Ukážka z diela

Morálne pohodlie

PORUŠENÝ RAJ
(Kaštieľ na samote...)
 
I.
DOBRÁ SPOLOČNOSŤ
 

1
Po dlhých zimných dňoch, plných praskania uvoľnených trámov povál a šramotu zle zamknutých dvier, ktoré, nepripúšťajúc inú alternatívu, zamykala sestra Alžbeta vždy koncom jesene, aby nadobudla pocit istoty, že prázdnotu mrazivých mesiacov zimy strávime v hlbokom tranze sebakoncentrácie, nastalo obdobie odmäku, sprevádzané štebotaním a švitorením sýkoriek, červienok a lastovičiek, krákaním našuchorených vrán v korunách ovocných stromov a bujnením jarného slnka. Z izieb kaštieľa sa vyparovalo usadené ticho neznesiteľne bolestnej izolácie, ktorou nás sestra chcela vyprovokovať k ponoru do mlčanlivých náboženských meditácií: park ožíval tisícami larvičiek cikád, hubovitých puzdierok modliviek, pandráv roháčov v práchnivejúcich stromoch..., a kmitavými pohybmi slizkých chvostov jašteričiek. Dni sa predlžovali ako ruka stvoriteľa a obrovská železná brána ohrady, ktorej tabuizovanú existenciu strážili prísne zákazy premýšľať o nej, vŕzgala v neprirodzených tóninách... Život ožil...
Prvá sa do tejto metamorfózy ročného prezliekania prebudila Ina, plavovlasá a detsky svieža, s vrkočom dlhším o štyri mesiace zimného spánku. Hladná a abstinenciou telesných stykov o čosi zdržanlivejšia, iba v čipkovanom župane, cez ktorý presvitali vábničky jej mladého, štíhleho tela, drobné špicaté kozičky a pohlavie nežne cudné – akoby bola dcérou Japonky, zostupovala opatrne, preciťujúc každý krôčik a ľahko sa končekmi prstov pridŕžajúc vyrezávaného zábradlia, po starom vŕzgajúcom schodisku zo svojej podkrovnej komnaty, kde uschovávala v prísnej tajnosti niekoľko dômyselných vibrátorov ako svojský protest, ktorým dávala mat nezmyselným nariadeniam sestry Alžbety. Prešla chodbou pre neexistujúci personál a pästičkami zabúchala na moje nezamknuté dvere... Neviem, či som ešte sníval, alebo mala skutočne strieborné viečka, keď sa studenými prstami dotkla môjho zaroseného čela a so zvonivým chichotom a perami takými vlhkými, až to vyrážalo dych, mi celkom pri uchu pošepkala: – Gabriel, miláčik, ste slobodný... Prebuďte sa, zima zomrela. Je marec! Jar...! Jar...!
Vesmír zosladol... Dych perál zajasal. Aj hodváb bol zrazu ako vánok... Ako gesto vzdychu...
Pri pohľade na drobnú Ininu medzierku, keď sa mi obrátila chrbtom a energicky otvárala pavučinami zamrežované okná, som bol prinútený predstierať malátnosť z dlhého spánku; pretieral som si oči a nasilu zíval, aby ma nevysmiala za náhle prebudenie neslušnej žiadostivosti, ktorá nemohla ujsť pozornosti, šik...
Pravdepodobne nie je vhodné zmieňovať sa o tom, ale musím...! Miloval som ju...!!! Stačila kradmá myšlienka na ňu, citlivá nížina, vysoká výšina, čokoľvek, čo nejako súviselo s jej bytím a srdce sa mi rozbúchalo, rozbúšilo, zdivelo, srdce sa mi rozbľabotalo od nekonečnej blaženosti, zapišťalo pocitom vďaky k božstvám, ktorým nikdy nebudem môcť byť dostatočne zaviazaný za prekrásny, skvostný zázrak jej zrodu. Počúval som, ako sa jej ľahké krôčiky strácajú v útrobách kaštieľa... A zadržiaval vzlyk...