Vyhľadávanie
ZA GÁTROM
Stosedmička, nástupná cela pre odsúdených, slúžila ako studená sprcha pre nováčikov. Bleskové uvedomenie si, že cépézetka a väzba pre obvinených sa skončila a ide do tuhého. Špagát ležal na spodnej posteli a okolo, v jednej dlhej úzkej miestnosti, sa mrvilo tridsať muklov. Preňho to nebolo ťažké. Pre zmätené decko, čo stálo s posteľnou bielizňou a s plnou igelitovou taškou v rukách roztrasené vo dverách, to ale ťažké bude. Dvere skenovalo dvadsaťdeväť párov očí. Kanibali slintali. Najmä ten hniliak bravčový Jano. Špagát si po tisíci raz pomyslel, že by toho slizkého cigánskeho tučniaka najradšej zabil. V lágri sedel desaťročia, bol kráľom cely! Vytvoril si okolo seba komando kanibalov. Mali svoj brloh, svoju uličku postelí. Práve v tej bola „náhodou“ jedna voľná.
Špagát to už videl veľakrát. Jano pokynul mladému.
„Tu máš lehno,“ tľapol na smradľavý matrac.
„Usteľ si.“ Nováčik s odporom vošiel do uličky a odložil si tašku s nákupom na zem. Jano ju zdrapil a vyhlásil: „Ty si usteľ a ja ťa zatiaľ vybalím!“
„Nevybalíš! Nechaj to tak!“ naštval sa mladý. Odrazu pri ňom stáli piati chlapi s napriahnutými päsťami.
Túto časť Špagát neznášal. Sopliakovi tiekli slzy a pozeral, ako Jano vyberá z tašky nákup a rozdeľuje ho. Tabak, kávu, salámu, syry, paštéty, napolitánky, čipsy, kolu, žuvačky. Mladý bol sprostý. Len idiot vybrakuje bufet, keď nevie, kde a ku komu ho dajú. Kanibalom žiarili oči. Taký úlovok nečakali.
