Vyhľadávanie
Honba za jednotnou slzou
Predstavy a skutočnosť televíznej žurnalistiky
Kto sú tí filmári, čo nám jedného májového večera roku 1996 v nemecko-švajčiarskej televízii ukazujú samotu vo vojnových ruinách Grozného, drsný obrázok mlčanlivého dievčatka, ktoré si z trosiek postavilo detskú izbičku? Musia to byť veľmi citliví ľudia, ktorí nakrútili tú sekvenciu v Čečensku a z veľkého množstva materiálu ju vybrali ako záverečnú scénu, aby nám pripomenuli, že Čečensko je zvyškom sveta opustené rovnako ako to dievčatko. Tí sympatickí novinári jej určite po nakrúcaní pohladili teplými rukami ofinu čiernu od sadzí a pevným hlasom jej sľúbili niečo síce nepravdivé, ale zato krásne:
„Netráp sa, Kristínka, ľudia v našej krajine sú s vami, spoločne vaše mesto opäť vybudujeme,“ a ako záruku svojho sľubu darovali Kristínke na rozlúčku pero s červenofialovým znakom televízie SF DRS.
Tak to, samozrejme, nebolo. Televízne zmluvy neobsahujú klauzulu, ktorá by za nadštandardnú citovú záťaž poskytovala nárok na vyšší honorár. Ani povesť angažovanej žurnalistiky sa nezískava tak, že filmári v zbombardovaných Samaškách darujú sliepku alebo kus chleba starej pani, ktorej okrem obhorených šiat nič nezostalo. Ťažko by od tej analfabetky mohli žiadať písomné potvrdenie týchto mimoriadnych výdavkov, a bez dokladov sa v zürišskom štúdiu náklady nepreplácajú. Nedá sa predsa z vlastného vrecka obdarovávať všetky uplakané babičky, ktoré filmári stretnú v narýchlo prebehnutých vojnových regiónoch, alebo ich objímať na rozlúčku v ich šatách páchnucich pušným prachom. Človek si má všade zachovávať dôstojný odstup – či nepomáhame tej dedinčanke už tým, že ju nakrúcame, keď sa zahanbene snaží ukrývať slzy pri stene svojho zbombardovaného domu? Navyše, šéfka v Zürichu nás za tento záber pochváli:
„Veľmi pôsobivé.“
Nakrúcanie je napokon zamestnanie ako každé iné. Zamestnanci médií nemusia skladať prísahu, že sa budú správať ako sentimentálni humanisti. Človek sa usiluje prežiť a chrániť sa najlepšie, ako vie. K hlavným zásadám taktiež patrí vydať sa do vojny s kilom zlatých šperkov – na krku, na ušiach, na zápästiach –, čo pôsobí decentne akurát tak na nejakej zürišskej diskotéke. To, že naše kaukazské sprievodkyne skoro padajú na každom kontrolnom stanovisku do mdlôb pri pomyslení na to, že hladní ruskí branci alebo drsní žoldnieri by mohli našu výpravu zajať alebo na ňu strieľať len preto, aby sa zmocnili režisérovej zlatej retiazky, alebo že čečenskí kriminálnici urobia svojej krajine zlú povesť, to už je skrátka cena za to, že môžeme cestovať v spoločnosti takej významnej osobnosti.
Náš režisér je zosobnením silnej individuality. Vždy a všade zostáva verný sám sebe, jeho svet sa od reportáže k reportáži stáva čoraz viac rovnakým a znesiteľnejším. Aké sa mi ujde rozhorčenie a výsmech, keď poruším pravidlá hry a na trhu v Groznom kúpim pre dieťa našich čečenských hostiteľov farebné pastelky!
„Načo je to dobré? Aj tak je to decko rozmaznané,“ hovorí. A aká je to provokácia, nepýtať si ani potvrdenku, keď v moskovskom hoteli filmári hystericky nútia starého pikolíka vynášajúceho na poschodie našu aparatúru, aby im písomne potvrdil, že od nich prevzal prepitné. Pikolík ešte dodatočne naškriabe svoje meno a potí sa hanbou – za seba i za hosťa. Veľkoryso zato necháme našu čečenskú filmovú hrdinku Maju, aby švajčiarskym hosťom zaplatila kolu sumou hodnou zürišskej Bahnhofstrasse, samozrejme, bez potvrdenky. Práve skončilo nakrúcanie s touto vdovou oblečenou do šiat z humanitárnej pomoci v jej rozbombardovanom byte, tak komu by sa chcelo kaziť jej radosť z exotickej pohostinnosti a navyše ju aj uraziť preplácaním výdavkov počas štyroch filmovacích dní.
Sedliačky vo svojich zrúcaninách medzi sebou súťažia, aby si uctili vzácnych hostí čajom a občerstvením – posledným, čo ešte majú, prípadne požičaným od susedov. Na to nemáme čas, navyše je horúco a počuť, ako ruské helikoptéry bombardujú neďalekú dedinu Bamut. Pre zvláštnych spravodajcov je to všetko skutočne neprehľadné, vyvoláva to nervozitu a podkopáva pracovnú morálku. Odhodlane sa ponárajú ešte hlbšie do bezpečia svojich zásad – nikomu nič nedávať, zbytočnými gestami a slovami nenaznačovať nič, čo by sa podobalo solidarite, priveľmi nepremýšľať, aby nezišli zo spoľahlivej cesty pri hľadaní sĺz v troskách po celom svete.
Vôbec neprekáža, ak pritom prehliadnu, že Čečensko nie je práve krajinou sĺz, a že plač nad vlastným osudom tu je skôr priestupkom voči bontónu.
„My sme horali, neplačeme. Nech namiesto nás plačú hory,“ hovorí sa tu. Takáto zvláštnosť však môže televíznej kariére výrazne uškodiť. Angažovaný filmár sa spolieha na pevný základ jednotnej slzy vo všetkých národoch. Kamera namieri na niekoľko starien sediacich na lavičke pri akomsi zborenisku v Samaškách. Najprv neplačú, ale jedna skúsená žena, ktorú sme už nakrúcali, dáva ostatným znamenie a ony bez meškania spustia slzy. Táto scéna, samozrejme, vo filme zostane. Naopak, vystrihne sa záber so starcom, ktorému okupanti zabili syna, dcéru i švagra a z jeho domu zostalo len niekoľko fragmentov stien. Na kameru totiž povie:
„Všetko, čo nám dáva Boh, nás teší.“
Chcieť od nadriadených alebo od divákov v Zürichu, aby pochopili niečo také, je nemožné. Umenie nakrútiť takéto sedemminútové reportáže počas niekoľkých dní v absolútne cudzej krajine spočíva v zjednodušovaní zjednodušeného zjednodušenia. V návale práce siahnete po tom, čo dobre poznáte. Vojna, to vie predsa každý, sú vzlykajúce matky, uniformovaní muži so zbraňou na ramene a deti, ktoré sa hrajú v troskách. Tieto zábery sa osvedčili už v reportážach z iných vojnových oblastí. A, samozrejme, nemôžu chýbať spuchnuté mŕtvoly.
Pri strihaní dokumentárnych záberov masových hrobov v Groznom si režisér v zürišskom televíznom štúdiu dá kolu a slivkový koláč. Kolegyňa pri strihačskom pulte sa ho neveriacky opýta:
„Hádam teraz nechceš jesť?“
„Prečo nie?“ odvetí chladnokrvne zvláštny spravodajca a nasype si na koláč celé vrecúško cukru. Objavia sa mŕtvoly v pokročilom štádiu rozkladu na dne odkrytého masového hrobu, režisér s pôžitkom prežúva, a keď kamera v detaile sníma čierny a prasknutý zadok bezhlavého tela, až máme pocit, že do neho vstupujeme, režisér vykríkne:
„Teraz je to ono!“
Strih. Pri takomto bezohľadnom narábaní s mŕtvymi telami sa naši kolegovia, ostrieľaní Afganistanom, Libanonom a Bosnou, netrápia tým, že pre Čečenov sú ich mŕtvi posvätní, že sú s nimi spojení vrúcnejšie ako so živými. Počas bombardovania vybiehali ľudia z pivníc, aby s nasadením vlastného života odtiahli okolo ležiacich mŕtvych. Navyše v kultúre, ktorá zakazuje ukazovať verejne isté časti tela, je zadok mŕtvoly na očiach celého sveta nesmiernym ponížením. Už pri pohľade na ruských vojakov vyzlečených do pol pása, ktorí sa v Groznom slnia takmer na každom pancierovom vozidle, odvracia naša filmová hrdinka Zajnab oči:
„Taká bezohľadnosť! Veď ani vlastného muža, od ktorého mám štyri deti, som nikdy nevidela takto povyzliekaného, a teraz sa musím pozerať na cudzích chlapov.“
Nahota, či už okupantov alebo televíznych záberov, je ďalším násilím páchaným na malom horskom národe.
Ale stúpajúci dopyt po nekrofílii patrí k základným mediálnym princípom. Kým reportérovi odklepnú takúto zaujímavú a finančne atraktívnu reportáž, je potrebné šéfov povzbudzovať:
„Nebojte sa, vojna bude pokračovať.“
Aj ja si môžem gratulovať, že pri mojej prvej ceste do Čečenska ruská armáda nečakane masívne bombardovala dediny. A aké to riadenie osudu, že pár dní pred tým, ako vyšla moja reportáž, zabili Džochara Dudajeva. Okamžite som dostala ponuku viesť švajčiarsky televízny štáb do tejto vojny. Ale nemuseli si so mnou robiť zbytočné výdavky. Univerzálne talentovaní filmári rýchlo pochopili, že Čečensko najdojemnejšie sprostredkujú cez ustráchaný šepot malej Kristínky:
„Neviem, čo bude.“
Kristínka, samozrejme, nie je žiadna Čečenka. Čečenské deti vyliezajú pred zrúcaniny vždy v skupinách, zatínajú päste a so širokým úsmevom volajú:
„Alahu akbar!“
Je to islamský fanatizmus? Zajnab nám to vysvetľuje:
„Zomierame so slovami Alahu akbar na perách, pretože svet sa mlčky prizerá nášmu vyhladzovaniu. Nič iné nám nezostáva, len Boh. Vyslovujeme jeho meno, pretože veríme, že je na našej strane, na strane spravodlivosti.“
Uznávam, že ukazovať zábery bojovo naladených čečenských detí by bolo kontraproduktívne, v divákoch by vzrástol strach z islamského fundamentalizmu. Naopak tiché obete zo vzdialených krajín sú vždy obľúbené. Kristínka, ruské dievčatko z Grozného, je zrozumiteľný obraz, v jej nehybnej tvári pri ľudoprázdnych ruinách spoznávame svoj vlastný autizmus. A nehľadáme azda všade hlavne samých seba?
Ak človek samého seba v cudzej krajine nenájde, môže v ňom vzkypieť zlosť ako v našom režisérovi, keď z našich filmových hrdiniek nebol schopný vymámiť slová ľútosti nad bojom o nezávislosť. Obviňuje ma, že kladiem zlé otázky, že tlmočím nepresne. Chce predsa ukázať bezmocnosť a pochybnosti, aby švajčiarskym divákom priblížil ten vzdialený národ. Zajnab a Maja by veľmi rady nervózneho cudzinca upokojili, zo zdvorilosti by dokonca popreli svoje presvedčenie. Ale nie, jazyk sa vzpiera, ospravedlňujú sa hosťovi. Zajnab sa rozpačito škriabe na hlave, Maja sa rezignovane pýta:
„On už nás nemá rád? Robíme niečo zle?“
„Položili by ste za nezávislosť aj vlastný život?“
„Áno.“
„Aj život svojich detí?“
„Áno.“
Zarazene mlčíme. Stmieva sa. Je krátko pred zákazom vychádzania. Stojíme v centre Grozného na muške ruským snajperom strieľajúcim do vzduchu, aby nám nahnali strach. Každovečerné rozptýlenie znudenej armády pri vodke. Nakrúcame Zajnab pred kopou kamenia, ktorá kedysi bola prezidentským palácom, pred týmto symbolom samourčenia. Zajnab vysvetľuje, že smrť jednotlivca nie je zlá. Zlé je nebrániť sa, keď na nás útočia. Opovrhnutie si vtedy nezaslúži len samotný zbabelec, ale aj jeho deti a vnuci, celý klan, naveky. A akú má cenu život bez úcty a cti? Režisér sa frustrovane odvracia. Celá scéna je nepoužiteľná.
To isté sa opakuje aj s Majou: stojí na práchnivom tráme niekoľkoposchodovej zrúcaniny svojho domu a hovorí, že za slobodu budúcich generácií sú všetci ochotní strpieť ničenie a zomieranie. Režisér krúti hlavou:
„Toto jej neverím.“ A nalieha: „Osobne. Nech je osobná!“
Nakrúcame znovu a znovu. Ale Maja sa tvrdohlavo vyhýba osobnému zámenu „ja“. Drží sa skrátka čečenského zvyku, podľa ktorého je hovoriť „ja“ nezdvorilé. Kto chce na Severnom Kaukaze vysloviť vlastný názor, elegantne ho opisuje porekadlami alebo slovným spojením „ako hovorievali už naši predkovia...“
Režisér má ušľachtilý úmysel – chce vo švajčiarskych divákoch vyvolať súcit. Zajnab i Maji sľubuje:
„V tomto filme nebude jediný celý dom, len samé trosky.“
Svoje slovo dodrží. Ale to, že z vyhorených kulís vychádzajú ráno pôvabné upravené ženské postavy, šikovne vyčesané, namiesto šatky tenká čelenka, v priliehavých dlhých šatách a lakovaných topánkach na vysokých podpätkoch, akoby sa chystali do parížskej opery, dovádza všetky naše predstavy o vojne ad absurdum. Toto sa ukazovať nedá. Okázalá vôľa týchto Čečeniek prežiť by mohla vyvolať závisť, nevôľu. Zatiaľ čo režisér hľadá roztrhané šaty, Zajnab sa teší z nezlomeného pôvabu svojho ľudu.
„Pozrite sa, aké sme krásne. Táto vojna nás naučila, že sa neoplatí hromadiť majetok. Čím viac nás bombardujú, tým lepšie sa obliekame, aj keď sme občas hladné. Vieme, že už zajtra môžeme byť mŕtve. Prechádzame vzpriamené okolo okupantov, aby sme im aj sebe povedali: ,Nedáme sa poraziť!‘“
Pravdupovediac je dobré, že sa švajčiarski zvláštni spravodajcovia vybrali do Čečenska. Na Kaukaze sú hostia vítaní. Lenže kto vie, či tam naši filmári vôbec dorazili?
