Vyhľadávanie
Obor
Ráno som sa zobudil a bol som dvakrát taký veľký a silný ako doteraz. Pyžamo mi bolo malé, papuče mi boli malé, a keď som vchádzal do kúpeľne, musel som sa zohnúť... Veď ona túžila po tom, aby mala veľkého, vysokého muža, neviem, prečo bola taká prekvapená, keď ma v kúpeľni zbadala... Deti chceli veľkého, silného otca, susedia chceli mať poriadneho suseda. Neviem, prečo ich moja výška udivila.
Pozrel som sa v zrkadle sám sebe do očí a uvedomil som si, že pre mňa to je tiež dosť nezvyčajná a nečakaná novota.
- Ale veď som po tom predsa túžil a teraz sa mi to splnilo, - pomyslel som si.
Otvoril som skriňu a všetky svoje malinké šatôčky som povyhadzoval do smetí. Rozlámal som aj svoju maličkú postieľku a roztiahol som si na dlážku niekoľko desiatok matracov.
Išiel som do obchodu a kúpil som desať chlebov, dvadsať kurčiat, tridsať kíl syrov a sedemdesiat fliaš francúzskeho vína.
Chodil som po meste a hľadal veľký dom, všade mali na sklade len také malé, sopľavé domčúriky. Napísal som tete Barbore do Nitry, že už nie som žiaden jej malinký bubáčik, ale pokojne ma vo svojich pozdravoch z kúpeľov môže nazývať hoci Elefant. Chobotom som láskavo navlhčil lem obálky, zalepil a obrovskou nohou som pridlávil známku.
Keď som išiel na poštu, vánkom mi ušiel jeden vlas a zhodil polovicu trojposchodovej pošty. Zmätení ľudia, čo práve boli v budove, na mňa povyskakovali, zachytili sa na mojich ušiach, traja sa usalašili na hlave a siedmi si ľahli do ucha. Keď som vyšiel zo zbúraniska, nechceli zo mňa povyskakovať, držali sa ma ako čert kliešťa a smiali sa a smiali, radovali. Razom bola zo mňa pouličná atrakcia. A keď som sa vrútil do vody jazera Zlatých pieskov, blázniví ľudia sa donaha povyzliekali a poskákali do vody. Niektorí z nich pritom tak radostne vykrikovali a rehotali sa, že si poriadne logli vody, skoro sa zadusili. V duchu som sa tešil, tak vám treba, tak vám treba, „piňďulíkovia"... Niektorí sa premenili na pstruh a niektoré dámy na priateľské žaby. Zdalo sa, že som im dosť zmenil život.
Vyšiel som z jazera a v stánku som si kúpil len dvadsať malých pív. Povedal som si, že nemôžem veľa piť, opijem sa a zrútim polovicu mesta.
Napriek tomu mi oťaželi oči a zadriemal som. Zobudil som sa možno na druhý deň a bol som celý zaborený v piesku. Videl som, ako sa pri mne obrovský mravec, vo veľkosti človeka, trápi s nejakým mamutím vajíčkom. Chcel si ho vyhodiť na chrbát a stále a stále mu padalo. Náhlivo som pribehol k nemu a pridržal som mu vajce, aby mu zostalo na chrbte. Až potom, keď som mu pomohol, sa s ním mohol konečne pohnúť ďalej. Mravec vo veľkosti človeka na mňa škaredo pozrel, ani mi len nepoďakoval. No, ani mi len nepoďakoval.
O chvíľu stála pri mne obria noha. Zľakol som sa. Obria noha sa zodvihla a skoro ma rozpučila. Mrštným skokom som sa stihol uhnúť. Život je premenlivý. Uvidíme, čo sa bude diať ďalej.
Hortenzia
Premenil som sa na nábytok. Na nábytok ozajstný, dobový. Zostal som stáť nemý od úžasu a doteraz mlčím, lebo inak to nejde. Je to neskutočné, nikdy by som nebol povedal, že existuje niečo také, môžem robiť, čo chcem, stále tu stojím a mlčím a oni, tí ostatní, si chodia, sedia, ležia...
Každý deň do izby, kde už asi naveky stojím a mlčím, chodí slúžtička Hortenzia utierať zo mňa prach. Mladučká a chutná Hortenzia. Ako som ju nevinnú predtým mučil, ako som jej ubližoval. Keď sa skláňala a stierala z mojich terajších druhov prach, chytal som ju všade a za všetko, keď sa do výšin naťahovala, aby zotrela špinu z mlčanlivého obrazu, ja som nemravne využíval jej bezmocnosť a využíval všetko, čo skrývali pod sebou jej čierne šaty.
Ona sa vždy za to na mňa sťažovala, každý môj dotyk prežívala, akoby som ju načisto zneuctil a ponížil do akejsi kategórie ľudí, čo už všetko naveky stratili.
Úbohá Hortenzia, ako som ťa ponižoval, ničil, trápil a ty jediná si teraz so mnou, ty jediná sa ma teraz dotýkaš, ty jediná sa mnou zaoberáš, ty jediná čosi odo mňa chceš, ty jediná si zo mňa nerobíš len bezduchého sluhu, čo musí všetko zniesť a pretrpieť.
Hortenzia, prečo si sa nestala mojou ženou? Prečo som sa ti neodmenil za tvoju prítomnosť aspoň tým, že by som ťa zobral niekam inam, že by si spoznala aj iných ľudí, aj iný svet.
Hortenzia, mohla si byť iná, mohla si inak dopadnúť. Keby si predtým bola mojou, ešte viacej by si ma teraz cítila, chápala. Hortenzia, preboha, veď ja som mohol zostať človekom.
Hortenzia drahá, koho to sem vedieš? Kto to je? Koho si si to našla? Veď je to dieťa, chlapec, čo s ním chceš? Chceš ho ukryť do svojej samoty? Chceš ho zavrieť pred svetom? To je ale nápad!... Hortenzia, ty máš dieťa? Nikdy si sa nám s tým nezdôverila. Hortenzia, prečo? Prečo si mlčala? Mohli sme ti pomôcť, boli by sme na teba lepší, všeličo mohlo byť inak. Nerozumiem. Chuderka, ty si sa nás bála. Bála si sa najmä mojich úsmeškov a tej mojej radosti z tvojho poníženia. Toto nedorozumenie ťa stálo veľa.
Hortenzia, ty už dnes odchádzaš? Prečo sa zrazu tak ponáhľaš?... Áno, chápem, aj doma je toho dosť... V poriadku, Hortenzia... Dovidenia. A vráť sa, zajtra nemeškaj...
Hortenzia, nechala si si tu toho chlapca! Hortenzia, veď on za tmy domov netrafí. Hortenzia, čo ak sa mu cestou niečo prihodí?... Do smrti si to budeš vyčítať! Hortenzia!...
Chlapče, čo pozeráš, nevidel si ešte nábytok? U vás doma asi iný straší, však?... A tiež asi toľko narieka... Chlapče, niekoho mi pripomínaš, niekomu akoby si z oka vypadol... Tie oči, ústa a ten nos... Uši ti takisto odstávajú ako vtedy tomu... Možno sme sa už niekde videli, niekde v inom svete alebo storočí... Kto to už dnes vie, keď sa to všetko dá tak pomotať. Chlapče, veď aj ja som mal takú farbu očí, ha, ha, ha, áno, aj mne v tvojom veku oči tak iskrili...
Aj ja som v detstve škriabal klincom po laku. Často som mal z toho doma peklo... Áu, chlapče, veď to bolí!... Prestaň, priateľ, počuješ?! Zahoď ten klinec!... Hortenzia, kde si?! Zober preč toho chlapca!... Hortenzia! Hortenzia! Prečo si mi to nepovedala?... Hortenzia!... Chlapče, neškriab, prestaň, čo si to dovoľuješ?! Ty nevďačník!... Ty lotor!... Ty odľud!... Preboha, synu, synu, na čo ti je sekera?!
