovať písaniu Jána Petríka prekvapia i potešia. Zároveň mu len tak preblesla hlavou asi nie celkom zdravá myšlienka, že pri troch malých deťoch, mladej manželke a častých návštevách presbyterov a cirkevníkov, občas aj podobných návštev, aké vraj máva aj riaditeľ psychiatrie, nemá on na fare také dobré podmienky na vlastnú tvorivú robotu ako Krčméry v psychiatrickej liečebni. Ale keďže podobné myšlienky prepadli na Cajle aj básnika Smreka, neudivuje ho to.
Na lekárkine slová zareaguje tým, že možno neprišiel práve v najhodnejšom čase, ale nejaká hodinka s ním by ho nemal príliš vyčerpať alebo rozrušiť.
– Dohodnime sa teda na jednej hodine, – reaguje lekárka.
Vedie ho teraz vyšúchaným kamenným schodiskom na poschodie. Chodba, na začiatku ktorej sa ocitnú, pôsobí vľúdnejšie, dvere do izieb sú zväčša pootvárané, počuť za nimi mužské hlasy, ba i smiech, nepôsobí ale hystericky. Chodbu uzatvára vysoké úzke oknom. Nie sú na ňom mreže, len je bez kľučiek a kúsok od okna je postavené staré, kedysi plyšové kreslo. V ňom, aj teraz s kancionálom na kolenách sedí Štefan Krčméry.
Tvár s hlbokými vráskami lemovaná sivou briadkou, preriedené vlasy, telo v ústavnom plášti dosť pochudnuté, akoby zotleté za tých takmer desať rokov od stretnutia v Martine, od chvíle, keď ešte mocným hlasom pochválil jeho francúzštinu. Keď ale Štefan Krčméry prehovorí, jeho duch je stále taký svieži, neumdletý, a jeho pamäť rovnako obdivuhodná.
Opýta sa, či si na neho pamätá zo stretnutia v Martine?
– Pamätám, pán brat. Aj ako ste, ešte taký počerný študent gymnazista na matičných pretekoch ochotníckych krúžkov recitovali Hviezdoslava. Rúbanie z lesa z Hájnikovej ženy. Pamätáte? „I duma zajala ma ťažká,
akýsi pocit bolestný,
stiaď to ten odchyl vo piesni;
z tej hory, čo tam strmohlav
sa rúti: žitia nášho stav
čo obraz vzlietnul v barvách dneška,
i rozvinul sa široko
a popred obzor rozkrídlený,
rán tisíc kresliac v rozjatrení,
mi stanul duše pred oko.
Myslím, že získali druhú cenu. Ja som si len nedávno oživil Hájnikovu ženu. Je v nej veľa pekných spevov, ale vystihnuté čosi i z psychiatrie slovenskej. Keď ma ale Gabriel Rapoš požiadal o príspevok do zborníka o Hviezdoslavovi, spísal som marginálie o jeho biblických dielach a profesor Matulay to aj odposlal do vydavateľstva. Ale odkázali mi po Jelke, vraj nie je teraz vhodná doba pripomínať mládeži, aj Hviezdoslavom vyvolenej a obásnenej držiteľke rána, jeho duchovnú tvorbu. Dnes že nie je žiaduci Ráchelin plač, Kainova vina, Herodesova hriešnosť. Ale vy, pán brat, vy ste iste nemerali cestu za mnou, aby ste si vypočuli moje, ako sa ukázalo nečasové úvahy o Hviezdoslavovi.
– Držiteľom rána, lebo takých máme aj v našom cirkevnom zbore modransko-kráľovskom bude iste pripadať rovnako nečasové to, s čím za vami prichádzam.
Ján Petrík otvorí aktovku, aby Krčmérymu ukázal rukopis Pašií a ktoré piesne z bibličtiny do slovenčiny už má preložené z Kancionálu, zo Zpěvníka, z Pašií Jána Zúbka, aj pekný pôstny text Martina Rázusa na nápev Jezu Kriste, Pane milý, ba i menej pôsobivú Vajanského báseň na Kvetnú nedeľu Metajme sviatočné odevy, pokryme šarlátom cestu, zhudobnenú Milošom Ruppeldtom.
Skôr ako to urobí, niečo za ním zhrmoce a zaškrípe. Prudko sa obráti, je to len železná stolička, ktorú mu nesie vysoký ošetrovateľ, aby si mohol prisadnúť.
– Ďakujeme, Štefan, – poďakuje sa mu Krčméry a potom doloží: – Zapisovať netreba. Čo bude na zapísanie, zapíše pán farár a zapíše to presne.
Ošetrovateľ prikývne, a keď sa farár Petrík zatvári začudovane, Krčméry sa zasa ochotne rozhovorí.
– Môj ošetrovateľ, tiež Štefan, ale Druhý, podľa nariadenia profesora sem tam niečo zapíše z mojich prednášok a čítania z Biblie ostatným pacientom. Čítam teraz výlučne zo slovenského prekladu Novej zmluvy, lebo bibličtina im je už nezrozumiteľná, ale Štefan aj to zapisuje dosť skomolene. A keď ho nezastihne najlepšia vôľa, zapisuje to pezinčinou, ktorá je ešte o stupeň horšia od záhoráčtiny a spisovná bernolákovčina Jána Hollého v porovnaní s oboma pôsobí ako vysokokultivovaný jazyk. Ako keď zo zaburineného poľa vojdeš do krásnej záhrady. „Tu všaďe lúbomilú rozvíňa príroda krásu: tu všaďe ľen veselosť a ňevinná bez všeho konca usmíva sa radosť, tu na každém mísťe prebíva bezpečnosť a pokoj.“. A krása Hollého Umky.
Ján Petrík prisvedčí, že je to tak a snaží sa vrátiť Krčméryho myseľ k Pašiám.
Vysvetlí mu, že pri ich zostavovaní, na ktorom sa podieľali aj ďalší autori sa dozvedel, že on preložil všetky piesne prešporských Pašií Inštitorisa-Mošovského, ale k nemu sa dostali len piesne Ach, ach, ach človeče, ach človeče, poľutuj srdečne a Ach, ach, pane Kriste, útočište. Chce sa ho preto spýtať, či vie, kde sa nachádzajú ostatné piesne, rád by z nich ešte niektoré vybral.
– Dal som ich do daru seniorovi Adamišovi, keď som k nemu chodieval na faru na Konventnú. Ako svojmu katechétovi som mu venoval aj niekoľko básní, ktoré som napísal pod pseudonymom Štefan Krčméry. On mi zasa venoval historickú drámu o založení prvého samostatného slovenského cirkevného zboru v Prešporku, nie veľmi vydarenú. Párkrát ma tu po matkinej navštívil. Spolu sme pre pacientov zostavili piesňové náučno-cirkevné pásmo Venček psychiatrický. Prešli sme ním celým cirkevným rokom. Ťažisko bolo na vianočných piesňach, ale je v ňom aj hodne pôstnych piesní, a tie som zobral práve z mojich prekladov prešporských Pašií. Tam by ste ich našli.
Trocha zarazený týmto vysvetlením sa opýta, kde by mal Venček psychiatrický hľadať.
– Oddal som ho tiež riaditeľovi Matulayovi. Ako ho opatril neviem, ale on zväčša dbá, aby moje tuná vzniknuté písomnosti zostali uchované. Osobitne pekne by bola vyznela na večierku pieseň Sväť, Slovensko, sväť. Ale akurát vtedy Slovensko prestalo svätiť Vianoce ako sviatky Krista Pána narodenia. Prvé Vianoce, čo ma tu zastihli, úrady nepovolili mníškam omšu v tunajšej kaplnke. Ale nebesá boli milosrdnejšie, večer bol dohviezdny, tak sestry vyviedli malých chovancov z Domčeka, a že rovno oproti je ústavná maštaľ, a v nej ústavný somár, ale môže to byť aj osol, lebo ozaj ako osol vláči na vozíku zásoby potravín a čo treba, tak tam, pred otvorenými dverami im zaspievali Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa, a bol mi vtedy veľmi milý a pekný katolícky spev, pán farár. Hladšie mi znelo Z ruže kvietok skvitol nám ako naše luteránske Z růže květ vykvet nám. Aj pašiové piesne budú nám tak v slovenskom speve hladšie znieť. Žehnám vášmu úsiliu a rád k nemu prispejem.
Ďalej sa v rozhovore nedostanú. Znova sa ozve na chodbe plechový hrmot, a keď sa obráti, vidí, že z dverí pri schodisku vychádzajú dvaja ošetrovatelia s vozíkom plným liekov. Aj Krčméry sa pomaly zodvihol z kresla. Rozlúčili sa s tým, že čoskoro za ním znova príde.
Ako sa vracal ku schodisku, z izieb začali vychádzať pacienti a zväčša pomalými, šúchavými krokmi, tesne pri stenách mlčky mierili k vozíku. Neboli to tváre boschovských bláznov, aj keď na mnohých sa usadil len poloprítomný a polopríčetný výraz, a ani tie, ktoré boli skrivené do trvalých grimás nepôsobili hrozivo či odstrašujúco. Prichádzali k vozíku s malými sklenými mištičkami. Pod každou mištičkou bol lístok s menom pacienta. Prvý ošetrovateľ do nastavenej dlane pacienta nasypal lieky, druhý mu podal pohárik s vodou. Pacient si pomaly vložil do úst lieky a zapil ich. Bol to taký tichý obrad, a hoci sa dial mlčky, kňaz Ján Petrík mal na chvíľu pocit akoby sa díval na prijímanie pod obojím: Vezmite a jedzte... a Vezmite a pite...
Po tom myseľ omamujúcom dúšku pacienti rovnako ticho odchádzali. A keď sa k stolíku priblížil Štefan Krčméry, Ján Petrík, navždy jeho duchovný brat v kňazskej službe, má pocit, že by sa mal pobrať hneď ďalej alebo aspoň odvrátiť zrak, aby nemusel byť svedkom, ako sa aj brat Krčméry stáva účastníkom prijímania myseľ omamujúceho dúšku. Ale nedokáže sa pohnúť a tak sa stretne s jeho pohľadom. Je to vidomý a vedomý pohľad, zásvit jeho vedomej, chorobou akoby vôbec nenarušenej mysle.
Z izby ošetrovateľov vyjde doktorka Orlovská. Prihovorí sa mu a na prízemí mu prezradí, že poschodie mužského pavilónu je vyhradené pre chronické diagnózy, postihnutí v liečebni pod kontrolou psychiatrov dožijú. Pochopí, že to čaká aj Štefana Krčméryho.
– Hádam budete súhlasiť, aby som prišiel znova, – opýta sa, keď vyjdú do parku.
– Dnes ste toho asi veľa neprebrali, – usúdi lekárka.
– Dozvedel som sa ale od neho dôležitú vec, že Venček psychiatrický by mal byť uložený u vášho riaditeľa. Myslíte, že by bolo vhodné, keby som sa u neho, hoci neohlásený, teraz zastavil?
– Na nejaké ohlasovacie formality si náš riaditeľ nepotrpí. Akurát dnes má návštevu z Prahy, z rezortného ministerstva, od ktorého potrebujeme získať súhlas na nasadenie nového, veľmi nádejného psychotika, ktoré sa profesorovi podarilo získať z Viedne. Sedia u neho už od desiatej a neviem...
Lekárka sa odrazu zatvári rozpačito. A keďže Ján Petrík je len kňaz a učenec, chýba mu psychologický odhad a tak zle vyhodnotí lekárkinu zámlku.
– Rozumiem. Asi chcete decentne naznačiť, pani doktorka, čo otvorenejšie naznačil strážnik na rampe... že keď k riaditeľovi príde návšteva, cíti povinnosť aj ju uhostiť a... poznám to aj z návštev na fare... neskončí to vždy pri trízvosti...
Lekárke zrejme chvíľu trvá, kým pochopí, čo chce on tiež decentne naznačiť. Keď to pochopí, povie:
– Aj vy, pán farár, o nás zbierate informácie už na vrátnici? – a tak na neho pozrie, že sa ho na chvíľu zmocnia obavy, aby aj z neho neurobili na Cajle svojho pacienta.
– Prepáčte, vidím, že som...
– Vidím aj ja. Lenin vraj vyhlásil, že o štáte, nehovoriac o nejakom malom smiešnom ústave, môže po revolúcii rozhodovať aj upratovačka. V našom prípade zasa vrátnik. Urobíme to teda tak, že spolu vpadneme na tú poradu a bez okolkov sa profesora opýtame, či má stále v úschove Venček psychiatrický.
Ján Petrík váhavo prikývne a nasleduje ju do nového pavilónu.
