Vyhľadávanie
Noviny
(úryvok)
Zatvoril noviny. Zostal sedieť, iba zdvihol hlavu a zamračený pohľad pomaly otočil do okna. Do záhrady. Na okraji sa vynímala vysoká biela breza, ktorá tam stála celú večnosť. Prídychom vetra sa jej listy trblietavo rozkmitali. Z diaľky sa do záhrady tlačili čierne mračná a ich masívnu hustotu na sekundu prečiarkla šnúra nepokojných vtákov. Vyzeralo to na búrku. Oto sa díval, ale nič z toho nevidel. Hlavu mal celkom inde. Myseľ mu zostala stáť v mŕtvom bode, krv v tele prestala prúdiť, ostal sedieť bez pohnutia, skamenený. Nevedel, koľko minút uplynulo, keď opäť otvoril tie isté noviny, rovnakú stranu a znovu si prezrel fotografiu toho muža. Vyzeral staršie a tučnejšie, ako si ho pamätal. Bol to naozaj on? Privrel oči, zaostril na rozmazanú tvár nekvalitného záberu. Ešte raz. Áno, je to on. A sedia aj jeho iniciálky: J. M.
Oto sa zhlboka nadýchol. S naplnenými pľúcami na moment zadržal dych. Potom vzduch pomaly, syčiac, vypustil cez privreté pery. Preglgol hustú slinu. Bolo v nej čosi horké. Striaslo ho. Toto zachvenie ho vrátilo do reality. Pozrel sa na svoje ruky a videl ich položené na stole pri novinách ako dve cudzie veci. Pomalým detailným pohľadom sa presunul k pravej paži, ktorá sa končila stuhnutými prstami. Pre istotu ich zovrel do päste a opäť otvoril, akoby si chcel potvrdiť, že nezamrzli navždy. Chladný závan od okna obkreslil líniu Otovho chrbta a prinútil ho, aby sa trochu vystrel. Chcel premýšľať, ale nešlo to. Všetko sa zastavilo. A stálo. Ako betónová masa hmoty mimo času a priestoru. Celý vesmír a on v ňom.
Veľká ručička na hodinách obišla kruh. Netušil, kedy jeho myseľ akcelerovala do najvyšších obrátok. Spamätal sa až vtedy, keď v nej hučalo ako v palubnej komore. Pocítil pulzujúcu bolesť v hlave. Nie, musí to zastaviť. Nemôže premýšľať, fantazírovať o tom, čo sa možno stalo, nestalo, čo sa mohlo stať, čo by bolo keby. Nech to zostane v ľadovej kryhe zabudnutia, nech sa to nikdy na božom svetle neroztopí. Ak by dnes neotvoril noviny, na toho muža si už ani nespomenie. Koniec ťažkým myšlienkam, nech to skape. Nepovie o tom ani žene. Ona noviny nečíta. Načo to rozmazávať. Nie, nie, preboha, nad tým sa nedá zamýšľať. Je to odporné, musí to dostať z hlavy.
Oto vstal a prešiel z izby do kuchyne, aby si pripravil raňajky. Z chladničky vybral misku s nátierkou, priniesol si chlieb. Siahol po noži a zarezal. Dlhá čepeľ prenikla cez kôrku chleba rýchlejšie, ako čakal. „Áááu, do riti!“ vykríkol s bolesťou. Nôž mu vypadol z ruky a zahrkotal na kuchynskej linke. Pevne si stlačil ukazovák. Štípalo to. Na doske uvidel pár červených kvapiek. Zobral servítku, aby si prst rýchlo zabalil, a počkal, kým mu prestane tiecť krv. Postával pred balkónovými dverami, stláčal si prst a pozeral do diaľky. Opäť sa mu vrátilo to, čo čítal v novinách. Nič viac, iba to. Predstavil si, že má reznú ryhu na mozgu. Podobnú ako na prste. Po malej chvíli si na ukazovák nešikovne prilepil kúsok leukoplastu. Chvíľku to trvalo, mohol použiť iba jednu ruku. Keď sa mu to podarilo, natrel si na chlieb maslo a nalial do šálky filtrovanú kávu. Nechutila mu. Káva ani chlieb. Trochu odjedol. Zo zvyku. Viera, jeho žena, nebola doma. Na pár dní musela odcestovať. To je dobre. Aspoň jej teraz nemusí vysvetľovať, prečo má zlú náladu. Nemusí nič zakrývať a pretvarovať sa. Kým sa vráti, hádam to z neho vyprchá.
Ani na druhý deň to však nebolo lepšie. V robote, ktorá ho mala zachrániť pred čiernymi myšlienkami, sa vôbec nedokázal sústrediť. Za počítačom neustále prerušoval prácu, aby si pozrel posledné správy a dozvedel sa čosi viac o tom, čo ho včera tak šokovalo. Aby opäť uvidel fotografiu toho muža a zistil, že to nie je on. Že je to ktosi druhý. Že tohto tučného chlapa, čakajúceho na chodbe súdu, vôbec nepozná a nikdy ho nevidel. Výsledok vyhľadávania na internete však bol celkom iný. Teraz si už bol absolútne istý, že to je on.
Áno, bol to on. Profesor, ktorý doučoval ich dcéru Natáliu. Pred súdom. Obvinený zo zneužívania detí. Nemohol tomu uveriť! Vrátil sa domov. Nevedel to dostať z hlavy. Ani v noci. Budil sa, pamätal si každé otočenie na druhú stranu. Pri jednom z nich otvoril oči. Akási drobnosť zo sna sa mu zavŕtala do hlavy, vzápätí sa premenila na tornádo myšlienok, ktoré ho vynieslo zo spánku na najvyššie poschodie bdelosti ako rýchlostný výťah. Zrazu bol celkom čulý, akoby pred pár sekundami vôbec nespal. Príšerný zmätok sa preháňal jeho mysľou a nemal silu zastaviť ho.
Do rána už nezaspal. Keď v okne uvidel, že nočnú tmu zriedil prvý ranný lúč slnka, ihneď sa zdvihol z postele. Dolámaný ako po fláme. Aj keď mal dnes voľno a nikam sa neponáhľal. Nie, takto to nemôže pokračovať. Vedel, že musí niečo urobiť.
Vymotal sa z domu a nasadol do električky smerujúcej do centra Bratislavy. Po rannej dopravnej špičke bola poloprázdna. Zastala na zastávke Nad lúčkami a chvíľu čakala. Pozeral von. Blúdil po reklamných plochách zastávky. Do očí mu padol nápis načmáraný na skle: To, že som paranoidný, ešte neznamená, že po mne nejdú. Naozaj vtipné, pomyslel si. Vzápätí sa električka pohla a ďalej sa šmýkala dolu kopcom ako na lyžiach. Nebúchala, moderný vagón mal lepšie tlmenie. Započul iba občasné zakvílenie elektrických otáčok a potom plynulé žúúú.
Cestu lemovala zeleň. Nad ňou sa mihali okná vrchných poschodí obytných domov. Aj v nich bývajú ľudia. Rôzne osudy. Paneláky v Karlovej Vsi po oboch stranách električkovej trate menili farby. Akoby ich pestrofarebnosť ktosi preladil na vyššiu sýtosť. Videl ju ostrejšie, hustejšie ako inokedy. Kým sa priblížili k Botanickej záhrade, okolie sa premenilo na rozmazanú farebnú paletu, kde sa všetko pobabralo a neexistovala čistá. Oto sedel a ďalej sa díval von. Nie preto, aby niečo videl. Chcel udržať pohľad, aby sa neotočil a neukázal, že má oči plné sĺz. Iba sedel. Bez pohnutia. S jednou rukou vo vrecku a druhou, tou pri okne, si podopieral hlavu.
Vystúpil na Štúrovej ulici. S omeškaním sa pretlačil pomedzi nastupujúcich, aby sa dostal von a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Tu už bolo rušno ako vždy, ale ľudí si nevšímal. Popri novinovom stánku ihneď vykročil smerom k malému parku. Pred sebou uvidel Modrý kostolík. Prešiel krátkou ulicou okolo neho a ocitol sa na Grösslingovej ulici. Málokto dnes vedel, že nie je pomenovaná podľa nejakého Grösslinga, ale podľa ryby, ktorá tu kedysi žila v ramene Dunaja a plávala touto ulicou. Rameno dávno vysušili. Teraz sa tu tiesnili nie ryby, ale domy, jeden na druhom. Staré, novorenesančné, ale i modernejšie, ktoré kde-tu vyplnili medzeru. Viaceré z tých novších, z dvadsiateho storočia, už tiež vyzerali historicky. Ustupovali ďalej od chodníka a robili miesto upraveným záhradkám s trávou, kvetmi a lavičkami. Pri jednej z nich kľačala žena a čistila drobnú burinu. Do výšky ju obkolesovali kované balkóny a okná rámované tehlovými štvorcami. Oto vedel, že to nie je ani jeden z týchto dvorov. Iný dom, rožný, zahaľoval hustý brečtan. Presahoval až do okien a takmer ich ukrýval. Do ulice z tmavej brečtanovej zelene svietili iba biele kríže okenných rámov. No ani tento dom to nebol. To by si pamätal. Vedel, že ten muž býval kdesi za drevenou bránou. Až cez ňu a podchodom pod obytným domom sa človek dostal na malé nádvorie a ku schodom starej budovy. Tie dvere musia byť kdesi napravo, pri chodníku, po ktorom kráča. Vedel, že lepší výhľad na túto stranu by mal z protiľahlého chodníka, ale zámerne zostával na tomto. Ak nájde tie správne dvere a vkročí do nich rovno spred budovy, bude pre okná z nej menej viditeľný. To sa mu teraz zdalo dôležitejšie ako dobrý výhľad.
Že by to boli tieto dvere? Bez váhania k nim prikročil a stlačil kľučku. Zamknuté. Pozrel sa na rad zvončekov vedľa nich, aby to vyzeralo, že kohosi hľadá. Vlastne, on sa nemusí pretvarovať, on naozaj hľadá. Ale radšej nie pridlho. Vykročil hneď ďalej vyššie ulicou. Z tesného radu budov vytŕčal starý dom s výklenkami. Čosi mu to hovorilo. Neboli to balkóny, ale izby presahujúce nad chodník. Byt tak získal svetlo z viacerých strán. Áno, to bude on. Rozjasnilo sa mu. Predtým nikdy v takom byte nebol. Poznal to len z kaštieľov a zámkov. A potom, keď bol raz u neho doma. Oto podišiel popod jeden z výklenkov a stál pod kamenným portálom s hlbšie zasunutou dvojkrídlovou drevenou bránou. Preto ju nebolo vidieť. Odspodu obitá, ošľahaná dažďom, v hornej časti zachovalá, s poloblúkmi vyplnenými nepriehľadným sklom, ktoré chránilo ozdobné umelecké kovanie. Tu je to. Ľavou rukou siahol na kľučku a brána sa mu ihneď otvorila. Ocitol sa v podchode, v bielom priestore s historickou klenbou, kde by sa pokojne mohli vystavovať umelecké diela. Namiesto nich pod štukatúrami stáli tri opustené plastové kontajnery – zelený, žltý a modrý. Separujú. Vykročil dopredu smerom k ďalšej, teraz už mrežovej bráne, ktorá oddeľovala podchod a vnútorné štvorcové nádvorie. Tá bude iste zamknutá. Zastal kúsok pred ňou, aby ho nebolo vidieť z okien nádvoria. Chcel sa lepšie zorientovať, trochu sa pred stretnutím nadýchnuť. Na stene pritom zbadal červený nápis – Zákaz zdržiavania sa cudzích osôb. Nie, nebude sa tu zdržiavať. Musí tam alebo nazad. Siahol na kľučku železných dverí pred sebou. Na jeho prekvapenie ani tie neboli zamknuté. Takmer nehlučne sa otvorili i zavreli. Ihneď spoznal známe široké schody. Stačilo len pár krokov a stál pred ťažkými bezpečnostnými dverami bytu. Kedysi sa mu zdali nezvyčajné. Starší pán žijúci sám môže mať dôvody, aby sa obával, spomenul si na vysvetlenie majiteľa. Vedľa dverí bol zvonček a písmená J. M. Bol na mieste. Oto sa zhlboka nadýchol a krátko zazvonil. Po malej chvíli počul akési zahundranie, šuchot a kroky za dverami. Chvíľu ticho.
„Počkajte, pán sused,“ ozval sa hlas zvnútra.
Zaštrngotali kľúče, zámok dvakrát masívne cvakol. Pred Otom sa dokorán otvorili dvere a stál v nich presne ten človek s okrúhlou tvárou, ako si pamätal. Len mal šedivejšie vlasy. Jeho oči boli rovnako milé a s neistým úsmevom pozerali na neho.
„Dobrý deň. Myslel som si, že ide sused,“ povedal. „Čo si želáte?“ opýtal sa.
„Vlastne nič,“ odpovedal Oto.
A z vrecka vytiahol ruku aj s revolverom. Vzápätí sa ozvala trieštivá rana. Trochu čudná. S malým zabzučaním na konci, akoby to bol filmový efekt. Možno to bolo tým priestorom s vysokým stropom. Možno len nebol na ten zvuk celkom zvyknutý.
Ďalší silný úder zaznel, keď zavalitý muž v kockovanej flanelovej košeli s tvárou zaseknutou v prekvapení cúvol dva kroky nazad do bytu a horeznak sa zrútil na tvrdú podlahu. Veľká bezvládna hlava treskla o dlažbu ako kameň na kameň, odrazila sa od nej a opäť na nej pristála. A už sa nepohla. Oto si rýchlo stiahol rukáv na ľavú dlaň, naklonil sa cez prach, chytil kľučku dokorán otvorených dverí a zabuchol ich. Do bytu ani nevkročil. Vyšlo to lepšie, ako si myslel.
