Predstúpil s poéziou plnou vecí osobných, vyplynuvších z rozlomu osobnosti, v ktorej sa dokonal rozryv medzi vierou otcov a vedeckým svetonázorom doby, medzi prisvedčovaním kladným silám života a skepsou, medzi dôverčivým srdcom a umučeným, pretože náruživým rozumom; osobnosti, ktorá tento rozryv nemienila zatajovať. Národovec je v tejto poézii vystriedaný človekom, vnútorným človekom, ktorému akoby veci národa ustupovali do pozadia, pre ktorého sú hlavné jeho reflexie, meditácie, dumy, ktorý sa úporne morí do seba, do iracionálna vlastnej bytosti, do analýzy a sebaanalýzy.
Alexander Matuška
Dielo Ivana Krasku – zjednodušene povedané – je svojskou a slovenskou obdobou myšlienkových prúdení a nálad (a aj viacerých formálnych snažení) známych v európskej kultúre pod pojmom koniec storočia. Obdobou napriek všetkým odlišnostiam a často iným motivickým koreňom.
Michal Gáfrik
Jeho básnická tvorba umelecky najvýraznejšie a pri všetkej svojej zdanlivej fragmentárnosti aj najúplnejšie reprezentuje úsilia generácie moderny, pričom práve ona – vďaka svojej vnútornej sile, dosahovanej maximálnou koncentrovanosťou na vyslovovanie iba podstatného – si zabezpečila sugestívne i trvalé pôsobenie na neskoršie slovenské básnické pokolenia.
Stanislav Šmatlák
Ivan Krasko prichádza, aby vystriedal Hviezdoslava. Prekročiť tento masív, tieto veľhory poézie, jej neodolné stĺpy, nebolo ľahkou úlohou. Vykonal ju tak, že preskupil hodnoty, uvoľnil spazmus, kŕč vo vzťahu poézia a národ, kŕč, ktorý sa neodmysliteľne utvoril v dlhom zápase literatúry za existenciu národa. Nič na tom vzťahu nezjednodušil, a predsa uvoľnil. Otvoril báseň ľudskému indivíduu spôsobom takým podmaňujúcim, že tento spôsob potom spätne, ako kľúč, otváral indivíduum poézii. To je kľúčové gesto, posun do poézie 20. storočia. Preto je Krasko vlastne prvý slovenský básnik, ktorého aj súčasný čitateľ číta ako svojho, stotožňujúc sa s jeho básňou bez literárnohistorického alebo čítankového odstupu.
Milan Rúfus
Kraskovo dielo sa vzďaľuje do minulosti. Je zaujímavé sledovať ho na tejto iluzívnej ceste: stáva sa možno menej naliehavým, jeho dramatizmus si podmaňuje predovšetkým mladých čitateľov (v istom zmysle sa aj Krasko stáva básnikom mladosti a lásky), čo v ňom bolo subjektívne tragické, dnes je predovšetkým pekné. Ako celok dozrelo do harmonického tvaru a kompaktnosti. Patina, ktorej sa ani ono za posledné desaťročie nevyhlo, pritlmila jeho najživšie farby, no zdôraznila podmanivú krásu a jednotu celého súboru a stala sa jeho neodmysliteľnou súčasťou. Básnik, ktorý toto kľúčové dielo našej poézie dvadsiateho storočia vytvoril, bol predovšetkým uvedomelým tvorcom. Na pozadí jeho veršov, aj tých citovo najexaltovanejších, stojí triezvy a rozvažujúci intelekt. Krasko, ako sa zdá, nikdy sa neoddáva celkom, naopak, neustále sa kontroluje, vždy píše akoby s istou rezervou. Našli by sme príklady aj na to, keď jeho báseň vzniká postupným prebudovávaním nebásnického materiálu.
Štefan Strážay
Ak literatúra o diele kvantitou mnohonásobne prevyšuje dielo, určite je to pre básnika neobyčajne lichotivé. Avšak sústavný a až do dnešných dní neprerušene trvajúci záujem o tohto autora ukazuje, že ide o viac ako o lichotenie. Akoby si každá generácia, ba každý jednotlivý bádateľ alebo básnik znovu práve na Kraskovi overovali základné vlastnosti poézie, akoby sa teoretici dohodli, že z veršov Ivana Krasku možno najskôr vyťažiť onen princíp poézie, tú esenciu, ktorá robí poéziu poéziou, a ktorá je u tohoto básnika najbližšia čistému stavu, akoby básnikov vždy znovu priťahovalo tajomstvo, ako je možné do tak mála a tak ľahko vyslovených slov vpísať taký veľký, a najmä taký intenzívny emocionálny obsah.
Valér Mikula
Kraskovo dielo sa u nás stalo samým kritériom poézie. Krasko priťahuje aj ako autor, ktorý básnicky výrazne postihol situáciu človeka prelomu 19. a 20. storočia, a ďalší prelom storočí, znásobený prelomenom tisícročí, prežívame aj my. Vynárajú sa paralely, otázky. Je to najmä analógia vyostrenej polarity medzi skepsou, chaosom a potrebou viery a dôvery, novej kozmogónie a nového usporiadania. Básnik oslovuje moderným zobrazením ľudskej psychiky, vnútorného sveta ľudského jednotlivca, interpersonálnych vzťahov, ich záhad, tajomstva ľudskej existencie a bytia vôbec, svojím videním národného bytia, spoločnosti, protimeštiackosťou, obnaženou hĺbkovou problémovosťou, nepokojnou analytickosťou i vedomím ľudských záväzkov.
Ján Zambor
Krasko svoje verše charakterizuje ako vzlyky nahej dušeť. Pomenovanie vzlyky odkazuje k trápeniu, bolesti, plaču, k vypätej emocionálnosti a k dramatickému napätiu. Kraskova lyrika má vážne ladenie, je vcelku pochmúrna, smutná, do značnej miery bezútešná. Pomenovanie duša vyjadruje základný priestor jeho poézie, priestor psychiky ľudského jednotlivca. Atribút nahej konotuje odkrytosť, obnaženosť, nechránenosť, bezbrannosť. Kraskova lyrika je najmä lyrikou citovo frustrovaného subjektu, pričom citová frustrácia v nej nadobúda charakter existenciálnej frustrácie. Básnik je frustrovaný sebou a inými, samotou, jednotvárnosťou existencie, odlúčenosťou od domova, situáciou národa. Kraskova lyrika má analytický ráz. Krasko je aj analytikom tajomných, nepochopiteľných, iracionálnych polôh ľudského bytia a ľudských vzťahov a vôbec záhad života.
Ján Zambor
