Coffee stories alebo Deň ako každý iný

Slová hromadného ničenia

 (z knihy Coffee stories alebo Deň ako každý iný)

     Najprv mi to pripadalo ako dobrý fór. Na prstoch mali zlaté prstene, zlaté náušnice v ušiach. V hlave prázdno. Roztečené v bokoch a úsmeve, unavené svojím prázdnym životom plným peňazí. Ženy z banky, ktoré som vtedy učil angličtinu. Zízali na mňa vystrašené a preklínali tú chvíľu, keď sa ich nadriadený rozhodol, že jeho zamestnankyne potrebujú jazykové vzdelanie. Teraz doplnil svoje požiadavky. Mal som ich uviesť do omylu. Učiť, že päť sa povie najn a deväť fajv. Pripadalo mi to ako naozaj dobrý fór.

***

     Prišli dvaja. Vo svetlých oblekoch, neformálne, bez kravaty. S tvrdením, že riaditeľa našej súkromnej jazykovej školy už informovali o svojej zvláštnej žiadosti. Tváre mali opálené do gaštanovohneda (akiste slnkom, a nie solárkom) a ich postavy obtekala vôňa akéhosi hriešne drahého parfumu, ktorá nevyprchala už po desiatich minútach ako tá moja.

     Tým, že ich niečo nesprávne naučíte, chceme zistiť, či majú o jazyk skutočný záujem a chybu neskôr odhalia, vysvetľovali mi. Alebo len pasívne prijímajú bezcenné informácie, ktoré neskôr budú šíriť ďalej a napáchajú tým nevyčísliteľné škody. S takými pracovníkmi by sme sa museli čoskoro rozlúčiť, dodali. Ale neznelo to ani trochu súcitne.

     Zo srdca im to prajem, pomyslel som si vtedy. Neznášal som tie ich znudené ksichty na hodine, hoci zadarmo mohli získať vzdelanie, za ktoré ostatní platia nemalé peniaze. Hm, stačili dva mesiace vyučovania štyroch bankových úradníčok a stal sa zo mňa radikálny prívrženec triedneho boja.

     Bože, tie kravy si to naozaj nikde neoverili a plietli piate cez deviate, five namiesto nine! A popritom sa tvárili ako pupok sveta.

     Keď sa kurz skončil, tešil som sa, ako ich všetky čoskoro vykopnú. Pravidelne som chodil do pobočky kvôli rôznym malichernostiam, len aby som sa presvedčil, či sú ešte stále zamestnané. Boli. Ďalej si tam hriali zadky a zakaždým, keď som prišiel, posťažovali sa mi, že už párkrát poplietli prevodné príkazy, ktoré neslovensky hovoriaci klienti zadávali cez telefón. Normálne mi ich začínalo byť ľúto. Ale nenašiel som odvahu vysvetliť im, kde je pes zakopaný.

     O niekoľko mesiacov neskôr mi zatelefonoval bratranec Karol, ktorý vlastní malý obchod s potravinami vo Valalikách. V jednu príjemnú letnú sobotu, zavčas ráno, hneď ako otvoril krám, navštívili ho v práci dve mladé dámy v bielom odeve. Nos a ústa im zakrývali rúška. Predstavili sa ako pracovníčky Ústavu hygieny a ochrany verejného zdravia a požiadali Karola, aby im dovolil odobrať vzorku z toaletného papiera, ktorý mal na pulte. Súhlasil.

     Keď boli hotové, odobrali sa späť do svojho auta. Vrátili sa po necelej štvrťhodine s vyhlásením, že daný tovar obsahuje nadmerné množstvo nebezpečných rakovinotvorných chemických látok, a zato musia Karolovi zabaviť všetok toaletný papier z obchodu. Aj zo skladu.

     Môj bratranec bol rád, že mu nevysolili žiadnu ponuku, a nechal ich odísť s dvadsiatimi baleniami hajzľáku.

     Ako sa však na druhý deň dozvedel, rovnakou návštevou boli v tú sobotu poctení aj ostatní obchodníci v okrese a tiež im hygieničky zhabali všetok diskrétny tovar.

     Ďalší vývoj, ako mi to Karol živo opísal, bol nasledovný: obchodníci urobili nové objednávky na toaletný papier až v pondelok, pretože kto by sa už v nedeľu trápil kvôli takej hlúposti. V niektorých domácnostiach to však i tak spôsobilo akútny nedostatok „tej hlúposti“, a preto namiesto toaleťáku používali hygienické vreckovky, obal z mydla či nezaplatené faktúry za plyn. Dôsledkom toho, tí, ktorí boli prechladnutí, celkom ochoreli, pretože nedostatok papierových vreckoviek riešili použitím starých, handrových, ktoré, ako všetci vedia, udržujú bacily v tele a sople medzi nohami. Iní si zase v novinách neprečítali dôležité informácie o poklese akciových fondov a o zámere vlády zrušiť možnosť na zníženie daňového základu o dvanásťtisíc nasporených korún ročne. Nedozvedeli sa ich, pretože manželky zavelili na večeru a manželia, vyrušení v chráme toaliet, zastrčili také správy tam, kam patria. Čiže do riti. Keď sa o týždeň prepad akcií ešte viac prehĺbil, niektorí naň neboli pripravení a trafil ich šľak.

     Mŕtvica, chlad, hlad a podvýživa neobišli ani neplatičov plynu, ktorí zneužili faktúry na intímnu potrebu, a Slovenský plynárenský priemysel im dočasne zatiahol kohútiky.

     Ďalšie dôsledky tohto zákerného útoku na zásoby toaletného papiera už Karol radšej ani nespomínal. Tvrdil však, že boli pre celý región zdrvujúce, na niekoľko dní úplne prevrátil život občanov hore nohami a štátu spôsobil stámiliónové škody.

***

     A keď si moja žena, ktorá v práci zostavuje rešerše z novín a zo spravodajských televízii, úplne náhodou všimla, že už niekoľko mesiacov sa v článkoch neobjavujú slová ako láska, zmierenie, pokoj, absolútne zmizli recepty na jedlá z bravčového mäsa, slovo žena sa nahrádza pojmom manželka a meno Božie sa vôbec po prvý raz za posledných sto rokov skloňuje častejšie ako Elvis Presley a John Lennon dokopy, pomyslel som si: toto už nie je výpočet kuriozít vhodných do večerných správ. Toto je premyslený útok. Útok na našu slobodu!

     – Ešte minule ste nič podobné netvrdili, – začudoval sa doktor.

     – Áno, áno, máte pravdu. Vtedy som bol stále rozrušený kvôli tým dvom mužom z jazykovej školy. Lenže keď ma cez víkend boli navštíviť žena s dcérou a môj anjelik sa ma opýtal, prečo sa v škole učia arabské číslice a nie slovenské, akoby do mňa udrel hrom! Zrazu som pochopil všetky súvislosti a dostal som naozajstný strach. Čo s nami, doktor, bude?

     – To záleží na vás. Ale v tejto chvíli musím konštatovať, že váš stav sa od posledného stretnutia vôbec nezlepšil. Práve naopak, – poznamenal doktor, prstom si napravil okuliare na nose a niečo si poznačil do papierov, ktoré mal pred sebou na stole. – A mimochodom. Päť sa po anglicky skutočne povie najn. Overil som si to.

     – Doktor, preboha, vy ste blázon! – prehlásil muž v pyžame.

     – Myslíte? Ale ako pacient ste v tomto ústave vy, nie ja, všakže? A teraz, ak ma ospravedlníte, mám dôležité stretnutie so zakladateľmi nášho sanatória. Sestrička vás odprevadí do vašej izby. Dovidenia.

     Karolov bratranec sa v sprievode vysokej postaršej ženy zúfalo vliekol chodbou Sanatória na liečbu moslimofóbie. Všade sa rozliehalo ticho a nikto bezducho nepozeral von oknom. Všetci mali strach, že sa na oblohe zjavia lietadlá, ktoré nemajú v pláne bezpečne pristáť na zemi.

     Muž sa na konci chodby náhle zastavil. Potom sa otočil a utekal naspäť do doktorovej ordinácie.

     – Doktorko! – vyletelo z neho, keď na smrť zadychčaný bez jediného zaklopania otvoril dvere ordinácie. Na tvári mal výraz, akoby sa chystal predniesť najdôležitejšie vety svojho života. – V izbe už od včera nemáme ani jeden kotúč toaletného papiera. Skúste s tým... niečo... niečo urobiť.

     Doktor neodpovedal. Len nachvíľu zatvoril oči na znak súhlasu a ďalej už všetku svoju pozornosť venoval návšteve. V nízkych kožených kreslách sedeli dvaja do gaštanovohneda opálení muži vo svetlých oblekoch. Celá miestnosť bola zaliata vôňou akéhosi hriešne drahého parfumu.

C´est tout un, honey

 (z knihy Coffee stories alebo Deň ako každý iný)

     Veľmi dobre viem, že väčšina z vás žije naozaj uponáhľaný život a len málokedy máte dostatok času na prečítanie jedného dvojstranového príbehu až do konca. Preto hneď v úvode celkom otvorene prezradím, ako sa skončí nasledujúce rozprávanie: budem sedieť na okraji postele a žena zničí jeden obraz úderom o moju hlavu.

***

     Aby som bol konkrétny, udrie ma štyrikrát. Pretože roztrhnúť plátno presne v strede a na prvý pokus je možné len vo filmoch. V tomto násilnom akte (teraz nemyslím na onú olejomaľbu) nebude ani chlp budúcej významnej dejinnej udalosti, ako to bolo vtedy, keď basák skupiny The Who náhodou rozmlátil svoj nástroj o nízky strop hudobného klubu. Tento akt (a momentálne mám na mysli aj onen obraz) bude bolestivým vyvrcholením štyroch životných právd, na ktoré mnohí, vrátane tých uponáhľaných, veľmi radi zabúdame. A budú v ňom i chlpy, aby som potešil aj zástupcov nechutných čitateľov.

Ľútosť

     Bola nedeľa ráno, práve som dojedal párky. K ústam som si prikladal posledný, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Išiel som otvoriť. Vo dverách stál chlapec, ktorého som nikdy predtým nevidel. Pozdravil a podal mi čosi ploché, obdĺžnikové, zabalené v hnedom súkne, previazané špagátom. Tá vec bola zhruba meter široká a meter a pol vysoká. Mohlo to byť čokoľvek. Obrovský výhražný list alebo obrovská doska na krájanie. Proste niečo obrovské a hrozné. Mal som také tušenie vtedy.

     Vy už asi šípite, že to bol obraz spomenutý v úvode. Ale ešte neviete, čo bolo na obraze namaľované. Ak si myslíte, že chlpy, tak ste na omyle.

     – Kto to bol? – zavolala na mňa žena zo spálne.

     – Iba poštár, – odvetil som.

     – V nedeľu? – povedala žena začudovane. – A čo priniesol?

     Čo priniesol? Prišla za mnou do chodby, takže som sa nestihol prvý prezvedieť, čo to vlastne chlapec priniesol. Doske by sa potešila, výhražný list by bol spoločný problém, ale ak to mal byť obraz s neznámym námetom, tak som v kýbli.

     Bol to obraz. Bol to veľmi prešpekulovaný a zároveň vyzývavý obraz. Nahý muž a nahá žena na ňom stáli otočení chrbtom k pozorovateľovi. Stáli pred zrkadlom a maliar ich maľoval trochu zo strany, takže zachytil aj ich nahotu spredu. Frontálnu nahotu, povedal by som. Žena stála za mužom, jej pravá ruka spočívala na jeho ramene, ľavou mu siahala niekam tam dole. Veď viete kam. Bola nižšia, a keďže stála za ním, v zrkadle jej boli vidieť len oči a kútik úst. Mala veľmi pekné oči. A blond vlasy. Zadkom sa opierala o spodnú lištu rámu. Zdalo sa, že má pekný zadok. Z muža ostalo na plátne len pravé ucho, pravý prsník a ženina ruka na jeho prirodzení. A hoci mužský prsník nie je taký zmyselný ako ženský, rozhodne to bol akt. Bolo tam predsa kus zadku a žena mala blond vlasy.

     – Panebože! Je nádherný! – vzdychla žena po tom, ako som rozbalil tú nečakanú poštu. – Je to vskutku originálne, prekvapil si ma. Ďakujem, drahý. A už sa vôbec nehnevám, že si stratil kľúče. To sa predsa stáva.

     Moja žena, ktorá si farbila vlasy na blond, sa okamžite stotožnila s nahou na obraze a ja som nemusel nič vysvetľovať.

     Obraz sme zavesili do haly, vrátil som sa k raňajkám. Párok bol už studený. No pripadal mi oveľa zmyselnejší ako tá sračka v hale na stene. Nuž som ho zjedol.

     Prešiel týždeň, prešli dva. Na tretí sa žene obraz prestal páčiť a tvrdila mi, že keď ráno ide na toaletu, tá pobehlica na obraze sa na ňu usmieva. Že sa jej vysmieva a mňa zvádza. Ježiši!

     – Môžeme ho zvesiť, ak chceš, – navrhol som.

     – Ty mi neveríš!?

     – Pravdaže ti verím. Len hovorím, že ho môžeme zvesiť, – zopakoval som. Ale nechcela ho dať dolu. Vraj sa páči hosťom. Jedno ráno, keď som sa zobudil na plný mechúr, prizrel som sa tomu obrazu. Chlap stále bez nálady počúval, ale žena sa naozaj potmehúdsky usmievala! A popoludní, keď som vrátil z práce, mala opäť ten vážny, vyzývavý výraz ako vždy. Možno som len prepracovaný, pomyslel som si.

     Nasledujúce ráno som sa nahatej znovu lepšie prizrel. Opäť sa usmievala, mrcha jedna! Takže predsa. Som v riti.

     V tomto príbehu mám silnú tendenciu prezradiť všetko vopred, nuž teraz učiním jedno rýchle úprimné priznanie: pred tromi mesiacmi som mal štyridsaťdňový nemanželský pomer s jednou nádhernou litovskou modelkou. V opojení vášne som sa raz vyjadril pred svojím priateľom maliarom, že by nás mohol oboch zvečniť. Na pamiatku. Bol to práve jeho ateliér, ktorý sme využívali ako hodinový hotel. Ďalej som sa tej myšlienke nevenoval a po čase som sa už nevenoval ani svojej milenke. Vrátil som sa k milujúcej manželke a teplým raňajkám.

     Neskôr, v jedno nedeľné ráno ktosi zaklopal na dvere. Čo bolo ďalej, už viete. Ale aj napriek tomu sa nebojím povedať, že ničoho neľutujem. Ľutovať minulé, to je tá najzbytočnejšia činnosť, akej sa človek môže oddávať.

Istota

     Viete, v momente, keď sa pre niečo rozhodnete, je nanajvýš hlúpe, aby ste neskôr začali o svojom zámere pochybovať. Lenže, keď je reč o manželstve, pochybnostiam sa nevyhnete. Miluje ma ešte? Čo ak ma moje deti nenávidia, iba ja to nevidím? Môže za to všetko nedeľná slepačia polievka, nepodarený make-up? A mnohé iné. Niekedy sa pochybnosť premení v istotu a istota v nemilosrdnú pravdu, ktorá vás zrazí na kolená.

     Viete, ja však musím poznať pravdu. Pocit neistoty ma dokáže paralyzovať oveľa viac ako pravda. Hoc ako krutá by bola.

     Keď v nedeľu ktosi zaklopal na dvere, pocítila som nesmierne vzrušenie v očakávaní, čo bude ďalej. Keď manžel otvorí neznámemu a po prvý raz vzhliadne na obraz so známym motívom. Malo to byť vyslobodenie. Z neistoty.

     Totiž už dlhšie som mala podozrenie, že ma manžel podvádza. Viete, často ani nepostrehol, ak som bola u kaderníčky, nepostrehol ma ani v noci v posteli a čoraz menej bol schopný nájsť si jeden deň v týždni, aby sa so mnou normálne pohádal. Síce ma ešte stále dokázal milo prekvapiť a občas mi cestou z práce priniesol kvety, aj keď sme nič neoslavovali. Alebo ma pozval do cukrárne. Lenže to všetko mohol byť len krycí manéver a on, naivný, sa nazdával, že mu to zožeriem! Človek si dnes nemôže byť ničím istý.

     – Má niekoho, Rudo? Povedz mi to, lebo ak ho kryješ, prisahámbohu, že prídem k tebe a vypichnem ti oči štetcom, – išla som rovno na vec, keď som vytočila číslo manželovho najlepšieho kamaráta.

     – Nie, neblázni, istotne nie. Alebo, aspoň ja o tom nič neviem, – bránil sa ten šašo počmáraný.

     Potom prišiel onen nápad s obrazom. Mala na ňom byť zobrazená nahá ženská, ktorá by sa manželovi určite páčila. Ako taká žena vyzerá, vedel Rudo a viem to aj ja. A v prípade, že môj muž mal s niekým pomer, skôr či neskôr sa prezradí. Preriekne sa, zľakne, možno všetko prizná aj sám.

     – Prečo to robíš?

     – Lebo si chcem byť istá.

     Obraz sme umiestnili do haly. Prešiel týždeň, prešli dva. A potom sa tá mrcha začala usmievať. Bol to úsmev zvodný alebo to bol výsmech? Začala som pochybovať o reálnosti svojho plánu. Začala som pochybovať o realite vôbec.

Talent

     – Vymýšľaš si.

     – Vravel som ti, je to bohyňa, – zopakoval môj najlepší kamarát. Stáli sme pri okne v ateliéri a sledovali mladú ženu stojacu na zastávke trolejbusu linky č. 201. V károvanej sukni po kolená, po kolená dokonalých nôh, v čiernom priliehavom svetri, ktorý zvýrazňoval krivky jej mladého tela, a plavými vlasmi v dievčenskom vrkoči jej patrila celá ulica, aj keď takmer prázdna v skorú rannú hodinu.

     – Zatiaľ sme sa stretávame len v kaviarni pri čaji. Chcem ťa poprosiť, či mi môžeš na víkend požičať tento kvartál.

     – Kúpiš obraz? – zažartoval som.

     Môj otec hovorieval: talent nie je dôležitý, dôležitá je výdrž. Otec bol vojak a sníval o tom, že to dotiahne na generála. Roky slúžil na hranici. Mať výdrž v jeho ponímaní znamenalo ani na sekundu nezaspať a zastreliť každého skurvysyna, ktorý by chcel prekĺznuť na rakúsku stranu. Brániť republiku. Brániť systém. Vydržať.

     Na maľovanie som sa dal zo strachu, že sa zo mňa stane rovnaké zviera, ako je otec. A tak trochu aj s vidinou života plného chľastu, krásnych žien a tučných prachov za moje obrazy. K profesionálnemu pitiu som sa dostal pomerne rýchlo. Krásne ženy a vrecia peňazí mali prísť neskôr. Len vydržať.

     Táto žena rozhodne krásna bola.

     Každé ráno som ju spamäti skicoval. Kolená dokonalých nôh, v čiernom priliehavom svetri. Alebo bez svetra a bez sukne, posadená v kresle, úplne otvorená, otvorená diskusii o akte. V sobotu večer som zašiel na držkovú do staničnej, zatiaľ čo si to tí dvaja rozdávali u mňa na podlahe. Nemal som tam posteľ. Bol to predsa ateliér. Mal som tam webkameru.

     Takže často som vymenil držkovú v staničnej za long black v internetovej kaviarni.

     Trvalo to asi mesiac. Dosť na to, aby som tej malej úplne prepadol.

     Keď už bolo po všetkom a v ateliéri som ostal opäť sám, zavítala ku mne kamarátova stará. Či vraj niekoho má. Chvíľu som to zapieral a potom som dostal ten nápad s obrazom. Hej, viem, vyzerá to z mojej strany ako podraz. Ale to ešte neznamená, že som ich oboch prestal mať rád. Navyše, potreboval som dobrý námet na maľovanie. Umením sa dá ospravedlniť všetko.

     – Ty počúvaj, krpec. Dám na teba. Ale mi povedz, ak ti je môj muž kamarát, prečo to robíš? – opýtala sa ma jeho žena.

     – Mám ťa rád. Vždy som ťa mal rád.

     Zabralo to. Nemala mi za obraz čím zaplatiť. Urobil som jej návrh.

     Keď sme boli vyrovnaní, začal som rozmýšľať, že posteľ v ateliéri by nemusel byť vôbec zlý nápad.

Krása

     Ach, toto je vážne šialené. Sedím tu už tretí večer po sebe, do kávy si hádžem tony cukru a čakám, že príde. Bože, ja som fakt krava.

     Sedela som v kaviarni U Tichého a z posledných síl som sa ľutovala, že hoci som pekná baba, Krista, nikto so mnou nechce žiť!?

     – Mám ťa rád, Nijole, ale rodina je pre mňa prvoradá, – vysvetľoval mi, ale neverila som mu ani slovo. Bol celý posratý, že príde o ten komfort domova a povesť ani neviem koho. Pritom bol do mňa stále zaľúbený. Nechápala som to, nikdy som to nechápala. Ľudí, ktorí sa boja milovať. V takých situáciách som väčšinou povedala:

     – Vyfajči mi.

     Bola to somarina, jasné, lebo žene predsa nemožno vyfajčiť. Ale malo to zaručený efekt. Ten, ktorému som to povedala, mal zrazu pocit, že je to vlastne on, komu sa nedostáva, po čom túži.

     – Mám ťa rád, Nijole, – zopakoval a definitívne odišiel z môjho života. Ani ma nepobozkal na rozlúčku.

     V miestnosti bolo na stenách niekoľko zrkadiel. Mohla som pozorovať všetkých naokolo a nepohnúť pri tom hlavou. Ale pozorovala som seba. Špúlila som pery, ako ma to učili, keď som začínala s modelingom. Nahodila som tvár tajomnej. Za tým zvodnú a vzápätí šialene vášnivú (veľké ústa, ruky hore, prsia k sebe).

     Náhle som dostala depku. Krása je bezcenná, ak sa k obdivu nepridá cit.

     – Ďakujeme, slečna! A príďte znovu, zajtra by nám mali priniesť ešte jedno veľké zrkadlo, –povedal čašník, keď som platila. Vyfajči mi, chcela som okamžite vypľuť. Ale prehltla som to. Bol celkom milý. Všetci čašníci sú milí, aj keď väčšinou smrteľne trápni.

     Ako som míňala dom s ateliérom, hlavou sa mi premietlo tých pár spoločných nocí. Zastala som pri vchode. Stisla zvonček.

     – To som ja, Nijole, – odpovedala som na otázku, kto je.

     – My sa poznáme?

     – V tvojom byte je približne šesťdesiat skíc, na ktorých som ja, – povedala som a následne ostalo ticho asi na desať sekúnd.

     – Poď hore, – povedal zvonček nakoniec.

     Ten chlap bol čudný, predstavovala som si ho úplne inak. – Moje meno je Rodolfo, – povedal, ale vyzeral skôr na obyčajného Ruda. Bol nízky, mal fúziky a pripadal mi ako policajt, nie umelec. Asi kvôli môjmu profesionálnemu menu si myslel, že som z Litvy. To ma rozveselilo. Chcela som mu vysvetliť, že som sa zastavila z čisto sentimentálnych dôvodov. Ešte skôr som si však všimla obraz, na ktorom práve pracoval.

     Bol to veľmi prešpekulovaný a zároveň vyzývavý obraz. Nahý muž a nahá žena na ňom stáli otočení chrbtom k pozorovateľovi. Tá žena som bola ja, ten muž ešte pred mesiacom ležal na tejto podlahe a kričal slasťou. Potom mi fúzkatý prezradil, pre koho ten obraz maľuje.

     – Namaľuj aj pre mňa jeden, – požiadala som ho.

     – Hm. Neviem, nemám teraz veľmi čas. A keďže som dobrý, som aj drahý. Máš peniaze?

     – Si úplné hovno. Namaľuj aj mne jeden, – nedala som sa.

     Potom mi povedal o webkamere. Neverila som mu. Pustil mi, čo nahral. Bolo to celkom dobré. Čistá amatérčina, ale bola tam všetka tá vášeň.

     Urobili sme dohodu.

     Neviem, kde sa vzala, ale v ateliéri už mal normálnu posteľ. Bol celkom milý, ten Rodolfo. Hoci vtedy na podlahe to mávalo svoje surové čaro.

     Na obraze, ktorý namaľoval pre mňa, som sa potmehúdsky usmievala a jemu pridal na hruď chumáč čierneho ochlpenia. Páčil sa mi viac, tento druhý obraz. Vlastne bol krásny, v každom ťahu štetcom bolo vidieť množstvo citu. Prestala som sa cítiť ako krava.

Sladký koniec 

     Záver celého príbehu sa odohral približne nasledovne. Niekomu z tých dvoch (alebo štyroch?) sa videl ako ohromný nápad takmer každú noc nepozorovane vniknúť do domu a vymeniť vážny akt za akt s úsmevom. Potom, dopoludnia, keď muž aj žena boli v práci, vrátiť sa a zavesiť na stenu obraz, ktorý priniesol poštár.

     Ešte skôr ako by obaja manželia stihli zatelefonovať do redakcie nejakého bulvárneho denníka či na psychiatriu, natrafila žena na fotografiu Nijole v jednom módnom plátku pohodenom na stole u kaderníka. Nečakala ďalej na melír, zobrala časopis a šla ihneď domov.

     – Všetko viem, – šplechla manželovi do tváre, aj keď to znelo trochu rezignovane. Uvedomila si, že vlastne nevie nič. Len to, že Rudo namaľoval reálneho človeka. Časopis zabudla v aute.

     Manžel urobil ticho.

     – Tak aspoň povedz, že to ľutuješ!! – vyzvala ho už značne zvýšeným hlasom.

     A keďže muž sa vždy riadil svojimi zásadami, povedal len:

     – Nič neľutujem.

     Žena chvíľu prijímala informáciu a potom zrýchleným krokom odkráčala do haly. Zvesila obraz zo steny a rozmlátila ho mužovi o hlavu.

     Keďže bola sobota, za obeť mužových zásad padol vážny akt. Ten s úsmevom predala Nijole o desať rokov neskôr za osemdesiattisíc švajčiarskych frankov nejakému Rusovi žijúcemu v Londýne. Čo bolo súčasne dôkazom o pravdivosti výroku, v ktorom sa hovorí niečo o dôležitosti výdrže. Keď sa nájde niekto, kto človeka potiahne, dotyčný je potom schopný mimoriadnych výkonov. A to bol prípad maliara Ruda, ktorého potiahla Nijole. Vlastne, pretiahla, ak mám byť presný. Hoci Rodolfo si dodnes myslí niečo iné.

     Aj keď žena len vďaka čakaniu na melír našla pravdu a z pochybností sa stala istota, bolo jej to úplne nanič. Manžel ju onedlho, po dňoch váhania a niekoľkých posledných teplých raňajkách, požiadal o rozvod. Žena si tak uvedomila, že nájsť pravdu nemusí vždy znamenať nájsť šťastie.

     Myslím, že Nijole skončila s kariérou modelky a rozhodla sa pre rodinu. Ale nie som si tým úplne istý. Mimochodom, Nijole je naozaj litovské meno. To len aby ste muža nemali za úplného idiota.

     Maliar Rudo sa stal vďaka aktu chlpatého muža a usmiatej ženy pomerne známym a rešpektovaným umelcom, čo ocenil najmä jeho otec, ktorého Rudo dovtedy vydieral pohraničiarskou minulosťou a okrádal ho o dôchodok.

     Niekto by mohol namietať, že v rozprávaní nie je žiadna zmienka o láske. Lebo v každom dobrom príbehu by sa láska mala objaviť. No myslím si, že sa mýlia, oní namietači. A v prípade, že predsa len majú pravdu, prvá veta tohto odseku ich usvedčuje z nepozornosti.

     Ostatné fakty zostávajú zahalené v hmle. Alebo v tme. Vyberte si. Nie je mi známe, že by príbeh bol hodnoverným dôkazom o platnosti aspoň jedného pravidla, ktorými sa aktéri príbehu riadili. Dokonca ani len netuším, kto bol rozprávačom tejto historky, a je celkom možné, že rozprávač nemá ani za mak talentu. Ale, ako bolo povedané, dôležitá je výdrž.

     Taktiež ľutujem, ak ľutujete čas, ktorý ste venovali tomuto príbehu. Toto už je naozaj koniec.

     Moment. Koniec?

     A sladký?

     Ach, veď je to jedno.