Zlý herec

RADA

Karol Mudroň, mladý úspešný herec, zavolal Timovi, že by sa s ním potreboval stretnúť. Vraj ho chce poprosiť o radu.

Timo bol prekvapený. Mudroň je hviezda, renomovaný herec. Keď ide po ulici, ľudia sa za ním obzerajú. Hrá v zná­mom televíznom seriáli hlúpeho kominára. Ten, v najme­nej očakávanej chvíli, zababraný od sadzí, spadne šachtou komína niekomu cudziemu do bytu. Ten cudzí na neho úto­čí, alebo sa zľakne. A z toho vznikajú nekonečné komické situácie. Seriál je síce primitívny, dokonca by sa dalo pove­dať, že je hrozne hlúpy, ale to nič, ľuďom sa páči, a to je naj­dôležitejšie na svete.

Sedeli v kaviarni na lodi. Karol Mudroň objednal obom pohár dvanásťročnej škótskej whisky. Rozvodnený Dunaj ľahučko hojdal loďou. Mudroň sa tváril seriózne a šľachet­né. Pohár držal v ruke tak, aby vynikol zlatý prsteň na pro­stredníku.

„Povedz mi, Timo, povedz mi ako kamarát! Viem, viem, nikdy sme sa až tak nepriatelili, ale skončili sme jednu školu, a to významnú umeleckú školu, tak aj keby sme nechceli, musíme byť kamarátmi. Prezraď mi, Timo, ako si sa dostal k tej filmovačke! Na zdravie!“

Obaja si upili z tmavožltej, v istých spoločenských vrstvách váženej tekutiny. Keďže Timo mlčal a hľadel ako­by bezmyšlienkovito do pohára, Karol Mudroň svoju požia­davku zopakoval:

„Timo, prezraď, ako si sa dostal k tej filmovačke?“

„K akej filmovačke?“ spýtal sa naraz Timo nevinne.

„No šak vieš.“

„Ktorej?“ robil sa naschvál Timo.

„Akoby si každý týždeň nakrúcal dva filmy!“

„No, nenakrúcam, ale...“

„No, vidíš, nenakrúcaš, aj keby si mohol. Mohol by si na­krúcať aj v našom seriáli, so mnou, druhého kominára. Môžem sa za teba prihovoriť u riaditeľa televízie, len mi prezraď, ako si sa dostal k tej robote!“

„Ktorej robote?“

„No šak, k tej, s tými Američanmi. Ako sa ti to podarilo? To sa nestáva každý deň, aby sa slovenský herec dostal k takej robote. Musel si prinajmenšom preukázať riad­nu dávku manažérskeho talentu. Alebo, nebodaj, máš nejakého svojho kvalitného manažéra, alebo si si to vyba­vil cez... veď vieš čo?“

„Cez čo?“

„Cez posteľ, keď sa už bavíme kamarátsky a otvorene.

A my dvaja sa môžeme baviť otvorene.“

„Nie, nie, nevybavil.“

Timo sa zahniezdil na stoličke. Vedel, že Mudroňa dnes asi ničím neuspokojí.

„Nechcel som sa ťa dotknúť, žartujem, Timo, veď ma po­znáš, ale nejako si musel pohnúť prstom, aby sa ti také niečo podarilo, toto sa nestáva každý deň. A už vôbec nie v našich končinách.“

„Ja som nerobil nič. Iba mi zavolali, že ma chcú a ja som urobil to, že som povedal dobre a zahral, čo chceli. To je všetko.“

„Akože? Spadol si do toho len tak?“

„Nič som nerobil. Normálne som sa doma otravoval, na­dával, trhal si vlasy, že je málo roboty a naraz zazvonil tele­fón a bolo.“

„Takže nabudúce, keď budem nadávať, trhať si vlasy, ozve sa zvonenie telefónu, a keď ho zodvihnem... na dru­hej strane drôtu bude tlupa amerických producentov, a jeden cez druhého budú hovoriť, že sa mi ospravedlňu­jú, ale že sa mi už dlho nemôžu dovolať a že by boli, s do­volením, strašne nadšení, keby som prijal ich ponuku. Nie jednu ponuku, ale niekoľko ponúk na filmovanie v niekoľ­kých rozbehnutých oscarových projektoch. Takto to bude, Timo?“

„No, neviem, či až takto, ale mne sa stalo, že som nadá­val a zazvonil mi mobil a bolo.“

„Zazvonil pánbožko!?“ už neveriacky zasyčal Mudroň. „Si ty ale dobrý viťúz, Timo! Si dobrý viťúz! Boha, kurva, keby tej roboty bolo viacej! Z čoho mám platiť všetky tie účty?!“

Karol Mudroň sa postupne rozohnil a poslednú vetu už kričal na celú krčmu. Prišla sa pozrieť aj čašníčka a potom aj barman, čo sa deje, ale keď si s nadšením hneď uvedomi­li, že sa to rozťahuje ten slávny seriálový kominár, herec Karol Mudroň, tak sa obaja dobrosrdečne usmiali a zašli za roh.

„Boha, kurva, veď toto už takto ďalej nemôže ísť! Živím rodinu, starú mamu, praotca, polovicu sídliska, čo polovi­cu sídliska, celé sídlisko, celý okres, mesto a pritom nie je skoro žiadnej hereckej roboty! Šľak aby to trafil!“

„Šľak aby to trafil!“ drukoval Timo a vzápätí mu zazvonil mobil.

Karol Mudroň vypleštil oči. Zošpúlil ústa a tváril sa na­najvýš urazene. Pri tom sa ošíval, akoby ho štípal na tele hmyz. Mobil naďalej jemnučko zvonil. Timo si ho pomaly, pomerne nešikovne vyberal z príručnej taštičky, nezvyknutý tak rýchlo a často na takéto čosi reagovať. Karol Mud­roň šepkal:

„Timo, to je tvoj mobil. Zodvihni si ho! Zelený gombík, Timo. Ten gombík, tlačidlo, čo je napravo, Timo, zodvihni si ho!“

Timotej Vrák stlačil tlačidlo a pomaly si prístroj staršie­ho nemoderného dizajnu prikladal k pravému uchu. Pred­tým sa vôbec nepozrel na display, kto mu vlastne volá.

„Áno? Haló?“ povedal Timo nešikovne. Na druhej strane sa ozvala produkčná Dana:

„Helou, hauárjúúú?“

„Helou, hauár ju,“ odpovedal Timo Dane s ospravedlňujú­cim pohľadom na Karola Mudroňa. Ten zatrpknuto pokrú­til hlavou, akoby vedel presne, kto a kvôli čomu Timovi volá. Dana žoviálne pokračovala. Timo sa trochu ošíval a obzeral, potili sa mu prsty, tak nimi pohol, nechtiac spustil na mobile reproduktor. Danu bolo počuť do celej kaviarne:

„Timo, počuj, hrozne si sa tým Amíkom páčil, preto chcú, aby si s nimi nakrúcal ešte ďalšie zábery. Pôjdeš s nimi do Tatier. Pôvodne sa tá scéna mala robiť v Alpách, ale potom si to rozmysleli, budú to nakrúcať u nás, v Tat­rách. Bude to od zajtra do nedele. Máš tam niečo?“

„Nemôžem, mám tam dabing,“ povedal Timo ticho do mobilu. „Mám zbory. Sľúbil som to. Nemôžem zo dňa na deň.“

„Si to nemôžeš preložiť, Timo? Veď vieš, koľko je to pra­chov na deň. Šibe ti?“

„To sa nedá, Danka.“

„Timo, neblázni, to ti musia nejako uznať. To sa predsa berie do úvahy, taký veľký kšeft. Kto režíruje ten dabing?“

„Šumichrast. Poznáš ho, on je starý ješiťák.“

Karol Mudroň myslel, že zje pohár, čo stískal v rukách.

Akoby pre seba si hovoril:

„Ty si kokot, Timo. Ty si, ty si kokot. Kokotisko Timo.“

Timo pokračoval: „To by som mal u Šumichrasta navždy dištanc. Viac by ma nezavolal, veď to poznáš. Žijem z da­bingu. Vy mi voláte raz za desať rokov.“

„Neblázni, Timo, veď som ti volala pred mesiacom a te­raz ti volám znovu. Ja budem mať problém, keď poviem, že nemôžeš. Šéfka mi povie, že som húsa, keď ťa nedokážem vybaviť. Poznáš moju šéfku, aká je. Ty si hrozný, Timo.“

„Nemôžem, Danka, prepáč, nemôžem.“

Dana zrušila hovor. Z reproduktora Timovho mobilu sa začal ozývať nepríjemný hukot, Timo začal zápasiť s mobilom.

„Ty si kokot, Timo. Timo-kokot,“ potil sa Karol Mudroň. „A kokoti majú vždy šťastie. Vždy.“

Timo konečne vypol nepríjemný zvuk a položil mobil na stôl pred seba. Jedným pohybom dopil whisky.

Karol Mudroň sa nevedel upokojiť.

„Tomu sa ani nedá veriť. Neverím, že ťa iba tak zavolali. Nadával si a zavolali, presne, ako si hovoril. Zavolali a ty si len tak odmietneš. Si čestný. Ale, vieš, tak nejako nesym­patický čestný. Čo keď si nám svojím postojom, teraz, nám ostatným slovenským hercom, zahatal cestu k ďalším ro­botám. Čo keď sa Američania urazia, že slovenskí herci sú neochotní, neflexibilní, a viac sem neprídu. A v Amerike sa to rýchlo rozšíri. Oni si odovzdávajú navzájom informá­cie, kde ich v ktorej krajine čo nasralo. A povedia si, Slovakia je nádherná, ,bjutyfuľ krajina, pekné, krásne baby, ale... ale herci sú neochotní, neohrabaní, nešikovní chuji a viac sem neprídu. Prosím... a potom sa čudujeme, že nám sem nechodia investície, že sa tu nič nekrúti. Čech by si išiel nohy dolámať, keby mal takú príležitosť ako ty! Dočerta, dočerta, aj s takým životom, Timo!“

„Dočerta, dočerta, aj s takým životom,“ zopakoval sko­ro nečujne Timo. Ako dohovoril, zase mu zazvonil mobil. Timo vzal hovor. Volajúcu bolo zase počuť v reproduktore:

„Timo, ahoj,“ hovorí spokojne Dana. „Tak tí Američania to kvôli tebe posunuli. Do Tatier pôjdeme krútiť až budúci týždeň v piatok. Dúfam, že môžeš!“

„Jasné,“ povedal skoro rezignovane Timo a vypol mobil. „Som taký blbý?“ spýtal sa akoby sám seba.

„Prečo by si mal byť blbý?“ nechápal Karol Mudroň. „Keď mám šťastie,“ a objednal fľašu whisky.

LOST GENERATION

Timovi nakoniec whisky vôbec nechutila. Pomaly sa vlie­kol domov. Ešte nebol ani doma, sám medzi štyrmi stena­mi, už sa cítil osamelo. Mesto bolo plné ľudí a on mal po­cit, že nikomu a nikam nepatrí. Čo sa už skutočne nevie z ničoho tešiť? Veď mu to vyšlo. Bude zase nakrúcať s tými usmievavými ľuďmi. Pri nich človek zabudne, že je u nás väčšina ľudí zachmúrená, odutá. Je to všetko pre to, lebo je členom generácie, ktorá sa môže pokojne nazvať stratená, hútal Timo. Takto si to presne napíše do zápisníka. Stra­tená generácia, ktorá nezažila uvoľnené šťastie šesťdesia­tych rokov, lebo bola vtedy skoro ešte v plienkach. Nemoh­la pochopiť to nevídané obrovské uvoľnenie. „Kvetovaní ľudia“, Timo o nich videl niekoľko dokumentárnych fil­mov. Páčilo sa mu, že vtedy nastal vzostup umenia, vzo­stup kreativity a ešte... príjemné uvoľnenie mravov.

Timo si uvedomoval, že patrí do generácie, ktorá bola v čase normalizácie deťmi, takže nemohla pomáhať svo­jim nešťastným otcom a matkám. Po nežnej revolúcii sa ocitli v úlohe nejakých čudných, síce odrastených detí a zároveň podivných starčekov. Sú dezorientovaní, všetko pred ich zrakom plynie na ich pomery veľmi rýchlo. Stoja ako soľné stĺpy a väčšinou už nedokážu skočiť do správne­ho vlaku. Nevedia tie valiace sa vlaky, ženúce sa k mate­riálnemu blahobytu a prosperite, rozoznať od zaprdených, zastaraných, pufkajúcich vláčikov, ktoré neodvratne sme­rujú do historického zabudnutia.

Timo premýšľal, trochu filozofoval a hovoril si, že aj dnes mu skoro odišla ďalšia veľká herecká príležitosť. Keby nebol takým bezmocným deckom, aj by sa asi dokázal uvoľniť, aj by sa dokázal naplno tešiť, ale všetko je to asi tým, že byť dieťaťom celý život je veľmi únavné.

OCINO JE CHORÝ

Karol Mudroň sa vedel radovať, hoci patril skoro do rovna­kej generácie s Timom. Nikto nevie, či sa radoval preto, že sa opil, alebo preto, že zistil, že Timo sa stal americkou hviezdou len vďaka divnej náhode a že teda on, veľký he­rec Karol Mudroň, sa nemusí obviňovať, že neurobil nič v správnej chvíli na správnom mieste so správnym člove­kom. Nemusí sa haniť, že mu nič nenapadlo, že nikoho správneho nepozná, kto by mu pomohol byť jedným z naj­úspešnejších.

Karol aj po záverečnej hodine zabával v lodnej kaviarni čašníčku, barmana, aj celý personál, rozprával im šťavna­té príhody z nakrúcania bohovsky úspešného seriálu.

Kuchár kvôli Karolovi neopustil loď ako zvyčajne. Zabu­dol zavrieť kuchyňu, z diaľky sa usmieval a dychtivo po­čúval.

Hudobníci zložili nástroje, sedeli na svojich miestach a takisto ani necekli.

Dunaj sa upokojil a prestal kolísať loď, aby nevŕzgala a vtipného rečníka nerušila, nech ho dobre počuť.

Čašníčka sa spevavo smiala a barman, jej frajer, nalieval zadarmo z najlepšieho vína najmä Karolovi. Neprekážalo mu, že Karol čašníčku pri rozprávaní občas chytil za zadok alebo za prsník, smial sa, akoby bol rád a považoval to za ocenenie seba samého.

Na druhý deň okolo obeda sa Karol prebral doma a po chvíli si uvedomil, že zabudol ísť ráno dabovať do štú­dia Kolo. Ešte väčšmi ho z toho rozbolela hlava, nadá­val a hromžil. Spomenul si na Tima a hneval sa na neho. To kvôli nemu sa opil! Timo ho strašne, strašne vytočil. V podstate je všetkému na vine nešikovný Timo.

Veľký herec Karol Mudroň zaspal do roboty. Nikto ho nezháňal, nikto mu nevolal na mobil. Iba, keď ho mal ešte vypnutý, mu volala asistentka réžie Anka. Ale zavolala iba raz. Vedela, že keď sa Karol Mudroň nehlási, jednoducho ho niet. Nestalo sa to po prvý raz. Anka, bez toho, aby sa spýtala režiséra, urýchlene zavolala náhradníka, Mira Ko­níčka, a ten promptne nabehol do práce. Režisér Juraj Bys­trý si povedal, že Koníček je aj tak lepší herec ako Mudroň. Lenže keď sa na začiatku filmu povie „v slovenskom zne­ní účinkuje Karol Mudroň“, znie to oveľa lepšie ako Miro Koníček. Karol Mudroň je Karol Mudroň. Diváci spozorne­jú, film si určite pozrú, lebo si budú istí, že zaručene bude sranda.

Karol Mudroň si dal na čelo mokrý uterák a spomenul si, že večer mal ísť s dcérou do kina. Nežije s ňou už niekoľko rokov, lebo jej matka neznášala Karolove frajerky. Poslal dcére správu z mobilu, že ocino je veľmi chorý.

ZASE DVOJIČKY

Timovi sa po dlhom čase ozvala dcéra. Strašne sa smiala do telefónu, vraj má nového priateľa. Ale v podstate má no­vých priateľov dvoch. A vraj ich Timo veľmi dobre pozná. Boli spolu na filmovačke.

„Áno, áno, boli tam takí dvaja bulovia, robili čosi v pro­dukcii,“ podotkol Timo.

Dcéry sa dotklo, ako Timo nazval dvojičky s krátkymi nohami a krátkymi vlasmi.

„Vieš, otec, chcela som ti zablahoželať, že si hral v ame­rickom filme po anglicky. A dopočula som sa, že zase bu­deš u nich hrať. Vieš, povedala som si, mne neprekáža, že si herec, mne iba prekáža, že nie si populárny herec. A keď nie si slávny, to je potom čo? Taký nepopulárny he­rec to nie je náhodou iba obyčajný pošuk? Veď aj dvojičky si najskôr mysleli, že si len taký treťotriedny herec, taký’ ten protekčný trto, čo ho dostali na školu, ale keď ho pos­tavia pred kameru, tak nič, akože, poriadne nezahrá, žiad­nu srandu, ani zlé, ani dobré, čo ja viem... Taký herec, to musí mať grády!.. Ale potom, potom, keď si nakoniec, vraj, vybalil tú angličtinu, tak, kokso, iba kukali jak puči. A že všetci kukali jak puči, aj naši všetci, akože Slováci zo štá­bu, aj Američania, všetci, akože, fúúú, bomba! A teraz ty na mňa vybehneš, že chodím s bulami, to nie je od teba...“ a vtom sa prerušilo spojenie.

Timo bol trochu dezorientovaný, ale zároveň aj milo prekvapený. Bolo mu ľúto, že sa prerušilo spojenie, okam­žite vyťukával dcérino číslo. Bohvie, kde sa nachádza, keď sa to zrušilo. Môže byť aj s tými bulami v nejakej pivničnej krčme. To by sa od nich dalo očakávať, že jeho dcéru zatiah­li do nejakej hnusnej nafajčenej pivnice.

Prekvapilo ho, že si ho všetci pri nakrúcaní všimli a do­konca chválili a obdivovali. Pristihol sa pri tom, ako si od spokojnosti aj zamumlal nejakú melódiu. Dcéra sa mu znovu dovolala:

„Prepáč, otec, volám s tebou z véčka, aby ma dvojičky nepočuli, a chcem ti ešte len povedať, a to musím...

Jednoducho, že si sa hrozne zmenil. A to ma mrzí. Odkedy si, akože, slávny, tak ťa nespoznávam. Pohŕdaš normálny­mi, ako... takými bežnými ľuďmi. Takými, akými sú, na­príklad... dvojičky, hej? Oni by človeku dali aj celé srdce, aj dve srdcia, aj tri, keby ich mali tri. Je mi to blbé, že ti to musím povedať, ale kto iný ti to povie, ak nie vlastná dcé­ra? Aj takíto jednoduchí chalani môžu byť dobrí a niektorí sú aj férovejší ako niektorí takí, akože, inžinieri, hovadsky, akože, vzdelaní, ale sú strašní sebci. Jednoduchí ľu­dia môžu byť veľakrát ľudia, čo stoja za viac ako tí, akože, vzdelaní.“

„Dobre, tak prepáč,“ prerušil ju Timo. „A kedy sa stret­neme?“

„Zavoláme si, oco. A uvedom si, čo som ti povedala. Si te­raz v takom štádiu, že ti stúpla sláva do hlavy. Je super, že si konečne slávny, ale nie je, náhodou, dôležitejšie, aby ťa ľudia mali radi? Čo keď budeš slávny, ale úplne sám? Veď vieš, mnohé hviezdy trpia na depresie. A to zo samoty. Po­trebujem ja, aby môj foter páchal nejaké samovraždy?“

„Neboj sa, nič také neurobím! Ja som sám aj so slávou, aj bez slávy!“

„Veď to hovorím. Teraz, keď si slávny, musíš popracovať na tom, aby si nebol iba slávny, ale aj obľúbený.“

„Dobre, nie som slávny, ale ani obľúbený, ani neobľú­bený.“

„Dobre, som strašne rada, že sme si pokecali," končila zrazu ich rozhovor dcéra. „Úplne super, že máme takýto vzťah, oco, ale idem za dvojičkami, aby ma nečakali tak dlho. Čau a maj sa!“

„Čau,“ povedal Timo do prázdna. Bol rád, že sa s dcérou porozprávali.