Ema Panovová svoj profesionálny život zasvätila materiálovému a komparatistickému bádaniu ruskej a slovenskej literatúry. Jedným dychom treba dodať, že tak spolu so Soňou Lesňákovou robili v dobách, ktoré neboli nijako ľahké, lebo ruská literatúra a jej vnímanie boli silne poznamenané ideologizáciou. V recenzii poslednej monografie pani Emy už tiež nebohý A. Červeňák pod príznačným názvom Chvála vecnosti upozornil: „K najvýraznejším prejavom deideologizácie literatúry a umenia patrila literárna komparatistika, ktorá sa sústreďovala na výskum literárnej genézy diel, teda predovšetkým na problémy jazykovej a umeleckej imanencie.“ Iste by bolo možné podstatu metodologického prístupu k literatúre v prácach Emy Panovovej pomenovať aj inak a možno presnejšie, Červeňák však upozornil na ten aspekt, ktorý predstavuje východisko ďalších rusistických, komparatistických, ale aj translatologických bádaní, aspekt, vďaka ktorému sú práce E. Panovovej dodnes bádateľsky živé.
Výskumne bola pre ňu charakteristická sféra slovensko-ruských kultúrnych a literárnych vzťahov v 19. a na začiatku 20. storočia. Pozornosť smerovala na deskripciu a analýzu stimulatívnej funkcie ruskej literatúry, a to najmä poézie, pre slovenský literárny a kultúrny priestor.
Z nekrológu Márie Kusej, 30.september 2019
