Vyhľadávanie
Coda k Jánovi Johanidesovi
J ako Ja
Žiť v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch na Orave s priezviskom Johanides, ktoré sa tak okato líšilo od bežných oravských, respektíve dolnokubínskych priezvisk (Kováč, Ďaďo, Haluška, Kubačka, Paluga, Prílepok, Florek, Záň, Žúbor, Smoleň, Kutlík, Dauda, Hanko, Mäsiar, Halaša, Michalica, Janiga, Dudáš, Huba, Laurinčík, Janotík, Bencúr, Zajac, Škvarka a iné) nebolo pre Jána Johanidesa jednoduché. Okrem koncovky, ktorá mohla za slovenského štátu evokovať židovský pôvod, v päťdesiatych rokoch zasa (malo)buržoázny, a v každom období cudzí element, na aký sú pravoverní Slováci vždy hákliví, to bolo aj excentrické postavenie jeho otca a rodiny vôbec (vlastník veľkoobchodu s obuvou, v domácnosti slúžka i vychovávateľka). Pochádzal z rodu protestantských utečencov po bitke na Bielej Hore, vyjadril sa, že je protestant („vždy protestujem“). Nositeľ tohto priezviska ho spojil aj so svojím krstným menom, takže sa často a rád podpisoval ako Johan (evokujúce Jána Krstiteľa). Z jeho biografie sa dozvedáme, že už ako 13-ročného ho zaujímali fakty o koncentračných táboroch, ale aj výtvarné umenie (osobné kontakty s Milošom Bazovským) a Biblia až tak, že má detskú predstavu o štúdiu teológie. Víťazný február sa stal pre jeho rodinu, a ešte viac preňho osobne, celoživotnou traumou, pretože otec sa musel presunúť z vlastného obchodu do pozície vedúceho štátnej predajne s textilom. Závisť a nenávisť k Jánovi Johanidesovi sa zmenili na pohŕdanie – len tá nenávisť a nedôverčivosť voči nemu pretrvávali. Ako sebaobrana voči týmto atakom sa uňho manifestovalo vlastné Ja, potvrdzovanie vlastnej hodnoty, často skryté pod maskou „exhibicynizmu“ (exhibicionizmus + cynizmus v jednom), fanfarónstva, hrmotných gest, upozorňovania na seba. Po jeho oslnivom nástupe do literatúry bolo toto seba-vedomie, vedomie svojej hodnoty, potvrdzované aj spoločenským ohlasom a niečím, čo by sme mohli označiť ako „self marketing“, budovanie seba ako značky. „Ja“ v prózach Jána Johanidesa neustále presvitá, vyčnieva, upozorňuje na seba, zavadzia – a nezáleží na tom, či píše v prvej osobe alebo sa ukrýva za rozprávača v tretej osobe. Bez toho, aby beletrizoval svoje životné zážitky, vždy píše o sebe, a ak je jeho dielo zaľudnené množstvom postáv, vždy ich opisuje cez prizmu vlastnej optiky.
Á ako Áno
Ak sa hneď druhá novela Jána Johanidesa volá Nie, nutká nás to opýtať sa, komu a čomu hovorí autor Áno. Zjednodušene by sa dalo povedať, že, rovnako ako jeho milovaný Dostojevskij, „poníženým a urazeným“, ľuďom, ktorým sa ubližuje, outsiderom, skrachovaným existenciám, trpiteľom, obetiam, ale aj tým, ktorí sú na druhej strane, ako nevedomým, bezvedomým (často aj bezsvedomým), pretože ich kruté konanie je často výsledkom toho, že sami boli niekedy obeťou násilia. A keď hovoríme o ľuďoch, nesmieme zabudnúť na zvieratá, ktoré hrajú v prózach Jána Johanidesa dôležitú rolu, často ako nemé bytosti, ktoré sú neraz mučené ľuďmi (vrátane detí).
N ako Novela
V hlavách nám možno ostal poznatok, že novela je niečo dlhšie ako poviedka a kratšie ako román. Je to akýsi hybrid, keď sa autorovi poviedka rozleje do väčšieho priestoru, a pritom nemá dosť síl, času, schopnosti alebo vytrvalosti, aby napísal román. Novela je Johanidesov žáner. Nie preto, že by nemal dostatok materiálu na rozvinutie do románovej formy. Napokon, svoju disponovanosť napísať plnokrvný román – a hneď historický – ukázal v Markovi koniarovi a uhorskom pápežovi. A ten je popri Najsmutnejšej oravskej balade, jediným legitímnym románom v jeho bibliografii. Literárny kritik by možno hovoril o románovej novele, ale to nie je dôležité. Mám pocit, že autorovi nikdy nešlo o to dokázať si svoju rozprávačskú suverenitu rozsahom prózy. Naopak, často vedome a zámerne uskutočňoval akúsi kompresiu textu, stláčanie motívov, zhutňovanie epizód, kondenzovanie námetov, komprimovanie situácií, „zipovanie“ epiky – takže materiál, ktorý by inému prozaikovi postačil na román, ba na trilógiu, vyrozprával na sto, stodvadsiatich stranách. Dochádzalo pritom k dvojitému paradoxu: autor sa často v toku rozprávania zameral na detail, nepodstatnú digresiu, a potom dej znova akceleroval, takže čitateľ má často (oprávnene) pocit autorskej netrpezlivosti, neuhádnutia proporcií, disproporčnosti...
J ako Jazyk
Jazyk je hybnou energiou Johanidesových próz. Je to nielen formálny a vonkajší prostriedok, nástroj, ako artikulovať svoju ľudskú skúsenosť, vyrozprávať svoj zážitkový fond, sformulovať svoju (sveto)názorovú bázu. Jazyk je pre Jána Johanidesa nielen estetickou a popri tom aj etickou kategóriou, ale je to integrálna a základná súčasť jeho tvorby. Metaforicky povedané, jazyk je pre nášho autora nielen prostriedok na vystavanie stavby umeleckého diela, je to samotná stavba. Rebríky, ktoré pomáhajú stavať architektúru, sa zároveň stávajú jej súčasťou. Skôr ako nás zaujme dej, vtiahne nás doň jazyk, ktorým je vyrozprávaný. Nie sú to iba bizarné mená postáv, slovné spojenia, z ktorých som upozornil na „johanidelogizmy “, neologizmy, adjektíva, opisy, prehovory postáv, pričom tieto štylistické prostriedky nikdy nepôsobia izolovane, ale vytvárajú kompaktnú flóru Johanidesových textov. Nerozpakujem sa označiť Johanidesovu syntax za slovnú vegetáciu, pretože čitateľ má často pocit samorastúcej vegetácie slov a viet, ktorou obrastá architektúra príbehu.
Ján Johanides je tvorcom bohatej lexiky, ktorá ešte čaká na svoje odborné spracovanie. Výsledkom by mohol byť slovník Jána Johanidesa, ktorý by svojou rozmanitosťou, bohatstvom a variabilitou mohol byť pendantom k lexike takého Pavla Országha Hviezdoslava.
Tento jazyk má hovorovú dikciu, čo odkazuje k tomu, že autor často využíval autentické výroky skutočných osôb, a zároveň to môže znamenať, že svoje dialógy či monológy si pri písaní čítal nahlas.
O ako Opus
Jednotlivé prozaické knihy Jána Johanidesa, čo ako sú od seba časovo vzdialené, neznamenajú izolované bibliografické jednotky, ale vytvárajú jeden súvislý, celistvý, kompaktný opus. Neznamená to, že by z diela do diela prechádzali postavy alebo reálie, hoci sa sporadicky stane aj to. Iba vzdialene to pripomína koncept Williama Faulknera, ktorý vytvoril fiktívny priestor (Yoknapatawpha County s centrálnym mestom Jefferson), do ktorého potom umiestňoval jednotlivé svoje prózy. Ján Johanides vytvoril nie fiktívnu geografiu, ale psychický priestor, ktorý pomenoval hneď v svojich začiatkoch „okresom“, presnejšie „okresnosťou“. Neznamenalo to nič iné než slovenské malomesto (Janko Jesenský bol jedným z jeho obľúbených autorov), vidiecke mesto, ktorému trčí slama z topánok, hocako drahé a módne by tie topánky boli. Aj príbehy v tomto priestore sú okresné, túžby, intrigy, vzťahy, zločiny – všetko v okresnej mierke. Tento mentálny priestor pripomínal Dostojevského Obec Stepančikovo či mestečká klasickej ruskej literatúry. Hoci autor robí rezy a sondy do dávnejšej či nedávnej minulosti, jeho časom je prítomnosť, ktorá, pravdaže, korení v minulých skutkoch a pamäti dvoch-troch generácií. Činy dedov a otcov – ako v Starom zákone – majú dôsledky pre ich vnukov a synov, za zločiny predkov bývajú často potrestaní „nevinní“ o generáciu-dve. Nech už píše autor o ktorejkoľvek perióde tohto „okresného“ storočia, vždy sa v pozadí súčasnosti ozývajú kroky minulosti, vždy spod tapety histórie presvitá vzorka súčasnosti. Johanidesovo dielo je pri každej jednotlivej položke otvorené, čím u čitateľa (aj u odborného) môže vzniknúť pocit nedokončenosti, fragmentárnosti. Možno autor od nás vyžaduje naozaj neobvyklý spôsob čítania – možno by sme mali jeho knihy čítať spolu, s každou aktuálnou knihou si prečítať aj jej predchodkyňu. Napokon, korekciu svojich kritických názorov sporadicky uskutočnili niekoľkí odborní čitatelia (za všetkých spomeniem Milana Šútovca či Milana Hamadu), ktorí dodatočne našli v starších Johanidesových prózach kontinuitu, ktorú vyjavilo až uzavreté dielo autora.
H ako Hlas
Sedím v aute a počúvam rozhlasové čítanie Johanidesovej prózy Trestajúci zločin. Pre túto metaforu nie je dôležité, kto bol interpretom. Ohromila ma zvučnosť Johanidesovej prózy, artikulácia textu, ktorá sa preniesla do artikulácie interpreta. Navzdory všeobecnej mienke som si povedal, že málokto v slovenskom jazyku dokáže štylizovať tak zreteľne, prehľadne, čitateľne ako Ján Johanides. Ľudský hlas, ak je kompetentný a empatický, dokáže v zdanlivej húštine viet objaviť vodiacu cestičku, po ktorej sa uberá príbeh. Keď prečítame viacero Johanidesových kníh, zistíme, že počúvame akustiku jediného hlasu. Nazvime ho autorský hlas, hlas rozprávača alebo akýsi spirituálny Hlas epiky. Nech sa autor akokoľvek usiluje, aby prehovory postáv vyznievali autenticky, akoby zachytené stenograficky, prichytené v bežnej ľudskej situácii a zaznamenané na diktafón, nech sú to ženské alebo mužské postavy, vždy majú takmer identickú dikciu, expresívny výraz, používajú podobnú obraznosť, frazeologizmy („johanidelogizmy“), opakovanie ťažiskových miest, štylizované zajakávanie, hľadanie správneho výrazu... U menej skúseného autora by sme to pokladali za základnú chybu signalizujúcu, že autor používa postavy iba za hlásateľov svojich téz. U autora takej štylistickej brilantnosti a zručnosti musíme hľadať iné dôvody. Možno by sme sa mohli vrátiť k predošlému odstavcu a nájsť v tomto jedinom Hlase potvrdenie tézy, že Ján Johanides písal jediné metadielo, Opus, ktorého jednotlivé knihy organicky vytvárajú jednu epickú architektúru. Takýto koncept nie je taký výlučný, ako by sa mohlo zdať – predstavuje ho dielo takmer každého veľkého epika, od Balzaca po Cortázara či u nás od Františka Švantnera po Dušana Mitanu. Túto intuíciu potvrdzuje aj spôsob, akým Ján Johanides konštruoval (takmer v doslovnom význame) svoje prózy – z jednotlivých viet a zápiskov, ktoré rozkladal v priestore a usporadúval do nových kontextov.
A ako Autenticita
Mýlili by sme sa, keby sme hlas, ktorý rozpráva jednotlivé epické úseky autorovho Opusu, pokladali iba za jeho privátny, vnútorný prejav. V tomto hlase sa ozývajú echá odpočutých monológov i rozhovorov, viachlasy škriepok, hádok, polemík, zdvorilostných fráz, otázok a odpovedí, pozdravov, nárekov, ale aj – podľa svedectva autora i jeho blízkych – motívy z novín, čiernych kroník, správ... Ján Johanides, pravdaže, nezbeletrizúval cudzie príbehy, nebol autorom „príbehov, ktoré píše život“, cudzie podnety a impulzy organicky zasadzoval do svojho univerza, ľubovoľne ich upravoval, často aj v protiklade s tzv. pravdou faktov v mene vyššej pravdivosti umeleckej fikcie. Tieto, niekedy nepravdepodobné udalosti a historky, mohli byť jeho alibi pred kritickými výhradami, že jeho prózy sú často vykonštruovaná a umelé. Možno práve tie najnepravdepodobnejšie situácie z jeho románov boli najautentickejšie. Ale Jánovi Johanidesovi vždy išlo o hlbšiu autenticitu, než len o mechanické prepisy a literárne spracovanie prečítaných alebo vypočutých príbehov iných ľudí. Tie iba dosadzoval do mriežky vlastného epického hlasu, aby ním vyslovil pravdu a skúsenosť širšieho spoločenstva.
