Vyhľadávanie
Kde má „dieťa z fary“ domov, rodisko, rodný kraj...?!
„Opýtajte sa „dieťaťa z fary“ kde je jeho domov, rodisko, rodný kraj. Na prvý pohľad jednoduchá otázka, ale pre „dieťa z fary“ v mnohých prípadoch zložitá odpoveď...“
Takto začína svoj príspevok v tejto knihe Daniela Hroncová, rodená Faklová a ja som nenašla výstižnejšie slová, ktoré by som na úvod tejto knihy mohla povedať. Jej slová sú totižto presne o pocite mnohých nás, narodených na evanjelických farách, ktorí sme prišli o svoje domovy kvôli mnohonásobnému sťahovaniu sa a pre ktoré je pojem „rodný dom“ viac-menej teoretický. Kto vie, možno by naše osudy boli úplne iné, keby naši otcovia farári neboli bývalým režimom presúvaní z miesta na miesto, z fary na faru, ako figúrky na šachovnici...
Spolu so mnou sa v tejto knihe stretáva dvadsať detí z fary, dvadsať ľudských osudov, ktoré majú spoločný východzí bod – všetci vyrastali v rodinách evanjelických farárov. Nie je to však kniha iba pre evanjelikov, osudy našich respondentov budú určite pútavým čítaním pre každého, koho zaujímajú dejiny našej vlasti a rád si vytvorí ucelený obraz o situácii po nástupe socializmu v bývalom Československu. Naše najstaršie dieťa z fary sa narodilo počas bombových náletov druhej svetovej vojny, najmladšie patrí do generácie tzv. Husákových detí. Osudy všetkých ale pomáhajú lepšie pochopiť atmosféru, ktorá v tomto období vládla – od roku 1948 cez Pražskú jar až po Nežnú revolúciu – a zároveň nás dovedie až do súčasnosti, do roku 2021, kedy sa ľudia rozhodovali o priznaní sa k viere svojich predkov v sčítacích hárkoch.
Na osudoch nás, detí z fary, sa tak čitateľovi približuje celá jedna kapitola našich dejín, ktorá by inak možno ostala zabudnutá. Je to dané kolobehom života, že postupne odchádzame do večnosti a svoje spomienky si odnášame so sebou. Táto kniha je práve o tom, aby tieto naše spomienky neostali zabudnuté, ale dostali sa aj k súčasným čitateľom, ktorí si možno z hodín dejepisu či slovenskej literatúry pamätajú nejaké významné osobnosti, narodené práve na evanjelických farách – či už to bol Štefánik alebo Vansová - ale nevedia o mnohých ďalších. A pritom práve osudy tých ďalších sa ukazujú byť nesmierne zaujímavé a z hľadiska pochopenia dejinných súvislostí nemenej dôležité.
Pre mňa osobne bolo veľkou cťou, že mi dotyční respondenti dôverovali a vložili svoje osudy do mojich rúk, a ja som tak prostredníctvom tejto knihy mohla ich príbehy posunúť ďalej. Bola to pre mňa zároveň ale aj veľká výzva, keďže išlo o úplne inú skúsenosť, s akou som sa stretávala pri práci na mojich doterajších knihách. Musím priznať, že niektoré životné osudy ma hlboko emocionálne zasiahli a niekedy som mala pri písaní aj slzy v očiach. Nebolo to preto, žeby som našich respondentov ľutovala, skôr som naopak, obdivovala, s akou silou zvládali niekedy až kruté životné rany. Vnímala som ich túžbu po vzdelaní a fakt, že aj keď kvôli „nevyhovujúcemu kádrovému profilu“ nemohli vyštudovať vytúženú vysokú školu, vyštudovali inú a dokázali sa nakoniec presadiť prakticky v každej profesii. A tak sa v tejto knihe stretli matematici, učiteľky, spisovateľky, architekti, riaditeľ kúpeľov i šéf veľkej počítačovej firmy, divadelný dramaturg aj vedúca knižnice, a samozrejme, aj evanjelický farár a farárka, idúci v šľapajach svojich otcov, ktorým – mimochodom - všetci venujú značnú časť svojich spomienok. A takisto väčšina z nich zdedila po svojich otcoch aj ďalšie vlastnosti, predovšetkým statočnosť, s akou títo vzdorovali nepriazni minulého režimu, ktorý mnohých z nich prenasledoval či dokonca väznil.
Osudy, ktoré by sa inak nedostali „na svetlo Božie“, sú takto pripomienkou časov minulých i povzbudením do časov budúcich. Týkajú sa aj dnešných detí z fary, generácie tzv. miléniálov, ktorá si momentálne hľadá svoje miesto v živote v neľahkej dobe pandémie. Mnohí z nich svojím spôsobom lavírujú medzi vierou svojich otcov a najnovšími vedeckými poznatkami súčasnosti, sú zmätení a hľadajú odpoveď na otázku : „Čo je pravda?!“ podobne ako kedysi pontský Pilát. Možno v budúcnosti niektorý z nich príde s nápadom vydať knihu, podobnú tejto, o osudoch práve týchto dnešných detí z fary...
Keďže ja som svoj vlastný životný príbeh votkala do otázok a komentárov a stala sa tak akýmsi sprievodcom pri putovaní životom ostatných detí z fary, dovolím si priložiť na záver tohto textu krátku spomienku na svojho otca, tak, ako som ju napísala len pár dní potom, ako ho Pán Boh povolal do večnosti. Chcem tak vyjadriť svoju vďaku za všetko, čo sa mi od neho dostalo, za to, kto som. A potom, vážený čitateľ, obráť ďalší list a začítaj sa do prvého z osudov, ktoré nie sú vymyslené, ale skutočné - presne tak ako ich nositelia, zobrazení na dobových fotografiách. A možno sa pri ich čítaní aj ty vrátiš do svojich spomienok, do svojho detstva, možno sa pousmeješ alebo naopak, zaleskne sa ti v oku slza. Nebráň sa tomu - veď spomienky sú práve na to...
Soňa Bulbeck
Kostolné topánky
Soboty môjho detstva sa neodmysliteľne spájali s rituálom, ktorý pravidelne v sobotu popoludní praktizoval môj ocko. Ako evanjelický farár sa prihováral svojím ovečkám každú nedeľu v čiernom luteráku, s bielymi naškrobenými tabličkami. Pod luterákom bol čierny oblek a snehobiela košeľa a spod dlhého luteráku bolo vždy vidno čierne vyleštené topánky. Čistil si ich vždy sám. Všetky pomôcky mal v jednoduchej drevenej debničke - ostrú kefu na odstránenie blata, mäkkú kefu na vyleštenie čierneho krému, ktorý bol v malej okrúhlej plechovej krabičke, mäkkú flanelovú handričku na záverečný „glanc“. Stál pri tom obyčajne na gángu alebo vonku na schodoch a s vervou jemu vlastnou najprv očistil topánky od blata, potom ich natrel krémom, následne vykefoval kefou a preleštil handrou až sa naozaj blyšťali. Nejako som si myslela, že si pri tom v duchu hovorí svoju nedeľnú kázeň, vyzeral vždy taký sústredený. Podobný rituál sa opakoval aj inokedy - keď náhodou sa v dedine vyskytol sobáš, krst alebo pohreb. Jeho topánky vždy signalizovali, že pán farár je poriadny a precízny. A taký aj naozaj bol...
Včera popoludní som sedela na terase nášho apartmánu v Rijáde a čistila som svoje a manželove čierne topánky. Boli veľmi špinavé a zablatené. V noci sme sa vrátili zo Slovensku, z pohrebu môjho ocka. V Banskej Štiavnici pršalo, dokonca pri poslednej rozlúčke na cintoríne aj poletoval sneh. Všade bolo plno blata a tak nečudo, že naše topánky boli špinavé. Jednoducho som ich také nemohla odložiť. A tak som z kuchynskej linky vytiahla krabicu od topánok, v ktorej máme naše čistiace vybavenie. Pomaly, precízne, som najprv očistila topánky od blata, potom ich natrela čiernym krémom – aj keď nie kefkou z krabičky, ale krémom s malou špongiou na konci - a na záver ich preleštila handričkou až sa žiarivo ligotali na slnku. Celú dobu som myslela na svojho ocka a na to, čomu všetkému ma naučil. Dolu lícami mi stekali slzy a ani horúce saudské slnko ich nedokázalo vysušiť...
