Vyhľadávanie
Ružena
Ružena má krátke, peroxidom do biela odfarbené vlasy. Jej uhrami posypaná tvár sa každé ráno rozospato zjaví v zrkadle, aby zistila, koľko nových vyrážok za noc pribudlo. Jeden psychotronik síce tvrdí, že má niečo s hrubým črevom, ale Ružena vie, že každý deň na záchode necháva poriadne, tvrdé hovno. Uhry ju netrápia. Odkedy stretla Jonáša, začala sa na výbežky svojej tváre pozerať inými očami. Ružena býva v ošarpanom dome, v takom, kde na pavlači bývajú mačky, hniezdia sýkorky a susedky chodia preberať najnovšie klebety. Susedky Ruženu tiež prestali trápiť. Aby sa nemusela pozerať na ich klebetiace ústa, ktoré šrotujú ľudské príbehy ako drvička odpadov, do okien zavesila bambusové rolety. Žije sama v byte olepenom popartovými plagátmi, kde poriadne nefunguje sprcha, vybuchuje plynová rúra a v rohu čupí zelená plieseň.
Byt jej závidia pankáči. Vraj vyzerá undergroundovo, presne tak ako jeden byt v nejakom filme o nejakej zabudnutej skupine. Pankáči sú kamoši a niekedy, teda dosť často, vykrikujú pod oknom Ruženááá, keď sa vracajú nadránom z krčmy a nemajú kde prespať. Ružena im potom hodí kľúč a zúri, že ju zobudili.
Jonáš nie je pankáč, aj keď je tiež kamoš, a možno by ním aj bol, keby si vedel urobiť číro, ktoré si nevie. Pretože je slepý. Ako patrón. Miluje Ruženu, lebo nevidí tie veľké fialové uhry, ktoré sedia na jej inak peknej tvári. Božia pomsta. Jonáš tiež vykrikuje pod oknom Ruženááá, no nie nadránom, ale poobede, keď skončí prácu v dielni pre slepcov, ktorá je podporovaná nejakým štátnym grantom. Maľuje kvety na čisté biele taniere, ktoré vidí iba v svojej hlave. Sú to prečudesné kvety plné oranžovej farby, takže vyzerajú skôr ako slnká. Niekedy jej donesie jedlo a víno, lebo Ružena pracuje ako predavačka v maličkom obchode, ktorý iste skrachuje, a má veľmi malý plat. Pankáči nepracujú, iba zbierajú fľaše a občas hrajú na koncertoch. No a keď Jonáš zakričí Ruženááá, hodí mu z okna kľúče, ktoré hľadá niekedy aj tri štvrte hodiny, pretože je na zemi pod oknom veľa skla a všelijakého bordelu. Palicou šmátra okolo seba a snaží sa začuť zvuk kľúčov. Ružena sa díva z okna a niekedy mu radí doprava alebo doľava. Jonáš nadáva „kurva fix“, vraj nie je až taký slepý, a Ružena sa smeje.
Keď si otvoria víno, pustia Dead Kennedys a stiahnu bambusové rolety, Ružena položí hlavu na jeho kolená. Jonáš jej číta tvár, rukami sa dotýka vypukliniek na pokožke, usmieva sa a ticho mrmle. Vraj má na tvári napísané parádne historky, ale Ružena neverí, tak jej Jonáš nejaké prečíta. Najlepšia je tá o divej ženskej, Ružena ju má najradšej, pretože vie, že je o nej. Jonáš chodí po tvári rukami. Jemnými ako ruky bábätka, nižšie a nižšie, až je pri prsiach a kľúčnej jamke. Po celom tele. A potom sa krásne pomilujú. S Jonášom je to vždy krásne, lebo má oči v dlaniach, a tak Ružena cíti, že ju nehladí, ale dotýka sa očami. Niekedy má až tri orgazmy naraz. Milujú sa do rána, kým nejaký pankáč nezakričí Ruženááá a Ružena nevstane a nehodí mu kľúč z okna, aby mal kde prespať. O poschodie nižšie býva jeden úchyl, ktorý sa stále pokúša Ruženu ošahávať. Je odporný. Nosí kožené nohavice, mastné vlasy a keď ju chce ošahávať, hovorí pri tom, „čo tak maličké sado maso?“. Ružena ho neznáša a hovorí mu, „ty odporný úchyl“. Úchyl sa potom smeje a trasie zlepenými vlasmi. Snaží sa mu vyhýbať, ale on na ňu čaká na schodoch, napasovaný v kožených nohaviciach. Vyzerá ako stará vražda. Ružena sa ho chce zbaviť. Rozmýšľa o tom aj v práci pri vykladaní paštét a utopencov do regálov, ale nič jej nenapadá, a tak pozerá na ľudí, ktorí zošaleli a nakupujú tony jedla, pretože idú Vianoce. A možno by aj prišla na to, ako sa ho zbaviť, keby na ňu vedúci stále neziapal, že je znovu mimo. Ružena býva dosť často mimo, pretože keby bola v práci pri zmysloch, asi by sa zbláznila. Dívať sa uprostred kompótov a údených klobás na ľudí, ktorí nakupujú, akoby nastal koniec sveta, nie je bohviečo. A vedúci je debil. Úplný, pretože stále Ruženu sekíruje, aby doniesla hento a urobila tamto, a tak sa celý deň nezastaví a nemôže poriadne porozmýšľať, ako sa zbaviť toho úchyla. Na Vianoce prišli k Ružene pankáči s ukradnutým stromčekom z parku, Jonáš a samozrejme Jolana.
Jolana je Rómka, ktorá chodí k Ružene IBA NA VIANOCE, inokedy nemá čas, lebo naháňa kšefty. Poznajú sa z učňovky, Jolana jej raz pomohla. Zachránila ju, keď ju chcel znásilniť školník. Stiahol vtedy Ruženu do búdky za školou, v ktorej kedysi prespávali robotníci. Do tej búdky chodili dievčatá fajčiť a školník tam vymákol akurát Ruženu. Chytil ju za krk a strhával z nej šaty, Ružena kričala, ale búdka bola ďaleko a nikto ju nepočul. Ten hajzel to vedel a smial sa. Lenže prišla Jolana, v ruke mala foťák, že ho odfotí, čo robí, a ukáže to riaditeľovi. Ten foťák dávno nefotil, Jolana ho nosila iba tak, keby sa niečo dialo. Ale školník to nevedel, zbledol a pustil Ruženu. Potom im dával každý mesiac peniaze, zo strachu, lebo Jolana mu nakecala, že má fotky a že ich môže kedykoľvek ukázať. Jolana teda donesie na Vianoce dobrý chľast a cigarety, ktorými pankáči ozdobia stromček. Ružena stiahne bambusáky, pustí Visací zámek, D.O.A. a ešte inú hudbu, pri ktorej by susedy na pavlači dostali porážku. Pankáči sedia vyzlečení do pol pása a na ich telách svietia úplne nové kerky, fajčia a pijú. Jolana tancuje na stole a jej krásne cigánske nohy perleťovo svietia v blikote sviečok. Jonáš si zloží okuliare a číta Ruženinu tvár. Potom si rozdávajú darčeky, pankáčom vodné fajky, celkom lacné, Jonášovi Márqueza v slepeckom písme a Jolane pančucháče s hadím vzorom. Pankáči darčeky nenosia, vraj oni sú darček sami osebe. Jolana dostane chuť sa guľovať, a tak vybehnú s Ruženou na dvor, ktorý je plný špinavého snehu, pretože v meste nikdy nebýva biely. Hádžu po sebe zablatené gule a snažia sa trafiť tú druhú do tváre. Keď kráčajú späť po schodoch, stretnú úchyla, a ten im povie, „čo tak maličké sado maso?“. Vtedy Jolana žmurkne a povie „dobre, maličký“ a Ružena vie, že bude prúser. Keď im úchyl otvorí, vkĺznu do bytu, Jolana si pospevuje nejakú rómsku pieseň, úchyl sa šťastne usmieva skazenými zubami a vyťahuje šnúru. Úchyla pekne poviažu, s rukami za chrbtom vytiahnu až k lampe a Jolana si vyzlečie podprsenku. Jej krásne špicaté prsia visia v izbe ako otázka, Ružena si vyzlečie nohavice a iba v nohavičkách hľadá nejakú palicu. Úchyl sa stále usmieva, kým Jolana nezačne švihať palicou a jeho kožené nohavice začnú nezadržateľne praskať, akoby sa z koženého zadku liahol krokodíl.
Prsia jej nadskakujú pri každom údere, vyzerá ako čokoládová bohyňa pomsty a úchyl začína prosiť. Jolana švihá. Ružena tancuje. Z úchylovej tváre vyprcháva všetka túžba. Keď vidia, že má dosť, chvíľu sa bozkávajú, jazykmi ako hadia pokožka si olizujú oči a tvár a Jolanine prsia. Úchyla zvesia. Fňuká, preto mu Jolana na rozlúčku pobozká čelo. Jolana si oblieka podprsenku, Ružena nohavice, tanečným krokom vyplávajú z bytu. Jolana podotkne, že ak nabudúce niečo, tak stačí zavolať. Vybehnú po schodoch. Veselo. Ako srnky. A pankáči sú už riadne zhulení. Vianoce teda bežia, utekajú až do samého rána. Kým nezmizne zo stromčeka posledná cigareta a dievčatá majú čo jesť a piť. A kým nejaký pankáč zasa nezakričí pod oknom Ruženááá.
