Bližšie k sebe

Žijeme v čase hladu.

Tento hlad sa prejavuje ako trvalý a hlboký vnútorný nepokoj. Všímate si tú nespokojnosť a nervozitu všade okolo seba? Medzi ľuďmi to bzučí ako v úli, celá spoločnosť je akoby nabitá statickou elektrinou. Kauza strieda kauzu, výkrik strieda výkrik a celé akoby to nemalo konca.

Základný, podprahový nepokoj je natoľko určujúcim znakom našej doby, že sme si naň do veľkej miery zvykli. Už ho takmer ani nevnímame. Uvážte však: Koľko ľudí vo vašom bezprostrednom okolí je depresívnych, alebo naopak, nepochopiteľne agresívnych? Koľko ľudí okolo vás prepadá vorkoholizmu alebo rôznym druhom závislostí? A koľko ľudí je jednoducho nešťastných, pretože si nedokážu nájsť na svete svoje miesto?

Je to záhada. Žijeme v čase dostatku. Prečo sa nedokážeme upokojiť, odpočinúť si? Prečo je pre nás také ťažké sústrediť sa, nájsť svoj stred? Odpoveď je paradoxná: Napriek všetkému materiálnemu bohatstvu sme jednoducho hladní.

Len ten, kto je sýty, môže byť pokojný. Predstavte si bábätko v náručí mamy, keď nasýtené vníma teplo jej tela. Kde je nejaká stopa po nepokoji? Alebo si predstavte mačku, ako leží na prahu dverí a vyhrieva sa na slnku. Ani náznak nespokojnosti! Ak teda chceme hľadať pokoj, ak chceme zastaviť toto nervózne chvenie, podobné tichému zemetraseniu, ktoré sa zmocnilo celej našej spoločnosti, potrebujeme spoznať spôsob, ako sa nasýtiť.

To však znamená spoznať povahu hladu, ktorý v nás hlodá. Čo nám tak chýba?

Odpoveď možno prekvapí: Chýba nám prirodzený svet. Realita v jej pôvodnom, surovom stave. Chýba nám príroda: voda, lesy, oblaky, vietor. Chýba nám aj tichý vesmír ukrývajúci sa v našom vnútri: v hluku médií a v každodennom pracovnom zhone často nedokážeme začuť jemné signály svojho tela.

Žijeme v dobe prostriedkov. Sú všade: dopravné prostriedky, informačné prostriedky, čistiace prostriedky. Sme úplne obkolesení vlastnými výtvormi.

Takmer všetok svoj čas trávime v budovách. A strop veru nie je nebo. Svetlo nie je slnko. A klíma nie je vietor. Ba čo viac, približne polovicu svojho bdelého času (teda asi osem hodín denne) strávime pred obrazovkami počítačov, mobilov alebo televízorov. Polovicu bdelého času venujeme svoju pozornosť virtuálnej realite, informáciám, ktoré nám dôkladne predžuli a pripravili iní ľudia. A obrazovka veru nie je obzor.

Keď strácame kontakt so svetom v jeho surovom stave, strácame aj prístup k akejsi základnej podobe krásy. Táto krása je totiž zakotvená v prírode: v striedaní ročných období, v rôznych druhoch svetla a tieňa, v tvaroch lístia a skál, vo zvuku vetra, v šumení dažďa. Je vpísaná aj v našich telách, v našej prirodzenosti – v tlkote srdca, v dychu, v pocitoch tepla či chladu, v túžbe, postupne sa rodiacej kdesi vo vnútri. Je to tichá, obyčajná krása. Má však plno odtieňov a chutí a potrebujeme ju tak, ako jašterica ráno potrebuje slnečné lúče, aby sa jej zohriala krv.

Veď svet je prekrásny. Je známy a predsa tajomný. Pomyslite len na spôsob, akým tečie rieka. Na žiarivú kučeravosť oblakov. Na dokonalý tvar vajíčka!

Kľúč od tejto krásy sme stratili. Ako sa to len mohlo stať? Ako sme to mohli dopustiť?

Zdá sa, že sme sa jednoducho zamotali vo vlastnom úspechu.

Stredoveký roľník si nemohol dovoliť ignorovať prirodzený svet, ktorý ho obkolesoval. Musel vnímať a rešpektovať striedanie ročných období, počasie, povahu pôdy, ktorú obrábal. Dnes sa – vďaka vede a technológiám – dokážeme od reality izolovať omnoho účinnejšie.

Pomyslite len na astronautov na vesmírnej stanici. V nehostinnom prostredí mimo atmosféry by nechránení neprežili ani minútu. Obkolesení výtvormi ľudského umu – izolačným plášťom stanice, generátormi kyslíka, počítačmi a desiatkami ďalších prístrojov – sú však vo svojom umelom mikrosvete dokonale chránení a môžu tak krúžiť nad Zemou celé týždne.

Dnes sme my všetci tak trochu astronautmi. V predžutom prostredí internetu, médií, kancelárií, áut a bytov dokážeme prežiť celé roky bez toho, aby sme sa museli naplno konfrontovať so skutočným, prirodzeným svetom. Napokon napoly zabudneme, že jestvuje aj niečo iné než len nekonečné hromady prístrojov, budov a informácií, ktorými sme sa vďaka úspechom vedy a priemyslu obklopili. Takmer uveríme, že našu „vesmírnu loď“ tiež obkolesuje iba nehostinné prázdno. A pritom za jej miniatúrnymi oknami ostal celý svet.

Jediná pripomienka, ktorá nám na tento svet za oknami ostala, je práve onen neurčitý hlad, hlodajúci kdesi hlboko v našom vnútri.

Ako tento hlad po prirodzenom svete utíšiť?