Pre Ivicu Ruttkayovú je príznačná vysoká arteficiálnosť textov. Už po prvých riadkoch je evidentné, že ide o autorku teoreticky vzdelanú a literárne poučenú. Odkazuje na to i názov prvej poviedky, ktorý dal meno celej knihe Marylin miluje literatúru. Literatúra, literárnosť sa však nestávajú samoúčelným predvádzaním znalostí, či čitateľských skúseností. V jej podaní sa vysoké literárne témy stávajú zdrojom paródie, irónie, demýtizovania literárnych konvencií a klišé. O vysokej štylizácii svedčí i eklekticizmus použitých postupov. (...) Zrážka mužského a ženského sveta je predvádzaná v rôznorodých situáciách, obmieňaných scénach, odlišnosti príbehov, ale ich spoločným menovateľom je nesúmernosť životných možností mužských a ženských postáv. Ruttkayová síce rodové stereotypy tematizuje, zvýrazňuje ich v protikladoch, využívajúc najmä hyperbolu, karikatúru až absurditu, napriek tomu stret dvoch svetov nepôsobí bojovne či manifestačne. Vyhranenosť autorského (ženského) gesta totiž zjemňuje všadeprítomná irónia. Preto pokusy vyrovnať sa s ťaživou (čiže všednou, banálnou) každodennosťou nie sú poznačené bolestínstvom. Čiernobielosť, ktorá hrozí pri knižkách tohto typu, je minimalizovaná. Pre autorkinu výpoveď je typický (a veľmi sympatický) dôraz na normálnosť týchto situácií bez pokusov o sebaanalýzu hrdinov, či pokusov o zmenu stavu. Nejde pritom o odovzdanosť osudu, či pasivitu ženy; prejavy ženských postáv sú skôr ironickým pousmiatím nad situáciou. Hra s rôznymi klišé, najviditeľnejšia v rozprávačských postupoch, ale i v parodizácii kanonizovaných schém a typov postáv, je demonštráciou literárne vyzretého pohrávania sa s týmito klišé, paródiou literatúry a literárčenia, ktoré si, bez rizika skĺznutia do samoúčelnej irónie, nemôže dovoliť každý. Ruttkayová je autorka so špecifickým pohľadom na svet, dobrá pozorovateľka, ktorá bravúrne ovláda hru na literatúru a to, že jej ide o hru, dosvedčuje odľahčená ironická poloha rozprávania.
Miriam Suchánková
Osobitosťou Ruttkayovej poviedok je jazyk a spôsob, akým si vyberá syntaktické prostriedky. Nestráni sa používania vulgarizmov, vsúvania rôznych viet, či metafor so sexuálnym podtónom, na čom, pravda, nie je nič zlé, pokiaľ je to na mieste a nezachádza tak do nadmernej absurdnosti, či neskĺzava do ničnehovoriaceho verbalizmu. (...) Autorka svojim čitateľom rada približuje atmosféru, v ktorej sa hlavné postavy momentálne ocitajú, často situuje dej do konkrétneho priestoru (napr. hrdinka cestujúca v mestskej doprave hlavného mesta, redaktorka konkrétneho rozhlasu, či televíznej stanice a pod.). Nestráni sa ani možnosti tvorenia textu v texte, vsúvanie istých pasáží (či už veršov, úvah, ba aj citovania textu iného autora) pôsobí vcelku osviežujúco. Podľa môjho názoru práve v polohe poézie autorka vyznieva oveľa viac prirodzenejšie, jej slová majú hlbší rozmer, pôsobia nenútene. Dokazujú to krátke básnické texty napr. v poviedke s príznačným názvom Mechanika básne: „Kameňolom / Vzala by som ťa so sebou, / ale nemôžem. / Neprejdeš skalou, / neskamenieš / v tom jednom geste, / v ktorom sa mi / dotýkaš / vlasov. / Musím ísť sama.“ Ivica Ruttkayová si tentokrát vyskúšala svoje umenie v polohe prozaičky. Z jej textov je cítiť, že ide o autorku sčítanú, kreatívnu, rada do nich zakomponováva rôzne alúzie, nie je prvoplánová, či dokonca povrchná.
Mária Pavligová
Ivica Ruttkayová sa v knihe Marylin miluje literatúru zaoberá – miestami sarkasticky, inokedy pateticky, chvíľami monotónne – predovšetkým situáciou žien stredného veku. Existencia jej protagonistiek prebieha pod ustavičným tlakom biologickej determinácie. Práve zrada ženy vlastným telom, ktoré prestáva byť zdrojom atraktivity a iba frustruje, spôsobuje sociálnu a ekonomickú diskrimináciu. Žena sa vyraďuje zo sietí vzťahov (v texte Callgirl je to príliš explicitne zobrazené vypadnutím z mobilnej siete). Stáva sa cudzinkou, pre seba i ostatných. (...) Autorka predvádza nevľúdne výseky z reality s úsporným, miestami čitateľsky neúnosným sarkazmom a prezentovanú, miestami prepiatu existenčnú ťaživosť neodľahčuje ani náhodou. Avšak práve momenty zlostnej dikcie a zžieravej (seba)irónie sa ukazujú byť autentickou polohou písania a na mnohých miestach ho zbavujú nepríjemnej tézovitosti a vyzdvihujú ho z fádnosti vopred nastavených rámcov.
Ivana Taranenková
Ruttkayovej „radikálny jazyk“ (Baudrillard) beznádejnej jasnozrivosti, ostré strihy, syntax, dokonca časté používanie dokonavého budúceho času, robí z rozprávania čosi ako tikajúci pekelný stroj. Jeho konštrukcia drží pokope akoby zázrakom. Akoby naznačovala krehkosť života, ktorý sa v ktorejkoľvek chvíli môže zrútiť alebo rozsypať. (...) Autobus, ulica, supermarket, spálňa, výťah, kancelária, nemocnica, schodisko... výjavy sa bleskovo striedajú, jediná opakujúca sa konštanta je mobilný telefón, jeho „sladký displej“, „sladké pípanie“, jeho poslanie (groteskného) „posla lásky“. Panoptikum postáv (Politický väzeň, Podnikateľ, Politik) sa predvádza len jednotlivými fazetami. Tak ako vlastné mená, chýba im celistvosť, duša a tvár, akosi nepatričné atribúty v odľudštenom svete. Sú zredukované na niekoľko znakov. Ich portréty, videné cez prizmu cynického pohľadu hrdinky, počuté cez niekoľko impulzov telefonických rozhovorov, vychádzajú ako karikatúry, ktoré nemôžu a ani nemajú vzbudzovať žiadne skutočné emócie. Je to odplata a obrana Callgirl. Sama od nikoho žiadnu empatiu, žiadne city opatrne radšej nečaká a ani ich nemieni dávať. Callgirl, dievča na zavolanie, je vestálkou mobilného spojenia. Autorka, ktorá si zvolila túto stratégiu, tento spôsob rozprávania o znecitlivení, neudeľuje v štruktúre príbehu veľké výsady ani samotnej hrdinke. Callgirl, dievča na telefón, tiež nemá vlastné meno. Vieme, že je to žena už nie celkom mladá, osamelá (hoci má deti), a frustrovaná v mužsky zorganizovanom svete. Ocitá sa v pasci veku, neúspechov, chudoby a samoty. Bezmocne sa v nej zmieta, šťastie a pokoj si už ani nevie, alebo sa neodvažuje predstaviť si inak, ako efemérne potešenia, úniky, neurčité prísľuby. Čo ako rýchlo sa tieto impulzy striedajú, nemôžu zaplniť prázdno, prehlušiť smútok. (...) Autorka narába s náznakmi a ustavičnými zmenami uhlov pohľadu, jej autorský komentár sa vlieva do protagonistkinho sebaironického rozprávania v tretej osobe.
Beáta Panáková
