Vyhľadávanie
HAMLETOVA PODPRSENKA
(úryvok z románu Bez dúhy)
Zo stanice sa dostanete k divadlu v každom prípade, aj keď zablúdite. Buď vyjdete zo staničného vchodu, obídete Fijabányiho hoddogovú búdu, ktorá vám stojí v ceste, vykročíte priamo a budete svižne stúpať a asi tak po siedmich minútach budete na mieste, alebo sa ešte na peróne pustíte krížom cez koľajnice. Vzápätí prídete k bitúnku, brána je vždy dokorán, prejdete cez dvor, obídete plot až k nákladovej rampe, vyjdete po troch schodíkoch, pozor, bývajú šmykľavé od kravincov, po pár metroch zídete tri schodíky dolu, prejdete cez hádzanárske ihrisko, prebrodíte sa cez kopu pilín a ste tu, pred dverami stolárskej dielne Mestského ľudového divadla. Táto cesta trvá bez kufrov a cez deň ani nie päť minút, v noci a s kuframi aj dvadsať minút, herečke Petre Pastuchovej trvala minulý rok v septembri v noci, s dvoma kabelami, kufriskom na koliečkach a tromi igelitkami hodinu desať, bohovala, až sa jej z úst penilo. Na rohu pred divadlom, hneď na začiatku ulice, je cestovná kancelária Horizont, potom je vchod do divadelnej ubytovne, kde býval za prvej republiky maďarský nevestinec s poetickým názvom „Trojruža“, ľudovo „U troch rití“, potom je vchod do divadla, potom do kina, potom vchod do paneláka číslo 17 a potom už je basa. Ulica sa teraz volá Churchillova, predtým štyridsať rokov to bola Žukovova, ešte predtým päť rokov Sidorova a ešte predtým sa tu tomu hovorilo Konský trh. A ako sme sa už zmienili - ulica ústi k väzeniu a za väzením je Okresný súd, kde majú v suteréne bazén, čo je luxus, ktorý po istý čas hojne využívali i herci miestneho divadla, ale iba dovtedy, dokedy bola subreta Norika Veselická ochotná denne podržať pánu okresnému prokurátorovi. Tie časy ale nenávratne pominuli a bazén začal navyše premokať a voda vyrážala do múrov kominárskeho družstva v susedstve, a tak z bazénu urobili sklad jabĺk a odvtedy je na chodbách Okresného súdu sladkasto hnilobná vôňa ako v zelovoci. Budova divadla je dvojposchodová, silno ošarpaná a tmavosivá od sadzí, brizolitová omietka opadáva vo veľkých kusoch a vrátnik ju zmetá každé ráno na cestu a preklína pri tom vládu, katolíkov, Židov a Čechov. Farba na rámoch oblokov popraskala a odskákala, do vchodu vedie široké kamenné schodište a portál lemujú hrubé betónové stĺpy. Veľkou okrasou „Živnodomu“, lebo tak budovu pred osemdesiatimi rokmi, keď ju postavili, pokrstili, je päť orlov z pieskovca, ktoré stoja vedľa seba v rade hore nad ulicou, nad druhým poschodím, na úzkej terase. Tie orly, to budú istotne tie, čo zleteli z Tatry, sú majestátne, pieskovcové opachy, každý má rozpätie 2,2 m, ich pôvodne ostré profily s nebezpečnými zahnutými zobákmi obrúsili dažde, vetry, dejinné pľušte a revolučné povíchrice, takže teraz pripomínajú skôr veľmi trúfalé kačice. Tretí orol zľava je dokonca bezhlavý, dostal v auguste 1968 zásah z guľometu a teraz mu z hrude trčí len hrubý hrdzavý drôt. Navyše orly vidno len z náprotivnej strany ulice a keď ich teda chcete vidieť, tak sa musíte postaviť chrbtom tesne k múru protiľahlého domu, čo sú bývalé honvédske kasárne, zakloniť hlavu, ale môže sa stať, že vám do nosa zasvieti slnko a kýchne sa vám. To v tom lepšom prípade. V tom horšom prípade vám hrozí, že vás oserú holuby, ktoré na tie orly žiarlia, čo sa ale dá pochopiť. Ištván-báči, Pastucha Štefan, čo striehne vo vrátnici, je tučný, v máji už sedemdesiatdeväťročný, plechavý, mastný, vonia cibuľou a údenou slaninou, smrdí cesnakom, prepotenou košeľou a gáfrovou masťou, čo ju má natlačenú v pravom uchu, v ktorom má od roku 1945 prievan, lebo vystrkoval hlavu z tanku. V nedeľu má Ištván-báči v termoske bielu kávu, cez týždeň, v pondelok až štvrtok čiernu, herečkám občas ponúkne, hercom nikdy. V piatok mu k obedu nosí Peťka v termoske dve pivá a z toho ponúka len riaditeľa, keď už večer, pred predstavením prchá z divadla. Riaditeľ tú vlažnú, horkastú žbrndu zatiaľ ešte nikdy neodmietol, vie, čo je vďačnosť, aj keď Ištván-báči je vo svojej kategórii ťažká váha, tá najhoršia kurva na Slovensku, desiatky rodín v meste sa chystajú, ako mu budú chodiť osierať hrob a už sa nevedia dočkať, kedy skape. Stovkám ľudí v meste zničil život, nezabudnuteľne, ale direktorovi divadla Jurovi Meškovi a jeho rodine pomohol, a nie hociako. Nezabudnuteľne. Nástup bol, ako vždy pred začiatkom sezóny, na deviatu a direktor mešká, to on konieckoncov vždy, ale dnes, v posledný deň prázdnin, mešká Meško už takmer trištvrte hodiny a to je už dosť. Páni, teda umelci, technika a administratíva, sú natlačení v rohu chodby pri klozetových dverách, fajčia, herci sa hlučne smejú, aby každý videl, že po dovolenke prichádzajú do práce v dobrej nálade, naozaj odpočinutí, plní tvorivej energie a že sú pre toto divadlo naozaj nenahraditeľní. Technický personál – teda osvetľovač, zvukár, javiskoví robotníci, stolári, panskí krajčíri a krajčírky, maskér a rekvizitár stoja v hlúčiku a fajčia mlčky. Šepkárka Vlastička Mosná stojí bokom a pomaličky sa blíži k herečkám. Teda k dámskej časti súboru, lebo je presvedčená, že je umelkyňa, a už roky na tom nástojí, je hluchá, chúďa, ako peň, čo je u suflérky dosť závažný nedostatok, ale direktor ju kvôli námestníkovi Somorovi neprepustí, je to námestníkova teta a syn sa jej pred mnohými rokmi utopil vo Váhu a odvtedy sa k nej všetci chcú chovať citne, sme predsa ľudia, a tak má divadlo hluchú šepkárku. Administratíva - vedúci učtárne, ekonomický námestník, náborový a propagačný referent, sú dnes ráno o trištvrte na desať oveľa krotkejší. Chýry idú všelijaké, hrozí reorganizácia a má sa prepúšťať, pánom umelcom tým sa to smeje, keď nebudú hrať v divadle, budú kvákať do rádia, vycierať sa v reklame, alebo, keď na to príde, pretŕčať sa niekde bárs aj s holým zadkom, ale to sa týka skôr dámskej časti súboru. Úradníci dôstojne a uvážlivo mlčia, len sem-tam utrúsia poznámku o tom, ako to všetko ide kamsi do konskej matere, dusia v sebe závisť, lebo tá komediantská banda sa zasa vystatuje, nadúvajú sa tu, páni umelci, aby nám predviedli, ako vždy, že oni sú čosi viac, my s našimi platmi môžeme ísť leda tak do riti, a nie k moru, to je teda fakt. Umelkyne, dámska časť súboru, celkove deväť herečiek, sa sústredili vo veľkej dámskej šatni, jačia, piskocú, džavocú, chichúňajú sa, vzdychajú za tými krásnymi chvíľami, čo sa nenávratne pominuli, Tenerife, Grand Canaria, Korzika - len predstavte si, baby, že v jednej dedine chcel človek v bufete za pivo dva doláre, a za kokakolu dolár, fakt!, no, skoro ma trafilo! Dámy delikátne a nenápadne i nápadne, ako ktorá, vystavujú na obdiv do bronzova opálené plecia, voňavé, ligotavé líčka, hladulinké čelá bez vrások, za ktorými sú skryté iste len samé pozitívne myšlienky a prajné nápady, oči rozžiarené láskou k celému svetu a najmä k svojim kolegyniam a kolegom, len kde ale zas trčí ten direktor?! A ani tá jeho fuchtla sa tu ešte neukázala! A práve v tej chvíli sa na konci uzučkej chodby, na ktorej sú herecké šatne, rozletia dvere a korpulentná bruneta s prekvapivo chlapčenskou frizúrou, odvážne natlačená do bieleho trička bez rukávov a ozrutných bledomodrých nohavíc, roztopašne plážového strihu pod kolená, sa rúti nezadržateľne vpred. Oblak v nohaviciach, aby sme spomenuli klasika, ale toto je skôr Bralo v bermudách, pani riaditeľová Mešková, inak Žofka Somorová, tridsaťpäť rokov herečka tohto divadla, sprvoti naivka, potom subreta, neskôr, teda dodnes, charakterná herečka a tragédka. „Už sa valím, prepáčte, prosím, ja sa veľmi ospravedlňujem, ale najprv sme nemohli naštartovať a potom nám to za tým kruhovým objazdom skapalo, prepáčte, prosím, naozaj nás to, a Rasťa predovšetkým, veľmi mrzí... prosím, poďme do hľadiska, pán Púchy, dajte nám tam svetlo, prosím vás a teba, Valika, poprosím, urob mi kávu... no, prosím vážení, poďme na vec!“ Na javisku je postavená dekorácia „Čajky“, zhora, z povraziska padá na scénu svetlo z pracáka a všetci majú tým pádom pod očami temné jamy a pod nosom dlhé špicaté tiene, kruhy a pani riaditeľová a celé vedenie, okrem direktora, sa usadilo na širokú pohovku, čo na nej Trigorin balí Ninu Zarečnú a Žofka sa už aj postaví a dá otváraciu reč, že teda divadlo čakajú v nastávajúcej sezóne ťažké časy, že ako všetci vedia, už patria pod ministerstvo kultúry len čiastočne, že už im šéfuje primátor a župan, ale že na prvý titul ešte dostanú nejaké financie, lebo to je absolventské predstavenie poslucháča réžie z VŠMU z Bratislavy. Herec Boris Fajčík sedí v prvom rade, na sedadle je pohodlne rozvalený a drieme, pri zmienke o tom študentovi sa preberie a spýta sa direktorovej ženy, že čo by to mal byť za titul, že by to všetkých dosť teda zaujímalo. Fajčík sa kedysi dávno bol ustanovil za hovorcu umeleckého súboru a ten stav stále trvá a Fajčík, vždy a všade múdry ako tri dni starý pes, teda prehovorí, samozrejme k veci. „Lebo sa šušká čosi, že by to mal byť dokonca nejaký Šejkspír...“
FOTO / Na fotografii temne slezovej farby už obézna, ale stále krásna, asi tak päťdesiatročná Sarah Bernhardt v kostýme Hamleta, opásaná kordom, pije z ozrutného krígľa pivo a šarmantne pózuje. V šere ateliéru stojí za statívom fotoaparátu doširoka rozkročený a s hlavou pod čiernou handrou Alfonz Mucha. V ostrom lúči slnečného svetla vidieť šteňa jazvečíka, ktoré mu močí na lakýrku, lež majster nevie o svete. Herečka sa spoza pohára vladársky usmieva. Zlomyseľne, ale veselo.
Cestu na bývalý Mestský výbor KSS strany poznal tak, že by si ju trúfol zvládnuť so zaviazanými očami, tam aj späť a v pokluse, eventuálne s päťlitrovým demižónom v ruke. No naschvál, skúsme: Vyjde na chodbu, demižón postaví na linoleum, z pravého vrecka na saku vyberie po pamäti kľúče, zamkne, zamestnaneckým vchodom okolo stolárskych dielní prejde cez dvor, obíde plot z vlnitého plechu, ktorý sa rozpadá, prejde do dvora kancelárie Čedoku, na ulici sa dá vpravo, ľudia sa čudujú, prečo má obviazanú hlavu tým čiernym šálom, ale všetci chápu, že ako dramaturg vidieckeho divadla má na bolesti hlavy nárok, po tridsiatich dvoch krokoch zastane, je na prechode, prejde cez cestu, dva kroky doľava, obíde sochu súdruha Lenina, šikovne a nebadane sa prežehná, to si zvykol hneď ako prišiel zo školy, vždy keď išiel bojovať na MVKSS, tak sa za touto sochou potajomky prežehnal, vždy to pomohlo, potom už len stále rovno, jednonohý Marcin Struhár, partizán a spolubojovník mestského tajomníka Pišela, mu na pozdrav nedbalo zasalutuje, zaškúli na demižón a ukáže mu rukou, v ktorej mu dymí už šesťdesiatsedem rokov cigareta, že môže ísť, a keď Janek zájde na schodište, tak vytočí sekretariát, aby Violka umyla poháriky, že ide ten cicinbrus z divadla... Takže je jasné, že dramaturg Laco Janek je osvedčená firma, skúsený bojovník, starý mazák, ostrieľaný kozák, svetaznalý borec etc. Všeličo v tomto divadle zažil, všeličo si užil, prežil celkove jedenásť direktorov, Meško je dvanásty, dva režimy, niekoľko vlád, devätnásť ministrov kultúry, dvadsaťosem režisérov, štyridsaťdva hosťujúcich, päť národných umelcov, sedem zaslúžilých, ale aby si toto trúfla herečka rok po škole, tak to teda, panstvo, to ešte nezažil, to teda je naozaj čosi, čo nemá obdoby, opica drzá, šťanda jedna nemóresná. Keby ju Meško nechytal za riť, ktohovie, možnože s ňou aj spí, tak by sme mali o problém menej, ale takto čo? „Prosím, pán doktor, pán riaditeľ vás už čaká.“ V divadle sa mu bežne hovorí doktor, lebo kedysi v slabej chvíli, keď sa po premiére Statkov-zmätkov pobil s režisérom Turčíkom, ktorý mu nielen vyrazil zub, ale ešte mu aj vykričal, že je úradnícke hovno a že divadlu sa rozumie ako sova algebre, tak od toho večera začala na neho jeho žena tlačiť, aby si urobil doktorát. Aby im ukázal, by videli! A keď to už trvalo dva roky a on už nemohol naozaj vydržať, tak jej vyhovel. Doktorandská práca „Kritika buržoázie v hre Ivana Stodolu Čaj u pána senátora“ mala veľký ohlas, aspoň on to tak vtedy vnímal, a v časopise Slovenské divadlo vyšiel úryvok i veľmi pozitívna kritika od divadelného profesora Mrlinu, čo sa vtedy pokladalo za nevídaný úspech, a odvtedy mu začali hovoriť doktor, aj na dvere si to napísal. „Poď ďalej, Laci, sadni si, mám taký... ehm... mno... kuriózny problém...“ „Pastuchová, čo?“ „Áno, ako to vieš?“ „Bola za mnou, ešte predtým než išla za tebou, ešte včera, pozvala ma na klobásu.“ „Fakt?“ „Fakt. Prečo by som ti to hovoril, ale nepochodila, samozrejme, je to bláznivá puberťáčka, to musíme tvrdo zamietnuť, o ničom inom, Rasťo, ani neuvažuj, veď by nás vysmiali, to je čosi absurdné. Kočka rok po škole a bude si vymýšľať takéto rošády! Tie legendy, čo sa tradujú o Sarah Berhardtovej, ako hrala Lorenzača a Hamleta, to sú len také nezmysly, nešlo vtedy, Rastík, o nič iné, len o excesy starej herečky, ktorou lomcovalo klimaktérium. Tá šťanda Pastuchová sa bude istotne oháňať experimentovaním a podobnými absurdnosťami a ešte si myslím aj to, že toho študenta, čo nám ho posielajú, že toho má v hrsti... ani o tom neuvažuj, direktor, je to absurdné...“ „No vidíš, starec, absurdné a bláznivé... to je akurát to, čo ma na tom zaujalo... Ty... fakt, veď sa pozri čo za šialenstvá vyrába Bednárik, v Čechách ten Morávek, alebo ten Polák čo vyviedol s Gorkým, no nie? Pozri, čo tak frčí v divadlách, nielen u nás a v Čechách, ale vôbec v Európe, vo svete, čím väčšie šialenstvo, tým viac sa o tom píše, tým viac sa na to ľudia hrnú... risk je zisk, Laci...“ Keď na neho manželka pozerá takto, tak Meško vie, že je zle, veľmi zle. Pár sekúnd si hryzie peru, horúčkovito zapremýšľa, čo všetko tá striga už vie, potrebuje sa nadýchnuť a získať pár sekúnd času, pokúsi sa zahrať kýchnutie, veľmi sa to nepodarí, ale pootočí sa, vyšklbne z nohavíc vreckovku, schová sa za ňu a ešte naposledy si bleskovo všetko v hlave zosumíruje, zatrúbi nosom, akože do útoku. Vreckovku poskladá a podrží ju v dlani, lebo Žofka už vrieska. „Som ti, Rastík, už stokrát hovorila, aby si sopľavé šnuptychle neskladal, to robia cigánski muzikanti v Galante na svatbe...“ „Hlavne, že si vtipná, miláčik, a Cigánov nechaj na pokoji.“ „Štveš ma, Rastík. A mocne a už pár dní.“ „A čo také, anjelik?“ „Pozri, že sa kurvíš s tou malou chuderkou, to mi neprekáža, som vytrénovaná, aj keď sa ma tvoja mama každú nedeľu vypytuje, že či sme naozaj šťastní, lebo že sa jej zdá, že som akosi schudla, to mi neprekáža a poviem jej, že odtučňujem.“ „Veď odtučňuješ, nie?“ „Áno, odtučňujem, lebo som sprostá a ešte stále mi záleží na tom, ako vyzerám, a aj to som uhrala, keď sa ma naša Monika pýtala, že či je to pravda, že máš novú frajerku a že je mladšia ako ona. Tak ani to ma nepoložilo.“ „Ty si vlastne hrdinka, Žofka...“ „Aspoň mlč, ty chrapúň... Toto všetko zvládam, ty sviniar, ale keď sa naše baby v šatni každý večer vyzvedajú, že kto bude hrať Hamleta a že sa po divadle rozpráva, že chystáme experiment a že Hamleta bude hrať tá vagína Pastuchová... - tak to už nezvládam, to je príliš...“ A rozplače sa a je to. Klasický priebeh večernej siesty, už to takto ale dlho nevydrží, rozvedie sa, musí sa rozviesť, prejde do kúpeľne, rozopne si nohavice, spustí ich na podlahu a len v slipoch prejde do predsiene a odtiaľ jej zarecituje svoju obľúbenú repliku.
