František Andraščík

 
Ani František Andraščík v zbierke Brieždenie (vyd. Krajské vydavateľstvo všeobecnej literatúry v Košiciach) neprekročil hranice náhradnej poézie. On si zvolil ilúziu – monumentálnu, vesmírnu. (...) Predsa však aspoň na niektorých miestach, v jednotlivostiach, vnútri básne Andraščík zabúda na vesmír a na jeho optimistickú perspektívu (keby  vedel o teórii entropie vesmíru, nebol by si ani tam taký istý) a do jeho poézie sa derie obyčajná pozemská vášeň, poézia osamelého človeka, poézia poetisticky hravá i ironická, až groteskná (napr. v tretej časti básne Ako mám rád svoju mamu a inde). Proti postulátom a abstraktám sa vzpierajú vášnivé záznamy vyslovené v dynamických metaforách a zintenzívnené opakovaním („horíš... / horíš ako červánky prenesené z obzoru do stredu noci...“). Dynamická a expresívna metafora („nebesá jak ožran starý / dávia hŕby meteórov“) a pod. Ale to sú iba potenciálne hodnoty jeho poézie, ktoré nás však nezbavujú celkom nádeje, že Andraščík „zaspieva raz pieseň svoju najtajnejšiu dosiaľ skrytú“, ako sám v tejto zbierke sľubuje.

 
Jeho básnická prvotina prispieva k diferenciácii mladej slovenskej poézie, pričom ju tak trošku „tradične“ uzemňuje, a to vôbec nie je na škodu. Jednosmerný prúd experimentátorstva, živo a organicky nerozvetvený, by vyústil v čitateľské rébusy.

 
(...) František Andraščík v druhej svojej knižke Prísne ráno má aj takto sformulovaný program: „Rozumný boj proti poetike môže byť v terajších súvislostiach bojom proti povere, že šaty robia človeka.“ Inde zas s Tzarom manifestuje poučku: „V rozumovej činnosti je zárodok básne.“ A nielen vytrhnuté citáty, celé tvorivé gesto tejto knihy je okázale „antipoetické“, polemicky ladené do nevyhnutnosti „opustiť kruh“ sebahľadania metafory, namierené na celistvý „záujem o svet“. Po Mikulášovi Kováčovi (ktorého Hamada odsunul na perifériu, označiac ho protizmyselne za básnika didaktizujúceho, za poetizátora atď., ktorý vraj existuje „bez úsilia okrem tvorenia poéziou tvoriť aj poéziu“) predstavuje Andraščík nový uvedomelý polemický čin proti forsírovanému tlaku „trnavskej“ poetiky.

 
V zbierke Zaklínanie (1967) básnik vyhrotil vsadzovanie výrazov emócií do bizarných súradníc, do fantazijných obrazov a v jeho poézii už nenájdeme priame emocionálne vyznanie. (...) Neschopnosť cítiť je prejavom krízy, z ktorej sa autorovo „ja“ potrebuje vymaniť. V kontraste s takýmito dojmami preto začína hľadať nádejný, preňho priaznivý priestor, ktorý by znovu vniesol do jeho básnického sveta dojem pohybu v zmysle životného diania, obohateného emóciami.
Z hľadiska Andraščíkovho líčenia a chápania prírody sa núka otázka: Prečo sú v jeho fantázii ľudia bylinami, a nie zvieracími tvormi? Zvláštne, že práve svet flóry je ľudský. Človek uňho môže žiť v horkých bylinách, paline a zemežlči, na ktoré „znútra klope“, síce uväznený v úzkom priestore, ale aj chránený pred okolím, sú pevné, azda v presvedčení, no sú iba bylinné, teda ohýbajú sa pod vplyvom poveternostných, a vôbec vonkajších podmienok. Aj tí ľudia, ktorí sú v jeho predstavách stabilní v názoroch a citoch, sú krehkí – nie ovplyvniteľní, ale zraniteľní.
 

 
(...) univerzálne a kreatívne poňatie [motívu rúk] nachádzame aj u Andraščíka hneď vo vstupnej básni („Ó, nekonečné pochody k tvorbe, zapríčinené rukami“), a hneď v nej je vyjadrené základné autorovo vyznanie: rozdávať sa iným. Pravda, toto altruistické gesto sa v Andraščíkovej poézii prejavilo ako stále problematizovaná a spochybňovaná možnosť; lebo ak sa tu na jednej strane vyskytuje veľmi silná túžba po vkorenenosti, po pretrvaní (...), ak sa básnické indivíduum cíti spriaznené s ľuďmi a najmä s prírodou, na strane druhej sa tu vynára nemenej silný pocit osamelosti a vykorenenosti (ach, život palmy bezprizornej, život môj“). (...) František Andraščík vie vnímať veci zvnútra, nazerať do ich podstaty: v tomto ohľade mala časová prestávka pre jeho lyriku zrejme nezanedbateľný význam. Je v nej viac analýzy a poznania, a zároveň viac prostoty; predmety autorovho záujmu, jeho vnemy, pocity, myšlienky sa očisťujú od všetkého nedôležitého, akcesórneho; básnik sa orientuje skôr na filozofické a etické, než na estetické a emocionálne aspekty skutočnosti.
 

 
Zbierka Úpenlivé ruky (1985), ktorá vyšla po dlhej publikačnej prestávke, a Svetadiel Tabu (1990) znamenajú nové vývinové obdobie v autorovej tvorbe. Dochádza tu k dôležitej zmene: ak predtým snímanie ľudskej situácie bolo podmienené najmä filozofiou, teraz je podmienené predovšetkým autorovým osobným životným položením. V týchto knihách Andraščík jedinečným spôsobom vyslovil ťarchu osamoteného ľudského bytia. Oprostenie výrazu, jeho prečistenie až k jadrnosti i klasicizácia pritom neznamenajú popretie doterajších poetologických výdobytkov, tie v jeho poézii ostávajú, ibaže niektoré z nich sú prítomné tlmene, jemne či stopovo. (...) Andraščík dospel k básnicky nevšedne účinnej výrazovej prostote. Úpenlivé ruky sú lyricky najintenzívnejšou autorovou knihou a jednou z najväčších básnických kníh slovenskej poézie osemdesiatych rokov a celý rad silných básní prináša i Svetadiel Tabu.

 
(...) neumelý pôvab niektorých patetických pasáží z prvotiny má v sebe – aspoň podľa mojej mienky – aj silný náboj takpovediac slobodne divokej krásy nekorigovanej disciplinárnym tlakom kultúry a krátkozrakou blazeovanosťou verejnej mienky. Vo frapantne smiešnom akoby bolo obsiahnuté aj niečo iné, zriedkavé, niečo ako bezbrehá vášeň. (...) Netrúfam si odhadovať, či vydanie Andraščíkovej tvorby výraznejšie zmení naše povedomie o slovenskej povojnovej lyrike, o jej diferenciácii a stratifikácii. Neviem, či na to pri triumfujúcom prézentizme budeme mať vôľu. Zaiste je však dôležité a cenné. Nielen ako dokument dotvárajúci mozaiku výrazných autorských osobností, ktoré sme v minulosti mali, ale aj ako nadčasovo platný príklad vzdorovania desivým, skľučujúcim podobám sveta.