Vyhľadávanie
Dohoda s diablom
Tackám sa s fľašou v ruke a sem-tam ma podoprie plot okolo cintorína. Mám chuť vraždiť, nech sa niečo deje, zmlátiť niekoho alebo rozdrviť skaly. Vrie to vo mne. A pritom cítim aj únavu, ktorá mi pritlačila viečka celučkým vesmírom. Mám chuť si tu niekde ľahnúť a už sa neprebrať, natrvalo zostať v sladkom opojení bezvedomia a nič nevnímať, žiadnu bolesť. Preto nenávidím a zároveň milujem spánok. Akoby som bol v zástupe tých, ktorí čakajú na hromadné ukrižovanie. Na jednej strane plný protestu proti zverstvu a na druhej otupený, zmierený s osudom ako myš pri pozorovaní hada. Hoci som namol, podarilo sa mi otvoriť bránku, ktorej zaškrípanie v pántoch sa vpichlo do spoteného vzduchu, a dostať sa až k hrobu s nápisom:
Mária Louise von Truman 4. 3. 1675 – 10. 4. 1695
Spi sladko
Pri pohľade na portrét dvadsaťročnej krásky mi spadlo srdce na mramor, vnútornosti sa poprehadzovali, črevá zauzlili a hrdlo akoby mi škrtili vlastné trasúce sa dlane. „Prečo, Bože, vysvetli mi prečo!“ zakvílil som do tmy. Nevraživá tma ako z očí zaviazaných pred popravou. Prenikla cezo mňa, až som sa stal jej vnútrom. Netopiere sa hompáľali dolu hlavami pod rímsou kaplnky. Bol to taký hlasný a zúfalý výkrik, že zboril okolité stromy. Nie, ešte som sa nedostal z toho, že milovaná manželka podľahla čiernemu kašľu.
Moje kolená pritlačili hrob a ja opretý oň lakťami začal som odhrabávať hlinu. „Mária, vráť sa! Prečo si odo mňa odišla?!“ Sýte svetlo ošľahlo tmavý priestor a vysoko zadunel hrom. Rozhojdal netopiere, ktoré sa k sebe pritisli, a potkany zaliezli do dier na hlavnej cestičke. Tá obsypaná kamienkami viedla naprieč cintorínom. Zemina mi oddeľovala nechty od prstov, ale vnímal som len pálivé svrbenie. „Bože, kde je spravodlivosť?! Prečo si mi ju vzal?! Mal si si zobrať radšej mňa!“ Už som nevládal odhrabávať blato. A tak som sa unavený váľal od jedného mramorového okraja hrobu, kde sa nachádzala fľaša, k druhému. Zhodil som ju, ani neviem ako. „Ach, Bože, Bože! Prečo!“ Myseľ bezútešne lamentovala za všetky zatratené duše i za dušu Márie. Spadol som na črepiny, rozrezali mi ruky až na kosť.
Keď príde smrť, bude vyzerať ako ja. Príde s nekonečnou temnou ničotou, kde nebudem vnímať ani teba, Mária. To je to, čo ma najviac trápi. Že naveky zabudnem na teba, ako si už na mňa nespomínaš ty. Viem, netrápilo ma to pred mojím počatím, nebude ma ani po mojom zániku, lebo jednoducho nebudem. Napriek tomu ma to hrozne hnevá. A preklínam všetko, aj toho, koho sme si stvorili. Mám najväčší strach práve z nestrachu, keď mi bude všetko ľahostajné. Prečo? Pretože o tom viem. Zožiera ma, že si potom nebudem pamätať nič, čo sme spolu prežili, ani teplo náruče pri tvojom úsmeve, ani pritúlenie hlavy do lona, keď si mi na chvíľu bola matkou. Že už nikdy nepocítim tvoj dotyk pri vôni tvojho tela. A s čím sa viem zmieriť ešte menej? Že potom ma to nebude ani len sužovať.
Neznášam spánok pre stratu spomienok. Milujem ho, lebo ma odľahčí od hrozných zážitkov, a znova nenávidím preto, že sa mi uľaví od všetkých spomienok, že ma desí ako smrť.
Opustil som vchod cintorína.
V diaľke na chodníku sa zjavila postava. Keď podišla bližšie, zbadal som elegantného muža s cylindrom farby ebenu a dlhým tuhočiernym plášťom zopnutým pod krkom. Fúzy mal na kraji jemne stočené a pásik chlpov sa ťahal od spodnej pery po bradu. Dlhé, na koncoch kučeravé vlasy boli zopnuté. Okrem ofiny, ktorá v dvoch pramienkoch hladila mäsité líca. Tvár s výrazom skúseného mušketiera.
„Zdravím vás, Theodor,“ oslovil ma. Vyvalil som oči. Ako uhádol moje meno? Hneď som sa upokojil, lebo aj keď mnohí sú pre mňa neznámi, vedel som, že ma väčšina v tomto lesnatom kraji pozná. „Viem, čo sa vám stalo. Cítim s vami, úprimnú sústrasť.“
„Nič neviete. Vôbec nechápete, ako mi je. Prišiel som o všetko.“
„To si myslíte vy. Dokážem sa vžiť do vašej situácie. Chápem tú bolesť a chcel by som vám pomôcť.“
„Vari ste nespadli z neba, aby ste mi pomohli?“
„Odtiaľ dozaista nie, ale voľakedy som prežil to isté, čo vy.“
Ak tento muž bol v rovnakom rozpoložení, asi ho zbytočne podozrievam z niečoho nekalého. Poskytol mi ešte viac odvahy, aby som ho bral ako seberovného. Pravdepodobne sme chudáci na nerozoznanie, stretlo nás nešťastie s podobou dvojčiat. Takíto ľudia sa skôr pochopia.
Spomenul som si na Máriu. Predstavoval som si, ako tam dole pokojne spí, uzavretá úzkym priestorom rakvy bez svetla, kde nie je miesto na šialené milovanie, ba ani na môj dych a jej výkrik. Ach, Mária, moja stratená Mária. Hladkal som jemnulinkú tvár, bozkával pery, hebučké malé prsia, každý mäkulinký záhyb pokožky. Vzdychali sme. Srdce mi tĺklo v nej a jej zrýchlene búšilo v mojej hlave. Tma. Nič, čoho som sa dotýkal, mi nepatrí, zobrali si to cudzie ruky ohavnej tmy. A tie ju jakživ nepoláskajú, neuchlácholia jej boľavé roztrpčenie ako ja! Tma, tma, tma. Prekliata čerň v rakve, z ktorej vychádzajú červy. Ó, aké kruté. Až keď človek skúsi vyhrabať z hrobu svoj verný obraz, pochopí, čo je márnosť. Pred takou bezmocnosťou uteká aj zubatá, keď má seba na jazyku. Chlapík akoby spozoroval predstavy, preto som nebadane pokračoval v rozhovore.
„Myslím, že vám rozumiem, ale viete ako ja, že nám dvom sa nedá pomôcť.“
„Chcem povedať,“ zaváhal, „že som k vám prišiel iba preto, aby som vám pomohol.“ Pozrel som na neho a smial som sa cez slzy.
„Vari ste diabol? Privediete mi Máriu späť medzi živých?“
„Na tom nezáleží, no môžem vám sľúbiť, že sa stretnete a budete spolu.“ Smiech sa nedal udržať. Sadol som si do kaluže. Bol som premočený do nitky a bolo mi to naskrze jedno.
„Čo za to chcete? V tejto dobe nikto pre nikoho neurobí nič zadarmo.“
„Vidím, že ste múdry. Stačí, keď sľúbite, že počas piatich rokov nepomôžete nikomu, kto to bude potrebovať.“ Chlap si nadvihol cylinder a nad horizontom sa prosebne zablyslo.
„Myslel som si, že mi ako diabol umožníte, aby mi počas tohto obdobia bolo splnené akékoľvek želanie, a že na jeho konci si zoberiete dušu, ktorú by som vám teraz upísal.“
„Niekedy má viac duší väčšiu cenu ako jedna.“
„Takže zmluva, ktorú by som podpísal krvou, nebude?“ Premočené skrvavené uzlíky na vreckovkách som silnejšie a silnejšie stláčal v dlaniach.
„Nebude,“ oprel o mňa mŕtvolný zrak.
„Škoda. Očakával som, že áno,“ uškrnul som sa. „To by bol život. Aspoň by som žil naplno. Ako kráľ, hoci na konci by som dopadol strašne.“ Dialóg som nebral vážne, tento druh humoru sa mi zapáčil. Iste mám do činenia s opilcom, čo sa nudil cestou z hostinca domov, aj keď sa to na prvý pohľad nezdalo. Čudné bolo, že sa kvapky od neho odrážali. Akoby mal na sebe niečo neviditeľné, čo ho chráni, aby ostal suchý. „Čo sa stane, keď sľub nedodržím?“
„Potom sa ja ocitnem na vašom mieste a vy na mojom. Naše pozície sa navzájom vymenia a prídete aj o svoju Máriu.“
„Prečo by nie, súhlasím.“ Beztak som o ňu prišiel. Hoci by sa čosi také stalo, čo je sprostosť, horšie ako doteraz mi nebude. „A čo z vašej strany?“
„Z môjho hľadiska, Theodor, nesplnenie sľubu neprichádza do úvahy,“ zaiskrilo mu v očiach. „Musíte mi veriť. Uzavrime ústnu dohodu. Potvrdíme ju tým, že sa napijem z vašej krvi.“
„Dúfam, že sa ja nemusím napiť z vašej, pretože mi momentálne nie je najlepšie od žalúdka.“ Rozhovor nikam neviedol, zachádzal priďaleko.
„To nebude potrebné,“ povedal nakoniec.
Mláka ma trochu prebrala, narovnal som sa a z recesie som nastavil ruku. Keď k nej priložil ústa, odvrátil som hlavu. Jednak aby mi neprišlo zle, a jednak od zľaknutia. Blesk rozťal buk. Po rane ako z dela som mihol hlavou naspäť, ale neznámy tam nestál. Vybral som sa do najbližšieho hostinca a horiaci buk nechal za sebou.
V bujarej atmosfére krčmy som zabudol na dotyčného, ktorého šikovnosť rýchlo sa vypariť mi nedala pokoj. Konečne som sa ohrial, osušil sa a krčmár ma obskakoval do rána. Neskôr ma pristavený koč, keďže som koňa kdesi stratil, odpratal do rozľahlého zámockého sídla, kde sa o mňa postaralo služobníctvo.
A potom... Potom nastali udalosti s nečakaným spádom. Tri roky ubehli ako voda padajúca zo skál, veštili ticho pred katastrofálnou búrkou. Začalo sa to dňom, keď...
Lesné rohy sa rozliehali lúkou, nervózne postávali kone a brechali psy. Po poľovníckej ceremónii, ktorú so starodávnymi tradíciami udržiavame, sme sa rozdelili do štyroch skupín. Naša, kde bol okrem mňa otec, brat, strýko a traja priatelia, sa dlho náhlila za raneným jeleňom. Apo ho nie veľmi šťastne trafil. Priviedli nás k nemu až psy. Otec rozlomil vetvičku. Jednu vložil mŕtvemu jeleňovi do pysku, druhú si po priložení na ranu dal za klobúk. Vystrelil do vzduchu a krovie vyfúklo vyplašeného diviaka. Nabral otca na kly. Darmo sme doň pálili, bolo neskoro.
Lov sa skončil predčasne. Bez hostiny. Na zámok doľahol všeobecný smútok a rozstrieľaného diviaka sme hodili psom. Po otcovom pohrebe zmizli aj posledné radosti. Iste som nebol na vine. Hoci by som ho neviem ako chcel zachrániť, nestihol by som namieriť a vystreliť skôr, než otca zasiahli vyčnievajúce zuby. V tom momente zvládnutie okolností nebolo v ľudských silách.
Po niekoľkých mesiacoch som popíjal v hostinci Pod lampášom. Muzikanti vyhrávali, spievali sa staré vojenské piesne, pochabo sa krepčilo, štrngalo krčahmi, až sa rozbíjali, a pivo sa lialo aj z povaly.
„Poď ku mne, malá,“ obchytil jeden zo žoldnierov krčmárku.
„Prestaňte! Nechajte ma!“ vytrhla sa mu.
„Ty nám odvrávaš?! Chlapi! Na stôl s ňou a podržte ju!“
Ženu položili na stôl. Štyria ju zdrapili za ruky a nohy tak pevne, že sa nemohla zmietať. Žoldnier, ktorý vyprovokoval galibu, si stiahol nohavice, nadvihol károvanú sukňu a prisal sa ako chobotnica o obeť. Krčmár udrel medeným krígľom jedného z nich po hlave, druhý žoldnier ho sklonil rýchlym švihom do brucha a zásahom päste do tyla ho uspal. Hostinec stíchol. Ďalší žoldnieri sa na krčmárovej žene striedali, štyria jednostaj držali chuderku ako v okovách. Nebolo počuť ani komára, čo dosiaľ otravoval. Iba posledné volanie o pomoc úbohej plavovlásky.
Strach prikoval všetkých k dreveným stoličkám s vysokými operadlami. Zmohli sa výhradne na to, aby sa prizerali vytreštenými očami. Nikto pre záchranu nešťastníčky neurobil nič. Prečo by som mal práve ja? Mohol som zavolať nočnú hliadku alebo svojich vojakov. Isto by si nič nevšimli, keby som vybehol von. Sám by som ich totiž nezvládol a ostatní, ako som ich poznal, by zutekali bez pohnutia prsta. Nestalo sa tak. Pridal som sa spontánne k divákom. Reku, veď sa ma patália netýka. To potvrdilo aj šepkanie vnútra – ...nikomu, kto to bude potrebovať.
Medzi nás ktosi zavítal. Zistil, čo sa deje, a zaútočil na násilníkov bez rozmýšľania. Strhla sa bitka. Dvaja okrem krčmára ležali s rozbitými hlavami. Mladý chlap, ktorému sa pri zápasníckych pohyboch nedalo vidieť do tváre, značne odolával, napokon ho jeden žoldnier objal zozadu spôsobom, že nedokázal využiť ruky ani nohy, a druhý, keď mu narovnal doriadenú hlavu potiahnutím za vlasy, ho podrezal ako prasa. Kým som sa stačil spamätať, všetci, čo vládali chodiť po alkoholickom opare, zdúchli ako víchrica. Podišiel som k mŕtvemu, zatiaľ čo znásilnená krčmárka kľačiaca nad manželom sa medzi troskami hostinca modlila k Bohu. Musel som pokľaknúť aj ja, skloniť hlavu do dlaní a prihlasno zaplakať: „Preboha, prečo?! Čo som urobil?!“ Bol to môj brat. Vstúpil na nesprávne miesto v nesprávnom čase.
Správa od sestry, že žoldnierov pochytali, mučili a popravili, ma nepotešila. Prenasledovala ma myšlienka odpornej viny. Čoraz hojnejšie som myslel na cudzieho chlapíka, či dohodu bral vážne alebo nie.
Mohol som zachrániť nielen brata, ale bezpochyby aj otca. Keby som poskytol pomoc, nič by sa nestalo! Takto prídem bezdôvodne a daromne o celú rodinu. Žeby toto chcel, keď uštipačne vravel, že niekedy má viac duší väčšiu cenu ako jedna? Čosi hmatateľné pre život nemáme právo obetovať za to, čo je stratené. Mária sa aj tak nevráti. Načo udržiavať plameň vodou? Touto činnosťou sa zapodievam nezmyselne. Musím s ňou skoncovať. Kašlem na všetko, čo sa prihodilo. Veď to podnietila opitosť. Výplodom fantázie som sa nechal nachytať na hruškách ako fagan, obalamutila ma bezočivá somarina. Aké smiešne jej bolo veriť. Upadla vo mne do zabudnutia? Pravdaže, už dávno...
Je možné, že si namýšľam. Tieto myšlienky ma síce upokojili, avšak svedomie mi prehrýzlo mozog. Uľavilo sa mi, až keď som si roztrieskal hlavu o stenu komnaty, kde som sedel a umáral sa zádumčivým pohľadom na visiace obrazy.
Mária sa mi často zjavovala v snoch. Sedela na mramorovom okraji hrobu, kde ju pochovali, vstúpila do nej melanchólia celunkého sveta. Neplakala, a po jej skľavenej tvári sa rinuli slzy. Lozili po nej pavúky a hladila ozrutánskeho vlka, ktorému svietili oči a vycerené zubiská. Vlk obišiel hrob a vnoril sa do útrob hmly. Zo zeme, kam dopadali slzy, rástli tŕnisté kry s ružami. Obvíjali sa okolo postavy Márie, zostala v ich zajatí. Vysušili sa a treštiace kríky rozhrnuli hady, raždie zrovnali s prsťou. Ona bez jediného pavúka ronila kvapky krvi. V spleti hadov prikročil k nej ten chlapík, ochotne mu podala ruku a odchádzali, otočení chrbtom ku mne. V tej chvíli som sa zobúdzal preľaknutý. Nie, nezoberie mi Máriu. Mŕtvu istotne nie. A keby som sa aj ocitol na jeho mieste, na rodnom zámku je nebodaj bohatší ako ja. Hodlá byť on v mojej pozícii? Nech sa páči. Môj zúbožený stav popri chátrajúcom majetku však neželám ani najposlednejšiemu bedárovi.
V jedno slnečné popoludnie som v duchu rátal kroky. Posúvali ma do centra mesta, kde sa nachádzala klietka hanby. Od zvedavosti som sa zamiešal do davu pľuvajúceho na úbožiaka. Čupelo tam zafúľané dievča oblečené v handrách. Pripomínalo mi Máriu. Ba čo viac, keby som nevedel, že je mŕtva, bol by som presvedčený, že ide o ňu. Rozhodol som sa, že dievča vyslobodím. Rozhodnutiu som sa potešil, lebo od smrti Márie sa udialo viac ako dosť. A aj na mňa toho bolo priveľa. Nič ma teda nezastavilo a o záhadného chlapíka som prestal dbať.
„Čo spáchala?“ vyzvedal som od zbrojnoša.
„Je to cudzoložnica. Zhrešila,“ strážil ju prísnym zrakom.
„Nepustili by ste ju?“
„Nemôžem, doplatil by som na to. Rozkaz je rozkaz a ten neporuším.“
„Neverím vám,“ vytiahol som mešec a strčil mu ho do ruky, „naisto sa dá niečo urobiť.“
Zbrojnoš okolkoval, poťažkával peniaze. A predsa sa nechal presvedčiť. „No dobre,“ riekol, „jej čas by o chvíľu vypršal.“ Otvoril klietku a dievča, čo z nej vychádzalo, mi očami poďakovalo. Ako uštvané zviera sa rozbehlo od pokrikujúcej masy k trhovisku, stratilo sa za bazilikou.
Po týždni som sa vydal na cintorín, rozpomienka na Máriu opäť rezala vnútornosti. Slnko sa skotúľalo za kopce a súmrak rozhodil po oblohe kúsok ovčej vlny. Pri hrobe som sa pristavil s pocitmi, aké má jahňa pred porážkou. Nečakane ma premkla hrôza, pocity jahňaťa umocnilo zdesenie. Zrakom som totiž naďabil na epitaf bez toho, aby som tušil, odkiaľ sa vzal:
Mária Louise von Truman 4. 3. 1675 – 10. 4. 1695
Theodor Amadeus von Truman 7. 2. 1669 – 17. 5. 1700
Odpočívajte v pokoji
„Ako môžem byť mŕtvy, keď som živý?“ vyčítal som vyrytému nápisu. Uvedomil som si, že som zomrel práve dnes, keď ubehlo päť rokov od stretnutia, ktoré som považoval výlučne za sen. Oči sa mi strachom nalepili na náhrobný kameň. Bol na ňom môj portrét... S tvárou muža, ktorého som kedysi spoznal.
Luna pripomínala jednu z mincí zaplatených za dievča, zletela z obzoru a zapálila krík. A ja som vedel, že predpoveď je dokonaná. Pochopil som, že sa už odtiaľto nevrátim, lebo ako nemŕtvy som odsúdený pod hrozbou vlastnej samoty na večné blúdenie cestami sveta, kým na rázcestiach prekliateho ľudského rodu nevyzbieram všetko, na čo sa zabudlo, alebo nenájdem rovnako strateného blázna s mojou podobou.
Možno to je tá smrť, ktorá vyzerá ako ja.
