Začínal na prelome 70. a 80. rokov v Romboide, Slovenských pohľadoch, Zlatom máji, Literárním měsíčníku a i., kde kriticky glosoval nástup mladej generácie, často akcentujúc ideologické postuláty normalizácie. Neskôr sa upriamil výlučne na reflexiu prozaickej tvorby. Inklinoval k publicistickému typu kritiky, čo sa prejavuje nadľahčeným, esejisticko-výkladovým spôsobom vyjadrovania. Ťažisko jeho literárnokritickej činnosti leží na prelome 70. a 80. rokov. V duchu dobovej estetickej normy socialistickej literatúry často postulujúc návrat k realizmu upozorňoval na nevyhnutnosť umeleckého stvárnenia reality. Výber z publikovaných statí a samostatné štúdie publikoval v knihách Nenáhodné istoty, Kapitoly o súčasnej próze a Súradnice novej prózy. Po dlhšom odmlčaní sa koncom 90. rokov vydal svoje úvahy o súčasnej próze vo výberoch Literárne konfrontácie (1997) a Literárnokritické reflexie (1999). Prestavil sa v nich ako kritik upozorňujúci na úskalia súčasnej literárnej situácie (komercializácia a i.) a literárnej tvorby (útek k lepšie predajnej brutalizácii, sexualizácii príbehov a pod.). Z tohto komentovaného prehľadu vyplýva jedno nepotešujúce zistenie: relevantné literárnokritické knihy v záverečnom desaťročí vyšli len autorom, ktorí sa sformovali ešte za éry socializmu, keď bola literárna kritika spoločensky žiadaná a podporovaná inštitúcia. Sústredil sa aj na výskum tzv. populárnej literatúry – napísal monografiu Vývinová problematika populárnej prózy. Je autorom kapitoly o slovenskej próze po r. 1945 v Dejinách slovenskej literatúry (1984). Zostavil viacero antológií zo súčasnej slovenskej prózy: Soľ zeme, Kroky času a i., prispel do zborníkov O interpretácii umeleckého textu.
