Vyhľadávanie
Dieťa času
úryvok zo zbierky poviedok More. Love. Čajky (2014)
Ďodi Molek sa totálne zbláznil, len čo sa mu to dostalo do uší. V Japonsku sa vraj kvôli piesni na koncertoch strieľajú ľudia. Ďoďi počul. U kamaráta na kotúčaku. Prekotúčakovali dve noci. Fungel nová nahrávka. Dieťa času sa to volá.
„Zomreš aj ty, jaká pésnička!“ povie Ďoďi a malá Žuži sa rozplače. Chytí sa za veľké červené uši a utečie preč. Nechce zomrieť. Nesmie počuť ani tón z takej pesničky.
„Pukne ti život!
Ďoďi sa na mňa zacerí svojim štrbavým úsmevom a spoza jeho chrbta mi rovnako hnusne do očí pichá vyškerené slnko. Drží v ruke fľaškové pivo a spokojne vykračuje uličkou okolo Minicukrárne. Vo vydratých, a na prasknutie zúžených rifliach škrtajú o zem nožičky ako zápalky. Pred vchodom do Luxoru sa Ďoďi zastaví. Pritlačí si hrdlo zelenej fľaše na oko, zamračí sa, zavrčí a – pivo je otvorené. Zubatý vrchnák prilepený na Ďoďiho viečku sa smeje ako to slnko a Ďoďi s ním. Podám mu na otvorenie svoje pivo. Ďoďi zavrčí ešte raz. Napijeme sa.
Ďoďi vie, prečo vyberá vždy zelenú. Zo zelenej fľaše chutí najlepšie. Nie ako z hnedej. Táka farba dodá mätovú sviežosť aj teplým vyvetraným patokom jak Cassovar z Luxoru oproti.
A keď budeme dobrí, Ďoďiho čaja Tigrica nám všetkým večer ukáže cicky.
„Dyk on, nová džiska!“ Pohľad mu padne na moju riflovú bundu. „Žičaj!“
Neochotne sa zobliekam a podávam čerstvý dar od mamy. Z tuzexovej predajne so zahraničným tovarom, do akých má Ďoďi a jemu podobní vstup zakázaný. Zatrepe bundou vo vzduchu ako zdrapom vreca a prečíta nahlas štítok na vnútornej strane.
„Co za bászmeg? Mustang!“
Natiahne si sýtomodrú riflovinu na seba, vyhrnie rukávy a odkryje vybíjané kožené náramky na zápästiach. Plecia vystrčí dopredu, rozpriahne ruky do strán. Zatne päste.
„Pozorte všetci!“
Moja bunda na Ďoďim vyzerá naozaj perfektne. Ale ani na mne nepôsobila najhoršie. Horšie už bude presvedčiť o tom aj Ďoďiho. Keď vycerí tesáky a zazrie, jeho úzke divošské oči režú do tela ako orientálne meče, šašky a kilidže. Poviem mu zajtra. Alebo najbližšie, keď bude mať lepšiu náladu. Nesrší mu teraz z tváre nič dobré. Alebo po výplate. Jednoducho, keď príde vhodnejší čas. Môj čas. Môj čas príde.
Ďoďi má teraz svoju Tigricu, mačku šelmovitú, čalafintu, ako sám hovorí, novú ľubňu odkiaľsi zo sídliska. Na noc dnes idú k nej na byt, do paneláku, rodičia odišli na víkend na chatu, takže sa dvojica so mnou narýchlo rozlúči a ja zostanem stáť pod pouličnou lampou sám.
V nočnej tmavej ulici je ticho. Predstavím si voňavý útulný panelákový byt s mäkkými kobercami a lesknúcim sa umakartom. A potom si vybavím dopukané obkladačky v našej kúpeľni, pavučiny visiace pod stropom, kam nedočiahne rebrík, ozrutné potemnené miestnosti a v nich ja, odkázaný sám na seba a svoju samotu.
Ďoďi si odhrnie z čela dlhé mastné vlasy. Nasadí si na hlavu šiltovku, vlastnoručne pozošívanú z džínsových odstrižkov, skryje pod ňou blikajúce oči.
„Ženy, traste sa! Železný muž ide od lesa!“
Hrmoce hlasom, mračí sa a zazerá, ale ani svojím zanedbaným výzorom nevyzerá nijak nebezpečne. Na tvári zarastá len miestami, a hoci už dosiahol vek dospelosti, vyzerá stále skôr ako sopliak. Namiesto sopľov pod nosom strapaté mládenecké fúziky.
Ďoďi je najmenší v šírom okolí, ale v uliciach Starého mesta je pán, a pekne veľký. A doma je najväčší úplne zo všetkých. Jeho starší brat Tibike je od Ďoďiho nižší o hlavu, no a najstarší Piťu, ten je malý ako päťročné decko. Ale bordel dokáže robiť v nadľudských rozmeroch. Ďoďi rozprával. Doma u nich som bol raz v živote, síce som sa nezľakol, ako ma Ďoďi vopred varoval, ale diera vybúraná v stene na mňa urobila dojem. O jej pôvode bližšie informácie nemám, môj hostiteľ spomínal čosi o bengálskom tigrovi, fľaši toluénu, veľkom tresku, no a potom už len čosi o tej diere a o tom, ako skočil z obývačky do kuchyne rovno cez stenu, hlavou proti múru, ale teraz neviem presne, či tiger alebo sám Ďoďi.
„To si nevšímaj!“ Privrie skromne oči. Nahlas sa zasmeje. „More. Naša rodina, to samí debili!“
Zato k čiernej starene v kúte sa správa ako k penzionovanej svätici.
„Aňu, aňuke! Infúziu mám!“
Natešene zamáva fľašou džinu pred kalnými očami vzdychajúcej ženy.
„Dyk-dyk-dyk!“
V škole potom pred celou triedou opakujem po Ďoďim, akurát že všetko ešte pekne preženiem. Som tiger, som múr, som diera. Hovorím. Môj čas príde. Vyrastiem a budem môcť robiť, čo len chcem. Keď budem veľký, chcem byť malý jak Ďoďi.
