Prozaik a esejista Ján Johanides (1934 – 2008) sa významnou a solitérnou súčasťou slovenskej literatúry a kultúry stával postupne, pričom jeho vklad do nej naberal na význame a zmysle v priebehu času. Postupne sa rozširoval a prehlboval v hľadaní zásadnej témy. Je príznačné, že až v poslednej tretine svojho tvorivého pôsobenia na kultúrnej scéne sa aj priznane, teda knižnou publikáciou, etabloval ako autor pozoruhodných esejistických úvah. Knižne vyšli v roku 1996 pod titulom Identita v kríze. Nepochádzajú však výlučne z tohto času. Vždy boli súčasťou Johanidesovho vzťahovania sa k svetu, boli súčasťou jeho zápasu o porozumenie a sebaporozumenie na hrane emócie a rozumu, boli súčasťou autorovho hľadania rovnováhy vo svete, ktorý bol postupne čoraz viac prestúpený trhlinami a ruptúrami.
Podobný pocit Johanidesa sprevádzal od skorej mladosti. Po bezpečnom a zabezpečenom detstve v oravskom Dolnom Kubíne absolvoval skúsenosť so zhabaním obchodníckej živnosti jeho starého otca a otca. Ozvenu tejto udalosti čitateľ nájde po rokoch v Johanidesovom románe Najsmutnejšia oravská balada. V rodnom meste spisovateľ navštevoval základnú školu a tiež gymnázium. V roku 1954 odišiel študovať do Bratislavy na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského estetiku a dejiny umenia. Napriek tomu, že štúdium neukončil, záujem o výtvarné umenie si uchoval a originálnym autorským spôsobom ho preniesol aj do svojho výrazne artistného literárneho jazyka a výrazu. Bezprostredným dôkazom je aj autorova dvojjazyčná, obrazovo vybavená esej Rembrandt a zázračné Aladinove lampy z roku 1996. Po nedokončenom bratislavskom štúdiu sa cez sporadické zamestnania postupne presadzoval ako spisovateľ v slobodnom povolaní, čo bolo v druhej polovici minulého storočia neštandardnou občianskou pozíciou, ale tiež sebavedomým gestom. S týmto autorovým rozhodnutím súvisí aj jeho neskoršia pozícia mimo kultúrneho centra, ktorým bola Bratislava. V rokoch 1969–
-1972 žil v Martine a neskôr, až do konca svojho života s druhou manželkou, maliarkou Oľgou, rodenou Grúberovou, v Šali.
V tomto období, i keď mimo kultúrneho centra, bol už neprehliadnuteľnou spisovateľskou autoritou. Debutoval v druhej polovici piateho desaťročia v literárnych časopisoch Mladá tvorba a Slovenské pohľady. Knižne sa prvýkrát predstavil v prelomovom, v mnohých ohľadoch slobodu zvestujúcom roku 1963. Vtedy vyšla jeho novelistická zbierka Súkromie. Pozostáva z piatich noviel, ktoré literárna kritika bezprostredne pomenovala ako inovatívne a neočakávane zrelé výpovede na tému ľudskej existencie. Jozef Felix v dobovej recenzii Johanidesov debut oprávnene spájal aj s vplyvmi francúzskeho existencializmu. Nebola to náhodná podobnosť, autor kongeniálne zdieľal s francúzskou povojnovou literárnou školou dezilúziu z vojnových udalostí, kontroverzný pohľad na limity ľudskej odvahy, hrdinstva a predovšetkým humanizmu v jeho základnom význame spolunáležitosti v interpersonálnych vzťahoch. Tri z noviel debutu (Nerozhodný, Postoj, Súkromie) hľadajú ohnisko a zmysel existencie v aktuálnej dobe a nedávnej histórii, dve zvyšné (Potápača priťahujú pramene mora, Kráska a výlet) sú literárnymi prienikmi do intímnych vzťahových situácií poznamenaných negatívnou stopou zrady, osamelosti, straty a ubúdania citlivosti. Rámce príbehov preto nevyhnutne prinášajú asociácie s existenciálnou poetikou, paralelne však tiež iniciujú Johanidesovo nastupujúce úsilie o metonymický pohľad na limity ľudskej dispozície humanizovať sa na prospech iného človeka. Preto jeho texty atakujú aj antropologicko-filozofické kontexty výpovede a vnášajú tým do autorovej literárnej etiky prvok, ktorý Peter Zajac o štvrťstoročie neskôr nazval „špeciálnou teóriou ľudskosti“. V jej rámcoch sa rozpína estetika mnohostranne precíteného paradoxu, dôraz na vnútornú motiváciu previnenia, zlyhania, nezodpovednosti alebo zločinu. V literárnom výraze je takáto „indícia“ spojená s predvedením sofistikovaného autorského rukopisu smerujúceho k postrealistickej próze, ktorá preveruje variácie naračných možností situovaných externe voči tradičnému objektívnemu rozprávačovi a obsadzuje ich spôsobmi rozprávania, typickými pre modernú prózu (ja-rozprávač, apostrofujúci rozprávač, rozprávač-svedok, rozprávanie okom kamery). Novela Potápača priťahujú pramene mora sa stala predlohou pre film Dušana Hanáka 322, realizovaný v roku 1969. Po knižnom debute Johanides svoj záujem o človeka v hraničnej situácii spojil s exkluzívnymi prvkami literárnych postupov, sugerujúcich novorománové inšpirácie. Novely Podstata kameňolomu ( 1965) a predovšetkým Nie (1966) sú v domácom literárnom prostredí pokusmi o inovatívnu poetiku redukovanej scénicky nasvietenej situácie dvojdialógu (novela Nie) alebo textovej koláže s mimoliterárnymi mediálnymi vplyvmi (Podstata kameňolomu ).
V roku 1972 sa Ján Johanides s manželkou presťahoval z Martina do Šale. Prežije tu zvyšok života a prostredie málo atraktívneho mesta aj s jeho sociálnymi deviáciami a limitmi čiastočne ovplyvní autorov literárny záujem a repertoár. Kým sa ponorí do štúdia histórie a kultúry nahliadanej s citovanou „špeciálnou teóriou ľudskosti“, napíše dve spoločenskokritické novely: ekologickú rapsódiu Nepriznané vrany (1978), vzťahovú tragikomickú rodinnú frašku Balada o vkladnej knižke (1979) a pozoruhodnú historickú novelu Marek koniar a uhorský pápež (1983). K téme nebezpečných obsahov v zdanlivo neškodných konfliktoch a situáciách sa bude vracať v celom diele. Opakovane zisťuje, že je v nich ukrytá otvorená otázka o hraniciach ľudskosti a kultúrnej spoluidentity v zložitých historických podmienkach a okolnostiach. Nie náhodou je aj v tejto súvislosti Johanidesovou návratnou témou holokaust. V roku 1985 napísal spomienkový, expresívne štylizovaný dialogický román Slony v Mauthausene, a v roku 1992 sa k tejto téme vrátil aj v zbierke Krik drozdov pred spaním. Od začiatku osemdesiatych rokov pracuje tiež s motívom pamäti ako nástroja na prekonávanie fatálnej predurčenosti človeka. Jednotlivá pamäť môže byť rovnako udalosťou spásy ako aj zatratenia, čo autor literárne ukazuje svojím prepisom historických udalostí ako subjektívnych excesov, smerujúcich buď k hrdinstvu alebo zločinu. Vypovedajú o tom Johanidesove prózy Pochovávanie brata (1987), Najsmutnejšia oravská balada (1988) Previesť cez most s podtitulom Rúcha veleby pre chvíle tiesne (1991), Holomráz (1991), Krik drozdov pred spaním (1992), Kocúr a zimný človek (1994), Trestajúci zločin (1995). Písanie o pamäti nie je pre Johanidesa iba vonkajšou témou, prekrýva sa s jeho pisateľskou stratégiou otvoreného monologického príbehu, ktorý si hľadá čitateľa ako spojenca v spoluprežívaní komorných, existenciálne vyhrotených situácií. Podobný postup majstrovsky využívajú texty Najsmutnejšia oravská balada a Previesť cez most. Obidve, okrem dialógu ako kompozičného a sujetového princípu novelistickej narácie, kultivujú Johanidesov špecifický rukopis, zaujatie pre neobvyklý detail, sústredenie sa na výtvarnú a vizuálnu stránku skutočnosti. Pozoruhodný je z tohto hľadiska predovšetkým román Previesť cez most. Text je v istom zmysle Johanidesovým autoportrétom s mnohými biografickými odkazmi. Transparentným autobiografickým odkazom je voľba mena pre hrdinu i rozprávača. Kunshistorik Stefanides je autorovým dvojníkom, pripomína jeho juvenilný i celoživotný, takmer profesionálny záujem o výtvarné umenie. Johanides ho prenáša aj do svojho autorského rukopisu, neúnavne porovnáva vonkajší svet a jeho subjektívnu autorskú re-evidenciu v literárnych „obrazoch“. Obsedantnú prítomnosť tajomného, zložitého, subjekt presahujúceho univerza, ktoré má často fatálnu podobu, autor prepisuje ako komplementárny zmyslovo-referenčný vnem. Dôvodom je presvedčenie o zmyslovo-intelektuálnej jednote sveta, dôvera v zastupiteľnosť rozumu kreatívnou empatickou ľudskosťou. Analogicky sa vyjadrujú a angažujú aj Johanidesove eseje. Vyšli v roku 1996 spolu s autorovými rozhovormi v knihe Identita v kríze. Sú zriedkavým príkladom nepovrchného a pritom múzického uvažovania o vzťahu medzi literatúrou a výtvarným umením. Ich blízkosť a vzájomné prieniky autor chápe ako spoluzdieľanie emocionality a zaujatia pre dobro a ľudskosť v neľahkých okolnostiach moderného sveta a ohrozenej humanity a kultúrnosti moderného človeka.
Johanidesovo dielo sa uzavrelo v roku 2008 v Šali, kde je autor tiež pochovaný na miestnom cintoríne. Jozef Felix Johanidesovho hrdinu už v čase autorovho debutu charakterizoval ako človeka otázok a tieto vymedzil nasledovne: „ Sú to otázky i problémy všeobecne ľudské. Človeka, povedané Johanidesovými slovami, oblečeného do vlastnej samoty, sebe samému neznámeho, sebe samému nepredstaveného, človeka, ktorý nie je ani celé plus, ani celé mínus, človeka, stojaceho tak často pred nedešifrovateľnou realitou, pred ktorou ho zachvacuje úzkosť a strach, stretnete aj u nás, ako ho stretnete všade, kde sa ľudia zamýšľajú nad životom.“
Zora Prušková, február 2020
