Démon súhlasu

Národ zdola nás vyzýval, nech sa orgán prihlási k zodpovednosti. Na všetky dvere našej zasadačky ktosi búšil. Maršal v tejto vrcholnej chvíli zazvonil. Otvorili sa dvere skrine za ptedsedníckym stolom. Do otvoreného výťahu sa vrútil maršal, za ním hlava našej organizá­cie, za nimi bezvýznamný ostatok orgánu našej organi­zácie. Čosi zahrkotalo a všetko sa razom povznieslo vo výťahu do výšky veže majáka našej národnej kultúry. V prázdnom priestore zasadačky zostali sme iba my dvaja: Mataj, krajový činiteľ, a ja, bývalý charakter, kto­rý v tejto chvíli prišiel do pokušenia stratiť svoj nešťastný charakter, zutekať celkom bezcharakterne. Privolám výťah, dáme sa vyniesť hore, na terasu. Tam nás čaká vrtuľník. Povedať musím, že iba táto možnosť zbabelo ujsť zachránila nás pred zbabelosťou.

,,Ak sa chceš zachrániť, poď," poviem Matajovi. Vý­ťah nás vynesie na výšku situácie, vzlietneme vrtuľní­kom, Matajko môj. Ty si môj dôvetný priateľ. Nie? Ho- vor. l" Mataj zmeravel. Ale dal sa mi zdvihnúť zo stoličky. Išli sme spolu k otvorenej stene, pozreli sme sa do pla­meňov i do hĺbky pod nami. Každou chvíľou podľa slo­bodnej rozvahy mohli sme skočiť dolu. Skôr ako by sme sa uškvarili na ďialnici, boli by sme sa zabili, dodrúzgali do nepríčetnosti, definitívnej nevedomosti.

„Mataj môj, uznáš, skočiť a zabiť sa nie je také hrozné ako stratiť charakter. Skočíš?"

,,Chceš? Skočím, sebakriticky sa vrhnem dole, uškvarím sa."

,Nie, Matajko môj, priateľ môj drahý, sám neskočíš, skočíme obidvaja."

Mataj ma objal a pobozkal, povedal mi:

,,Boleráz môj, predsa len si rozumieme, sme priatelia. ľúbime sa, ako sa ešte nikto nikdy neľúbil a nerozumel. My sa len preto nerozumieme, lebo sa lacno nechceme porozumieť. Objím ma a prisahaj ... "

,,Teda skočíme spolu?"

,,Akože? Skočíme! Upečieme sa spolu? Nepýtaj sa. Upečieme. Mne sa tak zdá, že súčasníci sa ešte nikdy tak nerozumeli ako teraz my dvaja."

A pretože sme sa tak porozumeli v rozhodnej chví­li pred tvárou smrti, ktorú sme sto ráz zažili, naraz len všetka ťarcha strachu z nás spadla. Na samý krají­ček otvorenej steny-priepasti pristúpili sme spolu; my dvaja, čo sme toľko ráz smrť, toľko utrpenia spolu za­žili, ničoho sa nezľakneme. Vďačne by sme boli skočili, dodrúzgali sa, prv ako by sme sa boli uškvarili v mene nášho svätého presvedčenia, keby ...

Ale mladí ľudia vylomili dvere, vrútili sa k nám.

,,Kde ste, kde je orgán?"

Na nás, musím povedať, hoci to nie je pre nás nija­ko lichotivé, neboli vôbec zvedaví. Vyzvali nás oboch, aby sme sa povzniesli, hoci iba vo výťahu, na výšku našej doby, na výšku sedemdesiateho piateho poscho­dia. Ich práve, tak ako nás, zaujímal iba koreň našich spoločných omylov, nie my, dvaja ľudia-pochábli, ale otázka ... Bez prekážok sme sa zdvihli na terasu letiska. Tam na nás čakal vrtuľník. Chceme vzlietnuť. Pilot i všetky meteorologické stanice nás varujú, hlásia príchod organu.

,,Máme odletieť?"

,,Odleťme!" povzbudzujeme jeden druhého.

,,Dajsa­misvete! Smelší vetrík pofukuje? Aké strachy? Netreba sa báť ničoho. Chlapov nezastraší nikdy nebezpečenstvo. Mali sme sa dodrúzgať alebo uškvariť, ale sme tu."

Mataj, činiteľ, vynúti si povolenie odletieť.