Ján Jankovič pôsobí v slovenskej literatúre od vysokoškolských štúdií, začínal v periodickej tlači publikovaním prekladov z literatúr národov bývalej Juhoslávie a článkami o recepcii týchto literatúr na Slovensku. Od roku 1967 mu začali vychádzať knižné preklady (viac než sto preložených kníh), napriek druhovej rôznorodosti výraznejšie zamerané na preklady prózy a drámy, od roku 1970 začali profesionálne divadlá uvádzať preklady jeho hier (viac než 40 inscenácií), preklady drám vysielal aj rozhlas a televízia. Jankovičove preklady, ocenené napr. v roku 2000 Cenou Jána Hollého, odkrývajú nielen bohatstvo a plnokrvnosť slovenčiny, ale dosahujú zriedkavú rovnováhu medzi pokorou pred originálom a voľnosťou prekladateľa ako tvorcu.
Ako literárny historik sa predstavil dvoma monografiami či dvojzväzkovou monografiou Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I (1997) a Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre II (2002). Tento projekt ešte nie je zavŕšený, pretože druhý diel reflektuje situáciu do roku 1948, a tak mapovanie „socialistického“ obdobia, zložitého peripetiami vzťahu k Juhoslávii, má ešte autor pred sebou. Jankovič sa v spomínaných prácach usiluje literárnohistoricky uchopiť silnú rozporuplnosť slovensko-chorvátskych vzťahov, ale najmä ich reflexie v čase. Špecifickosť faktu bohatosti slovensko-chorvátskych vzťahov práve v čase vojnovej Slovenskej republiky a formálnej štátnej samostatnosti oboch priestorov (slovenského a chorvátskeho) prinášala so sebou zložité otázky opísania kultúrnej a spoločenskej situácie daného obdobia i obdobia, ktoré po ňom nasledovalo – a ktoré je rovnako v centre Jankovičovej pozornosti – ako obdobia fašistickej a nastupujúcej komunistickej totality a ich dosahu na výber, kvantitu, kvalitu i „spôsob nasvietenia“ prekladaných a reflektovaných textov. Pochopiteľne, že nejde ani o vyčerpávajúce, ani o konečné zhodnotenie pozícií chorvátskej literatúry v slovenskej kultúre sledovaného obdobia. Predchádzajúca tabuizácia obdobia vojnovej republiky práve v citlivej oblasti medzikultúrnych vzťahov s analogicky profašisticky orientovaným chorvátskym štátom spôsobila aj istú vedomú provokatívnosť prístupu. Jankovičove „nestručné“ dejiny chorvátskej literatúry v slovenskej kultúre sú objektivizujúcim textom, prvolezeckým pokusom overiť množstvo kníh, časopisov, bio- a bibliografických údajov, ale aj spracovaním archívnych dokumentov, napr. i diplomatického charakteru, ktoré sa nachádzajú, vzhľadom na relevantné mimoliterárne okolnosti, nevyhnutne v zornom poli bádateľa. Autorove literárnohistorické texty predstavujú svojou fakticitou jedinečné východisko nielen pre uvažovanie o prekladovej konkretizácii chorvátskej literatúry v slovenskom kultúrnom priestore, ale aj pre reflexie súdobej chorvátskej literatúry ako takej, a v neposlednom rade sú ďalším podnetným impulzom ku komplexnejšiemu alebo možno problémovejšiemu vnímaniu zložitého obdobia slovenskej kultúry v 20. storočí. Nie je to inak ani v monografii o rozporuplnej osobnosti Stanislava Mečiara, chorvatofila a v skúmanom vojnovom období šéfredaktora Slovenských pohľadov: Stanislav Mečiar – chorvatofil (2001).
V ostatnom čase vydal niekoľko vedeckých monografií (Náš Duško Kovačevič, 2002, Srbská dráma na Slovensku, 2006 a i.), štúdie publikoval v domácej i zahraničnej odbornej tlači. Je aj autorom kníh, v ktorých výsledky vedy sprostredkuje širšej kultúrnej verejnosti, niektoré z nich vyšli dvojjazyčne a jedna po chorvátsky. Píše recenzie, doslovy, texty do divadelných bulletinov, napísal niekoľko rozhlasových pásiem a televíznych scenárov, pozorne sleduje domácu a zahraničnú umeleckú a vedeckú literatúru.
Ján Jankovič výrazne prispel k popularizovaniu literatúry národov bývalej Juhoslávie na Slovensku a napomáhal prieniku slovenskej kultúry do zahraničia. Podoba týchto aspektov Jankovičovej aktívnej osobnosti bola za tie desaťročia pretavená do množstva popularizačných publikácií, televíznych či rozhlasových relácií, doslovov a predslovov k publikovaným prekladom, do množstva edičných činov, ktorých spoločným menovateľom je Jankovičova neustála snaha dokazovať, ako to formuloval v jednom z rozhovorov, že „človek môže byť zároveň slovenský, slovanský, ba aj svetový“. Dôkazom tohto je aj jeho editorská a vydavateľská činnosť. V nej sa venuje aj iným ako „svojim“ literatúram z krajín bývalej Juhoslávie, o čom svedčia jeho vydania antológie anglokanadskej poviedky Tichá hudba či prvých slovenských Stručných dejín Španielska. A práve takáto mnohopólovosť sa prejavuje v celom tvorivom i životnom osude Jána Jankoviča.
Mária Kusá
