Vyhľadávanie
Oidipus
,, Totiž ti - to je mínení Sokratovo - kteří se správným způsobem zabývají filosofií, nechtejí vskutku usilovat o nic jiného, než zemřít a být mrtvi, aniž by to ovšem ostatní zpozorovali. .. "
Rudolf Steiner
Starší pán niekoľko desaťročí poctivo študoval a zdokonaľoval sa. Teraz vďaka tomu pozná konečné riešenie. Mohol by sa tešiť zo znalosti nevyhnutného a nepodmieneného, a naozaj, teší sa a zabáva sa zdanlivo až roztopašne, no napriek tomu ho mrzí, že sa premieňa na rastlinu - radšej by sa menil na vtáka. Ako vidno, ešte predsa len nemá všetko pod kontrolou, hoci všetkému rozumie a pozná mnohé príčiny, vie nimi zručne narábať, zdalo by sa, že aj v rozpore s prírodnými zákonmi, je však známe, že výskyt sporadickej, časovo obmedzenej, lokálnej neplatnosti zákonov prírody je ďalším jej zákonom. Premenu na vtáka by starec vskutku prijal s radosťou, na mladého vtáka - ale na rastlinu? Lenže korene si už hľadajú cestu cez zošľapané podošvy dolu, do zeme. Societa dôchodcov si vyhliadla park ako mlosto svojlct1 každodenných stretnutí. Debatujú. Bieda, nevyhnutnosť reforiem, skepsa, nádej, voľby. Starší pán zatiaľ koro11í ned'aleko nich, pri búde s novinami a cigaretami a ručne šľanými cigarami, v mazľavej pôde posypanej drobným štrkom. Je z neho kvetina s lepkavými listami. Žiadne lekno na vode romantického horského jazera. Je rozvetvený. Trávy rôzneho druhu sa od neho štítivo odkláňajú, nečakajú ani na pomoc náhodného vánku. Tušia, že tento kvet je čudný. Aj chrobač sa náhlivo vzd'aľuje, ak tam náhodou zablúdila. Chrobač je takáto zimperlich ! Včely krútia riťou, opeľujú všetko na okolí, ale drcnúť do tyčiniek staršieho pána im ani nenapadne. Ten si vo svojom novom, rastlinnom bytí teraz predstavuje takúto lahôdku: chmatne po lienke - neušla mu - príšerné rastlinné telo sa nad ňou znezrady sklonilo - je to lov- poľovačka na nevyhnutné veci. Kedysi, ked' starec rozpučil lienku opätkom, zaznelo chrupnutie. Krovky sa jej rozpleštili v tej komickej marmeláde. Aj teraz to tak chrupne, ked' ju začne žuť? Kdeže .... Cicia ju pomaly, nenáhlivo, ona chradne ... ostáva suchý korpus ... Nie, nie, žiaľ, z realizácie tejto starcovej túžby nič nebolo: ked' lienka vhupla práve do jeho peľu, v drobnom mikrosystéme hmyzieho telíčka sa čosi automaticky pohlo, lienka zutekala - a potom ju bolo vidno, ako si štítivo striasa z nepatrných končatín peľ agresívnej rastliny. Nech je reč radšej o inom druhu hmyzu. Alebo o dážd'ovkách. Dážd'ovku možno efektne cicať, dôchodcom by sa zježili vlasy pri takom pohľade.
Starší pán vie, že s premenami treba prestať. Pozná aj iné činnosti, iné stavy. Iné riešenia. Aj to konečné, vlastne jediné, lebo jediné skutočne čosi rieši. Vstane z lavičky, vypustí zlovestnú nadávku spomedzi pier, rozochvených starobou. Zbierku kafkovských noviel šmarí do smetiaka. Jeho šediví rovesníci si ani nevšimli, že kolega samotár bol nejaký čas duchom neprítomný. Debata graduje. Už preberajú konkrétnych kandidátov. Starec si v kaviarni ned'aleko parku objedná kávu. Pustí sa do rozhovoru s mladou elegantnou dámou, naoko sa čuduje jej oblečeniu, módnemu tak nanajvýš niekedy medzi dvoma svetovými vojnami, napríklad v Budapešti. Marí sa mu, že odkiaľsi zaznel valčík. Ó, pokyvká hlavou do rytmu, ó. Bez váhania prejde na mad'arčinu. Mladú dámu, vlastne ešte dievča, to zjavne poteší. Nevedno prečo, veľmi sa zblížia. Dievčaťu podistým imponujú starcove šediny a rozvážna reč. Rozvážna? Starý pán čosi melie, všetka česť, distingvovane a kultivovane, o škodlivosti rozmnožovania. Takýto frontálny útok na vážne, exfstenciálne témy. Narodenie, život, smrť. Vraví slečne, že mať deti je nehorázne, že je to vlastne príčina všetkého zlého. Svoje tvrdenia pánko dômyselne, filozoficky zdôvodňuje. Pre pochybnosti tu niet miesta. Ale čo ona, mladá dáma, vie vôbec o filozofii? Ako by ona mohla oponovať, akými výrazovými prostriedkami disponuje? Také múdre, v pravom slova zmysle sofistikované reči ešte nikdy nepočula, myslí si starý pán. Pravdaže, to, čo dolieha v týchto chvíľach k jej sluchu, je zároveň v príkrom rozpore so všetkým, čo ju doposiaľ učili v škole, na lýceu, ale i doma. Tam ju cieľavedome a v rámci osvedčeného systému pripravujú na budúci život manželky-partnerky a na úlohu rodičky.
So starým pánom sa stretávajú pravidelne. Na pár hodín sa spolu zakaždým ocitnú v akomsi inom svete, izolovanom od okolia. Tu aj čas plynie inak. V hlave krásnej mladej devy je už všetko pomotané. Nebráni sa, prijíma nové myšlienky, už ju uchvacujú, už si ju podmaňujú. Starý pán ju drží za drobnú rúčku a šťastne sa usmieva. Vie, že je blízko cieľa.
Neskôr vysvitne, že dievčina je matkou starého pána. Ešte je mladá, ešte sú časy budapeštianske, pravdaže -časy panenské. Dievčina je v šoku. Aj si poplače. Ona že je jeho matkou? Túto novú informáciu o skutočnom stave vecí musí dievča najprv pochopiť a potom spracovať. Starý pán nie. On to predsa vedel od samého začiatku.
Presvedčili ste ma, povie mladá dáma jedného večera starému pánovi. Už vidí svet rovnako ako on. Všetko chápe, lebo kolieska do seba dokonale zapadli, v tom ju utvrdzuje aj Evanjelium Egypťanov a d'alšie spisy - tajné, v istom špecifickom zmysle. Podľa toho, čo pochopila, sa v živote dôsledne·zariadi a nikdy nebude mať deti. Po jej verbálnej deklarácii definitívneho rozhodnutia sa starý pán šťastne usmeje. Nato, pochopiteľne, náhle zmizne - už nikde nekorení, ani nikde nesedí, nič nehovorí, ale ani nemlčí, jednoducho a logicky zmizne.
Čoskoro sa však ukáže, že konečné riešenie je pasca. Všetko sa začína odznovu. Ak nikdy nebolo starého pána, a nebolo ho nikdy, kto našepká, kto vsugeruje mladej dáme opak dievčenského sna? Korene si vo večnosti hľadajú cestu do zeme. Sú slepé a hľadajú iba zdanlivo: nemajú ani najmenšiu šancu zablúdiť.
