Vyhľadávanie
V redakcii stroskotaného Kultúrneho života som si pripadal ako na cintoríne, lebo tam stále prúdili čitatelia a nosili nám kvety, dávali nám kytice, baby slzili. Prichádzali aj naši spolupracovníci: Milan Rúfus, Milan Lasica, Julo Satinský... Vtedy, keď už ma to celé otravovalo, som sa raz Lasicu spýtal, či nemajú pre mňa nejaké miesto v divadle. No a Lasica povedal: „To by šlo. Dramaturg. Julo to robí len tak, ani plat mu za to nejde, ja sa spýtam.“ Asi o týždeň prišiel za mnou a povedal mi: „Mám pre teba lepšie miesto. Potrebujeme riaditeľa!“ Tak som sa trochu zdesil, ale potom som si povedal, že to aj tak nikto neschváli.
Na divadelnom oddelení na ministerstve sedela vtedy Milka Štercová, Lasicova spolužiačka, kamarátka toho a hentoho. Držala ochrannú ruku nad divadlami, pokiaľ to len šlo. Hneď sa nadchla, že by to bolo skvelé a začala na tom pracovať. Myslel som, že je to nereálne, že budem rád, ak budem aspoň dramaturgom.
Všetci sme to vlastne považovali vyslovene za dobrý vtip. Po toľkých rokoch kádrovej neexistencie a neplnohodnotnosti sa mi zdalo vylúčené, že by som sa mohol stať riaditeľom. A tak sme okolo toho žartovali. Napríklad Milan Lasica vyhlásil, že mu rozhodne musím zvýšiť plat aspoň o 50 korún, aby bolo vidno, že on je lepší herec než Satinský. Potom sa začali objavovať aj chlapci z formujúcej sa mladej činohry. Tak som sa zoznámil ešte s Milanom Labudom, Stanom Dančiakom, s Paľkom Mikulíkom, chodil za mnou aj Peter Mikulík ako jedna z budúcich určujúcich hláv a vedúcich osobností Divadla na Korze.
Spolu sme vymýšľali fantastické riaditeľské výnosy. Čo nariadim, čo nakážem, aké móresy tam zavedieme. Výborne sme sa zabávali. Žili sme v náhradnom svete, ktorý sme si vyfantazírovali, a dokonca, keď som musel uvoľniť nejaké miesto v budove, lebo naša redakcia už vlastne neexistovala, Peter Mikulík, Dančiak, Labuda a ešte ktosi mi pomáhali presúvať stoly. Už tam vládla taká priateľsko-rodinná atmosféra. No stále to zostávalo v polohe žartovania.
Jedného dňa mi potom priniesli interný bulletin, čo vydávali pre pracovníkov divadiel, a tam bolo napísané, že povereník kultúry vymenoval za riaditeľa Divadelného štúdia Kornela Földváriho. Čierne na bielom. V tom okamihu som pochopil, že sranda sa skončila. A začala sa tvrdá realita.
Začal som teda fungovať v Divadle na Korze. Nemal som veľa dôvodov byť skeptický a pochybovať, pretože som sa dostal do zaujímavého prostredia, kde sa mal odohrať asi najkrajší rok môjho života. Kolektív bol zhruba o desať rokov mladší odo mňa, čiže vyslovene mladí ľudia, ktorí mali svoje ideály, predstavu, čo chcú dosiahnuť, a snažili sa obetovať tomu všetko. A teda nielen rozprávali, ale aj veľa pracovali.
Zastrešujúca organizácia Divadla na Korze sa volala Divadelné štúdio. To pozostávalo z troch súborov – Lasica a Satinský, mladá činohra a, čo znie dnes neuveriteľne, kapela Prúdy. Prúdy boli tretím súborom a priamo v divadle nekoncertovali, bola by to v miestnosti pre sto ľudí škoda, keďže zapĺňali celé amfiteátre. Občas ale hrali ako sprievodná kapela Lasicu a Satinského, pretože tým dvom emigroval v podstate kompletný Tradicionál.
Lasica a Satinský tvorili už zabehaný súbor. Mali za sebou dve profesionálne premiéry, z toho veľmi vtipný Večer pre dvoch, pri ktorom bolo vidno, že nastupuje niečo celkom nové. Na Slovensku a možno aj v celej strednej Európe. Prelomové, nevídané a v novom prostredí.
Ohromne ma prekvapilo formovanie mladej činohry, ktorá, samozrejme, s príznačnou skromnosťou sopliakov, siahla hneď po vrcholkoch svetovej drámy. Nezačala Ivanom Stodolom, ale rovno Beckettom a nacvičila Čakanie na Godota. Bolo to pozoruhodné predstavenie, pretože Beckettove postavy sú beznádejní starí stroskotanci, vekom aj skúsenosťami, i v symbolických rovinách, a táto mládež to hrala úplne realisticky. Keď napríklad Labuda predvádzal, ako ho tlačia bagandže, vyznelo to komicky a súčasne z toho sálala beckettovská beznádej a absurdita. Práve mladosť, švih a neošúchanosť umocňovali to, čo chcel Beckett povedať, hoci na to občas išli aj popretím jeho rezignovaných polôh. Možno práve tou dynamikou a aktívnosťou o to výraznejšie stroskotávali a väčšmi sa dostávali na dno. Kritiky boli napospol veľmi pozitívne, priam nadšené, pokiaľ si s tým kritici vedeli rady a pokiaľ radšej nemlčali.
Lasica a Satinský v roku 1969 spravili perfektné predstavenie Radostná správa pre všetkých, ktorí majú starosti s mechúrom. Premiéra mala byť tri týždne po mojom nástupe, aj sme ju avizovali v januárovom programe. Týždeň pred premiérou prišiel za mnou Julo Satinský a povedal mi: „Korny, prišiel som ťa v mene nášho kolektívu upokojiť, už sme to začali písať.“ Na plagáte sme teda premiéru museli prelepiť, namiesto nej šla repríza iného predstavenia. Samozrejme ma to nepotešilo, hoci to nie je cudzie môjmu dodržiavaniu termínov. Myslím si totiž, že v umení sa ozaj nedá plánovať tak, že keď sme sa dohodli, že to pôjde 13. marca, tak toho 13. marca to musí ísť, nech aj úplne nehotové a aj keby si herci mali na javisku v nových nevyskúšaných rolách zlámať nohy. Myslím si, že umenie musí byť predovšetkým perfektné, až potom sa naň môže začať vzťahovať kalendár.
Predstavenie sme premiérovali až prvého apríla. A stala sa z toho najostrejšia hra Lasicu a Satinského. Nebola politická v zmysle nejakých konkrétnych narážok, to tí dvaja nikdy nerobili, a v tom je práve ich sila, že ukazovali súčasnosť cez normálne ľudské alebo priam nadčasové vtipy, poznámky, formulácie, ktoré sa nevzťahovali na istú presnú realitu, no dokonale ju postihovali. Tou širšou platnosťou, tým všeľudským. Radostná správa je vyjadrenie roztrpčenia a hnevu nad tým, že v tom auguste prišli bratské tanky. Teraz im to vrátili, ale veľmi distingvovane. Vrátili im to ako Cyrano, keď pod Nesleskou bránou premohol sto chlapov s kyjakmi a bakuľami iba sám s kordom. Oni mali ten kord a šermovali elegantne, aforisticky vtipne, vynachádzavo, a okupanti vychádzali ako chrapúni a idioti bez toho, že by to tí dvaja vyslovili. Hra končila geniálnou – toto naozaj nie je zveličené, hoci pri Divadle na Korze mám sentimentálny sklon preháňať – skutočne geniálnou záverečnou scénou. Lasica a Satinský mali na javisku dialóg a zrazu vošiel Maco Debnár v ošúchanom hubertuse, s baretkou narazenou až na oči, vzal si stoličku, otočil ju, obkročmo si na ňu sadol, oprel si ruky o operadlo a díval sa na nich. Oni sa zarazili a pokúšali sa dostať ho preč z javiska, pokúšali sa ho uplatiť. Dali mu cukrík, on ho len ochutnal a vypľul. Dali mu klobásu, klobásu zjedol, nakrájal si ju na tom operadle. No a oni dvaja mu teda vysvetľovali, že má odísť, on tam len sedel, a keď sa mu prihovárali, tak im odgrgol do ksichtu, ďalej zostával na mieste a nič nepovedal.
Pri Lasicovi a Satinskom sa už dalo hovoriť len o výsledkoch. Na rozdiel od činohry, kde človek priam cítil, ako sa postupne formuje, ako sa v procese, s obeťami a v bolestiach, súbor dostáva k ovociu. Aj sa hádali, mali spory, aj sa mi chodili jeden na druhého žalovať, ale keď šlo o prácu a predstavenie, zostávali nekompromisní. Napríklad sa stalo, že deň pred generálkou do desiatej alebo jedenástej večer skúšali na javisku. A ako skončili, niekto z hercov povedal: „Ty, ale tam po tej prestávke, tá prvá scéna, to mi nejako nesedelo, nemá to správne tempo.“ Sami navrhli, aby to zbehli ešte raz a hrali do jednej v noci. Bolo veľmi inšpirujúce a príjemné sa medzi nimi pohybovať, pozorovať ich.
V roku 1970 sa začalo nad Divadlom na Korze zmrákať, už totiž pomaličky vystrkovala rožky normalizácia. V piatok som dostal dekrét, že od pondelka prestávam byť riaditeľom. Nastúpil staronový, ktorý okamžite zrušil Lasicu a Satinského. Ja som vypadol vo februári, Lasica a Satinský vyleteli koncom júna. Za tie platy, čo na nich ušetril, nový šéf zriadil poetický súbor, ktorý začal ihneď pripravovať angažovanú poéziu k rozličným zjazdom, konferenciám a výročiam. Viem, že jedno z predstavení sa volalo Kolíska. K nejakému komunistickému sviatku.
Súbor činohry živoril. V neláske a nesympatiách sa dohrávali naštudované hry. Spravili však ešte jedno parádne, pamätihodné predstavenie Ostrovského Les. To bolo v roku 1971, mohli odohrať dve premiéry a dve reprízy. A koniec. Keby šlo ministerstvu kultúry naozaj o kultúru a o umenie, s týmto predstavením mohla činohra rok kočovať po Slovensku.
A potom mi jedného dňa naši herci povedali: „Dnes večer hráme posledné predstavenie!“ Hrali Čechova. Všetci vedeli, že je to poslednýkrát, už mali aj trochu v hlave, veď boli zúfalí, rozorvaní, v beznádejnom stave. Zastavil som sa u nich v šatni. Doniesol som fľašu kubánskeho rumu. Hneď ho otvorili, odpili si. Počas predstavenia ničili zariadenie, rekvizity, priam celú scénu. V texte stálo: „Pripime si na nevestu!“ A ako vypili, všetci postupne hodili pohár o zem. Porozbíjali všetko, vedeli, že už nebudú hrať. Neviem, či rozštiepili aj stôl, nejakú stoličku určite. A na konci, počas klaňačky – na to doteraz spomínam – sme všetci plakali. Herci na scéne. Kukura, Dančiak, Maco Debnár... Slzy ako hrachy. Až v tej brade sa mu zachytili. Strašne smutné. A tak skončilo Divadlo na Korze.
Ukážku načítal herec Divadla Astorka Korzo ´90 Ady Hajdu, môžete si ju vypočuť na:
https://www.litcentrum.sk/autor/kornel-foldvari/audio-video
