Jana Beňová

Beňová v próze neuniká do seba – ako niektorí jej súčasníci – ale pokračuje v tendencii, ktorú si zvolila v básňach. Vzniká tak epika postavená na reálnej zážitkovosti. Napriek tomu ťažko hovoriť o „silnom príbehu“. (...) Postavy často prechádzajú z poviedky do poviedky, ale Beňovej fragmentárny štýl si vyžaduje čitateľa plne sústredeného, aby to postrehol. To však nie je dôležité; autorka si znova skladá koláž, ktorá niekomu vyhovuje, inému nie.

Radoslav Tomáš

Beňová využíva drobnokresbu a ľahké šrafovanie na vyobrazenie postáv – ich denné tragédie a radosti sú čitateľovi blízke. V podtóne ustavične zaznieva elegický tón signalizujúci túžbu po láske.

Ľuboš Svetoň

Predstavte si, že životy ľudí sú stavebnice Lego. A zrazu niekto príde, povyberá pár kociek, dve-tri z každého života, poriadne ich v dlaniach zamieša a potom len tak rozhodí na papier. A tie kocky vytvoria predtým netušené obrazce, náhodné, niektoré pochopiteľné, niektoré menej. Človek, ktorý sa na ne pozerá, nemá potuchy, z akého života ktorú kocku vybrali, aká bola jej úloha a miesto v pôvodnej stavebnici a ani mu to neprekáža. Kocky sú pekné, obrazce príjemné. A súvislosti nie sú podstatné.

Katarína Smiková

Literárny svet Jany Beňovej je zreteľne určovaný jej reálnym zážitkovým svetom. Voľne sa skladá, bez pevnejších kompozičných väzieb, z príhod a príbehov (či už zažitých, počutých alebo videných) a drobných postrehov a pozorovaní, ktoré autorka iba akoby domýšľa a rozvíja. Svoje fabulačné schopnosti dosvedčuje tým, že do tohto „realistického” korpusu zapája predstavivosť a fantáziu, že vtipne glosuje alebo absurdne pointuje. V zápletkách sa pohráva tak s bizarným, ako aj s normálnym – hlavne na úrovni partnerských vzťahov osciluje medzi vážnym a nevážnym. (...) Jej písanie nie je výpoveďou o stave literatúry či spoločnosti, hoci občas sa sem-tam niečo na tento spôsob mihne, ale v prvom rade odkazuje na autorkin vlastný svet a jej blízkych ľudí. V tomto zmysle akoby sa Jana Beňová o nič mimoriadne či veľké nepokúšala: píše hlavne o tom, čo pozná a čo je jej blízke. Možno je to aj dobre: nehrozí jej, že by ju téma prerástla.

Dana Kršáková

Ak sa po prečítaní knihy dostaví pocit zavŕšenosti, komunikačnej naplnenosti či, naopak, nečakaného rezu, rýchleho ukončenia bez naplnenia základných čitateľských pudov, hrozby pôsobivého nezmyslu. Jednoducho akákoľvek forma prostého čitateľského úžasu nad hocijakým prejavom dômyselnosti textu. Takéto zadosťučinenie sa však ani po dvojnásobnom dôkladnom prečítaní knihy nedostavilo. Drobné záchvevy načrtnutého zmyslu čítania ma však zasiahli na ploche dvoch poviedok, ktoré považujem v kontexte celej zbierky za najvydarenejšie.

Ľubica Somolayová

Beňovej (románová) vízia Petržalky (Plán odprevádzania) je pravdepodobne prvou prózou o tomto malom zadunajskom a zamestskom betónovom kontinente, ktorá má svoj kolorit, svoju atmosféru a svoju subjektivitu napriek tomu, že tam práve toto chýba. Nie je tu zakázané snívať, predstavovať si, fabulovať príbehy iného razenia, než boli tie, do ktorých núdzne vstupovali ľudkovia bez vlastných dejín, názorov a vízií. Čo na tom, že sa tu všetko krúti v začarovanom kruhu osamotenosti, že priepustné steny devalvujú ľudskú intimitu, že človečí čas tu odmeriava najmä pípanie registračných pokladníc v hypermarketoch. Románový pohyb sa predsa nedeje v pustých uliciach, ale v hlavách a dušiach postáv, ktoré po nich chodia rovnako zabúdať, ako pripomínať si. (...) Dynamiku „odprevádzacích“ rituálov zabezpečuje neskutočne plné rozprávačstvo, rozčlenené do pätnástich segmentov, rozčlenených na krátke zábery. Predmetom rozprávania je však naozaj všetko; všetko, čo súvisí s postavami a ich dejmi, s ich vzťahmi a viazacími potenciálmi. Predmetom rozprávania sú city, pocity, alúzie, sny, jazyk, lyrika s príchuťou kvetov zla, hĺbková psychológia, reálne skutky postáv i banálne myšlienky, cudzie mená, cudzie slová, slová vypočítané na efekt, i efektné skomoleniny a šokujúce vulgarizmy. Dôležité je, že rozprávanie nikdy nestráca svoju plnokrvnosť, a každá veta vždy prekvapuje svojou originalitou i sémantickou silou. Sú to texty rovnako plné irónie a sebairónie ako nehy, túžby a spolupatričnosti. Sú to texty, smerujúce do hlbokých vrstiev cítenia a vnímania, rovnako ako do politiky a odcudzených praktík, na ktorých fungujú moderné spoločnosti. Presné strihy umožňujú intelektuálne dobre pripravenej autorke reagovať naozaj na všetko, hoci je isté, že v týchto plných textoch zostane mnohé neprečítané, z mnohého sa zaiste časom prenesie akcent na iné, mnohé nadobudne nové rozmery. Ale pri kvalitnej literatúre je to vždy tak: čas hrá pre ňu. V ére ženského zbanálňovania literatúry je to priam zázrak autenticity.

Alexander Halvoník