Vyhľadávanie
(úryvky)
Otčenáš proti vlkom (z časti OTČENÁŠE)
Ten severovýchodný kút poznám dôverne. Poznám jeho krstný list, kroniky dedín, prechovávam autentické spomienky učiteľov i popov. Ale zmapoval som aj kruté osudy domorodcov.
Kto nám už dnes povie, koľko hladomorov sa tadiaľto prehnalo iba v 20. storočí? Koľko spauperizovaných rodín sa stadeto sťahovalo za robotou a chlebom?
Ozaj, kto tu žil a žije? Aký národ, aké etnikum? Akým jazykom sa tu rozpráva? Žijú tu Rusíni, Ukrajinci, no za horthyovcov tu nežili ani Rusíni, ani Ukrajinci, lež magyar oroszok, čiže Maďari hovoriaci po „ruténsky“.
Ozaj, ktorému popovi veria, keď sú v dedine dvaja? Raz brachiálne prekrstili gréckokatolíkov na pravoslávnych, neraz pravoslávnych na gréckokatolíkov. Ba boli aj také časy, že z učiteľov-komunistov vyrobili rýchlopopov. Títo sa žehnali pred oltárom v pravoslávnej cerkvi, no dedina sa modlila pri kríži v chotári.
Horthyovcom nestačila Podkarpatská Rus. Zabrali aj tento kút, kde okrem zhungarizovanej honorácie málokto vedel pozdraviť jó napot kivánok, nieto kezét csókolom.
Aj oslobodenie tu vyzeralo ako koniec sveta. Pod Beskydami sa spolu s frontom zastavil aj život. Zo zemľaniek vychádzali rachitické deti a kozy bez mlieka. Negramotné stareny sa pod prvý prídel UNRRY podpisovali bruškom palca. Generálovi Svobodovi chceli bozkávať ruky, lebo ich zaodel do teplých šiat. Súcejší chlapi sa k nemu pridali, no mnohí ďaleko nezašli, lebo nevycvičení a neskúsení vojaci padajú prví.
Kto bude stavať rozrumené domy?
Tí, čo ostali, priahali erárne kone a šli do lesa po drevo. Ibaže aj tam na nich čakala dvojaká smrť: patrónmi dostrieľaný strom a na chodníku nastražená mína.
Kam sa podejeme, keď sa tu nedá žiť?
Vtedy sa sem zatúlalo aj čudné, dovtedy neznáme slovo OPTÁCIA. Optovať znamenalo vyčarať svoju vlasť za inú krajinu. Tá susedná, vtedy zo všetkých najmocnejšia, ponúkala kolonistom prácu, deťom školu a rodine spravodlivo odkrojený krajec chleba. Našinci sa na druhej strane hranice sklamali. Vidina zasľúbenej krajiny sa premieňala na hrdlačenie v zaostalých kolchozoch, kde optantom zhabali aj privezeného koňa a kravu.
Z českého pohraničia vyhnali Nemcov. Kto príde namiesto nich? Prišli za nimi agitátori a sľubovali hory-doly: aj murované domy, aj kone, aj zárobky pri kalamitnom dreve.
Pokračovalo aj tradičné vysťahovalectvo do Francúzska, Kanady či Ameriky.
Aj keby sa mali v cudzom svete mizerne, vždy boli na tom lepšie ako spolurodáci doma. Lebo v ich rodnom kúte hneď po skončení druhej svetovej vojny vypukla ďalšia: neviditeľná, no sto ráz zákernejšia. Bandy prepadávali dediny a ľudí najmä v noci. Hľadali zoznamy svobodovcov, ale aj komunistov a Židov, čo sa vrátili z koncentračných táborov.
V čase mieru tu pribúdalo veľa hrobov. Vtedy sa tu stareny opäť modlili svoj dávny Otčenáš proti vlkom. Lebo vlkmi tu boli aj banderovci.
Budu ja hvaryty svjatoho otca
Nykolaja očenaš
bude ma Pan Bih ochranjaty protiv volkom
jak na roľu, tak na polu.
Povedzte, pomôže otčenášik proti vlkom? Pomáhal, ako vládal, ako hromničky proti búrkam a veľkým vodám.
Dereš pre Dodu Fedora (z časti OTČENÁŠE)
Dodu Fedor, prezývaný Sedliak, na sedliaka ani na gazdu nevyzerá. Je prikrčený, zhrbený, cintľavý, dlane má bez mozoľov, div nie pánske. Pod vráskavým čelom má nepokojné oči a v ústach šúľanú cigaretu, vytrasenú ako on sám. Už o mne zrejme vedel, lebo ma čakal. Bol presvedčený, že ak sa chcem dačo dozvedieť o banderovcoch, jeho nijako nemôžem obísť. Svoju dôležitosť umocňoval aj tým, že sa so mnou zhováral po česky. Naostatok, v tomto kúte nebol jediný. Chlapi sa tu s prišelcom radi zhovárajú po česky jednak preto, že miestnej dialektovej rusínčine človek odinakiaľ všetkému neporozumie, jednak preto, že sa chcú prezentovať svojimi skúsenosťami, prehľadom o vzdialenom svete, kde premávajú električky, trolejbusy, ulice sú plné obchodov a krčmy plné štamgastov, čo neholdujú trúnku, ale pivu, z ktorého ide iba na šťanie.
Dodu Fedor ma zaujal aj tým, že banderovcov nielen zažil, ale aj prežil. Vo svojej chyži má o tom hádam tucet dôkazov, ba priam životopisné múzeum.
Vysvetľuje:
– Tu v stole, za ktorým sedíme, vykutrali v šuflíku peniaze. Tamto za komínom som mal skrytý zoznam občanov. Vstaňte, prosím, a dobre si prezrite túto lavicu, na ktorej sedíte. Na nej ma derešovali. A teraz sa pozrite tamhľa hore na hradu. Vidíte na nej ten hák? Na ňom mi chceli dať telefón... obesiť ma. Ak neveríte, môžete sa opýtať Mikulu Michalcova a v najhoršom aj mojej ženy. Ibaže vlastná žena nie je objektívny svedok.
Dodu správne používal cudzie slová, aj myšlienky formuloval ako miestny pop alebo učiteľ. Akiste aj preto bol po fronte tajomníkom národného výboru. Lež podchvíľou, keď pozabudol na svoju dôležitosť, premieňal sa na citlivého a doráňaného človeka. Nemal to tu ľahké, ako úradná osoba bol na tom horšie ako iní v tomto trojhraničnom kúte.
Rozpráva:
– Ako osemročný som ochorel na týfus. Vysadili ma na rebriniak ťahaný požičaným koňom. K doktorovi sme šli celý deň. V noci sme prespali vo voze, aby sme už ráno mohli vyčkávať pred ordináciou. Týfus na mňa skočil z chorej vody. Ale suchú chorobu, tbc, som si nadobudol z hladu. Nikdy nezabudnem na nemastenú varianku. Robila sa z ovsenej múky mletej na žarnove. Dochucovali sme si ju červenou soľou z kŕmidiel v panských lesoch. Chleba z bielej, zemplínskej múky sme mávali dva razy do roka: na ROŽDESTVO a VELIKDEŇ.
Otec chodieval robiť k sedliakom na Hanú. I ja som tam bol. Vďaka istému Potúčkovi, sedliačiskovi ani obor, som sa naučil čítať a písať. Ten ma prvý ošacoval i prekukol:
– Fedorko, z teba sedliak nikdy nebude. Zem je tvrdá a ty mäkký, div nie panský chlapec. Ty zem nepokoríš. Ale ak chceš, aby bol z teba človek, musíš sa naučiť čítať a písať. Aj rátať, aby ťa na každom kroku neošmekli.
– Písanie, čítanie a násobilku som zdolal sám, lebo v Sedlici otvorili školu až roku 1929.
– Vďaka agrárnikom som sa stal aj „sedliakom“... ale iba prezývkou. Pred voľbami rozdávali v Uliči škvarky aj pálenku. Po treťom poldecáku som sa cítil byť gazdom i sedliakom, a preto som verboval do našej sedliackej strany aj iných. Jediný gazda v dedine, čo mal dve kravy i dva kone, na mňa pokrikoval: Fedor, PÁN SEDLIAK, uhádni, ako sa dojí krava? Za cicky, či za rohy?!
Za banderovských čias Dodu Fedora, zvaného Sedliak, banderovci obísť nemohli. Bol predsa tajomník MNV, mal štempeľ, fascikel, v ňom zoznamy občanov a ich majetky. Preto boli presvedčení, že naisto má aj zoznamy komunistov a vojakov-svobodovcov.
Keď zavraždili Kíreša a Šiškanina, Dodu cítil, že je na rade on. Z kancelárie zobral úradné spisy a poskrýval ich na rôzne miesta vo svojom domci. Horšie ani urobiť nemohol.
Keď uprostred noci kopli do dverí a tie vyleteli z pántov, hneď vedel, kto prichádza. Veliteľ v koženom kabáte sa rozkročil a udrel otázkou:
– Poznáš nás?
– Ľudia ste.
– Bol si na Batromijovom sobáši?
– Nie.
– Ojojóóój, tak si si ani nevyskočil, nezatancoval.
– Ani nezvyknem.
– Ale zvykneš si, zvykneš. Dokonca budeš mať sólo. Prvý aj posledný tanec. Ale najskôr mi povedz, kde máš zbraň.
– Nikdy som nemal. Ani na vojnu ma nezobrali.
– Si komunista?
– Nie, nikdy som nebol.
– A čo tak zoznam svobodovcov... a tých červených nemáš?
– Nie, prosím, nemám. Úradujem síce ako tajomník, ale nie tajomník komunistov.
– Dodu, ak klameš, skončíš zle. Pozri na hradu. Na ten háčik. Čo myslíš, udrží ťa?
– Neskúšal som.
– Veď my si ťa vyskúšame, či hovoríš pravdu. Preveríme situáciu....
Vytiahli baterky, kužele svetiel osvecovali kúty, ďalšie ruky otvárali šuflíky, listovali v kalendári i v modlitebnej knižke, párali periny, prevracali hrnce a keď ich pozhadzovali na hlinenú dlážku, kopali do nich čižmami. Vtom ktorýsi v šuflíku stola objavil peniaze. Na Dodu Fedora príliš veľa peňazí.
– Sú tvoje?
– Nie, prosím. V obálke je aj zoznam občanov, ktorým patria. Ide o stavebníkov a ich zálohy. Stavebný materiál chceme doviezť naraz pre všetkých. Máme prisľúbené erárne kone.
– Tak už dosť. Stavebníkov spísaných máš, no o zozname červených nevieš. Nevieš o nikom ani z hlavy?
– Neviem, prosím.
– Spomenieš si, keď dostaneš telefón. Koniec debaty! Chazijajka, davaj štranok!
– Nikolkovia, chlapci bohumilí, nevešajte mi ho! Pozrite sa, máme tri deti. Ako ich vyživím bez muža? Vodca najmilší, nedovoľ v mene Hospodina, obesiť nevinného!
– Nespomínaj Hospodina, keď máš muža komunistu.
– Nikdy ním nebol. Je veriaci ako ja, ako deti. Všetci chodíme do cerkvi.
Dávid Gunziberger mal v Humennom súd. Michalcov Mikola, Zimovčák Eliáš a Marunič Vasiľ mu boli za svedkov. Vozom sa vracali domov. Keby vedeli, čo sa deje v chyži Dodu Fedora, vyhli by sa jej na sto honov. Neskoro. Hliadka banderovcov ich na ceste zhaltovala, dvoch sotila do priekopy a do Fedorovej chyže privliekla pod pištoľou Michalcova. Ten sa stal hlavným svedkom rozsudku, nevídaného v kresťanskom svete 20. storočia.
Michalcov bol gréckokatolík, za Maďarov i po fronte politický neutrál. Politike neveril, vyhýbal sa jej a politika jemu. Ani na súd nešiel kvôli arizácii Žida, ale jedine preto, že ho vyzval sám súd. V tej osudovej chvíli mal Dodu Fedor z pekla šťastie, že jeho svedkom bol práve odvážny Michalcov. Fedora Dodu sa nebojácne, ba aj pod prísahou zastal:
– Na svoju česť miestoprísažne vyhlasujem, že Dodu Fedor nikdy nikomu neublížil. Aj keby chcel, nemohol, lebo bol odjakživa v dedine najslabší. Znesie iba jeden poldecák. Nikdy nebol komunistom. Úrad vedie iba preto, že je zdatný v písme i počtoch. Ak ho obesíte, narobíte si nepriateľov po celej doline. Ľudia vás budú nenávidieť... aj takí, čo vám držia palce.
– Áno, áno, pravdu vraví, – pridala sa žena a primkla k sebe deti.
– Tak povedz ty, Michalcov, koľko je tu červených?
– To neviem, naozaj, do duše im človek nevidí a legitimácia veľa neznamená.
– Nefilozofuj, na to tu máme popa a učiteľa.
– Tak ešte raz, Dodu: Koľko je tu červených a koľko svobodovcov?
– Neviem.
– Ani približne nevieš? Alebo nechceš vedieť? Ak ti je život milý, hovor.
– Neviem, asi... no... asi, približne, sedemdesiat.
– Vieš dobre rátať?
– Trúfam si.
– Tak budeš rátať do sedemdesiat. Dostaneš sedemdesiat bukov na holú riť. Ak potom dokážeš vstať, vstaneš z mŕtvych.
Vytiahli dlhú kuchynskú lavicu, Dodu si na ňu poslušne ľahol, no banderovci ho z lavice zhodili: Dolu gate! Aj tie druhé, plátenné, obsraté! Holá riť musí byť holá!
Dodu sa vyzliekol a veliteľ sa opäť rozrehotal:
– Chlap vytrasený, veď ty ani zadok nemáš.
Aj ostatní banderovci sa na dereš očividne tešili. Tento chlapík môže vydržať ponajviac dvadsať – tridsať bukových palíc. Jeden mu svietil na zadok, dvaja ho tĺkli bukovými palicami, no veliteľ povedal dosť:
– Baterky sú vzácne. Chazjajka pozná jeho riť lepšie ako my. Sama mu bude na ňu svietiť petrolejkou.
I keď prvé údery Fedora Dodu zaboleli v celom tele, nádejal sa, že prežije. Odratúval údery, ale zároveň sa obával, že ak udrú nižšie, či vyššie zadku, hneď je noha napoly. Aj hlava môže puknúť. Lavicu zospodu tuhšie objal rukami, pritiahol k nej aj zadok, a hoci po každom údere sykol, od bolesti aj vykríkol, veril, že prežije. Po každom údere Michalcovom trhlo, no Dodova žena zakaždým zjojkla. Od strachu rozkývanou petrolejkou v ruke osvecovala aj tváre banderovcov. Tí sa sprvu zabávali, neskôr nudili, no tí dvaja, čo ho tĺkli, sa čoskoro unavili. Keďže to chceli mať čím skôr za sebou, udierali mocnejšie, až Fedor omdlel. Žena kričala o ratu, potom o vodu... jedine Fedor vyzeral spokojný, nehýbal sa, no stále žil... zazdalo sa mu, že aj on tlčie, udiera cepom obilie, mláti zrno... pred ním na zemi sa belie nevídaná zemplínska múka. Keď ho žena obliala vodou a on sa prebral, chcel stoj čo stoj dereš vydržať, lebo ten sa dá prežiť. Vydržím sedemdesiat bukov?
Nevydržal. Najprv mu odkväcla hlava, potom ovisli ruky a bezvládne telo sa skydlo na hlinenú podlahu.
– Maríja Bohorodica, pomôž, neumieraj mi, Fedorko, neumieraj... musíš opatrovať deti. Deti ešte dokážeš opatriť.
Žena vedela, o čom hovorí. Pozajtra mala odísť do Čiech za robotou. Ba začula aj to, že tam po vojne nieto jediva. Nasporila štyri pecne chleba, pôlt UNRRA slaniny, tabak na šúľanie do cigariet i fajky... na tie časy priam majetok. Verila, že v Čechách si dobre zarobí a túto poživeň výhodne vyčará za háby pre deti, za nohavice pre muža a čo len za šatku pre seba. Bože, pomôž mi, lebo ak sa Fedor nedožije rána, ja sa nedožijem cesty do Čiech.
Banderovcom sa štítilo dvíhať Dodu so zakrvaveným zadkom na lavicu, a preto ho poslednými údermi dobíjali na hlinenej podlahe.
– Vodu... vodúúú, – skričala žena a sama letela k studni po vedro.
Keď sa Dodu prebral, drábom, čo ho tĺkli, musel pocelovať ruky. K natrčeným rukám sa plazil štvornožky, radšej prežiť takúto potupu ako visieť na háku. V chyži obesenca by vdova nevládala žiť. Večne by ho tam videla, mátal by ju, ešte väčšmi deti... pred obesencom by si ich odviedla hoci aj do beskydského pralesa.
Dodu mi vraví: – Vizita banderovcov sa neskončila posledným úderom. Ani rozsekaným zadkom a naštiepenou stehennou kosťou. Väčšmi ma boleli náreky ženy za kravou, ktorú nám brali.
– To nie, páni banderovci, prosím, prosííím, radšej mňa zahlušte, ale kravku nám ponechajte. Bez mlieka deti nepostavím na nohy, nevypravím do školy. Veď tá kravka ani nie je naša. Štát nám ju zapožičal na vzkriesenie detí. V komore mám lepšie jedivo, ako by ste mali z kravy. Mám aj tabačik, cigaretky... v mihu odskočila do komory a vyložila na stôl balík jediva, vrátane tabaku, čo mala nachystaný do Čiech.
– Tej noci nám nič nepomohlo. Zobrali aj batoh aj kravu.
Aj to vám poviem, pán môj dobrý, že v tej bezradnej chvíli, keď nám brali kravu – živiteľku rodiny, bol by som im dal zoznam, aký len chceli. Ale ja som ho nemal, naozaj nie. Z hlavy by som tých chlapov vedel nadiktovať... Ale verte-neverte, tá moja spoľahlivá, fungujúca hlava mi odoprela poslušnosť. Nie a nie vymenovať jediného svobodovca či komunistu.
Vtedy mi zišlo na um, že väčšmi zrádzajú hlavy ako ľudia. Moja hlava mi zakázala stať sa zradcom, udavačom. Ale banderovci aj tak zakaždým vedeli, u koho nájdu spirt či údené stehno z barana. Nuž čo, berte si. Ibaže udať dakoho banderovcom neraz znamenalo smrť. Viem svoje, nemal som k nej ďaleko ani ja. A neverte mi, prosím, že i ja by som bol ochotný vymeniť zoznam ľudí hoci za kravu-živiteľku. Nie, to nie, aj keby mi deti od hladu vysychali pred očami. Zrada je zrada, s tou sa žiť a spávať nedá.
Potom mi Dodu opísal aj osudy kráv v ich rodine:
– Za života sme mali tri. Prvú nám zrekvírovali maďarskí žandári. Vraj pre honvédov, pre statočných ochrancov maďarských hraníc.
Nadobudli sme si druhú. Tá nám pošla cez front od hladu. My sme zaliezli do zemľanky a kravu nechali bez jediva za chyžou.
Nedôvera k vlastným neraz sužovala Dodu Fedora väčšmi ako banderovci. Veď našli sa aj takí, čo v nich videli div nie ochrancov demokracie a kresťanstva. Ľudí v tomto kúte naučila bieda pomáhať tým, čo sa skrývali v horách a potýkali sa so zákonom. Čo horšie, na banderovcov mali rozdielne názory aj kňazi.
Napriek všetkému tu deň vyzeral ako deň, sviatok ako sviatok, ľudia si opravovali chyžky, zvážali drevo, orali na erárnom koníkovi... Ale noc už domorodcom nepatrila, noc patrila banderovcom. Nik nevedel, koho vyrabujú a koho podpália. Vtedy nik netušil, že na rade sú Židia.
Vysídlenci (z časti BEZMOCNÍ)
Za večerného ticha, keď tma padla aj na dvory a domy Báčskeho Petrovca, za okupácie premenovaného na Petrócz, keď sa okná zatiahli roletami, uši ustráchaného mestečka boli pri utajených rádiách: Bum bum bum! Volá Londýn, Londýn volá!
Londýn bol každodennou modlitbou i nádejou tunajších Slovákov. Prinášal správy z frontov, informoval o situácii v domovine, ale vykričal aj svinstvá, čo sa popáchali vo Vojvodine okupovanej horthyovcami. Čo však povie ten chýrny a vševediaci Londýn dnes – na výročie ČSR? Ani zbožňovaný Londýn nemôže vedieť, čo sa v slovenskom Petrovci stalo práve dnes, práve na výročie republiky 28. októbra 1941. Horthyovci si vedeli vybrať aj deň, aj školu, lebo slovenské gymnázium je tu od svojho vzniku roku 1919 duchovným prameňom vzdelancov.
Najprv odvliekli tridsať študentov, chlapcov i dievčat, potom zatkli a na smrť odsúdili ôsmich sextánov, septimánov a oktavánov. Za sabotáže, za vlastizradu!
Tri dni naháňali ľudí, aby prišli na obecný dvor, kde sa konala poprava. Veľa ich však neprišlo, veď kto by sa aj chcel pozerať na trýzeň a smrť mládencov. Matere, pravdaže, prišli, lebo matere do poslednej chvíle verili, že sa stane zázrak, a práve ich syn ostane nažive.
Prišiel aj evanjelicky farár a biskupský sekretár Mirko Petrovič, aby čo len slovom a požehnaním uľahčil dušiam odsúdených, aby upokojil matere, ktoré si tak zbožne želali zázrak.
Nebojácny pastor Petrovič už vtedy riskoval, lebo horthyovci rozpustili biskupstvo a jemu zakázali vykonávať kňazské povolanie.
Svoje povolanie nesmela vykonávať ani jeho manželka a učiteľka, žiakmi oslovovaná „tetuška Adela“, rodená Čajaková. Čajakovci – známi vzdelanci a spisovatelia, napospol zapísaní ako nebezpeční panslávi – boli tŕňom v očiach okupantov. Oboch manželov pozbavili občianskych práv, stratili nárok na prídel potravín a po celý čas okupácie žili pod policajným dohľadom. Rodina s tromi deťmi prežívala iba vďaka žičlivosti statočných. Tí statoční padli na kolená aj vo chvíľach popravy a vedno so svojím kňazom sa modlili za duše popravených.
V ten istý tichý a ustráchaný októbrový podvečer sa zázrak predsa len stal: Londýn vierohodne opísal popravu študentov a svetu oznámil mená hrdinov i strojcov šibeníc. Aj keď strata životov bolí, Petrovčania si uvedomili, že vďaka Londýnu svet vie aj o Slovákoch v Báčke. Preto aj im prichodí zomknúť sa a dať o sebe vedieť, aby to fašisti nemali ľahké ani na tejto chlebovej rovine, kde sa zlu odoláva ťažšie než v kopcoch a lesoch.
Krátko po okupácii KTOSI pošepkal farárovi Petrovičovi, aby prišiel do Nového Sadu na tú a tú ulicu, pred ten a ten dom, a v tom dome pod bránu, kde prevezme kufor. V tom kufri je vysielačka, vraví pastorovi spojka, pri nej máš aj návod, ako sa s ňou narába, ja ti môžem povedať iba toľko, že nesmieš vysielať z jedného miesta, lebo ak chceš ty a vysielačka žiť, svoje punkty musíte meniť.
Po odvysielanej správe o poprave a hrôze, ktoré vyvolali vo svete, horthyovci zúrili. Ich velitelia okamžite stáli pred Nemcami v haptáku:
– Ste babráci, nie spojenci! Pod nosom vám pracuje vysielačka, a vy o nej nemáte potuchy. Ilegálnu vysielačku si berieme na starosť my! Máme techniku, perfektné auto so zameriavačmi, nech sa ešte raz ozve a radistu môžete vešať ako študentov.
Napriek nemeckej ostražitosti Petrovič stále vysielal, menil punkty, jeho vysielačku do konca vojny fašisti nevysnorili.
V tých odbojných dostrieľaných dňoch deti Petrovičovcov – Kornélia, Mirko a Fedor – chodievali do školy, mondokovali povinné veršovačky, lež večer po otcovej modlitbe sa pasovali s angličtinou:
– Cudzie jazyky otvárajú bránu do sveta, – pripomínal im otec, ktorý okrem jazykov okolitých národov plynulo hovoril po anglicky. Ovládal klasickú latinčinu, gréčtinu a deťom prízvukoval, že nie je hanba vedieť aj po nemecky, lebo Nemci dali svetu okrem Hitlera aj Luthera a Goetheho.
Otcovi je ľahko, vravia si deti, keď stihol pochodiť polovicu Európy a na jazyky má dar od Boha.
FARÁR PETROVIČ sa narodil v Štajerskom Hradci, maturoval vo Varaždíne, teológiu študoval v Bratislave, kde sa zoznámil aj so svojou terajšou manželkou, vtedy študentkou. Pani Adela okrem lásky k manželovi a deťom vedela čarovať aj so slovenčinou, či už doma pri deťoch, za katedrou v škole alebo ako autorka pri skladaní náboženských pesničiek a písaní úvah.
Na sklonku vojny ustupujúci Nemci, preklínajúci partizánov z vrchov, začali sa obávať aj báčskej roviny, najmä samôt, salašov a vysokánskej kukurice. Pri ústupe vtrhli do Petrovca so zoznamom v ruke a potom ládovali na vozy zámožných gazdov a vzdelancov známych v regióne. Farár Petrovič medzi nimi nemohol chýbať.
Nemci sa túžili pálenkou a podgurážení smelo vykríkali na kukuricu i salaše:
– Teraz strieľajte, slávni partizáni, teraz páľte, chachacha, ale do svojich. Vozy ovešané živými terčmi ustupovali do Maďarska, brodili sa cez rieky, živé terče kráčali pred vozmi na pustách i v agátových hájoch. Farárovi sa podarilo ujsť až kdesi pri Budapešti a potom dlhé dni kráčal zväčša po nociach domov. Nevedel, koľko prešiel hraníc a koľko kilometrov. Náhoda však chcela, že v Petrovci sa objavil spolu s partizánmi, ktorí oslobodili mestečko:
– Pán velebný sa nám vrátili! – Žehnali sa rozradostnené matere i deti, lebo návrat milovaného kňaza sa rovnal návratu slobody. Až v tom šťastnom virvare plného objímania a plaču nad mŕtvymi sa najbližší dozvedeli o jeho vysielačke: Panenanebi, tak to ste vy, pán sekretár, vysielali za vojny do toho Londýna?!
V čase slobody je opäť kňazom i biskupským sekretárom, vyvolia si ho aj za člena mestského zastupiteľstva. Učiteľka „teta Adela“ ihneď ožila aj ako režisérka, oprášila ľudovýchovnú hru staropazovského krajana VHV – Hurbana Vladimíra Vladimírova a pokračovala v jej nacvičovaní spred piatich rokov, lebo vtedy už premiéru nestihli. S tou hrou, ale aj so spevmi a tancami odchádza na Slovensko, kde je šťastná a listy plné šťastia píše aj domov:
„Slovensko je také nekonečne krásne, úprimné a šťastné, že by sme mali popremýšľať o presídlení. Domov je domov. Neľakajte sa, moji, nerúham sa, nevymýšľam si, presídlenie je štátom posvätené hnutie a nazýva sa MAŤ VOLÁ. Domovina otvára náruč všetkým Slovákom žijúcim mimo vlasti, popremýšľajte, moji, využime príležitosť, nebudeme mať jedinej starosti, lebo ja som sa uchytila na presídľovacom úrade, pomáham, ako vládzem, volajú nás, očakávajú najmä vzdelancov, kňazov, učiteľov, nevraviac o usilovných a nadaných deťoch.“
Adelka, čože tak odrazu, dumá otec, prečo? Spytuje sa listu i sám seba, lebo až taký ohlas na divadelné predstavenie neočakával. Veď naše deti opäť môžu navštevovať slovenské gymnázium aj tu. Nie je hocijaké, má tradíciu, ak si pretrie oči a vstane, zasa bude chýrne ako za čias Čajakovcov. Premýšľaj aj ty, Adelka: Môže si človek z jedného dňa na druhý bezbolestne popretŕhať korene, presťahovať seba i dušu?
Pastor Petrovič čoskoro na vlastnej koži pocítil, ako trpko chutia slobodné dni, za ktoré sa modlil a po ktorých túžil. Akísi vojvodinskí samozvanci – vládcovia – zavítali aj do Petrovca a začali skupovať duše, parcelovať nielen majetky, ale aj ľudí:
– Ty si bojoval s Titom, tebe veríme!
– Ty ani nevieš, ako vyzerá puška, uhni z cesty!
– Aký občiansky odboj, o čom to rečníš? Kde si vylihoval?! V stohu slamy alebo v posteli?
Ľudí nesortírovali na statočných a zradcov, ale na komunistov a nekomunistov, na partizánov z vrchov a podozrivých ilegálnych pracovníkov z nížiny.
Keď sa na dôležité posty nakomandovali titovci, za prácu v zastupiteľstve sa poďakovali aj Petrovičovi. Ba za chrbtom začul, ako sa smejú občianskemu odboju i jeho vysielačke.
Sprvu situácii nerozumel. Považoval ju za povojnový zmätok, nedorozumenie, omyly a bezočivosť zopár karieristov, ktorým skôr či neskôr klepnú po hrabivých prstoch. Ale daktorí opätovne začali horlivo skúmať biskupský úrad a najmä aktivity jeho sekretára. Vtedy aj on po prvý raz uvažoval vážnejšie o presídlení. Myšlienku raz vpustil, raz od seba odohnal, no čoraz častejšie si uvedomoval, že žiť bez slobody už nedokáže. Naostatok, neocitnem sa v cudzom svete. V meste na Dunaji som vyštudoval, zamiloval sa do Adelky, verím, že mesto v prítomných dňoch otvára veľkú náruč pre svojich.
Lež náruč mesta bola v tých dňoch slabá, roztrasená, nestačila objať všetkých. Pastor Petrovič svoje študentské mesto nespoznával. V tých dňoch sa premenilo na povojnové mravenisko, kde blúdilo more ľudí, pričom každý hľadal čosi iné. Bezmocní boli aj kňazi, lebo slová útechy nepomáhali. Frontoví vojaci i oslobodení zajatci, rodiny z lágrov i deti bez rodičov hľadali prístrešie, nádej prežiť. Nedobré chvíle prežívali aj starousadlíci. Ak otvorili ústa „nepriateľským jazykom“, po maďarsky či nemecky, už im letela. Na pomstu sa zakaždým našlo najviac dobrovoľníkov. Blúdili však aj slovenskí repatrianti. Volajúca vlasť nestihla všetkých ubytovať. Ba nestihla načas odlifrovať vysídlencov, čo odchádzali do Maďarska na uvoľnené miesta po slovenských prisťahovalcoch.
Mesto bolo aj plné školákov bez škôl. Pretože v školách boli ešte lazarety a núdzové ubytovne, spájali školu so školou a triedu s triedou. Školákov ohromil aj príchod zachránených židovských detí. Politickú mätež umocnil príchod detí niekdajších slovenských činiteľov, ktorí sa vrátili z Nemecka alebo Rakúska. Neistí a ustráchaní boli aj učitelia. Usilovne sa preškoľovali najmä dejepisári, lebo história opísaná v učebniciach bola skrz-naskrz nepravdivá. Činili sa aj nemčinári, ktorí sa bleskovo preškoľovali na ruštinárov. Tajne ich školili niekdajší ruskí emigranti, no tí sa báli nahlas prehovoriť po rusky, lebo sa raz-dva mohli ocitnúť v gulagu ako mnohí iní. Neľahkú úlohu mali aj kňazi, lebo kostoly nestačili a ekumenia bola cudzím slovom.
Volajúca mať Petrovičovcov nesklamala. Ubytovali ich v dome na Ferjenčíkovej ulici. Deti mali cez ulicu do gymnázia, matka blízo na svoj úrad presídlených duší a pastor blízo na faru i do kostolov. Mirko Petrovič vyučoval náboženstvo na cvičnom gymnáziu, chodieval za presídlencami roztratenými po južných obciach, raz vykonával bohoslužby v kostole, inokedy v škole, a kde nebolo ani kostola, ani školy, modlievali sa v domci, v humne, za slnečných dní i na dvore.
Keď stretol dakoho z Báčky a podarilo sa mu pomôcť, bol šťastný a tvrdil, že mesto je malé ako Petrovec. Dobreže z nôh nespadol, keď sa na biskupskom úrade vo dverách zrazili s farárom doktorom Bellom, so spolužiakom, ktorý prišiel cirkevníkom pomáhať až z Ameriky. Uznanlivo ho po pleci potľapkal aj poslanec doktor Zibrín, ktorý bol za vojny v Londýne:
– Predo mnou nič neutajíte. My v Londýne sme vedeli, kto obsluhoval chýrnu vysielačku v Petrovci. Držali ste sa parádne, pán farár!
Hnutie „Mať volá“ časom tíchlo, prišelci sa pousádzali i potratili, no farár Petrovič skôr ako iní postrehol, že situácia v ČSR sa začína podobať situácii v Juhoslávii. Ba petrovecké móresy sa ujímali aj v Bratislave.
Ty si bojoval s Červenou armádou, tebe veríme!
A ty čo si hľadal v Londýne, keď statoční súdruhovia živili ducha odboja v Moskve?
Parcelácia ľudí i duší vyvrcholila komunistickým prevratom vo februári. Dovtedy vzácni prišelci a vzdelanci sa odrazu stali podozrivými a ich odbojová činnosť v Juhoslávii čiernou škvrnou. Najväčším zradcom a vydriduchom sa stal J. B. Tito, vtedy jediný komunistický štátnik, ktorý sa neobával vzoprieť Stalinovi. Bolo logické, že prisťahovalci z „impéria“ tohto zradcu boli jeho vazalmi, a preto zradcami vlastného národa.
Začiatkom februára 1950 o tretej hodine v noci vtrhli do bytu na Ferjenčíkovej ulici neznámi agresívni chlapíci. Kňaza Petroviča „v mene zákona“ zatkli, odvliekli, pred očami prestrašenej matky a detí prekutali každú zásuvku, prezreli každý dokument i fotografiu. Podozrivou sa im videla aj precízne spracovaná archívna korešpondencia matkinho starého otca Jána Čajaka spred storočia, po ktorej podnes niet stopy.
Kde je otec? Čo je s ním? Vypytovala sa matka i deti, no odpovede nebolo, lebo už vtedy sa človek bál človeka, známy známeho, nevraviac o rodine poznačenej stigmou zradcu národa.
Koncom augusta 1950 počúva rodina správy a po nich avízo, že poslucháči si môžu vypočuť autentické spravodajstvo z procesu proti titovským špiónom a rozvratníkom na čele s vicekonzulom Juhoslávie v Bratislave Stefikom Kevičom a jeho pätnástimi spoločníkmi. Vtedy zaznelo aj meno farára Petroviča.
Menovaný už za druhej svetovej vojny pracoval pre anglickú tajnú službu podľa pokynov doktora Zibrína. V Novom Sade podpísal vernosť Titovi, v čom pokračoval aj po príchode na Slovensko, kde sa spojil s vicekonzulom Kevičom. Tomu dodával špionážne správy, udržiaval styky s ďalším americkým špiónom doktorom Bellom, a nimi vedený organizoval hospodárske sabotáže. Vyzýval roľníkov – repatriantov neplniť dodávky a veriť jedine zradcovi Titovi, ktorý chce ČSR vytrhnúť zo zväzku spojenectva so ZSSR a založiť dunajskú federáciu.
– Vypnite to! – skričí matka, no vzápätí kŕčovito prosí: – Nie, nevypínajte to! – Mater i deti túžia začuť otcov hlas, jeho zbožnú pravdovravnosť a vyvrátenie obžaloby.
Preboha! O čom to otec rozpráva, kde sa v jeho reči vzali také čudné slová a výrazy, hemžiace sa americkým imperializmom, špiónstvom, záškodníctvom... a namiesto slovka pravdy sám seba viní väčšmi, ako ho viní prokurátor. Prebohaživého, veď spomínaných ľudí ani nepoznal, čo on mal kedy s Ernestom Ottom alebo s pracovníkom SNB Lančaričom!?
Ernest Otto – smrť!
Rudolf Lančarič – smrť!
Stefik Kevič – doživotie!
Mirko Petrovič – odsúdený na dvadsaťtri rokov a peňažitý trest desaťtisíc!
Po trojdňovom neverejnom procese, no v záujme demokracie odvysielanom a, pravdaže, náležite zostrihanom, rozhlasom i neskôr vydanou brožúrou sa uzavrela kapitola jedného z prvých komunistických monsterprocesov 50. rokov v ČSR pod gesciou Moskvy.
Rodina bez otca, matka bez práce a prostriedkov na živobytie sa postupne dozvedala o otcovej vyšetrovacej väzbe v Leopoldove a Ruzyni, o odpykávaní trestu v pekle zvanom Mírov, kde si väzeň číslo 143 úspešne plnil normu plátaním vriec, nitovaním cólštokov a páraním peria. Od iných sa dozvedeli, že prokurátorka v bratislavskej vyšetrovni mu prikázala vyzliecť sa donaha, za mrazivého rána stáť na balkóne, pokým ona sedela vo vykúrenej miestnosti a strieľala po ňom nezmyselné otázky i obvinenia.
Súdruhovia, keďže záškodníctvo farára Petroviča má svoje korene v rodine, musíte sa lepšie pozrieť na to hniezdo. Aj jeho decká si musia uvedomiť, že si nezaslúžia študovať. Už svojím zjavom nám kazia morálku, dráždia statočných rodičov i zväzákov, a preto bude lepšie, ak zmiznú z očí.
Aby deti nezašli hladom, matke povolili uchytiť sa ako pomocnej účtovníčke. Nech si vyráta, s kým žila a ako vychovávali decká, keď ešte aj teraz strkajú nos do angličtiny, latinčiny, čiže sa prezentujú sa ako jasní kozmopoliti!
KORNÉLIU a MIRKA vylúčili z medicíny, najmladšieho FEDORA, ktorý ukončil oktávu s vyznamenaním, nepripustili k maturite. I tak rodina v meste priveľmi svietila, ba nezaslúžene okupovala aj byt. V rámci AKCIE B na Štedrý večer roku 1952 odovzdávajú matke príkaz vysťahovať sa z bytu na Ferjenčíkovej ulici číslo 2. Štát je však veľkorysý, lebo rodine pristaví pred dom sťahovací voz, dodá špeditérov a na Orave zaobstará byt dokonca v samostatnom domčeku.
Kto spískal toto deložovanie? Kto zneuctil pozvanie „vlasť vola“?
Kto prvý ukázal prstom na mape na hraničnú dedinu Oravská Polhora? Kto matku s tromi deťmi vykázal z mesta na Božie sviatky a prikázal vysťahovať sa do najsevernejšie položenej obce na Slovensku? Neboli to tí istí, čo sa neskôr nasťahovali do bytov a domov deložovaných?
Na ich príkaz putovali do neznáma, a preto sa im cesta javila dlhá, nekonečná a plná obáv. Mater celou cestou plakala. Jediná si uvedomovala, že sa ocitli v Oravskej Polhore, v poslednej hraničnej dedine, kde sa končia cesty a hádam aj život.
Keď osameli, mater s dospelými deťmi v nemom úžase hľadeli na polorozborenú drevenicu. Drevenica má hlinený pitvor, no izbu s dlážkou. Matka upokojuje seba i deti a klame: Príroda je tu čarovná, privykneme si, verím, že dopíšem aj svoj román, stvorím ďalšie nábožné piesne, zaspievame ich otcovi na privítanie, bude šťastný, keď aj nás tu uvidí spokojných. Mater klame deti, klame i seba, stále klame a klame, lebo v chyži je vlhšie a nezdravšie ako pod zemou, klame, lebo sa obáva o chorú Kornéliu.
Čas letí, čas fúka na boľačky i trápenia, od susedov majú drevo i zemiaky, keď dobrí ľudia chcú, vedia spríjemniť aj nešťastné chvíle. Nie je vari sviatkom, ak sa Kornélia uchytí ako šička v trenčianskej Odeve, ak sa Fedor vyučí za montéra a získa dôveru budovať blízku Oravskú priehradu? Fedor je chlapík, Fedor vládal živiť rodinu aj ako vojak PTP, oblečený v trofejnej, ukoristenej uniforme SS. Neskôr, už s kreditom budovateľa, diaľkovo študuje matematiku a fyziku na prírodovedeckej fakulte. Ba napriek mizernému posudku sa uchytí aj Mirko a pracuje ako rádiológ v Endokrinologickom ústave v Ľubochni.
Ibaže majiteľ drevenice v Polhore si zmyslel na svojom pozemku stavať, takže opravenej chyžke musia dať zbohom. Odchádzajú do Bobrova, kde bývajú v súcejšom domci blízo jazernej vody priehrady, o ktorú sa zaslúžil aj Fedor. Neočakávane si pomohli aj finančne „výnosným“ predajom domu v Bratislave. Anonymný chytrák (možno práve ten, čo sa pričinil o ich vysídlenie) využil položenie rodiny i výmenu peňazí l : 50 a dom uprostred mesta od deložovaných Petrovičovcov odkúpil za 1 200 korún!
Rádiológ Petrovič si spomína:
– Otca som čakal na stanici ako dnes vás. Tuším aj vtedy mrzlo, až oči štípalo. Už ani neviem, či sme plakali od mrazu alebo od dojatia. Otec! A ja som si ho skoro nespoznal! Pustili ho po desiatich rokoch, podmienečne. V Prahe mu kúpili lístok na osobný vlak do Ľubochne, pridali mu päť korún na stravu, ale veci, s ktorými ho odlifrovali za mreže, pozabudli vrátiť. Verte-neverte, no najťažší rozhovor v živote som prežil s otcom, s najbližším človekom. Zvedavo sa ho vypytujem, čo zažil, ako to všetko vládal prežiť, ale otec mlčal, stále mlčal, v očiach mal slzy, v tvári zúfalstvo i prosbu, aby som, preboha, mlčal i ja.
Toľko som vedel, že politický nesmie rozprávať. Ale on aj keby smel – nechcel! Za živý svet nechcel na to myslieť. Chcel zabudnúť, túžil žiť ako iní, aspoň trochu normálne a ľudsky. Mohol však zabudnúť, mohol si dovoliť nemyslieť na toľké zamrežované a ponížené roky, keď sa musel dennodenne hlásiť žandárom ešte aj v Námestove? Poznali ho v Bobrove, kde žil pri mame, poznali ho v okrese, vari každý v blízkom okolí vedel, že nemá nárok na prácu, na dôchodok, slovom, na nič. Ani na stretnutie s človekom, aby mu, nedajboh, neublížil. Ale služby Božie vykonával tajne, hoci ich vykonával doma pre svoju rodinu a najbližších. Dňom i nocou žil so svojou minulosťou a dusil ju v sebe, ako vládal.
Fedor spromoval, učil na gymnáziu v Námestove, a keď sa už-už zdalo, že rodina sa pozviecha, postihla ju ďalšia osudná tragédia: Tridsaťtriročná Kornélia umiera na rakovinu.
Matka sedávala pri kachliach, prikladala polienka, hľadela do ohňa... A keď sa presvedčila, že je so svojím ohňom doma sama, pálila svoj román, pálila stranu za stranou, kapitolu za kapitolou, tri kapitoly za Kornéliu, ďalšie tri za otca, po dve kapitoly za synov, ďalšie a ďalšie za Čajakovcov, za ich talent a čistú dušu, dočmáranú šialeným svetom i ľuďmi.
– Mama, prečo to robíš?
Ani sa len neotočila. Hľadela do svojho ohňa a ohňu aj odpovedala:
– Oheň je čistý, krásny. Záleží vari na tom, či svoje vyznania spálim ja, alebo mi ich spália iní?
Mirko Petrovič mi vraví:
– Rád fotografujem. Ale tieto dve snímky som necvakol ja. Pozrite sa na tohto fafrnka, ako posvätne hľadí na svoj idol, ako mu stláča ruku.
– Márnosť, veď to je Plánička!
– A ten krpec pri ňom je moja maličkosť. Najlepší brankár sveta bol u nás v Petrovci na výročie republiky.
– A na tomto farebnom obrázku mám rovných šesťdesiat. Napriek tomu som bol na promócii hádam najmladší.
– Promovali vás dodatočne?
– Áno, po nežnej. Bol to zázrak, čarovnejší ako najslávnejšia promócia. Nemyslím na fanfáry, príhovory, potoky sĺz a záľahy kvetov. Podchvíľou mám pred očami starcov a starenky, čo preberali rehabilitačné diplomy a doktoráty. Povylučovali ich z vysokých škôl, ocitli sa za mrežami ako môj otec, narukovali do PTP ako môj brat, trpeli za rodičov, starých rodičov, za murovaný dom, za vzorne obrobené polia, za obchod plný tovaru, úspory v banke či za otcovu advokáciu. A tie spomienky! Obskakovali tkáčske stavy, kopali kanály, dvíhali priehradné múry, ukladali koľajnice... alebo sa im podarilo ujsť za hranice a kašľať na naše školy i diplomy. Nie, nie, tak to nebolo, na školu nik nezanevrie. Veď na tú úžasnú oneskorenú promóciu prišli starci a starenky z Kanady, Ameriky, Nemecka, Čiech a vari zo všetkých kútov Slovenska.
Áno, Mať volala, naša Alma mater nás po toľkých rokoch takisto volala, aby napravila krivdy, ak sa napraviť vôbec dajú.
– Takže ste doktor.
– Áno.
– Robíte vo svojom povolaní?
– Áno. Stále robím to, čo tu robím hádam od prvého dňa, keď ma sem prijali. Pán môj, je predsa logické, že po toľkých zahlušených rokoch ani parádny diplom neoprávňuje vykonávať povolanie.
– Mám dve dcéry, skončené vysokoškoláčky. Keď sme spomínali na deda, povedal som im, že iba vďaka nemu som sa za vojny a okupácie, keď vyučovanie za veľa nestálo, drvil angličtinu. Budete sa ju drviť aj vy, slečny. Pomôžem vám. Iné vám dať nemôžem.
Prečítajte si aj tento lístok. Napísal ho otec. Pravdepodobne nám chcel zanechať aspoň kúštik pravdy o tom, ako to s ním bolo.
„Drahí moji, viem, že na procese som Vás sklamal, hoci som sklamať nechcel. Pred procesom si ma vzali do parády referenti, suroví a nevzdelaní mladíci, ktorí boli svätosväte presvedčení, že keď som za mrežami, musel som niečo spáchať. Darmo som ich presviedčal, že som nevinný, že republike som neublížil ani v myšlienkach, že vlasť ma volala, ja som jej prišiel iba pomáhať. Ubíjali ma psychicky, fyzicky, znižovali dávky stravy, bili ma päsťami, obuškami po chodidlách, a potom prikázali stáť, stále stáť alebo stále chodiť. V noci ma vyvliekli na dvor, dali do rúk lopatu, kop si hrob, kurva farárska, keď sa nechceš k ničomu priznať. Odskáče si to aj tvoja Kornélia, nedostane ani špitál, ani lieky. Aby som mal pokoj, vypovedal som, čo si želali, podpísal som aj zápisnicu, no po týždni, keď som všetko odvolal a vyhlásil, že ma k priznaniu prinútili, trýznenie zvýšili na umretie. Nič to za to, svoje si poviem na procese! Lež na procese, keď som slovkom vyskočil z namemorovaného priznania, už aj ma sudca zahriakol a prikázal odpovedať na to, čo sa ma pýta. Bol to cirkus, od A po Z drezúra a my v nej bezduchí slabosi. Nespomínam nijaké mená, neprajem nikomu nič zlé, želám si, aby im Pán Boh odpustil, tak ako som im odpustil i ja.
Farára Mirka Petroviča čiastočne rehabilitovali i odškodnili roku 1968. Povolili mu návrat do Bratislavy, pridelili byt na Meteorovej ulici, kde ubytovali aj ďalších prepustených, ktorí ostali nažive. Ako dôchodca pomáhal cirkvi, vykonával služby Božie aj v nemeckom jazyku. Umrel 4. januára 1983. Odpočíva v Slávičom údolí v rodinnej hrobke, kde leží aj jeho dcéra Kornélia a manželka Adela, rodená Čajaková.
Oneskorená maturita (z časti NEPREŠLI)
Vchádzam do staršieho meštianskeho secesného domu v strede mesta a podľa dohovoru trikrát zvoním. Dvere mi otvára pani magistra Valéria a pozýva ma do obývačky. Izbu má preplnenú knižkami, no patinu dôstojnosti jej vdychujú dávne obrazy, porcelán v starožitnej vitríne i komoda. Oči mi však neslušne zastali na barokových hodinách. Na prvý pohľad parádny kus. Práve bili. Ich zvoncová ozvena akoby oživovala a privolávala spomienky.
Pani Valéria vraví:
– Skúste si predstaviť túto izbu zariadenú kompletne a prepychovo. Originálne obrazy, štýlový nábytok, koberce, krištáľ... Moji rodičia na to mali a mali aj vkus. Pre nešťastný útek na Západ sa museli so všetkým rozlúčiť. Z tejto izby ostali iba tieto hodiny. A viete prečo? Mali šťastie. Boli práve v oprave. Otcovi na nich nesmierne záležalo. Dostal ich ako sobášny dar.
Potom rozprávala o svojom otcovi:
– Vo vedľajšej izbe mal svoju advokátsku kanceláriu. Pre vtedajšiu Bratislavu bol ako stvorený. Ovládal nemčinu, maďarčinu, konexie mal vo Viedni, Košiciach i Budapešti... a vyznal sa najmä v majetkovoprávnych vzťahoch. Práve o tieto kauzy bol po vojne enormný záujem. Klientelu si mohol vyberať. Ale po februári 1948 bolo všetkému koniec. Ocitol sa v akomsi družstve advokátov, kde sa cítil ako v zajatí. Tvrdil, že je tam zakázané myslieť a povolené iba dýchať a poslúchať. Odmietol ta chodiť. Stoj čo stoj chcel odísť na Západ. Cudziny sa nebál. Ako vojak, zajatec i legionár, precestoval hádam celý svet. Pobudol na Sibíri, v Číne, Amerike, po návrate hovoril perfektne po rusky i anglicky. Veril, že v cudzine sa nestratí. Ba žil v presvedčení, že sa domov čoskoro vrátime. Matke sa otec javil ako dokonalá osobnosť, ako zákon.
Mne sa útek nepozdával. V duchu som zúrila. V oktáve sa mi začínal akademický týždeň a na maturitu som sa dokonca tešila. Bola som vynikajúca žiačka, vedela som, že nemôžem zlyhať. Pritom som si nič neodpustila. Urobila som si špeciálny rozvrh hodín, v ktorom som mala voľné okienka aj na korzo, aj na klavír... aj na svoju prvú lásku.
Staršia sestra Darina študovala právo. O mesiac mala promovať. Tá sa v otcovi videla, chcela sa stať advokátkou a kráčať v jeho šľapajach. Žartom i vážne napodobňovala jeho rétoriku, ovládala jeho výstižné latinské sentencie, vyžívala sa v rímskom práve a neraz vedno riešili právne hlavolamy. Napriek tomu útekom nebola nadšená ani ona. Mala zmysel pre povinnosť i logiku. Najprv chcela mať v rukách diplom, a až potom kráčať po otcovej ceste do zasľúbenej krajiny, kde šťastie na advokátov priam prší.
Ibaže hlava rodiny videla situáciu inak ako jeho dcérenky. Vtedajší právny nihilizmus nepovažoval za prechodnú chorobu režimu, ale za zatarasenú cestu pre každý demokratický právny úkon. Hoci bol uznávaný odborník, ako bezpartajník nemal šancu uchytiť sa. A hoci už mal na krku päťdesiatku, rozhodol sa odísť. Mama sa neodvážila povedať nie.
JUDr. Körner pripravil útek precízne. Dohovorenou šifrou bola prestrihnutá snímka prevádzača. Otcov priateľ, takisto advokát, ktorému sa útek vydaril, ešte pred svojím odchodom mu odovzdal polovicu portrétnej snímky:
– Karol, ak ti tento chlapík ukáže druhú polovicu svojho portrétu, môžeš mu veriť, lebo úspešne previedol aj nás. Ale rátaj s tým, že prevádzač Vili lacný nie je. Žiada stotisíc za osobu.
– Ale toľko ja... sme predsa štyria!
– Aj on riskuje krk.
– Máš pravdu.
Prevádzač Vili nesklamal. Už o týždeň vyhľadal advokáta Körnera, a keď mu ukázal druhú polovicu portrétnej snímky, hneď sa aj spýtal:
– Takže kedy, pán doktor?
– Čo najskôr, priateľ môj.
– Ale polovica sa platí vopred.
– Áno, viem. Tu je obálka, prosím.
– Máme aj šťastie, pán doktor. Rieka Morava sa nám vybláznila už v apríli. Máj je aj môj šťastný mesiac. Ale pozor, nesmiete na seba ničím upozorniť. Nič nepredávajte. Helfnúť vám môžu aj moja sestra Beta a brat Rudo. Vedia, ako nenápadne vyniesť a skryť aj väčšie vecičky.
Pani Valéria vraví:
– Veci a vecičky stadeto odchádzali pod rúškom tmy aj bez ochotných pomocníkov. Najväčšmi som smútila za klavírom. Lúčila som sa s ním skoro celú noc. Preludovala som si Mozarta, Chopina i zopár našich ľudových. Klavír sme odniesli mojej učiteľke z konzervatória. Vzácnejšie obrazy a zopár šperkov sme si schovali u známych, valuty nám preniesol za hranice otcov kolega. To balenie mám stále pred očami. Rodičia vyberali vzácne originály z rámov, rolovali ich a ukladali medzi šatstvo. Pribúdali kufre, balíky... Keď som videla ten kopec batožín, až som sa zhrozila. Mama pre každého ušila dupľovaný pančuchový pás na telo, do ktorého sme si nastrkali ďalšie valuty a osobné doklady pre úrady za hranicami. Vari tri dni pred odchodom k nám vtrhli súrodenci prevádzača „zachraňovať“ majetok pred ŠTB. Z poloprázdnej izby boli očividne sklamaní. Náhlivo rolovali koberce, snímali lustre, balili porcelán, no pritom sa tvárili, že sa obetujú a riskujú hádam väčšmi než my.
Cesty do neznáma som sa hrozila. Aj matkiných zmätených príkazov:
– Vali, zoberieš si na seba to najlepšie, čo máš. Kostým, jarník a nenápadne aj zimník.
– Teraz, v máji? V takejto, prepytujem, garderóbe, mám nastúpiť do autobusu? Potom si môžem lístok kúpiť rovno do Pezinka!
Ešte predpoludním som ubzikla do školy. Chcela som sa aspoň pohľadom rozlúčiť s profkami, klasou a zaskočiť aj k dvom spolužiačkam. Tu, v tomto kúte izby som sa lúčila s učebnicami. Listovala som si v dejepise. Masaryk už bol prelepený a v učebnici slovenčiny už aj Novomeský. Slovenčinárka nás napriek tomu upozorňovala na eventuálnu maturitnú otázku práve o ňom: „Je to predsa exemplárny príklad pretvárky a zrady. Národu sa javil ako veľký básnik, komunista, intelektuál, davista a vykľul sa z neho buržoázny nacionalista!“
Clementisa môj otec poznal. Aj keď stál na druhej strane barikády, bol mu sympatický. Je to férový chlapík, vravieval. No mama nijakého komunistu za férového nepovažovala. Kto v jej očiach vyčaral Boha za Stalina, bol nielen neznaboh, ale aj všetkého schopný poblúdenec.
Do dediny blízo rieky Moravy cestovali oddelene. Za tmy sa stretli v poslednom domci pri Božej muke, kde ich už očakával a upokojoval Vili. Aj tak boli nervózni a ustráchaní. Podchvíľou sťahovali batohy, kontrolovali obsah kufrov, pevnejšie si sťahovali pásy s dokladmi. Utešovalo ich jedine to, že Vili bol pokojný. Ak je Vili pokojný, nemáme sa čoho obávať!
Prevádzač Vili aj v noci kráčal k hranici suverénne. Vedel, o ktorej sa menia hliadky, kedy a kde má prestrihnúť drôty na zátarase. Po namáhavej ceste cez oráčinu zastali. Vo chvíli, keď Vili vytiahol štikacie kliešte, Körnerovcov olízal kužeľ svetla a k nebu vyletela svetlica. Z tmy ktosi zreval:
– Stoj! Ruky hore!
Zastali, nemotorne dvíhali ruky aj s batožinou, pričom matka nahlas prosila Boha o pomoc.
– K zemi! Všetci na zem! – Darina sa nehodila do blata, tá si najprv pokľakla, ozvala sa streľba a vzápätí kŕčovité kvílenie lapených zbehov.
Keď nám povolili vstať, vrhla som sa do matkinho náručia. Za ruku sa jej držal i otec, no Darinky nebolo: Kde je? Kde sa nám podela? Matka vzlykavo do tmy vyvolávala:
– Darinka, vstaň, vstaň, moja... už môžeš vstať.
Darinka ležala obďaleč, ruky i tvár mala zaborené v blatistej oráčine. Matka si k nej pokľakla, no vtom sa priblížilo auto, osvietilo nás ďalšími reflektormi a zastalo. Vystúpila z neho zrejme šarža, lebo salutujúci hraničiar hrmel do noci aj za svojich troch druhov:
– Hlásim troch zajatých. Jedného muža a dve ženy. Jedna žena je mŕtva.
Matka pri mŕtvej Darinke zamdlela, otec sa pri mne zapotácal a ja som bola taká šokovaná, že som zabudla aj plakať. Až neskôr, keď som sa vyplakala, v hlave mi kadečo svitlo. Uvedomila som si, že prevádzač Vili kamsi zmizol. A nechýbal ani hraničiarom. Podnes neviem, či bol vtedy ešte prevádzačom, alebo už dávno agentom ŠtB.
Zaistenú rodinu odviedli na strážnicu, kde im odobrali batožinu, spísali formálnu zápisnicu a potom naládovali do auta. Až nadránom v zatuchnutej pivnici sa od dôležitého vojačika, ktorý ich na latrínu sprevádzal so samopalom, dozvedeli, že sú v Malackách, v zámku.
– Smrteľne vážne mi tvrdil, že U dvoch levov alebo v Justičnom paláci sa budeme mať určite lepšie, lebo tam sú latríny v cele.
Nemýlil sa. Latrína v cele bola. A mala som ju iba pre seba, lebo som sa ocitla na samotke. Keď v zámke zaštrkotal kľúč, musela som sa obrátiť tvárou k stene a hlásiť: Vyšetrovanec 823 sa hlási na cele 179!
Hoci som kričala, v duši mi bolo úzko. Raz som nevedela, kto mi stojí za chrbtom, či bachár, či eštebák, či mi oči zaviažu a odvedú na výsluch, alebo si zo mňa opäť urobia dobrý deň. Osemnásťročná gymnazistka, plná obáv a strachu, je na väzenské „žartíky“ ako stvorená. Ale dlho som hlúpou husičkou nebola. V susednej cele sa mi ozvala vincentka, sestra Perpetua. Hoci som si morzeovkou cez múr „na bodkách“ dokaličila prostredník a „na čiarkach“ celú dlaň, vyplatilo sa. Dozvedala som sa takmer všetko, čo som mala vedieť. Zašifrovanou hláškou mi zvestovala, že zúfalý otec, plný výčitiek, si podrezal žily. Netušil, neveril, že matka a ja žijeme. Ale žil aj otec. Verila som, že žije...
Perpetua ma pripravovala aj na výsluchy:
– Stále si študentka, stále si naivná. O politike nemáš potuchy, nerozumieš jej, a už vôbec nie otázkam vyšetrovateľa. Vali, daj si pozor na strach. Tvoj strach nesmú vidieť. Ani záchvev strachu!
– Strach som si odháňala Mozartovými sonátami a Chopinovými etudami. Stačilo mi kľaknúť si na zem a hrať a hrať, prstoklad si precvičovať na lavičke. Aby som načisto nezdrevenela, stvorila som si aj loptu. Vďaka sólo latríne som mala bohatý prídel toaletného papiera. Nadžgala som si ho do ponožky a už lopta i Valéria skákali. Aj moja hlava bola v kondícii. Zrejme aj vďaka príprave na maturitu som si vedela zarecitovať hádam tucet básní a veršov. Po večeroch poézie nasledovali cudzie jazyky. Bez slovníka, bez ceruzky, iba tak z voleja som preložila do ruštiny internacionálu, ba aj Otčenáš. Vali, vedela by si to preložiť aj do latiny? Nie, internacionála mi nešla. Ale Otčenáš som zdolala hravo. Veršíky v hlave som si prekladala do nemčiny. Tie moje najmilšie od Kraska do francúzštiny. Chvíľami som však bola bezradná, lebo pri repetíciách sa mi raz kamsi vyparil rým, raz rytmus... zavše aj slová. A už bolo po preklade. Mojou jedinou prekladovou istotou bol väzenský poriadok, pripevnený na dverách. Ešte aj dnes ho viem naspamäť v troch jazykoch.
Najťažšie chvíle prežívala v Leopoldove, kde o rodičoch nevedela. Ešte aj na výsluchy ju odvádzali s uterákom na očiach. Vyškolená však vedela, že ak na väzenskom dvore spustia cirkulárku a na chodbách zahučia reproduktory s pesničkami Janky Guzovej, zasa kohosi kruto vyšetrujú.
Spomína:
– Pri mne sa striedali traja vyšetrovatelia. Hoci každý bol iný, ba jeden ma chcel aj oblapávať a bozkávať, sledovali to isté: Absolútne priznanie a dokázanie otcovej vlastizrady.
– Kto zorganizoval útek?
– Koho máte na Západe?
Po nespočetných výsluchoch si nevedela predstaviť súd. Aby zachránila otca a pomohla aj matke, už pri vyšetrovaniach a potom aj na súde jednostaj tvrdila, že útek spískala sestra: A pomáhala som jej najmä ja!
Na súde sa s jej hláškami ironicky pohrával prokurátor:
– Verím vám, obžalovaná, verím. Vy so sestrou ste mali svojich rodičov pod palcom.
Pojednávanie bolo fraškou. Bezbranný bol aj taký borec ako advokát Körner. Keď prokurátor konštatoval, že je vlastizradca, naivne sa bránil:
– Nie, to nie, prosím. Nikoho som nezradil. Ani o ničom tajnom či utajenom neviem.
– Vy ani náhodou neviete, kde je v Bratislave pošta?
– Áno, to viem.
– A čo tak telefónna centrála? Viete, kde je?
– Áno, to áno... ale...
– Chcete mi nahovoriť, že by ste triednemu nepriateľovi neprezradili, kde je pošta a ďalšie strategické ciele? Rozhodli ste sa predsa ujsť, zradiť vlasť.
JUDr. Körnera odsúdili na dvanásť rokov, jeho manželku na päť a Valériu na tri roky.
Valéria okúsila Leopoldov, Ilavu, ženskú väznicu v Rimavskej Sobote a nakoniec tábor v Sučanoch, kde pracovala v tehelni. Aby som jej uveril, odišla k vitríne, vybrala z nej hnedastú bábiku a vraví:
– Takto vyzerá moja figúrka pre šťastie. Je z hliny. Vypálili ju špeciálne pre mňa. Aj tento krčiažtek a tanierik. Čo myslíte, prečo som dostávala toľko darčekov? Lebo jediná som nikdy nedostala od rodiny ani darček, ani balíček. Nemala som ani návštevu. Iba raz do mesiaca som smela mame alebo otcovi napísať tridsať riadkov. Otec smel písať iba raz za dva mesiace. Chudáčik, o čom mal písať? O utrpení? O výčitkách vo svojom svedomí? Okúsil pätoro väzníc. Umrel nám roku 1954 v Mírove, keď ja som už bola na slobode.
Najšťastnejšiu chvíľu som prežívala, keď do Sučian preložili aj moju mamu. Božinku, ako sme sa vyobjímali!
Z noci na ráno sa objímali aj kriminálničky, lebo umrel Gottwald a Zápotocký rozdával milosť. Amnestované kurvy a zlodejky urobili v staničnej krčme také rodeo slobody, aké tam dovtedy nezažili.
Keď mi mamu odlifrovali kamsi k Ašu, primkla sa ku mne teta Magda. Tiež prípad! Rodinu vysťahovali v Akcii B z Bratislavy. Mira, jej syna, nechali slobodne drieť v kameňolome, no matku zašili. Mali aj dôvod. V byte našli zopár kúskov zlomkového zlata, ktoré si u nej skryli jej rodičia, zlatníci. Keďže sa jej ruka triasla, viackrát ma poprosila napísať v jej mene synovi lístok. Osvedčila som sa. Medzi riadkami som si s Mirom písala i ja.
Konečne prepustili aj Valériu. Vedno s civilom dostala aj obálku, v ktorej mala tritisíc zarobených korún. Aj vďaka tomu som sa cítila ako normálny civil... voľný, slobodný, rovnocenný človek. Ale už vo vlaku som sa spytovala sama seba: A čo doma? Dievča, máš ty nejaký domov? Máš blízkeho človeka?
Bývala som v pivničnej izbe a chodievala som aj k tomuto nášmu domu. Vojsť som sa však neodvážila. Raz som pri bráne aj trikrát zazvonila, no okamžite som zbabelo ušla. Vari po mesiaci som sa odvážila vkročiť do školy. Na chodbe som zbadala ruštinárku. Spozná ma ešte?
– Pani profesorka, ja som...
– Preboha, Valéria! Čo tu robíš? Ty sa odvažuješ vkročiť do tejto školy? Vieš, aké ťažkosti si nám vtedy vyrobila? Kvôli tebe sme museli z výkladu zobrať aj tablo!
– Nechcela som, prepáčte. Ale teraz... keď som si trest odpykala, chcem sa iba opýtať, či by som nemohla dodatočne zmaturovať.
– Čože?!
– Oktávu som predsa skončila, a nie zle. Trest mi vymazali. Občiansky preukaz mám ako nový, čistý.
– Čuš, preboha čuš! Premýšľaj, o čom hovoríš, čo žiadaš. Pokiaľ ide o mňa, ja s tebou maturovať odmietam. Odmietam zhovárať sa s tebou o maturite. Nestretla som ťa, nevidela!
Zamestnala sa v Tesle ako sekretárka. Podnik mal slobodáreň, jedáleň... A keď sa presvedčila, že poprijímal tucty takých ako ona, bola spokojnejšia. Hádam každý druhý robotník bol „bývalý“. Bývalý advokát, prokurista, dentista, a najmä bývalý živnostník. Keď raz po fajronte bývalý holič mydlil pri baraku bývalého hodinára, ten spoza peny na ňu zvolal:
– Slečna, nie ste náhodou Körnerová?
– Náhodou som, prečo?
– Márnosť, vraj prečo! Roky opatrujem vaše hodiny, mocujem sa s nimi, odháňam kupcov... a keď sa objaví majiteľ, nejaví záujem. Slečinka, kde ste boli toľký čas?
Lež v Tesle nedriemali ani tajní. Zhovorčivú slečinku z ničoho nič preložili do laboratória, kde umývala banky a fľaštičky. Ale umývala aj kancelárie a drhla schody, lebo koruny potrebovala aj pre rodičov. Posielala im balíčky s čajom, kávou, hrozienkami, vlievala do nich nádej, hoci sama zaspala v čakárni pred ordináciou, ktorú neskoro večer po šichte umývala.
– Hľadám ťa už dva týždne, prihovára sa jej neznámy, na prvý pohľad bojazlivý mládenec, čosi jej aj náramne zložito vysvetľuje, no keďže Valéria nič nechápe, chlapec sa osmelí, podá jej ruku a predstaví sa:
– Som Miro, ten z kameňolomu. Písala si mi úžasné listy!
Valéria sa mu za kompliment poďakovala, no keď sa ho spýtala, čo momentálne robí, sklopil oči a vraví:
– Nerobím, nemám nič, ani bývanie ani robotu. A dokopy nič neviem. Mám štyri semestre ekonómie a taký kádrový posudok, že nemám šancu ani na pomocného skladníka v Tesle.
– Tak potom sme na tom rovnako, Mirko môj. Ale helfnúť ti môžem. Môžeme skúsiť chvíľu to aj spolu ťahať. Dúfam, že makať vieš, keď si robil v lome.
– Si úžasná, Vali. Presne to som si želal počuť. Ľúbim ťa!
– Pribrzdi, Mirko, pribrzdi. Vidíme sa sotva tridsať minút.
Pretĺkali sa po podnájmoch, raz spolu, raz oddelene, no zakaždým sa smiali, keď prevlačovali v plachte zabalené barokové hodiny. Mali s nimi večné trampoty. Keď sa po roku brali, ich matere a vdovy – niekdajšie väzenkyne – sa držali za ruky, aby neuletelo šťastie ani im, ani deťom. Pani Körnerová im vedno s požehnaním vraví:
– Mirko, Valika, tieto barokové hodiny máte odo mňa ako sobášny dar.
Valéria ani ako matka nezabúdala na svoju maturitu. Veď bez nej sa nemohla ani primerane uplatniť. Hoci mala už dve deti, rok čo rok brnkala na nervy školskému odboru:
– Súdruh inšpektor, tuhľa mám doklad, že svoju prvú žiadosť o povolenie zmaturovať som si podala pred desiatimi rokmi. Bola som na dne, no zmaturovať som chcela. A som tu opäť, opäť s novou žiadosťou, s novým kolkom, ale aj s otázkou z očí do očí: Akým právom nesmiem maturovať?! Tu mám vysvedčenie z oktávy. Tu mám oficiálny výmaz trestu. Čo ešte potrebujete? Dôkaz, že som panna a zároveň matka týchto dvoch detí?
– Bez irónie, mamička, skromnejšie. I ja viem svoje. Skúsme operovať pravdou. Lebo tá je iba jedna. Nedorozumenie je v tom, že vy máte jedno vysvedčenie z oktávy a ja druhé. Prosím, tiež je na vaše meno. Alebo ide o druhú Valériu Körnerovú?
– To nie je možné! Čo je to za falzifikát?!
– Ako vidíte, originál! Dokonca z triedneho výkazu. Hemží sa vám to tu dostatočnými... a máte aj trojku z mravov!
– Trojku z mravov? Dovolíte? Ale prečo je potom moje vysvedčenie iné? Niet v ňom jedinej dostatočnej, ani trojky z mravov.
– Lebo na mimoriadnej konferencii vám známky o stupeň-dva zhoršili. Pre mňa je tento doklad oficiálny. Boli ste predsa odsúdená, trestaná!
– Boli, boli... čo všetko bolo. Vám naozaj nestačí, môj posledný doklad, oficiálny výmaz trestu a čistý register?
Keď neodpovedal, buchla dverami a odišla. O tri dni dostala telegram, aby sa dostavila na maturitnú písomnú skúšku do dievčenského gymnázia.
– Mala som dvadsaťdeväť rokov. Keď som vošla do triedy, maturantky sa ma preľakli. Nazdali sa, že som nová profka alebo externý cerberos, vyslaný školstvom ustrážiť serióznosť skúšok. Keď som sa inteligentným dievčatám predstavila ako nádejná externistka, ktorá nemá potuchy, o čom môžeme písať písomku zo slovenčiny, boli ku mne milé. Susedka v lavici si vyhrnula sukňu a ponúkla mi k nahliadnutiu svoje ťaháky. Na ľavom stehne mala MORÁLNY KÓDEX KOMUNIZMU a na pravom stehne OSTROV SLOBODY – KUBA.
Pani magistra Valéria sa usmiala a vraví:
– Zmaturovala som na doby. Ba neskôr už ako ostrieľaná externistka som zdolala aj vysokú školu. Aj to vám poviem, čo sa dialo krátko po nežnom prevrate. Keď som na tento dom nestihla ani pomyslieť, prichádzali za mnou nenápadní preochotní mládenci v dlhých tmavých kabátoch, ksichtiaci sa ako dobrodinci, ktorí mi stoj-čo stoj chceli pomôcť. A viete ako? Chceli odkúpiť tento dom. Mimoriadne výhodne pre mňa.
Reštitúcia prebehla bez ťažkostí. Bola som predsa jediný žijúci potomok Körnerovcov. Krátko pred sťahovaním do môjho domu mi umrel manžel, takže aj s týmito hodinami som sa už trápila sama. Vidíte, idú, stále idú, občas bijú... žijú. Ba niekedy sa mi zazdá, že je v nich zakliate aj politikum čias a režimu, ktoré som vďaka Bohu prežila.
