Ján Petrík knižne debutoval v roku 1992 knihou poézie Tri knihy nepokoja, obsahujúcou tri rozsiahle a ucelené básnické celky – vlastne tri zreteľne vyprofilované zbierky, výrazné a svojbytné vo vnútornej architektúre i v dramaturgickom prepojení tém a lyrických subjektov: Miestopis (s van Goghovým uchom), Modlitby za Judáša a Pocestný a Papagáj(a). Ako dlhoročný organizátor literárneho diania na Spiši nevníma Ján Petrík poéziu len ako čosi interné, súkromné. Výstižne to v doslove k Petríkovmu debutu formulovala Terézia Fischerová: „Charakteristickou črtou jeho básní je úzka spätosť so životom. Prejavuje sa v nich autorova schopnosť písať o veciach a javoch, ktoré sa ho bytostne dotýkajú, ktoré zasahovali alebo zasahujú do jeho vlastného života, písať o nich bez zbytočného sentimentu, pátosu, či prílišnej zahľadenosti do seba. Jeho výpovede však nie sú také individuálne, aby strácali niečo z platnosti a skúsenosti všeobecnej, niekedy až univerzálnej.“ Svoj poetický svet, metaforiku svojich básní často buduje na podobenstve a irónii, prozaicky až románovo obraznej, akoby inšpirovanej Gogoľom: Celý rok visím po skriniach. / Vo svojej skrini, / v skrini v hoteli, / alebo v skrini, / ktorú sme kupovali spolu. / Po celý život som / na chvíľu odložený, / pohodený v spálni. / Na zemi / v hlúpych zásuvkách. Z jeho veršov, okrem schopnosti tohto zvláštneho spojenia nespojiteľného, cítiť aj jemný poprašok elegizmu, claudelovský poetický trblet. Ale rovnako je v jeho poézii prítomná aj intímna lyrika partnerských zážitkov a tiesnivých i jagavých chvíľ spolužitia muža a ženy na jednej strane, a potom náhly „prielet“ dušou sveta: V tvojich vodách pláva loď / Noe je pastier – moreplavec / s osudom veľmi podobným / vojakom v čase pretrhnutých hrádzí. Najsilnejšie vyznievajú práve Petríkove alegoricky tematizované a biblicky obrazovo rozohrávané básnické cykly-romány. Tri knihy nepokoja skrývajú svoj nepokoj práve v tomto dynamickom riešení lyrického deja. Jeho claudelovské inšpirácie však možno vnímať skôr ako „fúknutie do púpavy“ než ako presnú básnickú alúziu. Poézia jeho doterajších troch básnických kníh je skôr ukotvená vo válkovsko-strážayovskej tradícii modernej slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia a táto línia jeho tvorby sa môže stať určujúcim znakom i jeho ďalšej básnickej tvorby.
Peter Valček
