Vyhľadávanie
Úpal
(z knihy Strážca tajomstva v krajine bláznov)
Dosadol som do kresla, odpil som si riadny dúšok a kútikom oka, aby to nevyzeralo priveľmi nápadne, pubertálne, žiadostivo či nemravne, či čo už ja viem ako, pozoroval som Michaelu, ako sa vyzlieka. Z dievčenských džínsov a trička do ženskej nahoty.
Havranie vlasy jej padali takmer po pás a zakrývali opálený chrbát a mierne vystupujúce lopatky, no zdôraznili jej úzke plecia a biely rozprávkový zadoček. Chvíľu sa usilovala dlhými gaštanovohnedými nohami odkopnúť šatstvo pod stôl pri okne, ale uvedomila si, že ju pozorujem, a tak sa pomaly, s gráciou vlastnou iba dievčatám a mladým ženám, zohla a na zlomok sekundy, ktorý môže rozhodnúť aj o osude vesmíru, som zazrel jej jahodovú mušličku. Lastúrový kľúč k podstate sveta.
Svätý grál.
Michaela.
Niekedy sa dá všetko pomenovať jedným menom.
Že by som sa zaľúbil? Uvažoval som nad možnosťou, ktorá mi dosiaľ nenapadla, a žmolil som v ruke cigaretu. V mojom veku? To by som musel byť poriadne nadratý. Našiel som popolník, dievčatám sa ho ani neráčilo vyprázdňovať. Niežeby som sa niekedy nezamiloval: beznádejne, nešťastne, jednorazovo, viacúčelne, opätovane aj neopätovane… Ako kretén, ako šašo, ako blázon, ako Romeo i Don Quijote, skrátka ako všetci, čo nosia nohavice. Ale to bolo tak dávno, hádam v neolite, teraz mi namiesto krvi kolujú v žilách cynizmus a skepsa. Čo sú také sivé myšacie plášte, do ktorých sa dobre skrýva.
Z Diovej hlavy vyskočil plamienok, ktorý som lačno vtiahol do cigarety. Modrastý oblak dymu stúpal ku krištáľovému lustru, keď sa ho dotkol, rozplynul sa v jeho zvonkohre.
A na čo tu teda si? zlomyseľne sa ma čosi spýtalo.
Obzrel som si Dia, ale on to nebol, jeho tvár bola božsky dôstojná. Iba žena z obrazu ma pozorovala nehybnými očami. Položil som šéfa Olympu na blízky stolík, vzal som si z neho pohár džintoniku a pohodlne som sa usadil v kresle. Pil som a fajčil a spolu s nikotínom šlukoval všetky dotieravé myšlienky a potom som ich s dymom vypúšťal z úst.
Šum vody ustal, vystriedal ho tichý melodický spev.
Zahasil som cigaretu, nedopil džintonik.
Čo teraz robí? Češe si svoje indiánske vlasy? Utiera sa, čaruje s tieňmi na oči, farbičkami, ceruzkami, rúžom? Nie, nemusí, nechcem. Nech je taká, ako som ju uvidel v prvý deň: čistá, krehká, bezbranná… Taká zraniteľná vo svojej kráse a mladosti.
Dvere sa otvorili a izba sa naplnila vôňami. Neusiloval som sa ich pomenovať, definovať ich, iba som ich do seba vsával. Slastne, s pôžitkom. Náruživo. V tej chvíli sa mi mierne krútila hlava a na ničom mi už nezáležalo. Nad ničím som nerozmýšľal, o ničom nepochyboval, všetkému veril.
Vánok nadvihol sukne bielym záclonám a z parapetu pípol malý vták s červenkastou viazankou a žltým chvostom. Neodvážil som sa pohnúť.
Z dverí vystúpila Michaela. Mala na sebe biely kúpací plášť, o ktorom som vedel, že má na chrbte červený kotúč vychádzajúceho slnka. Ležérne si ho pridržiavala rukami, tak, aby som si mohol všetko predstaviť, a nevidieť nič.
Kráčala po špičkách, skôr dievčensky hravo ako koketne vlnila bokmi a dlhé gaštanovohnedé nohy kládla pred seba ako modelka. Čierne vlasy jej splývali na ramená a pritom sa jej dotieravo tisli do tváre, pretože pri chôdzi mala mierne sklonenú hlavu. Oči som jej nevidel, sklopila ich za havranie pierka mihalníc.
Zdala sa mi neskutočne vysoká a éterická, ani som si nechcel predstaviť, ako groteskne by som pri nej vyzeral.
Stála predo mnou.
Zľahka klesla na päty.
Pomaly a vznešene dvíhala hlavu, najskôr ľavou, potom pravou rukou si dievčensky jemne a placho odhrnula z tváre závoj vlasov, vtedy sa jej biely plášť na okamih rozhrnul, zdôraznil krásu opáleného tela a odhalil dve drobné pevné prsia s malými kávovými zrnkami dvorcov a stuhnutými malinovými bradavkami. Čierne husté chĺpky ohanbia vytvárali neuveriteľne súmerný trojuholník. Ešte sa na nich chveli strieborné kvapky vody. Zrazu Michaela vzopäla ruky, ako keď páv rozprestiera chvost, a v tej chvíli som ju uzrel v celej jej pohanskej nahote, a potom ich náhle spustila, ako keď labuť sadá na pokojnú hladinu jazerá. Biely plášť jej skĺzol k nohám.
Nečakane sa veselo rozosmiala a obkročmo si na mňa sadla. Bola celá mokrá. Oboma rukami ma objala okolo krku a ponorila svoju tvár do mojej šedivejúcej brady. Hladkal som jej útly, chudý chrbát. Od končekov vlhkých vlasov po roztvárajúcu sa mušličku.
Pobozkala ma na ucho a začala sa rytmicky vlniť.
Žena na obraze mi hľadela rovno do očí.
Odvrátil som sa.
Michaela mi vošla do vlasov. Ticho zavzdychala.
Daj jej žezlo svojej vášne do ruky, poradil by mi chlipný Nabokov, keby teraz sedel vedľa mňa, ale aj tak by som ho nepočúvol, pretože Michaela sa nado mňa naklonila a objala mi tvár svojimi hustými voňavými vlasmi. Nežne si ma privlastnila a zakryla pred svetom. Na oči mi vtisla bozk, ako keby mi horúcimi perami vtlačila na viečka zlaté mince.
Potom som klesol na kolená a vzal si ju do úst, na jazyku som zacítil chuť mora, ktoré mi stekalo po brade, po hrdle, na hruď, na brucho… Už som nevnímal nič a nikoho, len tú tichú vibrujúcu rozkoš, ten slastný tlak, ktorý nezadržateľne mohutnel. Ohnivé rotujúce kruhy pod viečkami, žeravú dúhu, ktorá mi prenikala do samého mozgu až po hranicu bezstarostného bezvedomia.
