Odpísaní

Óda na radosť

Úplatkár

            Usrkávam, uchlipkávam si z vodky a som rád, že v tomto hoteli ma už nik nepozná, že ani ja tu nikoho nepoznám. Možno že tu už ani niet svedka tamtých rokov, nijaký známy, čo si ku mne prisadne a začne vŕtať do spomienok. Hoci sa tu premelie more ľudí, prehliadka tvárí mi už nič nevraví. Verím, že tentoraz nik nevyvolá „rekonštrukciu prípadu“ podozrivej samovraždy a nik sa ani nepokúsi čmárať po živote môjho priateľa.

            Môj kamarát a spolužiak Ivan Š. piešťanskú Magnóliu staval, zariaďoval, zaľudňoval spolupracovníkmi. Iba vďaka nemu bol hotel často aj mojím azylom, keď ma vykopli z práce, keď mi bolo nanič, alebo sa mi zachcelo vypadnúť z domu, zakaždým som prikvitol sem a bolo mi dobre.

            Márnosť, ale čo tu hľadám dnes? Čo ma sem pritiahlo práve dnes? Hotelu i tejto halovej kaviarni sa cieľavedome roky vyhýbam a zrazu sem vpadnem, ani neviem prečo. S Ivanom sme sa kedysi potrebovali. Zdôveroval sa mi aj s tým, čo nepovedal nikomu inému. Ale v čase, keď ma najväčšmi potreboval, nepodržal som ho. Zlyhal som aj v tých dňoch, keď mu šlo o život.

            Zdôveroval sa mi, ako s ním začínajú babrať, ako ho sledujú špicli a fízli, ako mu zatvárajú čašníkov, len aby pri vyšetrovaní svojho direktora udali a režimisti mali dôvod na jeho odvolanie. Jeho pocity som bagatelizoval, zahrával do autu s humorom, lebo Ivan bol príliš inteligentný, aby sa uspokojil obligátnym „nemáš pravdu, nič sa nedeje... a vôbec, vymýšľaš si!“

            Brnkal som aj na inú strunu. A čo, keby ťa aj odvolali, čo sa stane? Ty sa predsa nestratíš, naopak, získaš! Nájdeš si lepšie platené miesto za menšiu drinu a zodpovednosť.

            Nemal to jednoduché. Visel na vlásku. Stačilo raz sa potknúť a letí!

            Oponuje: Letím, aj keď sa potkne iný. Keby mi na tomto hoteli nezáležalo, keby som s ním nezrástol, nepovažoval ho za svoj, dávno tu nie som.

            Od rána do noci si na nohách, kontroluješ skladníka, vodičov, recepciu, strkáš nos do hrncov i za barové pulty, kelnerkám súkaš pokuty za milimeter rúžu na šáločke, veď aj ty snoríš, špicľuješ.

            Na tvoje reči nemám náladu.

            Tak potom vážne, Ivan: Máš predsa meno, a tento hotel má najmä vďaka tebe medzinárodný cveng. Ani partajníci nepadli na hlavu, vedia, koho tu majú. A máš tu aj mňa. O svinstvách je povolené písať aj v tomto režime.

            Rozosmial sa a vraví: Ty chceš o tom písať, keď písať nesmieš? Alebo poznáš noviny, ktoré by to uverejnili?

            Mal pravdu, nik sa o tom ani nepokúsil napísať. A keďže pravda bola stále neznáma, desiatky hotelových hostí, konškoláci, kamaráti i nekamaráti, ba možno aj niektorí zamestnanci podnes veria, že jeho nezmyselná samovražda bola iba zbabelým únikom pred vyšetrovaním a priznaním.

            Podozrievali ho, že od solventnej zahraničnej klientely bral úplatky. Nemôže nebrať, keď berú všetci! Kam dáva tie peniaze? Boli presvedčení, že v zahraničí má dolárové konto a zrejme aj kdesi na Slovensku si stavia vilu alebo kupuje dom. Bodaj by na to nemal, keď je kráľom šabovania!

            Sprvu som ani nevedel, čo značí šabovanie, nepoznal som slang brandže. Šabovanie je akási neviditeľná hra, medzihra i súhra, nepísaný zákon, na základe ktorého čašníci, barmanky, ale aj recepcia musia z predpokladaných tringeltov a prípadných úplatkov za nadštandardné služby „dobrovoľne“ odovzdať povinné percentá svojmu direktorovi. Robí tak väčšina šéfov, prečo by mal byť výnimkou akurát direktor vychyteného hotela v kúpeľnom meste?

Päťdesiatka

             Spomínam si, že aj na oslavy Ivanovej päťdesiatky som prišiel neskoro. Keď som vošiel do sály pri terase, doznieval posledný prípitok. Stihol som zaregistrovať eleganciu stolovania, kvety i perfektné oblečenie personálu. Na eleganciu a noblesu v hoteli si potrpel. Zakýval som mu rukou, akože prepáč, usmiali sa mu oči, nato vstal, zazvonil o pohár a svojsky ma predstavil: Vážené dámy, páni, dovoľte privítať medzi nami môjho priateľa. Okrem presnosti má všetky cnosti. Keďže už v gympli rád rečnil, dáme mu slovo. Prosím!

            Hoci prípitky mi nerobili bohvieaké starosti, neočakávané vyzvanie bez náležitej spoločenskej aklimatizácie ma zaskočilo. Medzi hosťami som videl niekoľkých direktorov interhotelov, zopár kúpeľných lekárov, šéfov personálu, našťastie, prišli aj spolužiaci a známy profesor Scherer z hotelovej školy. Na neho sa budem pozerať, on bude mojím barometrom, uvidím, ako bude reagovať na prípitok. Ale čo povedať, keď nemám nič pripravené a pritom chcem byť originálny, chcem, aby moje slová zarezonovali, a ja – ako rečník nepohorel?

            Vážená spoločnosť, verím, že dosiaľ tu odznelo veľa úprimných prípitkov na úspechy a zdravie nášho oslávenca. Aby sme sa neopakovali, ja želám môjmu priateľovi smrť. (V spoločnosti to nepríjemne zašumelo aj bez dramatickej pauzy.) Ale do hrobu, milý Ivan, ťa môžeme uložiť iba v truhle zhotovenej z dosák storočnej magnólie. Pretože takú nemáme, na počesť nášho jubilanta, dámy a páni, navrhujem dnes o polnoci zasadiť pred hotelom magnóliu.

            Ktosi sa usmial, ktosi aj zatlieskal, no väčšina na mňa spýtavo hľadela: Čo si chcel povedať? Narušiť tradíciu prípitkov, alebo sa frajersky predviesť? Môj spoločenský barometer profesor Scherer zdvihol palec, akože okej, no zároveň pokrčil plecami. Prvý sa spamätal Ivan a môj prípitok gavaliersky akceptoval: Môj kamarát sa nezaprel. Prezentoval sa ako vždy – originálne. Vďaka!

            Ešte toho večera som sa od hlavného v kaviarni pána Jozefa dozvedel, čo sa odohralo koncom týždňa dolu v bare. V tých súvislostiach môj vinš musel vyznieť ako neférový, až bláznivý. Potrundžený líbyjský pilot sa chcel v bare pred svojou miestnou amantkou vytiahnuť, roztĺkol zrkadlo a fľašou od šampanského chcel zdemolovať aj luster. Hoci direktor vedel, o koho ide, a predpokladal aj jeho adekvátnu imunitu, požiadal príslušníkov VB o zákrok. Esenbáci napriek protestom líbyjských dôstojníkov nachmeleného pilota odviedli.

            Vtedy sa zrejme rozdrnčali telefóny, lebo do „záchrannej akcie“ sa zapojila líbyjská ambasáda v Prahe, ministerstvo obrany a vojenský okruh v Trenčíne. Príkazy boli jednoznačné: Zadržaného okamžite prepustiť. Náčelník VB sa musí ospravedlniť. Prípad z baru nespomínať, zaretušovať!

            Lenže „poškodený“ pilot sa dožadoval ospravedlnenia aj od direktora hotela. Tentoraz však kosa narazila na kameň: Nie, nemám sa vám čo ospravedlňovať. Džentlmensky sa môžeme pozhovárať, až keď uhradíte škodu. Účet dostanete do týždňa.

            Ale, ale, pán hotelier, ste predsa fachman. Odhadnite si škodu a ja vám ju okamžite zaplatím.

            Za inventár zodpovedá kolegyňa z baru. Škodu musí najprv vyčísliť a potom spísať zápisnicu.

            Čo tu chcete spisovať? Akú škodu, akú sumu? Ráčte sa pozerať sem: Z mojej ruky nepršia stokoruny, ale doláre. Ja ich budem takto spúšťať a vy si ich môžete zbierať. Až poviete dosť...

            Neurážajte, stačilo!

            Slečna je inteligentnejšia. Pozrite sa, ako ich usilovne zbiera.

            Ivona, okamžite vstaňte!

            Nemám ich zbierať, ani keď si to hosť želá?

            Zbierať môžete, ale zmetákom. A na lopatku!

            O polhodiny má direktor telefonát z okruhu. Volá generál: Vážený, ak ešte raz strčíte nos do vnútorných vecí armády, zatočíme s vami inak. Neodvedú vás žandári, ale naši kontráši. Človeče nešťastný, neviete sa dovtípiť, že my zodpovedáme za ich bezpečnosť? Že za výcvik platia vo valutách, o akých sa vám v tom vašom poondiatom hoteli ani nesníva? Spamätajte sa a premýšľajte aj politicky!

Memento

             V tých rokoch kraľoval v kaviarni hlavný pán Jozef. Svojmu rajónu vdychoval atmosféru pohody, dôvery, svojich štamgastov poznal ako svoje omegy. Vedel, kto a kedy príde, po akých novinách siahne, obligátnu kávu či štamperlík prinášal aj bez objednávky.

            Majstrovsky sa vyznal aj v sorte dôležitých činovníkov na služobných cestách. Podľa tváre a spôsobov vedel uhádnuť, skade hosť prichádza, či je solventný, či večer bude sedieť sám, popíjať s kolegami, alebo solitérsky so slečnou. Ovládal zabudnuté pyžamy, ale aj ukradnuté popolníky z brúseného krištáľu, ktoré občas zmizli ako odškodné za drahú pijatiku, ktorú hosť musel zaplatiť. Pán Jozef vošiel do histórie hotela aj ako dobrovoľný bojovník proti prostitúcii v oblasti profylaxie a jazykovedy. Keďže pomenovanie prostitútka za socializmu oficiálne nejestvovalo a pomenovanie príživníčka dehonestovalo jeho fajnový rajón, v kaviarni vysedávajúce slečny – radodajky nazýval „arabkami“. Toto pomenovanie získali vďaka Kuvajťanom, ktorých do Piešťan priviedol slovenský tréner Borhy – vtedajší šéf kuvajtskej futbalovej reprezentácie. Svoj stan si rozložili v Magnólii. Navoňaní mládenci boli nadšení futbalovým kumštom neznámych Slovákov, ale aj nevídanou krásou a inteligenciou dievčat, ktoré s nimi vedeli komunikovať aj bez slov. Keď mládenci zistili, aké je u nás všetko smiešne lacné, čašníkom dávali také isté tringelty, ako platili za konzumáciu. I stalo sa, že útočné trio po sústredení neodcestovalo do svojej vlasti, ale tréningový pobyt si predĺžilo. Podľa pána Jozefa to bol prvý prípad emigrácie do socialistickej ČSR. Arabky i personál nevychádzali z údivu, lebo mládenci žili ešte na vyššej nohe ako predtým. Slovom, piešťanské podniky, a v tamojších podnikoch slečny, otvorili Kuvajťanom náruč. O petrodolároch, čo im vyčnievali aj z vrecka na košeli, sa čoskoro dozvedeli aj odvážne šičky vo vrbovskej Trikote. Keď svoje služby začali ponúkať aj ambiciózne študentky miestnej hotelovky, túžiace po jazykovom zdokonalení, pán Jozef strácal prehľad a očividne znervóznel: Ako uchrániť svoju klientelu pred pohromou, pred chorôbkami, ktoré už zaregistrovali aj miestni diskrétni lekári?

            Pán doktor, oslovuje ma nenápadne, ak občas myslíte na svoju paniu, chcem povedať na svoje zdravie, dovolím si poznamenať, že tamtie dve slečny sú „arabky“.

            Vďaka, pán Jozef.

            Viem, že si potrpíte na blondínky, ale tamtá nová akvizícia s tým parádnym zadkom nie je ani „arabka“, ani inžinierka, ale nasadená konfidentka.

            Vie o nej direktor?

            Prirodzene, ako prvý.

            Direktorovi viac nebolo treba. Nadával ako pohan. A takto mi tu deň čo deň brnkajú na nervy. Moji tajní, moji „hygienici“ sú zrejme prepracovaní, keď potrebujú aj konfidentku.

            Upokoj sa, nepreháňaj. Nesleduje teba. A pokiaľ ide o tvojich dvoch eštebákov, tí sú tu predsa legálne. Pri nástupe sa ti dokonca predstavili, legitimovali. Nečuduj sa, máš tu dve tretiny cudzincov.

            Tak potom nech si láskavo sledujú cudzincov, vekslákov, arabky, a nie nás! Od istého času sa sústreďujú najmä na personál. No ja cítim, že sa zameriavajú špeciálne na mňa. Vieš, ako vyšetrujú kelnerov? Ferinko, čo hovoríš na svojho direktora? Nie je príliš panský, neubližuje ti? Myslí to so socializmom úprimne? Ozaj, ako sa správa, keď ho zavoláte na partajnú schôdzu? Povedz nám, ale úprimne, môžeš ty – ako čestný a svedomitý komunista – veriť nepartajnému šéfovi? Vieš dobre, že šabuje vo veľkom. A my vieme, že šabuje aj na tvoj úkor. Nevieš sa ozvať? Interhotely si ho síce chovajú ani vo vatičke, ale ste tu predsa vy – partajníci! Máte za sebou orgány mesta, okresu... ak potrebuješ pomoc, príď.

            Je tam toho! Robia, za čo ich platia. Si predsa direktor, tak sa správaj ako iní. Občas svojich hygienikov pozvi do separé, ponúkni koňakom, amerikami, pribaľ ďulajku, uhorák, dajakú reklamnú čačku-mačku pre ženy – a máš pokoj. Buďte kamoši.

            Kamošov mi láskavo nevyberaj!

            Aj k partajníkom sa musíš správať inak. Interhotely ťa síce držia, ale skutočná moc sídli kdesi inde a ty veľmi dobre vieš kde.

Dvojaký životopis

             Popíjam vodku a premýšľam, kedy v ňom nastal ten totálny skrat a udomácnilo sa rozhodnutie skoncovať so životom. Poznali sme sa od detstva. Vyrastali sme na jednej ulici, spolu sme leštili študentské lavice a neskôr v Bratislave aj kaviarenské stoly. Ivan bol už v gymnáziu unikátny solitér. V septime na telocviku ako prvý v dejinách školy odmietol šplhať sa po lane: Nehnevajte sa, pán profesor, ale to vaše lano mi zodiera ruky a ubíja ducha. Nemá to výchovný cieľ a pre mňa význam.

            Prirodzene, telocvikár sa najedoval a naparil mu reparát. Unikátna bola aj repríza na konci roka. Postihnutý cvičenec prišiel na reparát v čiernom obleku. Na bielej košeli mal kravatu, na rukách jelenice. Zhrozenému profesorovi, ktorý sa nezmohol na slovo, úprimne vysvetľoval: Pán profesor, pre mňa je telocvik, nota bene reparát z telocviku, sviatkom.

            Jeho chýrny šplh na lane putuje s Ivanom na každé maturitné stretnutie. Ba istá dáma, inak lekárka, sa od smiechu zakaždým pociká. Keďže sa smejú všetci, smeje sa aj Miro, úspešný prokurátor. I keď nejeden pohľad spočinie na jeho tvári dlhšie, súdruh prokurátor je bezstarostný, suverénny. Oktáva síce starne, zabúda, ale svoje vie. Krátko po februári, pri tzv. demokratizácii, Ivana Š. vylúčili z právnickej fakulty, najmä zásluhou spolužiaka Mira, ktorý bol predsedom ČSM na fakulte. Dôvody boli jednoznačné: Menovaný si po prvej štátnici dal vytlačiť vizitky s titulom JUC – iuris utriusque candidatus, čo lapidárne svedčí o zakorenenom meštiactve. Otec pracuje ako bankový úradník, matka je majiteľka kozmetického salónu, prežitku to buržoázie. Menovaný sa neštíti navštevovať kaviarne, kde sa sústreďujú podozrivé živly i takzvaní umelci, nepriatelia ľudovodemokratického zriadenia, s ktorými hráva biliard.

            Vylúčenému sa žije stokrát ťažšie ako nedoštudovanému. Vylúčený vysokoškolák nemá šancu uchytiť sa. Ivanovi ostala jediná šanca – vojenčina. Hoci mal k nej rovnaký vzťah ako k telocviku, hrdinsky narukoval a trpel. Ožil až posledný polrok, keď sa uchytil ako pomocný kuchár. Po vojenčine práve vďaka svojej kuchárčine zakotvil v RAJ-i, čo znamená podnik reštaurácií a jedální. Stával za výčapným pultom, menej schopným šéfom grátis viedol účty, prevádzkoval staničnú reštauráciu a svoje rajské putovanie končil ako vedúci rekreačného zariadenia významnej fabriky.

            Jedného dňa zastavilo pred chatou auto, vystúpili z neho námestník s kádrovníkom, ktorého námestník zrejme potreboval, lebo chatárovi pošepkal: Má rád údené karé s chrenom. Predtým aj potom borovičku – bez kávy. Dnešný cech platím.

            Kádrovník sa však na chate cítil ani v raji a vizitu si sólovo predĺžil o jednu noc a kúštik dňa. Keď mu chatár prostoducho predložil účet, zamračil sa a prehovoril až po chvíli ticha: Šuhajko, badám, že rátať vieš. No premýšľať si sa ešte nenaučil. Nezabúdaj, že táto podniková chata má svoje zvyky, tradície, úctu k nomenklatúre. Ak nevieš, v trezore mám fascikel s tvojím menom. Viem, z akej si famílie, aj skade ťa vyhodili. Nebyť tvojej mamky a paničiek trenčianskych generálov, ktoré krémuje a masíruje, je vylúčené, aby si skončil ako desiatnik a ešte aj vzorný vojak. Čo kukáš? Môže byť pomocný kuchár vzorný vojak? Neexistuje! Z kádrovania žijem roky, aj keď mizerne. Peňazí nemám. Ani teraz pri sebe ich nemám. Ak si myslíš, že kádrováka platia ako direktora alebo námestníka, mýliš sa. Na rozdiel od teba makám bez tringeltov, prémií, ba za svoje si kupujem aj stravné lístky do menzy. Ak na môj cech pozabudneš, alebo ho šikovnučko znesieš zo sveta, z tvojho fascikla zmiznú kompromitujúce posudky a ostanú iba kladné.

            Sú aj také?

            Nájdu sa. A keď sa nenájdu, tak sa vystavia. Aj keď nevyzerám, mám aj kladnú fantáziu. Ak mi helfneš, dostaneš posudok, že mu sám neuveríš.

            V zreparovanom posudku sa uvádza, že súdruh Ivan Š. bol vzorný vojak, a ešte vzornejší vedúci. Ovláda jazyky, absolvoval jednu celú štátnicu, pre chorobu prerušil štúdium, v praxi je výnimočný. Matka-vdova – pracovníčka komunálnych služieb – je vedúca brigády socialistickej práce. Manželka menovaného pracuje ako zdravotná sestra, takže aj deti sú vychovávané v zdravom marxistickom prostredí.

            Vďaka posudku pôsobil ako hotelový tajomník, neskôr ho v kúpeľnom meste vymenovali za riaditeľa hotela Eden. Vtedy vymyslel aj bonmot EDEN JE LEN JEDEN! Keďže na poste sa osvedčil, poverili ho aj gesciou nad výstavbou Magnólie. V dekréte sa však neuvádza, ako sa dá jeden hotel spravovať, druhý stavať a zodpovedať za obidva. Hoci dupľovaný direktor drel, ako vládal, stále žil odlúčený od rodiny v Trenčíne, lebo sľubovaný byt mu nikdy nedali.

Koncerty

             Hoteloví hostia sa slnia a člnkujú na Sĺňave, deti kŕmia nenásytné čajky, zaľúbenci s pasiou nasadajú do hotelového koča a vezú sa až do vily Bakchus, kde roku 1811 prebýval Beethoven. V areáli vily patriacej hotelu direktor pripravoval hosťom pikniky a prenajímal víkendové chatky obkolesené viničom. V hoteli usporadúvali medzinárodné kolokviá, sympóziá, pribúdali bankety, recepcie, koktaily, úspešne vyznela aj prvá súťaž o Miss Slovenska, ktorú priekopnícky organizovala Smena.

            Personál so svojím direktorom absolvoval stáže v Prahe i na Balkáne, na nemeckom ostrove Rujana i vo Viedni. Ivan Š. získava diplom „Najlepší zlepšovateľ interhotelov“. Aby prestali reči o jeho kvalifikácii, externe absolvoval hotelovú školu.

            Skúsený profesor a niekdajší diplomat Scherer mu po maturite s pohárikom whisky blahoželá: Tak, na tvoju druhú maturitu, pán kolega. Máš úspechy, Magnólia ti kvitne, rozvoniava... no ja na tvojom mieste by som hlavu až tak nevystrkoval. Tento režim – hoci sa momentálne demokraticky usmieva – si potrpí predovšetkým na vyrovnané šíky a poslušnosť. Predbiehaš dobu a to sa neodpúšťa. Ak ťa raz sotia do bahna, ktorého je tu v Piešťanoch bohato, čistý nevylezieš.

            V šťastnej a oddychovej chvíli mi Ivan viac ako úprimne vraví: Neviem, či ma nevysmeješ, či ma vôbec môžeš pochopiť, no pre mňa je zážitkom aj recepcia. Cítim sa ako dirigent na koncerte. Stojím síce bokom, hostia ma nevidia, no ja musím vidieť každého. Zdvihnem ruku, odhrnú zásuvnú stenu, zdvihnem druhú, a už sa nesie aperitív. Čašníkom poďakujem očami a sledujem, ako nosia menu. Stolovanie i obsluha musia byť stopercentné. Hosť zlyhať môže, čašník nesmie!

            Za politického odmäku na vlastnú zodpovednosť zamestnáva Štefana S., absolventa švajčiarskej hotelovky. Zamestnal ho napriek tomu, že vedel o jeho väzbe za politický delikt. Štefan S. prenášal do Švajčiarska list od známeho futbalistu. Na hraniciach list „náhodou“ našli, a študent namiesto absolutória dostal šesť rokov za mrežami. Časť trestu si neskôr odpykával v ostravských baniach. Keď sa direktor Magnólie presvedčil, že plynulo hovorí tromi jazykmi, začlenil ho do recepcie ako šéfa ubytovania. Mal na starosti aj mimoriadne náročných hostí, ktorých požiadavky boli neraz nevyspytateľné. Svoje si vyžadoval aj gróf Cinzano mladší. Prišiel si zarybárčiť, zapoľovať, no odmietal sprievodcu, ktorého mu silou-mocou vnucoval Čedok. Pomery u nás pravdepodobne poznal. Vybral si Štefana S., ktorý ho dva týždne sprevádzal po Slovensku. Výsostne spokojný hosť odmenil sprievodcu parádnou dovolenkou v Taliansku a hotelu poslal tucet slnečníkov, ktoré potom zdobili terasu. Hoci slnečníky boli sýtočervené, miestnych papalášov popudzovali rovnako ako gróf Cinzano v spoločnosti nespoľahlivého recepčného: My dobre vieme, kto grófovi otvoril dvere, kto vpustil do recepcie nespoľahlivého dobrodruha. Ako politický omyl a výstrednosť zhodnotili aj direktorov koč, v ktorom sa nároční hostia prevážali do vily Bakchus.

            Skúsený harcovník profesor Scherer vetril správne. Po sérii atakov na recepčného anonymy a udania prichádzali aj na direktora: Nezamestnal ho pre pekné oči, ale za protislužbu v šabovaní!

            Direktor sa ma spytuje: Povedz mi, keď si taký prognostik, skade moji „hygienici“ vedia o udaniach, ktoré sú adresované partaji? Existuje až také prepojenie medzi ŠTB a stranou, alebo si jednoducho vymýšľajú?

            Čo som mal povedať? Prepojenie zrejme existuje a v tomto prípade šlo o dohovorenú taktiku: Pri každej príležitosti brnkať direktorovi na nervy. Ak je inteligent, pochopí, že urobí lepšie, ak sa zbalí a odíde. Aj preto mu podchvíľou vyšetrovali čašníkov, tlačili ich k múru, len aby sa priznali a podpísali, že šéfstvo berie, šabuje, lebo uprednostňuje zazobaných hostí zo Západu. Aj keď z personálu občas dakoho zlomili, dôkazy stále nemali. Preto si vyrobili dôkaz modelový, zacielený na direktorovho chránenca – Štefana S. v recepcii.

            Istého Araba „čírou náhodou“ pristihli in flagranti s neplnoletou dievčinou z hotelovky. Keďže už predtým mal na rováši veksláctvo, pošepkali mu, že jestvuje istá možnosť ako vyliezť z nepríjemnej brindy so zdravou kožou. Moslimský borec pochopil, že tentoraz mu nepomôže ani Alah, ani petrodoláre, a tak radšej spieval:

            Áno, šéf recepcie brat úplatek. Ode mne vzat sto dolar, že nevidet slečnu, kerú ja brat na cimer.

            Recepčný, ktorému prišili ďalšie prehrešky, sa ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Pretože už raz okúsil špeciálnu starostlivosť o politického väzňa, trpel predovšetkým psychicky. Pre srdcovú arytmiu ho zo zdravotných dôvodov prepustili na slobodu, no pošepkali mu, aby sa neodvážil prekročiť prah Magnólie. Sami sa mu postarali o reklamu, lebo vyhlasovali, že nešlo o prečin politický, ale finančný a kriminálny. Osamotený, odkopnutý, zomrel na slobode na infarkt.

Okupácia

             Ivan Š. si viedol archív a opatroval v ňom aj novinový výstrižok z augusta 1968. Spravodajca píše, že okupácia vyľudnila kúpele i známy interhotel Magnólia, čo spôsobilo veľké národohospodárske škody. V závere konštatuje, že by rád spoznal prvých hostí, ktorí sa odvážia prísť do ČSR a prekročiť prah hotela.

            Iba direktor vedel, že prah hotela ako prví prekročili jeho fízli – hygienici. Potešili sa, keď videli, že direktor nezmizol na Západ, a uznanlivo mu podali ruku. Rečnili čosi o strane, ktorá sa poučila, a do ktorej už hocikto nevlezie, ale „keby si chcel ty, súdruh riaditeľ, vstúpiť do strany, miesto pre čestných súdruhov máme!“

            Namiesto konkrétnej odpovede povedal s povzdychom: Mám prázdny hotel.

            Len sa ty nič neboj, čoskoro sa naplní. Ozaj, plat ti beží?

            Plat áno.

            Vydrž týždnik-dva a hotel máš plný.

            Zrejme vedeli, o čom hovoria, lebo piloti zo Sýrie a Líbye ubytovaní na Sliači museli svoje kasárne uvoľniť aktuálnejším spojencom a sami sa presťahovať do Piešťan. Keďže mesto nemalo pre nich voľné priestory, prvé týždne bývali v Magnólii, kde sa zázračne rýchlo adaptovali. Vyžívali sa najmä v úspešných náletoch na vypôstené arabky, ktoré pohŕdali Rusmi, čo sa pozdávalo nielen pilotom, ale aj pánu Jozefovi, ktorý situáciu komentoval svojsky: Obávam sa, že naše arabky sa Rusom nevyhýbajú z dôvodov politických, ale hygienických.

            Keď opadli prvé vlny strachu a neistoty, opäť začali prichádzať verní Kuvajťania, ale aj poľskí, maďarskí a slovenskí Židia, roztrúsení po svete, ktorí sa v kúpeľoch stretávali so svojimi príbuznými. Tí však prežili šok, čo si opäť odskákal nič netušiaci direktor:

            Pán riaditeľ, ste neseriózny. O tom, čo sa v tomto hoteli a meste odohráva, ste nás mali vopred informovať.

            Nehnevajte sa, no nerozumiem. Čo sa robí, s čím nie ste spokojní?

            Klamete, podvádzate. Vediete tu proti nám otvorenú, priam transparentnú prípravu na vojnu.

            Kde... kto sa pripravuje na vojnu? Vari my Slováci, keď sme na kolenách?

            Lákate nás do kúpeľov, získavate doláre, marky, no pri tom provokatívne pred našimi očami školíte arabských pilotov. Vy neviete, alebo nechcete vedieť, že sú to potenciálni vrahovia nás – Židov?

            V hoteli predsa už dávno nebývajú. A zatvoriť pred nimi ako hosťami dvere si nemôžem dovoliť.

            Odchádzame! Odchádzame neradi, lebo so službami v hoteli sme boli spokojní.

Vila Bakchus

             Po dlhšom čase mi dva razy volal domov. Hoci bol odjakživa hrdý, prosil ma, aby som prišiel. Keď som nechodil, poslal mi dva telegramy s jediným slovom: Príď! Keď som konečne prišiel, povedal akoby mimochodom, že na moju počesť zapriahne do koča: Sadneš si ku mne na kozlík, aby si nevyzeral ako papaláš, a odvezieme sa do oázy ticha a pokoja. Uvidíš, ako vyzerá Vila Bakchus dnes.

            Prečo práve ta?

            Lebo direktor Magnólie ta osobne odviezol iba vyberanú spoločnosť: grófa Cinzana, šejka z Kuvajtu, profesora Scherera i nášho spoločného ochrancu pána Jozefa z kaviarne na počesť jeho šesťdesiatky. Sadaj! Vieš, čo je to za fušku zohnať v kúpeľoch koč a kone? Nakŕmiť ich, napojiť, ustajniť? V živote som sa nestaral o kone, ale už si rozumieme: Vije, moje, vijó!

            Koníky ťahali koč hore brehom, ľudia sa za nami obzerali, spokojný Ivan šibol na veselšiu strunu: Raz pri mne sedela krásna žena. Prsia ani zvony. Keď vošla do kaviarne, onemel aj pán Jozef. Trpela na skoliózu. Tej Afrodite vykrivili chrbticu vlastné prsiská. Pre jej prsia som nevnímal ani okolitú prírodu.

            A čo doma, Ivan?

            V poriadku, darí sa. Dcéra čaká druhé dieťa, stále žije v Juhoške. Starší chalan skončil hotelovku, ale varí vo Viedni a chce do Ameriky. Odmieta sa vrátiť.

            A mama?

            Leží v špitáli, má rakovinu.

            A čo žena?

            V tom starom bytisku žije sama. Keď prídem domov, domŕza a vypytuje sa, kedy dostanem v Piešťanoch byt. Na svätého dindy! I ja som v hoteli sám. Šéf recepcie i profesor Scherer umreli. A Jozef z kaviarne obsluhuje už iba svoju záhradu. Namiesto na arabky upriamil sa na ruže. Včera mi zaistili dvoch čašníkov. Chcú ma silou-mocou zašiť a nevedia ako. Najnovšie zabudli na šabovanie a snoria po akýchsi prezentoch. Chumaji! Vedia, že beriem iba guldeny. A iba zlaté. Poznáš ma. Odjakživa letím na zlato. Vijó, moje, vijó!

            Nemysli na to.

            Nie som svätec. Aj v hoteli sa kadečo prihodí. Ale šabovanie a úplatky či dary neexistovali a neexistujú. Preboha, ver mi aspoň ty.

            Najprv mi ukázal vilu. Do suterénu naznášal originálne sudy, keramiku, zreparoval kozub. Vynovil aj drevenú terasu, skadiaľ bol pohľad pre bohov. Dolu kopcom bežia vinice, pod nimi vidieť Sĺňavu, kolonádny most i Magnóliu. Číry vzduch bol presiaknutý vôňou pokosenej trávy a živice z nových drevených chatiek.

            Vraví: Včera som tu nocoval. Meditoval. Púšťal som si Ódu na radosť. Predstav si, že ešte stále sú pochybnosti, či tu Beethoven vôbec bol.

            A bol tu?

            Ja tomu verím. Chcem veriť, lebo mi sem pasuje.

            Mysli aj na seba.

            Neboj, myslím aj na seba. Obávam sa, že až príliš často. Ale viem sa aj obrniť. Poznám svoju mravnú hranicu: odtiaľto – potiaľto. Ďalej ma nedostanú.

            Večer v bare už nefilozofoval. Nasával a provokatívne nahlas si objednával vodku: Pijem iba stoličnú, pokrokovú.

            Barmanka mi naznačovala, aby som ho utíšil, no tej noci si nedal povedať: Ešte dve vodky, Ivka. Mám tu priateľa, posledného.

            Neblázni, každý ťa tu pozná, dohováram mu.

            Keď pozná, tak vie, že šabujem. Kto šabuje, má za čo chľastať. Aj barmanka so mnou šabuje. Dám jej tučný tringelt, no polovica je vopred moja. Ty jej dáš bakšiš, a zasa je polovica moja. Kapito? Barmanka ma už neprosí iba očami, upozorňuje ma na fízlov, obáva sa, že sa to zle skončí. Má pravdu, lebo Ivan provokuje ďalej.

            Hej, vy dvaja, čo si to šepkáte? Šabujete? Ja šabujem, ona šabuje, podľa našich hygienikov šabuje celý hotel. Zabúdajú, že šabovať a prijímať dary môže iba pán hotelier. Ja môžem aj šabovať aj šabľovať. Expert, poznáš Chačaturjana? Toho uznávam, ten vie šabľovať i šabovať. S Chačaturjanom si zašabľuje komplet bar. Arabky, piloti, hygienici – s tebou na čele.

            Prestaň, spamätaj sa.

            Ach, ten pravý sa ozýva. Čo si mi želal na päťdesiatke? Namiesto slovka uznania, podanej ruky, si mi zavesil na krk truhlu z magnólie. Taká somarina sa môže zrodiť iba v tvojej rétorickej kotrbe. Magnólia je krík, kríčok, stromček krehký ako posratý život. Z magnólie nenareže dosky ani kráľ stolárov svätý Jozef. Magnóliu sú schopní posrať iba hygienici. Kúsok po kúsku rozoberať, rezať, krájať, štiepať, opľúvať, lámať haluze i ľudí... vyšetrovať, zatvárať, no mňa nezatvoríte, mňa veru nie!

Adieu

             Usrkávam, chlipkám si z ďalšej vodky a som rád, že ma v tomto babylone nik nepozná. I tak je mi nanič, lebo privolané pobosorované chvíle stále dotierajú, hryzú. Mohol som čo len tušiť, že Ivan sa odhodlá za životom pribuchnúť dvere? Skamarátiť sa s povrazom, ktorý preklínal už v gymnáziu?

            Jeho smrti nemohli uveriť spolupracovníci, konškoláci a medzi nimi vari tucet lekárov: Keby sme boli vedeli, keby sme boli tušili, keby nám čo len slovom naznačil, zavolal, napísal... toľko lekárov musí pomôcť. Dušovali sa dobreže nie unisono.

             Aj mne prepáč, Ivan. Týždeň predtým, ako sa to stalo, bol som v tomto meste, blízo teba. Chcel som ťa navštíviť, prekvapiť, no nakoniec som ťa vypustil z hlavy, len aby som nemusel počúvať tvoje nechlapské náreky. Ďakujem ti za rozlúčku. Až teraz rozumiem tomuto výletu do vily Bakchus. Chcel si sa so mnou rozlúčiť, ukázať mi to svoje nešťastné miesto. A ja som sa tam nadchýnal krásou, romantikou... kde som mal oči, rozum, že som nevnímal tvoje rozpoloženie, trýzeň? Už rozumiem aj tvojmu Beethovenovi, ktorý ti v tej samote robil spoločníka. Aj tak nechápem, a sotva kedy pochopím, ako si mohol počúvať Ódu na radosť a pritom si dávať na krk povraz...

            Pohreb si mal dôstojný. Prišli tvoji spolupracovníci, konškoláci, štamgasti, pán Jozef, kamaráti i nekamaráti. Tvoji ľudia v tvojom hoteli dlho po pohrebe chodili v čiernom. Smútkom protestovali v mene svojom i tvojom. Na druhý deň po pohrebe zatvorených čašníkov prepustili. Fízli kapitulovali, prehrali na celej čiare!

            Márnosť, čosi mi tu stále nehrá. Ocitám sa dobreže nie v klepci. Ty si prehral, Ivan, fízli prehrali, ja som prehral, hotel prehral – kto vlastne vyhral, keď všetci naokolo prehrali?!

 (úryvok z knihy ODPÍSANÍ)