Psoriáza, moja láska

PSORIÁZA, MOJA LÁSKA (úryvok)

            Keď ma taxikár vyložil pred vilou vysoko nad jazerom, ešte som netušila, že v tomto vlhkom dome vstúpim do geta, ktoré ma na dlhé mesiace dostane do svojej moci.

*

            Vlastne som teraz celkom pokojná. Môj muž hovorí, že mám akýsi melancholický pohľad, ale oponujem: „To robia tie moje mandľové oči.“

            Ukážem mu staré fotografie z maturitného večierka a on musí uznať: „Hej, je to v tvare, a nie vo výraze.“

            Pred západom slnka – u nás sa teraz skoro zmráka – trénuje v lese a ja ako zhypnotizovaná idem s chlapcami k rieke. Kým obaja synovia neúnavne hádžu do vody kamene, ja, navonok vyrovnaná, ale vnútorne vzrušená, pátram po malých jašteričkách. So vztýčenými hlavami vylihujú na skalách a naberajú si na noc posledné zásoby tepla. Stačí mi skĺznuť pohľadom po ich šupinách, ich drsnosť sa mi navždy usadila v končekoch prstov. Je to taká zvláštna drsnosť, priam chorobne po nej túžim. Akoby mi pribudol nový zmyslový orgán, nová génová pamäť, ktorú raz odovzdám ľudstvu. Cenou za to si ty.

            Posledná spomienka na teba je najživšia. Vidím ťa odzadu, šupiny na chrbte sa ti v slnečných lúčoch ligocú ako zelenkastý kov. Moja láska k tebe už nie je krútňava, ale pavučinkový korzet, ktorý ma sťahuje len vtedy, keď sa zhlboka nadýchnem. Ale robievam to zriedka a onedlho bude zase zima a jašterice sa schovajú.

*

            Vila pôsobila skromne, bola však solídna ako všetko v tejto krajine. Bohatstvo vyžarovalo zo všetkých malých, i keď nesporne užitočných. predmetov a z ťažkého nábytku, ale nebilo do očí, tak to zodpovedá tunajšiemu vkusu.

            K bohatstvu mám napätý vzťah, barbarsky a detinsky ním pohŕdam, ale tentoraz som ovládla svoje vandalské sklony, lebo domáci pán mal inteligentný výraz a teplú dlaň. S hlasným hovorom ma zaviedol do pracovne. Až neskôr som pochopila, prečo je taký rozrušený – dovolil mi predsa vniknúť do svojho najintímnejšieho súkromia.

            „Tak vy teda robíte výskum o psoriáze. Tak-tak. Len sa pýtajte. Som vám k službám.“

            Na domorodca hovoril príliš žoviálne a rozkladal rukami, čo pôsobilo dosť nezvyčajne, veď tu sa ľudia pohybujú akoby v presne vymedzenom priestore. Pripisovala som jeho impulzívnosť svojmu otvorenému pohľadu, ktorý som naňho vedome upierala, ale skôr to bola jeho nedočkavosť konečne ma zasvätiť.

            O psoriáze som vedela málo. Vedúca psychologička v ústave mi odporučila tváriť sa pri výskume pokiaľ možno nezaujato a naivne. Vzala som jej radu prehnane vážne a správala som sa ako dobre vychované dievčatko. Zamestnala ma len na skúšku a toto bremeno ma tlačilo pri každom rozhovore. Kedysi na základnej škole som bola chápavá a usilovná žiačka. Tieto vlastnosti a každodenná pochvala za ne sa stali prvým základom, na ňom som neskôr všetko vybudovala.

            „Ako dvadsaťročný som spadol z koňa a vtedy sa mi na oboch lakťoch objavili tie šupiny. Pomaly to už bude šesťdesiat rokov.“

            Vyhrnul si rukáv pásikavej košele a ukázal mi malé biele hrbolčeky.

            „Skúste, ohmatajte ich! Nebojte sa!“

            Chytil mi ruku, pritisol mi prsty na svoj lakeť a tuho nimi pošúchal. Ako zanietená bádateľka som sa predierala jeho hrbolcami. Nato sa upokojil.

*

            Teraz si občas zájdem do zoologickej záhrady, hoci ma to unavuje. Keď som vtedy prišla k tebe a ty si sa na mňa pozrel svojimi šikmými žltými očami, v ktorých ležali roztrúsené vychladnuté meteority, spomenula som si, že som tie oči už určite niekde videla, a to v znásobenom počte. Má ich tá svorka zdivených vlkov, niekedy sa na ňu dívam ponad múr z bezpečnej vzdialenosti. Uštvane pobehujú sem a tam, zastanú a krátko, prenikavo na mňa pozrú. Každý z tých pohľadov ma rozochveje, neviem, pre ktorý sa rozhodnúť. Hĺbka ich zúfalstva je neznesiteľná. Na tvári sa mi zjavili dve hlboké vrásky, keď som vyčerpaná, vtláčajú mi pečať utrpenia. Ťahajú sa od krídel nosa až ku kútikom úst.

            Blažilo ťa, keď som niekedy náhle ošpatnela. Zanovito si zdôrazňoval, že moja krása je čímsi verejným, že jedine v mrzkosti je naša šanca. V nej sme si dôverne blízki. Tešila som sa tomu. Pokladala som to za akúsi záruku.

*

            „Chodil som od Pontia k Pilátovi. Všetko zbytočne. Dermatológovia nič nevedia.“

            Starý pán sprisahanecky stíšil hlas, ukázal prstom na okno: „Aj tamto býva jeden taký.“

            Pohodlne sa rozvalil v kresle a s pôžitkom si ma obzeral. Ako skúsený ideológ hodnú chvíľu mlčal, až potom sa vytasil so svojím tromfom.

            „Psoriáza je vylučovanie jedovatých látok z tela kožou, a nie črevami. Tieto jedy vyvolávajú zápal pokožky.“

            Zvestoval mi to s veľkým pátosom a vyzeral pritom ako zaznávaný prorok na svätom vrchu. Bola som jeho jediná a navyše neveriaca poslucháčka. Zamrazilo ma. Múry domu neprepúšťali horúce slnečné lúče a prenikol ma pocit, že život ide pomimo.

*

            Keď si spomínam na tie časy, nachádzam istú podobnosť medzi tebou a tým starým pánom. Aj ty si túžil po intelektuálnych šablónach, vyšpekulovaných teóriách. Chvíľami som si myslela, že je to iba hra, ale bol to akýsi mocný pud.

            Najväčšmi ma trápila tvoja teória nálad. Došiel si k záveru, že psoriatici sú všetko intenzívne prežívajúci ľudia, ktorí sa dávajú unášať silnými citmi. A že psoriáza je prirodzenou materializáciou neznesiteľných duševných poryvov.

            „Duša zvaľuje zodpovednosť na kožu,“ vravieval si.

            „Každý lišaj je vyrazený cit.“

            Ledva sa jazierko spermií zmenilo na tenkú vrstvu ľadu, ktorá mi obopla stehno, už aj si sa zapodieval následkami svojej vášne na koži. Nijaké miesto na svete si nepoznal tak dobre ako vlastnú pokožku, a predsa si sa ustavične mýlil. Ukazoval si mi imaginárne škvrny, ktoré si pokladal za predzvesť ďalšieho výsevu. A kým si sa sústreďoval na jedno miesto, psoriáza sa vynárala na iných brehoch. Keď sa ti predpovede naozaj splnili, víťazil duch nad hmotou. Nadšene si predo mnou obnažoval červenkavé svrbivé vyrážky, meniace sa na chrasty. I v čase i v mieste presne zodpovedali tvojim prognózam. Nechtiac som sa stala asistentkou v tvojom výskumnom laboratóriu. Zhotovil si takzvaný citový graf a zaslepený túžbou po poznaní si mi slávnostne odovzdal špeciálny ružový obal na denné záznamy „ľúbostných pocitov“. Čudoval si sa, keď som ťa vyleštenou čižmou kopla do kolena a dala ti výpoveď. Ty si mlčky skúmal ďalej. Vtedy náš vzťah dostal prvú povážlivú trhlinu.

*

            „Vypracoval som presnú diétu. Zaujíma vás to?“

            Starý pán už dávno čakal na túto chvíľu. Jeho otázka bola iba rečnícky trik. Horlivo som prikývla, hoci vo mne skrslo podozrenie, či nemám do činenia s bláznom.

            „Tak teda, najdôležitejšie je vylučovanie. Vyžaduje si to zmenu výživy. Surová zelenina, ovocie, to je základ. Cukor, alkohol, káva, soľ, korenie – to všetko je zakázané.“

            Panovačne zvýšil hlas. Trochu som sa prikrčila.

            „Psoriázu podporujú umelé hnojivá. Veru tak, sme obeťami umelých hnojív. Preto pestujem všetko vo vlastnej záhrade. Makrobiotickými produktmi sa pokojne môžete napchať do prasknutia a nič sa vám nestane. Lenže,“ sklamane mávol rukou, „vyžaduje si to disciplínu. Boj so psoriázou je vec disciplíny.“

            Opäť sa odmlčal, aby zvýšil účinok poslednej vety. Odrazu sa naklonil ponad stôl ku mne a zblízka mi rýchlo pošepol do tváre: „Vyprázdňujem sa trikrát denne. Mám na to také neškodné pilulky.“

            Naľakane som sa strhla. Takéto dôvernosti, to je teda priveľa. Všimol si to, odtiahol sa a pokračoval vecnejšie: „Tie jedovaté látky, čo denne pojeme, musia predsa nejako von. Telo s nimi musí bojovať vo vnútri.“

            Zrazu veľmi zosmutnel a vyhŕklo z neho: „Viete, psoriáza je čosi strašné, príšerné.“

            V tej vete boli nahustené dni, roky, desaťročia zovreté čiernou tiesňou.

*

            Okrem tvojich pohľadov, nepodobných pohľadom ľudských očí, nabitých elektrickým prúdom, sa mi na tebe nepáčilo zhola nič. Pery si mal prihrubé a prsty prikrátke a mäsité. Ale naučila som sa ceniť si ich pre ich mäkkosť, takže večne budem túžiť po takej pohlcujúcej domovine. Bol si skôr územčistý a navyše si sa ustarostene hrbil. Tvoj zadok sa mi v nohaviciach videl nezaujímavý, ale nahý bol jemný a dievčenský; príjemne ma to prekvapilo. Aj sám si bol naň hrdý, z jeho nevtieravej formy si si dokonca trúfal odvodzovať určitú ušľachtilosť. Viem, najväčšmi ťa ponižovalo, keď ťa psoriáza zasiahla aj tam. Aj mňa surovo zranila, a ak sa teraz priznávam, že ju nenávidím a preklínam, tak predovšetkým preto, lebo mi vzala aj toto posledné útočisko.

            Nebolo to však telo, čo nás k sebe pútalo, ale slová, nimi sme sa ustavične objímali ako stovkami rúk. Aj keď sme výnimočne mlčali, zhovárali sme sa a ja som naše objímavé rozhovory už nikdy nechcela skončiť. Sedel si oproti mne nezvyčajne ďaleko, ako v divadle. Slová plynuli sprvu pokojne, potom sa rozochveli ako medzi dvoma vibrátormi a vždy som to bola ja, čo po krátkom čase nevydržala napätie a priblížila sa k tebe. Opatrne si ma vzal do náručia a viem, že si si zakaždým pomyslel: „Menej by bolo viac.“

*

            Pozrela som sa na pásku, točila sa a červené svetielko blikalo. Na chvíľu ma to upokojilo. Pri poslednom pohovore sa mi páska pretočila hneď na začiatku a ja som si to nevšimla. Mala som potom problémy s vyplatením honoráru a navyše mi bol trápny sekretárkin skúmavý pohľad. Odvtedy ustavične tŕpnem, či ten strojček zase nezlyhá.

            „Niekedy mi psoriáza blúdila po celom tele. Keď som ju vypudil zdola, vyrazila niekde hore. Chvíľami ma to tak deprimovalo, že som pomýšľal na samovraždu, ale potom som celú záležitosť vzal do rúk sám.“

            Starý pán hovoril teraz celkom pokojne, bezmála veselo. Všimla som si, že na tvári takmer nemá vrásky.

            „Prekonať psoriázu je otázkou inteligencie a vôle. Áno, inteligencia a vôľa sú účinné zbrane.“

            To sa mi páčilo. Aj ja som sa dôstojne vystrela a vyzerala som teraz oveľa dospelejšie.

*

            Zdá sa, že krivka nálady na tvojich diagramoch naozaj priamo súvisela s výsevmi. Niektoré zákonitosti boli ohromujúce. Roztriedil si pocity podľa kvality a intenzity a dával si ich do korelácie s jednotlivými miestami na pokožke, ktorú si rozdelil na dvadsaťosem oblastí. Tak napríklad na priemernú radosť zvyčajne doplatili uši.

            V priebehu niekoľkých hodín sa začali šúpať. Zato silný hnev sa nijako nedal lokalizovať. Možno sa ťa zakaždým zmocnil celého a potom si chaoticky prerážal cestu rozličnými miestami, ktoré práve neboli dosť odolné. Tvoj sklon k utrpeniu, vznešenosť, s akou si znášal duševný bôľ, vlastnosť, ktorú som u teba mala tak rada, sa banálne zhusťovali priamo nad srdcom a občas aj na rukách. Najťažšie sa dali odstrániť odtiaľ.

            Neviem, do akej miery si si uvedomil, že v onen deň, keď si sa rozhodol všetko „zminimalizovať“, ako si sa vyjadril svojím odborným žargónom, si sa začal nenávratne odvracať od ľudí. Keďže si odmietal aj mňa, vymýšľala som si fantastické taktiky zvádzania, len ťažko si im odolával. Vtedy som sa stala výbornou milenkou, geniálnou, ako si hovorieval. Sprvu pôsobila tvoja otupenosť tak, ako si si to naplánoval. Psoriáza bola očividne načisto popletená. Nemohla sa už dostať von osvedčenými citovými kanálmi. Ale striehla v tebe a kula nové plány.

*

            „Ale to je nič, čo tu teraz vidíte. Mali by ste prísť, keď ma to tak poriadne pochytí.“

            Starý pán si už rozopínal prvé gombíky na košeli, keď ktosi zaklopal. Vošla drobná stará pani. Môj partner mrzuto utrúsil: „Vyrušuješ.“

            Usmiala sa posmešne, ale aj dotknuto. „Vidíte, to sú psoriatici. Všetko musí ísť ako po šnúre. Inak sa rozčúlia.“

            Naklonila sa ku mne a zašepkala mi do ucha: „Má za ženu psoriázu.“

            Predstavila som si psoriázu ako vysokú, bielu, panenskú nevestu so zahalenou tvárou. Bola pevná ako stĺp a stála neochvejne medzi oboma manželmi.

*

            Aj ty si mal s ňou pomer. Doživotný, tak sa mi videlo. Sprvu som ju chcela vyhnať, myslela som, že aj ty to chceš. Lenže ty si si na ňu už tak zvykol, tak si si k nej prispôsobil život a vyškolil na nej myšlienky, že neviem, čo by si si bol bez nej počal. Nežnosť, s akou si s ňou zaobchádzal, ma naučila nenávidieť. Tú osamelosť jej nikdy neodpustím. Občas túžim stretnúť ju v jej vlastnej podobe a vyvŕšiť sa na nej.

            V zime nás aspoň spojila nenávisť k nej. Tentoraz nám ukradla celé tvoje telo. V bezmocnosti sme dupali a kričali ako deti. Vtedy sa mi vkradla do duše myšlienka, že si prekliaty, že jestvuje čosi ako zatratenie. A povolila som vlákna, ktorými som na tebe visela.

            Odvtedy som sa na teba dívala tak trochu s odstupom a začudovane. Aj som ľutovala, že už neomdlievam od strachu, keď si predstavím tvoju smrť. Predtým som ťa už z diaľky vyhľadávala v hemžiacom sa dave na ulici a myslela som si, že od toho malého čierneho bodu závisí môj život.

            Bolo v tom čosi desivé a dobrodružné, zdalo sa mi, že tá bodôčka sa môže podchvíľou rozplynúť a moje oči sa nebudú mať o čo zachytiť.

*

            Svet si si rozdelil na psoriatikov a tých druhých. Tí druhí boli pre teba hrozivou necitlivou masou. A existovala ešte podskupina – osvietení nepsoriatici. K nim som patrila aj ja. Ale pochybujem, či si mi dakedy priznával tie vysoké duchovné kvality, ktoré si prisudzoval sebe a svojim spolutrpiteľom. Tvoje slová mali logické čaro. Chodil si po izbe a rečnil. Páčil sa mi tvoj pomalý, uvoľnený krok, ktorým si držal svoju silu pod kontrolou.

            „Iba psoriatik môže byť vrcholne vnímavý, čiže inteligentný. Pozri, koža má ten istý tkanivový základ ako mozog a nervová sústava. Koža odráža vnútro človeka. Koža psoriatika sa regeneruje šesťkrát rýchlejšie ako normálna pokožka, to znamená, že psoriatik myslí šesťkrát rýchlejšie.“ Smiala som sa tejto nepodarenej teórii, ale ty si tvrdošijne pokračoval: „Psoriatik aj preciťuje všetko šesťnásobne silnejšie. Musí sa ustavične lieniť. Musí si zachovať pružnosť. Psoriatici obmieňajú tisíc koží, majú tisíc duší. Preto sú to veľmi odolní ľudia. Len si predstav, koľko karcinogénnych liekov používajú a ako zriedka ochorejú na rakovinu. Sú zocelení, ale duša sa im nezatvrdí. Naopak. Zjemnie. Zachytáva svojimi pohyblivými tykadlami aj tie najskrytejšie záchvevy.“

            Zrazu si zastal rovno predo mnou: „Sme viac ako samotári, chorí, odvrhnutí, ukrivdení. Sme ľudia obdarení mimoriadnou citlivosťou.“

            Počúvala som ťa a uvažovala, či si si tú psoriázu sám nevymyslel, aby si v nej našiel zmysel svojej existencie. Ale keď ťa krátko nato trápil ďalší silný výsev, videla sa mi tá myšlienka absurdná a hanbila som sa za ňu.

*

            „Som človek, ktorý berie život pozitívne. Neviem, čo je pesimizmus. Čo nás čaká, to nás neminie. Nerozhodujeme sami o svojom živote.“

            Muž oproti mne sa smial. Profesionálna nedôvera mi vravela, že sa všemožne usiluje niečo zamaskovať. Vedela som, že mu pokazím hru, ale jednoducho som nechcela odísť, kým nezasejem zrniečko pochybnosti do tohto nepoškvrneného sveta. Zároveň sa mi hnusila moja surová vedychtivosť nepoznajúca ani súcit, ani úctu.

            Mlčali sme už hodnú chvíľu a zbadala som, že sa môj partner nervózne škriabe. Sledovala som pohľadom jeho ruku.

„No vidíte, už zase sa škrabem, hoci to vôbec nesvrbí. Je to taký hlúpy zlozvyk a neslušnosť. Trúsi sa to po stoličke, po koberci.“

            To mimovoľné škrabanie prezrádzalo veľa. Trochu som pookriala.

            „Psoriáza je ako rakovina. Neviete, ako vzniká a ako ju liečiť. Ale človek to akceptuje. Nerobím z toho svetoborný problém. Nejako sa zariadim. Ak budem môcť, pôjdem aj tohto roku k Mŕtvemu moru. Pomáha to, aspoň na nejaký čas. Hoci... je to trochu nepríjemné, toľko psoriatikov pokope. Priznám sa, protivia sa mi.“

            Zazvonil telefón a ja som vypla magnetofón. Potom ma odprevadil na stanovište taxíkov. Pri rozlúčke povedal, akoby sa ospravedlňoval: „Veľa ste zo mňa nevytiahli. Zbytočne ste sa unúvali. Mám sa výborne.“

            Uzavrel sa predo mnou, pomyslela som si. Predstava, že má telo pomaľované girlandami lišajov, vzrušila moju fantáziu. Ako vyzerá nahý? Aké príšerné zákutia skrýva pod košeľou? Chcela som ich preskúmať, konečne niekam zaradiť a pokladala som od neho za nečestné, že ich predo mnou zatajil. Navyše ma ťažila myšlienka, že by si vedúca psychologička mohla prehrať pásku, aby si overila, ako pracujem. Mohla by mi vyčítať, že som partnerovi neposkytla citovú oporu. Ak chcem získať trvalé zamestnanie, musím sa viacej snažiť. V takýchto chvíľach som si pripadala neschopná.

            Muž sa rýchlo prepletal pomedzi autá a vzďaľoval sa. Cenila som si jeho rozhodnutie ponechať si svoje tajomstvo pre seba. Veď zveriť ho takej nespoľahlivej strážkyni, ako som ja, by bolo ozaj nerozumné. Taxikár mlčky čakal. Povedala som mu ďalšiu adresu. Až vtedy som si uvedomila, že ma s tým mužom niečo spája, tá neochvejnosť nepoddať sa zúfalstvu.

*

            Teraz sedím v knižnici hore na galérii a prezerám si nádherne sfarbené plazy v zoologickom lexikóne. Obloha za sklenou kopulou je oceľovosivá a všetko je zaplavené neskutočným prudkým svetlom. V poslednom čase som chorľavela. Bojím sa, že svet zanikne. Zavše sa v noci budievam a hmatám okolo seba, kým nenájdem mužovu veľkú ruku. Precitám s tým, že je všetko v poriadku.

*

            Jazyk bol najspoľahlivejším barometrom tvojho stavu. Keď sa ti slová vytvárali niekde v bruchu a sťažka sa dvíhali dohora a len násilne z teba vyrážali a prudko sa zrážali so vzduchom, vedela som, že sa to začne. Celý si sa zdul z akejsi mútnej tekutiny, koža sa ti napínala, praskala a olupovala sa. Múr mlčania, ktorým si sa vtedy ohradil, mi zostal v pamäti ako neznesiteľný zápach. Dvíha sa mi od neho žalúdok. Keď choroba doznievala, vykľuli sa prvé francúzske slová, volala som ich snežienky. Pomaly si vyliezal z najhlbšej vrstvy germánstva a roztopašne si vkročil do cudzej kultúry. Slová vychádzali na svet ešte vlhké, ledva sa zrodili, už si ich vyhadzoval, veľkoryso a zľahka, boli si podobné a očarúvali ma ako bezpohlavné lesné víly. Telo sa ti elegantne otáčalo okolo vlastnej osi a preťahovalo, pričom sa prebytočná voda odparovala.

*

            „Mám zábrany, že by to ľudia mohli zbadať. Keď sa ma dakto spýta, čo to máš na ruke, popálil si sa, tak mu prisvedčím. Ako mu to mám vysvetliť? Hneď nasledujú dobré rady: na to je najlepšie to a to...! Idem z toho zošalieť. Popálenina je oveľa lepšia ako táto neznáma pliaga.“

            Medzi manželmi pretekal teplý, silný prúd. Pohodlne som sa oprela dozadu a vystrela nohy. Pokúšala som sa vypátrať, čo ju k nemu priťahuje. Pripomínal mi plyšového medvedíka, ktorý mi kedysi dávno v bezpečí vysokej detskej postieľky slúžil ako vankúšik.

            „Len čo sa človek vymyká z normy, ľudia naňho pozerajú ako na nejaké čudo, je to hotová senzácia a to je už nad moje sily. Chcem byť normálny. Často vysvetľujem, že na svete sú milióny psoriatikov. Viem, je to alibi, tá obrovská masa... Teraz chodievam do klubu psoriatikov. Každý štvrtok. Tam sa cítim dobre, tam nemusím nič vysvetľovať. Je to taká tajná dohoda, že nikto nesmie hovoriť o psoriáze.“

            Hľadela som naňho a predstavovala si milióny psoriatikov, hnevlivú masu tiahnucu ulicami. Nesú transparenty, skandujú heslá, niektorí sa objímajú, iní spájajú prsty do symbolu slnka. Na hlavnom námestí prednesie ich vodca plamennú reč. Vyzve davy, aby skoncovali s pokrytectvom a oslobodili sa z okov normality. Kričí: „Vezmime si, čo nám patrí!“ A v tranze si strháva šaty, vylezie na rečnícky pult a vystiera postihnuté ruky k slnku. Davy jasajú. Milióny psoriatikov zhadzujú šaty. Slnko im láska lišaje. Hojdajúc sa do taktu, zanôtia svoju hymnu s refrénom: „Sme krásni. Sme inakší. Sme všade…“

*

            „Psoriáza vlastne nie je choroba. Je to estetický hendikep. Tí, čo majú bradavice alebo pleseň, sú spoločensky uznávaní, zato psoriatici, ktorí nikomu neubližujú, iba urážajú oči, tí žijú bokom od spoločnosti ako malomocní. Viete, každý lekár by mal raz vážne ochorieť, aby chápal svojich pacientov.“

*

            Možno si ma miloval len pre moje mäkké telo, bielu vláčnu kožu, ktorá sa poddávala každému dotyku a vzápätí sa vyhládzala. Všetky slovné nežnôstky, ktorými si ma obdarúval, boli akoby obrastené machom a páperím, vyjadrovali tvoju túžbu po mäkkosti. Pamätáš sa na ten fialový mohérový overal z minulej zimy? Bola som pod ním nahá. Pokožka bola háklivá, prepletená, privádzala ťa do takého stavu, až nám to bolo obom smiešne. Pravda, neviem, čo ťa väčšmi omamovalo, či vedomie, že moje telo je odolné voči chrastám, alebo tvoje krátke obdobia bez psoriázy, v ktorých si ma mäkkosťou prevyšoval.

*

            Bola už tma, keď som odtiaľ vyšla. Pokúšala som sa premôcť paniku rozumom. To predsa nemôže byť psoriáza! Šúchala som si fliačik, bol napuchnutý a citeľne svrbel. Nie je to nákazlivé, to je predsa dokázané, vravela som si, ale môj strach len rástol. Možno to urobili nejako inak, možno telepatickou okľukou. Keď si to tak zvážim, som vlastne typická psoriatička – náladová, dynamická, nevypočítateľná, duševne požívačná!

            „Mám na psoriázu psychickú dispozíciu!“ Povedala som to zreteľne a nahlas. Na ulici nebolo ani ducha. Myšlienky sa na mňa valili, oddala som sa im v tme. Teraz mi bolo všetko jasné. Tak som sa zaplietla s tými ľuďmi, že vo mne prebudili driemajúcu psoriázu. Alebo inak: psoriatici spoznali vo mne spriaznenú bytosť a darovali mi to najvzácnejšie, čo mali. Ja som im ponúkla svoju dušu a oni ma z vďaky zasvätili do tajov svojej sekty. Je to znak ich náklonnosti, alebo je to ich pomsta? Alebo je to jednoducho nevyhnutnosť? Kto prenikne medzi nich, musí za svoje poznanie zaplatiť! Akiste to pokladajú dokonca za čestné vyznamenanie, že sa smiem k nim pripojiť. Začala som sa búriť. Táto variabilita výsevov a ich šírenie, nevypočítateľné erupcie, to je predsa čosi zlé, zákerné. Takí predsa musia byť aj ľudia tým postihnutí. Prečo by neboli? Sú takisto nespoľahliví ako ich choroba.

            Nebo bolo jasné a hviezdnaté, už som nepochybovala, že psoriatici ovládajú magické sily. Cítila som v bezprostrednej blízkosti ich neviditeľnú prítomnosť. Obkolesili ma ako skúsení lovci a rozhodili na mňa siete. Ich jedinou a ničivou zbraňou bola psoriáza. Cítila som sa vydaná napospas sizyfovskému osudu.

            Proti predošlému teplému prúdu sympatie sa vo mne zdvihla mocná vlna nevraživosti. Nešlo viac o nich, ale o mňa. Musím sa zachrániť.

            Nechcem mať s nimi už nič spoločné. Nechcem viac o nich rozmýšľať, takto je ešte azda možné vrátiť sa, rozhodla som sa detinsky. Bola som hladná, podráždená, bolo mi do plaču.

*

            Keď si spomeniem na naše posledné dva mesiace, upadám do chaosu, jedovaté výpary sa miešajú s jemnými vôňami, už by som tú čarodejnícku jamu najradšej zasypala navždy. Bolesť ma niekedy tak premkne, že sa nedá oddeliť od zúfalstva. Ten rýchly a prirodzený priebeh bol istotne možný len vďaka tvojej neobyčajnej schopnosti spájať intuíciu s inteligenciou a vôľou. Všetko prišlo odrazu a to ma neprekvapuje.

            Hneď v pondelok si priniesol knihy s farebnými fotografiami plazov a listoval si v nich tak nedočkavo, že to bolo priam urážlivé a nechutné. Rozkričala som sa na teba a búšila ti päsťami po hlave. Ale na to si už nereagoval. Blížil sa koniec, bola som bezmocná. Už po niekoľkých dňoch si stratil svoju príznačnú pružnosť, pohyboval si sa trhavo, všetko prekrývala strašidelná meravosť. Vysedával si na zemi so skríženými nohami, ale pri najmenšom zvuku si vyskočil a bežal do kúta. Tam si rytmicky pokyvoval hlavou a ústa si mal pritom otvorené. Už si neupratoval, veci sa celé dni povaľovali tam, kde si ich nechal. Desila som sa tých poloprázdnych šálok, pohodeného šatstva, odkopnutých topánok – boli bezduché, akoby patrili mŕtvemu. Ale že si vonkoncom nebol mŕtvy, o tom svedčila tvoja pahltnosť. Zásoby mizli v tebe ako v nenásytnom molochovi. Jedenie bolo jedinou činnosťou, ktorej si sa venoval s pôžitkom, sústredene. Hoci bolo ešte leto, musel si kúriť, zdalo sa, že tvoje telo už nie je schopné produkovať vlastné teplo. Zavše ti končatiny osineli. V druhom týždni ti vypadali vlasy nad čelom, bolo vidieť, že sa ti znova otvorila fontanela, pod tenkou kožou ti pulzoval tep. Raz v noci ma premkol ľak, zdalo sa mi, že otvor má tvar oka a svieti do tmy.

            Myslím, že by som všetky tie zmeny bola hádam prijala, aj keď to znie absurdne, keby nebolo došlo aj k strate reči. Sprvu som si všimla len to, že si stratil schopnosť formulovať nové myšlienky, opakoval si vždy to isté dookola, čoraz primitívnejšie. Hovoril si nesúvislo, jednotlivé slová ti padali z úst ako ťažké sivé balvany. Staval si z nich okolo seba múr. Široký pokojný tok tvojej reči sa menil na krátke burácajúce prúdy, strhávajúce so sebou rozkmásanú faunu. Mňa si vnímal už iba telesne, orientoval si sa nie podľa zmyslu mojich slov, len podľa ich zvuku. V období, keď sa mi zdalo, že si výnimočne uvedomuješ svoju premenu, si mi bol oddaný, precitlivene si na mňa hľadel, často si plakal. Žasla som, že na to reagujem s takou prudkou nenávisťou. Tá tvoja smiešna bezmocnosť ma oberala o posledné zvyšky nehy, to bolo najstrašnejšie. Vyznal si sa v krutých zákonoch lásky. Rýchlo si sa stiahol do seba a zmĺkol. Vtedy si mal kožu už úplne skôrovatenú, ale už ťa nesvrbela. Nepohyboval si sa, zotrvával si vo zvláštnej hrdej polohe. Chvíľami ma prekvapili i návaly vrúcnosti, vtedy som ťa milovala ako čosi neživé, čo patrí iba mne.

*

            Kým si celkom nestratil schopnosť hovoriť, čítavala som ti z najnovšieho vydania dejín vzniku sveta. Rada prednášam, vo vlastnom hlase nachádzam silu. Ďalej ako za obdobie triasu, keď sa svet hemžil obrovskými jaštermi, som sa však nedostala. Opis opancierovaných živočíchov fantastických tvarov, ktoré pred dvesto miliónmi rokov ovládali zemský povrch, ťa tak rozrušil, že si už len neartikulovane syčal. Pritom si čudne zohýnal v lakťoch ruky a vystrkoval brucho. Všetka energia, o ktorú ťa predtým oberali slová, sa vlievala do telesného prejavu. Mohutne si gestikuloval, v niektorých posunkoch som spoznávala tvoj štýl estéta. Bolo to utešujúce.

            Hneď som si požičala peniaze, kúpila dve letenky k Mŕtvemu moru a pred odletom odviedla deti k svojej matke. Ťažko sme sa lúčili, malý ma uchopil za nohu, musela som ho nasilu odtrhnúť. Už v lietadle som zbadala, že TO máš definitívne v sebe. Žlté oči ti zmatneli, sčerili ich nespočetné ryhy. Z obŕv vznikli dva pevné podlhovasté hrbolce. Po pristátí sme iba prešli plážou psoriatikov, hneď sme sa dali odviezť na vyprahnutý ostrovček. Tam som ťa chcela zanechať. Poznala som koniec, bola som odhodlaná prijať ho. Potom už nič nebude strašné. Najprv si celé hodiny nehybne ležal v piesku. Tvoja šupinatá koža mala matný sivohnedý odtieň z posledných týždňov. Všimla som si, že máš zväčšený ohryzok s bledooranžovým záhybom. Okolo poludnia si sa neuveriteľne rýchlo začal plaziť po piesku a vyliezol si na najbližší strom. Tam si sa usadil na hrubý konár nad vodou a ja som ti bola vďačná, že všetko tak dôstojne prebieha. Zvuk motorového člna sa blížil, vrátila som sa na mólo. Keď sme sa odrazili od brehu, hodil si sa do vody ako kameň, plával si chvíľu za nami a na konári povieval tvoj práve zvlečený priezračný šupinatý odev ako zástava v suchom vetre.

            Zrazu sa ma zmocnil nepokoj. Hystericky som zakričala na rybára, aby vypol motor, ale už si sa vracal naspäť, a keď si vyšiel na breh, chrbát sa ti zaligotal ako zelenkavý kov. Šupiny vyzerali šťavnato ako mladé lístie. Nemôžem povedať, či to bola radosť, ten pocit hraničil s nepríčetnosťou.

*

            Ale to je už všetko za nami. Mám sa teraz celkom dobre. Konečne som dostala v ústave pevné zamestnanie. Aj doma je všetko pokojné a ustálené. Múry sú veľmi hrubé. Môj mladší syn sa popálil, často sa mu dotýkam jaziev. Na dotyk sú ako poddajná plastická mapa. Pokrývajú mu ľavé plece ako veľký ružový motýľ a istota, že odtiaľ už nikdy nemôžu zmiznúť, ma bolí a zároveň upokojuje. Rozmýšľam, či som plastickú operáciu preto tak kategoricky neodmietla, lebo s ním chcem ostať navždy spojená touto stigmou. Poznačení ľudia zrejme vyhovujú môjmu vkusu.

            Zavše na svitaní počujem odkiaľsi z útrob zeme tlmené volanie triasu. Bolo by ľahké poddať sa mu a padnúť. Ale viem, že ľahký je iba pád. Keby som sa ocitla tam dolu, pri tebe, znova by sa začal boj o prežitie, pravdaže, o čosi jednoznačnejší. Keď vstanem, ešte na mne visíš ako ťažké vodné rastliny, ale po prvých krokoch ťa striasam, lebo počujem deti. Mladší ma ťahavo volá. Tie jednoslabičné zvuky mi prenikajú až do vnútorností.

            Mimochodom, štúdia o psoriáze je konečne hotová. Veľa nového nepriniesla. Všetko veci, ktoré aj tak poznáš, ibaže sú teraz štatisticky podložené a môžu sa zverejniť. Na budúci týždeň sa začne štúdia o depresii. Už sa teším.