Debutová kniha Jána Púčeka Kameň v kameni je zo žánrového hľadiska zložená z autobiograficky ladených prozaických čŕt a krátkych poviedok, okrem priestoru sú ich spoločnými premennými mladý rozprávač a dominujúca téma rodinnej histórie. Tematické jadro knihy predstavujú lyricko-humorné sondy do relatívne uzavretej dedinskej komunity, do medziľudských, najmä rodinných vzťahov od 2. svetovej vojny po dnešok a ich voľné prepojenie s „veľkými“ dejinami, ktoré ovplyvnili aj osudy obyvateľov inak v závetrí ležiaceho Veterlína (jeho predobrazom je obec Trstín). Rozprávačom je chlapec, mladý muž žijúci striedavo „na dolniakoch“ a na Liptove. Práve táto dvojdomosť v rozhodujúcej miere určuje atmosféru knihy, kumuluje totiž v sebe očarenie cudzím priestorom a jeho dôvernú znalosť.
Implicitne (spôsobom rozprávania) aj explicitne (pomocou citácií a intertextuálnych odkazov) sa Púčekov debut hlási ku konkrétnej, z výrazového hľadiska tradičnejšej línii slovenskej prózy 20. storočia – a to k tej, ktorej umeleckosť nespočíva v jednoznačnej výrazovej či tematickej inovatívnosti, ale skôr v minucióznom spracovaní detailov, v presvedčivom ovládnutí témy a v dôraze na štýl.
Púček svoj debut spojil s malokarpatským priestorom, ktorý je v slovenskej literatúre a kultúre kvantitatívne aj kvalitatívne dosť vyťažený. „Regionalistickú paradigmu“ písania autor aktivizuje celkom zámerne, zdôrazňuje ju rozličnými spôsobmi: priamym prihlásením sa (motto knihy je zo Šikulovej prózy Manduľa z knihy Možno si postavím bungalow), rozprávačskou technikou (neprehliadnuteľná inšpirácia poetikou Dušana Dušeka), aj pomocou iných vecných narážok a odkazov (napr. do epizódnej postavy dávneho študenta z tohto regiónu odchádzajúceho študovať na východ si môžeme dosadiť regionálneho rodáka S. Rakúsa a pod.). Keďže k Púčekovým inšpirátorom patria významné postavy slovenskej prózy druhej polovice 20. storočia s nezameniteľným rukopisom (predovšetkým V. Šikula a D. Dušek), dôležitou otázkou jeho umeleckého vývoja bude iste aj vyrovnanie sa s otázkami vlastnej originality a inovatívnosti, teda prekonanie určitej miery manierizmu prítomnej v debute Kameň v kameni.
Autorova potreba konfrontovať sa s dôležitými, formotvornými priestormi svojho života sa prejavuje aj v jeho ďalšej tvorbe. Kým vo svojom prozaickom debute sa venuje „južanskému“ Veterlínu, rodný Liptov a jeho osobnosti si všíma prostredníctvom osobností básnika Ivana Laučíka a básnika a výtvarníka Ivana Kormana, o ktorých natočil dokumentárne filmy, resp. v prípade I. Kormana bol aj spolueditorom jeho knižnej publikácie.
Ján Púček predstavuje v kontexte mladej slovenskej prózy zaujímavý, v podstate solitérny hlas. Od svojich generačných kolegýň a kolegov sa odlišuje lyrickejším jazykom aj tematickým záberom svojej debutovej knižky, ktorá nie je orientovaná na „veľký svet“ a „do sveta“, ale na zdanlivo archaický priestor vidieckeho regiónu a na komornejšie publikum
