Vyhľadávanie
(úryvok)
Prišla noc. Lampička blikala, rozhadzovala matné svetlo po stenách. Noc bola pokojná, tichá a oni dvaja začali rozhovor. Ja som čušal pod dekou, nespal, lebo som vedel, že sa bude točiť reč o mulanoch, duchoch, čo som vždy veľmi rád počúval, vždy to bolo také zaujímavé, kúzelné. Preto som mal uši nastražené, aby mi neuniklo ani jedno slovo.
Aby som pravdu povedal, Róm môj sladký, musí niečo byť, niečo veľké, nepoznané, neprebádané. Mulano, mŕtvy, sa vie objaviť, keď ho človek najmenej čaká, objaví sa dvojakým spôsobom. Buď sa dá vidieť v celej svojej veľkosti, alebo dá ináč vedieť, pocítiť, že je blízko pri tebe. Brrr, striaslo Šterňu, mráz mi ide po chrbte. Nerád by som zažil niečo také ako v Adamove. Tam som si do poslednej chvíle myslel, že je to živý človek, a až potom sa mi rozjasnilo, že to bol duch. Pokiaľ som myslel na živého tvora, strach ma nechytil, a potom, keď som na to prišiel, bolo už na strach neskoro.
Ak chceš mulana vidieť, vraví ďalej Ondráš, musíš na neho myslieť, tým mu pomáhaš prísť, tým ho vyvolávaš, aby vstal, išiel, aby sa ti zjavil alebo dal o sebe znať. Býva i tak, že sa ti samo od seba zasníva s mŕtvym. Sedíš s ním, akoby bol živý, zhováraš sa s ním, ale nikdy si nezapamätáš, o čom ste hovorili. Sen alebo on ti to vymaže z hlavy. Niekedy si to môžeš zapamätať, ale veľmi zriedka. No i tak celý sen nezachytíš. Ja to mám, človeče, prebádané.
A vtedy začal hovoriť Šterňa. Hneď po vojne preložili nás, takú menšiu skupinu, do Adamova pri Brne. Poslali nás strážiť fabriku, kde sa vyrábali zbrane. Všetci sme boli dôstojníci, tam obyčajný vojak nesmel. Povedali nám, že tam budeme iba mesiac, že sa školí špeciálny oddiel na tento účel. Pripadol mi asi dvestometrový úsek, strážil som výrobnú halu, patroloval som okolo nej s puškou na pleci. V noci sa vo fabrike pracovalo, okná boli otvorené, videl som dovnútra dielní, ako robotníci a robotníčky sústružia, frézujú. Za halou bolo také menšie priestranstvo a pár krokov od múru bol strom, jabloň.
Bolo krátko pred jednou, keď zrazu zbadám pod tým stromom vysokého chlapa. Zbystril som, spozornel. Mohol byť odo mňa takých pätnásť metrov. Zrevem: Stoj, ani sa nepohni! Pušku som mal zacielenú tým smerom, a zrazu nič, chlapa nikde, akoby sa bol prepadol. Myslím, že to bola halucinácia, a chcem ísť ďalej, ale ešte raz pozriem na to miesto a znovu tam stojí ten chlap. Znovu som zakričal, podišiel o dva kroky vpred, zamieril, a chlap sa znova stratil. No, čo to, čo sa to so mnou robí? Vlasy som mal naježené od veľkého vzrušenia a napätia, pozerám sa pod ten strom, nikto tam nie je, chlapa nikde, otočím sa, že idem preč, len keď vidím, že je tam, že tam stojí, akoby na niečo čakal.
Čo je veľa, to je veľa, pomyslel som si, veď ja ti ukážem, napálim to doňho bez varovania, strelím a hotovo. Ako tam stál, v okamihu som zacielil, a keď som chcel potiahnuť kohútik, chlapa nebolo. Zmizol. Vtedy som zapískal, hneď dobehla hliadka. Prečesali sme okolie, chlapa nikde, akoby sa bol prepadol. Trikrát tam stál, trikrát zmizol, trikrát sa zjavil. Až vtedy mi to došlo. Panebože, vravím si. Bol to mulano. Duch. Predstavte si, ujco, že ten mulano vedel presne, čo chcem spraviť, že chcem vystreliť, a vtedy sa stratil. Ja si myslím, že v skutočnosti tam stále bol, len menil svoj stav. Raz sa ukázal ako človek, potom zmizol, ale pritom tam stále bol. Bolo to moje prvé stretnutie s mulanom a prial by som si, aby bolo aj posledné.
Keď to spomínaš, i ja ti niečo vyrozprávam, riekol Ondráš. Ubehlo odvtedy veľa rokov, bolo to ešte za Rakúsko-Uhorska. Ocitol som sa ako vojak v Ostrave. Hneď za rohom stála, móre môj, búdka, kde sa predávali cigarety a tabak. Bolo to v strede týždňa, podídem k búdke a pýtam si balíček tabaku a cigaretové papieriky, vtedy sa cigarety poväčšine šúľali, hotové fajčili len tí lepší, bohatší. Vnútri sedela objemná ženská v stredných rokoch, ináč to bola pekná ženská, a začala sa okolo mňa točiť. To chlap hneď pobadá, slovo dalo slovo a dala mi adresu, aby som v sobotu prišiel za ňou, bývala asi desať kilometrov od Ostravy.
Prišla sobota, ja som dostal voľno a poďho za ňou. Čo to je pre vojaka, poriadne som šliapal a ani som nezbadal ako, len keď som prechádzal dedinou. Bola dlhá, pekne vysvietená, ľudia chodili z domu do domu, ako je na dedine zvykom. Za chvíľu som našiel jej dom a vošiel som dnu. Stôl bol zaprataný jedlom, pijatikou, ovocím. Dobre sa na moju návštevu pripravila. Hneď sme začali jesť a piť. Do noci bolo ešte ďaleko, preto sme pili a jedli pomaly, ona si však uhýbala viac, pila rýchlejšie a s veľkou chuťou. Vyzeralo to tak, že moja návšteva u nej nebude posledná. Páčila sa mi, bola driečna, pekná. Mala počernú tvár, pekné vlasy a veľmi pekné nohy. Keď si na tie nohy pozrel, akoby po tebe prešla elektrina, chvenie. A to chvenie, človeče, vyvoláva brnenie. Áno, brnenie, to je to správne slovo. Myslím si: nahovorím si ju.
Pritom sme sa zhovárali, špásovali a čas bežal. Potom išla do izby a priniesla nejaké fotografie a papiere. Papiere nechala tam, ale ako sme si prezerali fotky, človeče, jeden papier padol na zem, mne k nohám. Zodvihol som ho, otvoril a začal čítať. Videl som, ako zbledla. Čítam meno, deň narodenia, úmrtia a v duchu počítam. Bože môj dobrý, ona si dva dni po jeho pohrebe zavolala chlapa do bytu. Poviem ti rovno, bolo mi z toho zle. Ona začala plakať, že muž bol dlho chorý, že v tele nemá vodu a že chcela chlapa. Nič som nepovedal, nič. Zodvihol som sa, napravil opasok a vyšiel na ulicu. Bolo niečo pred jednou hodinou v noci.
A tak idem hore rozsvietenou ulicou, pridal som do kroku a onedlho som opúšťal dedinu a kráčal po ľavej strane cesty. Mal som šťastie, lebo noc nebola tmavá. Obloha svietila hviezdami a mesiac sa veselo gúľal po oblohe. Mal som v sebe zopár pohárikov, dobre sa mi išlo a skoro som zabudol, že som bol u tej ženskej.
Už z diaľky som videl ozrutné topole. Pamätám sa, akoby to bolo teraz. Boli tri. Boli vysoké a stáli vedľa cesty. Keď som prišiel bližšie, v korune jedného z nich strašne zapraskalo. Bolo ti to, akoby sa tam hore, na samom vrchole stromu, lámalo drevo. Stál som pod tým topoľom a čakal, kedy drevo čupne dolu. Ale nič, dolu nepadla ani trieska, a vtedy mi prišla na um myšlienka. To on, jej muž. Do nôh mi vošiel strach, celé telo akoby som mal v strachu, bol som celý strnulý, vyplašený. Jej muž prišiel z hrobu, alebo odkiaľ, a začal ma strašiť. Silno a nemilosrdne.
Z posledných síl, lebo som ledva stál na nohách, som sa zvrtol a vykročil, keď tu spoza tretieho topoľa vyrazil na hradskú chlap a išiel rovno k múru cintorína. Tam sa stratil, zmizol, nebolo ho. Prešiel múrom ako duch. Mne stáli vlasy dupkom a bol by som dušu vypustil, keby som v diaľke nebol zbadal svetlo. Bože dobrý, Bože sladký, Bože dobrotivý, nevieš si predstaviť, čo to svetlo pre mňa znamenalo. To svetlo bola moja záchrana, to svetlo mi dodalo síl, že som začal bežať ostošesť, až som zastal pred železničnou búdkou, a ako som otváral, vpadol som cez prah dnu. Sedel tam človek. Bol som zachránený. Keď som mu vyrozprával celý príbeh, krútil hlavou, bol ticho, nechcel tomu veriť. Povedal však, že sa oddávna hovorí, že pri tých topoľoch straší. Ale nepovedal kedy a ako. Trvalo asi hodinu, kým som sa spamätal, a do svitu som ostal v búdke.
Už nikdy v živote sa mi nesnívalo s chlapom, ktorý prešiel cestu krížom rovno do cintorína. Už nikdy som v sne nevidel tie topole a ich mohutné koruny.
