Vyhľadávanie
Jana Bodnárová (1950) je kunsthistoričkou a jednou z najoriginálnejších, intelektuálne zameraných slovenských spisovateliek. Je poetkou, prozaičkou a dramatičkou, autorkou video performancií, ba viacerými umeleckými textami vstúpila aj do kontextu literatúry pre deti a mládež.
„Ukotvenosť“ Jany Bodnárovej v umenovede a jej literárna disponovanosť podmieňujú spôsoby reflexie sveta (myslenie ← vnímanie a predstavivosť, fantázia, snovosť), tvorivý proces, písanie ako pohyb po rozhraní medzi fikciou a autobiografiou: „fikcia je väčšia sloboda ako záznamy z vlastného života“, „Nič teda nie je klam, čo sa pri písaní vo mne vynára. Len v prepise to možno nie je vždy celá pravda.“ (Bodnárová, 2008, s. 34) V próze takmer neviditeľná (2008), s autobiografickými a fiktívnymi zónami, sa písanie stáva spôsobom sledovania a posúvania ľudských limitov. Rozprávačka v Bodnárovej próze hovorí: „Príbeh je skôr fotka ako film“ (Bodnárová, 2008, s. 39), a tak „spomaľovanie“ toho, čo bolo a čo nie je, no „prepisovaním“ sa zachováva pre večnosť („fotka je ako večnosť“, Bodnárová, 2008, s. 81), sa vyhrocuje v mozaike fiktívnych príbehov, ktoré navodzujú podobnosť medzi údelmi žien i matiek: „v každom detaile spomienky je ukrytý akýsi nadosobný celok“ (Bodnárová, 2008, s. 34).
Štúdium dejín umenia a profesionálna zameranosť na jeho reflexiu ovplyvnili autorkinu poetiku, ktorá sa zväzuje s postupmi a motívmi prevzatými z výtvarného umenia, s „rečou obrazov“, keďže „je staršia ako reč abstraktných pojmov“ (Bodnárová, 2005, s. 110), či s výtvarnou vizualizáciou. Jana Bodnárová už v roku 1996 v súbore fragmentárnych príbehov, subjektívnych interpretácií či impresií, vydaných s názvom bleskosvetlo/bleskotma, citlivo reaguje na výtvarné podnety (napr. Vermeerovo Čítajúce dievča, 1657; Fautrierova Židovka, 1945), čo predznamená prepájanie slova s jazykom obrazov ako šifier v jej ďalších literárnych dielach. V krátkych prózach z knihy Závojovaná žena (1996) dochádza pri preverovaní a prestupovaní hraníc medzi realitou a fantáziou k presadzovaniu sa princípu farebnosti (napr. Žena s jedným okom hnedým a druhým fialovým). Do textov Jany Bodnárovej prenikajú aj motívy a postavy z kontextu tvorby výtvarného umenia, predovšetkým Louisa Bourgeois inšpirujúca rozprávačku fragmentárnych Popríbehov z knihy Insomnia (2005); Ernest Špitz, ktorý sa stáva predobrazom románovej postavy v knihe Náhrdelník/Obojok. Vtedy, medzitým, teraz (2016), teda maliara Imra, pozorovateľa premenlivého života (so skúsenosťami s antisemitizmom i praktikami komunistického režimu) i umenia: „Naučil som sa nezabúdať, čo som videl. Inak sa všetko bude vracať, ako keď ti víri vietor okolo hlavy.“ (Bodnárová, 2016, s. 110); Paula Modersohn-Becker, ktorej autorka vzdáva poctu v próze Koža (2019), pričom motív kože zväzuje s výtvarným umením, keďže „Pre maliara je koža definitívnou hranicou medzi dnu a von.“ (Bodnárová, 2019, s. 10). Listové či denníkové záznamy Pauly Becker ovplyvňujú tvorbu ústrednej postavy K., ktorá sa ako začínajúca maliarka inšpiruje zápiskami a tvorivosťou nemeckej expresionistickej umelkyne: „Kritizujú ma, že moje maľby sú vraj neukončené. Jednoduchá forma že je nedostatok talentu, že som nedelikátna a vlastne hrubá. A ani netušia, že toto je príznačné pre novú ženu umelkyňu v novom čase.“ (Bodnárová, 2019, s. 68)
Aj v kontexte literatúry pre deti a mládež, v umelecko-náučnej knihe Moja prvá galéria (2005), autorka konfrontuje reprodukcie obrazov s ich poetickým príbehom, ktorý nie je len spôsobom interpretácie skutočnosti zobrazenej prostriedkami a postupmi výtvarného umenia, ale „zažína“ aj zvedavosť potenciálneho recipienta.
O literárnej tvorbe Jany Bodnárovej možno uvažovať ako o „aisthetizujúcej“ literatúre (aisthetika tematizuje vnemy všetkého druhu, zmyslové aj duchovné, každodenné aj sublimné, tie, ktoré pochádzajú zo životného sveta, aj umelecké, Welsch, 1993, s. 9), keďže využíva stratégiu an/estetizácie, aby prebudila citlivosť na an/estetické podnety (tie, ktoré vnímame, či tie, pre ktoré už strácame citlivosť, životné i arteficiálne), aby prostredníctvom ich „zrážky“ a hľadaním podobnosti medzi útržkami príbehov, hľadaním rovnakosti v rôznosti (Bodnárová, 2005, s. 106) upozornila na etické či morálne „deficity“ jednotlivca a spoločnosti.
Postmoderná autorská situácia, nadbytok (zmyslových) podnetov si totiž vyžiadali, aby nastal posun od zmyslového vnímania k vnímaniu zmyslu, ako to naznačuje už jedna z prvých próz Jany Bodnárovej, Z denníkov Idy V. Spoveď nehrdinky (1993), v ktorej sa ženský subjekt prostredníctvom denníkových záznamov vyrovnáva s konfliktnou skutočnosťou a prechádza od perzistencie k participácii v životnej realite.
Reflexia súčasnej spoločnosti, z ktorej sa vytráca potreba zmyslu a v ktorej sa práve preto volá po znovuobnovení citlivosti na problémy, sa premieta aj do literárnej tvorby Jany Bodnárovej. Autorka nielenže pomenúva, ale aj rehabilituje potrebu hodnôt a prostredníctvom emotívneho druhu poznania stimuluje morálnu citlivosť: „Krehké veci, ktoré som dnes videla: Ryšavý chlapec v trolejbuse nastavuje tvár so zavretými očami slnku. Ostré svetlo zažne jeho vlasy a pehy. Tvár dvanásťročného je ako posypaná zlatým práškom. Žobrajúci Cigán sedí na chodníku na Mlynskej ulici v Košiciach. Ruka, ktorá zviera nastrčený klobúk, skáče v zášklboch. Keď mu pozriem do veľkých ligotavých očí, znova cítim navlas rovnaký pohľad, ktorým na mňa pred rokmi pozeral indický swámí.“ (Bodnárová, 2005, s. 116)
Citlivosť na problémy a hodnoty podnecuje Jana Bodnárová aj v detskej literatúre, v knihe Barborkino kino (2001) kreuje predstavu kamery, ktorú dievčenská postava využíva pri „vystupovaní“ z reálneho sveta a „vstupovaní“ do imaginatívneho sveta, aby sa tak rozdúchala detská predstavivosť a skúsenosť s problémovými javmi: „Pozerala cez obdĺžnik svojich dlaní na strom a, čudné, akoby ho videla po prvý raz v živote. Iba teraz si všimla, aké má listy.“ (Bodnárová, 2001, s. 6). V poviedkovej knihe pre „násťročných“ čitateľov s názvom Trinásť (2012) stvárňuje problémové (šikanovanie, sťahovanie sa rodiny po strate zamestnania, adopcia, staroba, zneužívanie dieťaťa a pod.) alebo problémovo prežívané situácie a stavy v životoch dospievajúcich postáv. Spôsoby, ktorými protagonisti citlivo reflektujú skutočnosť alebo do nej vstupujú svojím konaním (prejavy pomoci, starostlivosti, záujmu, písanie ako sebatvorba a pod.), sa napájajú na ich schopnosť snívať, fantazírovať, a tak riešiť problémy a optimalizovať život. Krátke príbehy z knihy Dita, 30 mušiek svetlušiek a iné príbehy (2014), vo svojom „tkanive“ integrujú podnety z rôznych životných sfér aj druhov umení. Bodnárovej dievčenská postava odhaľuje problémové „miesta“ v zdanlivo neviditeľných príbehoch vecí, ľudí a zvierat, a tak rozprávačka učí, ako sa dívať na svet, ako doň vstupovať prejavením záujmu i skutkami pomoci.
Problémová a často aj odvrátená stránka mimoliterárnej skutočnosti (vychýlené javy: outsiderstvo, osamelosť, bezdomovectvo, migrácia, segregácia, chudoba, násilie, vojnové konflikty, inakosť, psychické ochorenie, fyzický deficit, insomnia, samovrava, vypätá citlivosť a pod.) ovplyvňujú v podobe „stimulu“ literárnu tvorbu Jany Bodnárovej: „Všetko je rozbité na drobné úlomky. Svet už asi naozaj nie je bezpečným miestom. Je nezreteľný a nepevný.“ (Bodnárová, 2005, s. 85)
Zvýšená citlivosť na (pod)prahové podnety, rozjatrená senzibilita a obrazotvornosť, ba dokonca totálna empatia (Kršáková, podľa Cviková, 2005, s. 141), selekcia toho, čo vstúpi do autorkinho zorného poľa vo svojej závažnej alebo marginálnej (Petrík, 2017, s. 211) podobe, ale i schopnosť čerpať zo zdrojov pamäti („Bez spomienok by sme boli dutí ľudia.“ Bodnárová, 2008, s. 33), metamorfovať vnemy a obrazy predstavivosťou i fantáziou podmieňujú stvárňovanie textovej skutočnosti: „Medzi mojím podvedomím a vonkajším svetom sa nedá viesť rez skalpelom.“ (Bodnárová, 2005, s. 128)
Filmová predloha Mandolína z knihy Insomnia (2005) využíva podnety z dramatického umenia (filmovú skratku, teatrálnosť, „pohyblivé“ obrazy) a je koncipovaná tak, aby sa spolu so zreštaurovaním hudobného nástroja zavraždeného dievčatka zo sociálne determinovaného prostredia v prvom pláne textu zrekonštruoval aj „príbeh“ a význam mandolíny. V Popríbehoch možno identifikovať rozprávačkinu ambíciu pochopiť a rehabilitovať súvislosti v čase a v priestore tohto sveta, podobnosti medzi ľuďmi; dopovedať, premyslieť, precítiť „rovnakosť v rôznosti“ (Bodnárová, 2005, s. 80) a prostredníctvom asociácií i analógií potlačiť bolesť a utrpenie, pokoriť strach, prekonať krutosť, rehabilitovať súcit, ktorý plynie zo spoluzdieľania zmyslu životných situácií a stavov ľudí v po/krízových obdobiach:
„Vo fakultnej nemocnici čakám na výťah. Popri mne sestrička tlačí ležadlo. Leží na ňom mladík, vychudnutý na kosť a kožu. Skelet jeho tela je prikrytý modrým plášťom. Vpadnuté hnedé oči sa do mňa zadrapia a už ma nepustia.
Na lavičke v parku pod borovicou sedí mladý pár. On vyberie z kočíka dieťa a postaví ho na neisté nôžky.“ (Bodnárová, 2005, s. 117).
Aj Nočná samovrava rozpráva príbeh „stigmatizovanej“ ženy, ktorá sa diskontinuitnými prehovormi vyrovnáva s minulosťou a so sociálnou i emocionálnou izoláciou: „Slová sú určené niekomu, kto nie je, a pritom kráča s ňou.“ (Bodnárová, 2005, s. 48)
Kľúčovým motívom experimentálnejšej knihy próz NOCturná (2018) je NOC, ktorá iniciuje autorské „výpravy“ k problémovým javom a k ich podložiu. V nočnom čase ticho rozjatrí pamäť, stimuluje citlivosť na zmyslové podnety, znásobí ich, a tak stimuluje obrazotvornosť: „Mala rada tmu, lebo v nej sa spomienky osvetľujú najlepšie. Rovnako najlepšie počuť ich hlas, keď je celkom ticho, keď zhasnú zvuky.“ (Bodnárová, 2018, s. 71)
Autorka vyberá zo zorného poľa množstvo (len zdanlivo marginálnych, nezaujímavých, zabudnutých) podnetov, ktoré vradzuje do malých (Bodnárová, 1990, s. 11) a stratených príbehov, či popríbehov (Bodnárová, 2005, s. 80), ba aj do príbehov, ktoré sú skôr fotkami ako filmami (Bodnárová, 2008, s. 39). Rozdrobovanie príbehov do sekvencií (útržkovité príbehy a rozhovory, príbehy v príbehu, vízie, spomienky, úvahy, e-mailová komunikácia, pohľadnica a pod.) presviedča o fragmentarizácii stvárňovaného sveta, no môže evokovať aj zvýšené vedomie reality. A keď nemožno vidieť a zaznamenať všetko, pretože realita je rozmanitá a my sme nedokonalí v rozpamätávaní sa, Jana Bodnárová si osvojí „nástroj“, ktorý kompenzuje tento deficit (Mikš, 2010, s. 145), a tým je symbol.
Vo vybraných textoch Jany Bodnárovej symboly, znamenia a poznačenia, „náznaky a tušenia“ (Bodnárová, 2008, s. 114) odkazujú aj na zmysel toho, čo je takmer neviditeľné, čo zostalo v citovej pamäti a zúročilo sa v živote jednej ženy v reťazi žien z toho svojho rodu (vnučka – dcéra – matka – stará matka – pramatka), ako aj tých druhých; a čo preniklo do záznamov s kontúrami autobiografie: „spomienka nikdy nebude dosť pravdivá, hlboká, dosť presná a úplná. Lebo také je i písanie – sledovanie vlastných limitov“ (Bodnárová, 2008, s. 90)
V próze takmer neviditeľná (2008) sa zbližujú dospievanie, dospelosť a staroba, čo možno chápať ako proces prekrývania sa časov „vtedy“ a „teraz“, ale aj ako proces hľadania prienikov medzi mimosvetským a svetským priestorom, medzi domovským a cudzím svetom, medzi priestormi svojej duše a dušami iných, ako hľadanie priestorov pre pocit transcendentna vo svete, v ktorom je mnoho ľudí bez domova, a ako identifikovanie odlišností aj podobností medzi nimi. Spomienka preniká aj do skorších textov Jany Bodnárovej. Malé príbehy Chôdze v čase z knihy 2 cesty (1999) v kontexte „veľkých dejín“ možno z kompozičného hľadiska spojiť s pohybom po osi času od 50-tych do 90-tych rokov minulého storočia. Aj v snovo-fantazijnom príbehu Tiene papradia (2002) sa súčasnosť prepája s „exilom pamäti“: „Táto cesta bola potrebná, už nebudem opustenec, ktorý nevie, čo je ozajstná spomienka, čo krycia spomienka. Teraz premením všetko na prach, som predsa čarodejnica, som ľahká, som šťastná! (Bodnárová, 2002, s. 107)
V básnických knihách Jana Bodnárová reaguje na zrážky subjektu básní so svetom s potopeným svedomím (Bodnárová, 2013), či so skutočnosťou, ktorá rozdráždi zmysly i city, pretože je reprezentovaná periférnymi priestormi a jej senzibilnými obeťami; vyberá motívy zviazané s citovou pamäťou – „s najcennejším kľúčom ku skutočnosti seba samej“ (Bodnárová, 2013, s. 49), či so „snovými obsahmi“, ako je to v zbierke Z periférií (2013). Volí si témy, ktoré zasahujú ľudstvo a senzibilný subjekt svojím disproporčným zameraním, vzbudzujú vedomie o ničivých dôsledkoch „ľudského“ konania či nečinnosti; resp. si vyberá motívy syna, jeho obrazu (ikony), smrti, žiaľu, nehy, podvedomia a sna, spomienky a písania, či nestálosti, ako je to v rovnomennej básni zo zbierky v záhradách/pod dronmi (2016): „raz sme kamene/ a raz sme kvapky./ raz sme meče/ a raz vlásky./ raz vzduch,/ hneď dusné jaskyne./ všetko pominie/ v tichu a prázdne. (Bodnárová, 2016, s. 58) Aj v zbierke básní, či piesní existenciálnej grotesky Uprostred noci sa chcem ísť prejsť (piesne existenciálnej grotesky) (2017) prepája reflexiu tenzívnych pohybov v spoločnosti (migrácia, vojna, politika) so zásadnou tenziou vnútorného života, stratou syna: „chcem sa však vrátiť do náruče/ podivnej bizarnosti sveta,/ kde nad kanálmi svietia reklamy./ v parkoch nad jazerami/ letia lampióny. hrajú farbami/ na harfách štrbinového neba.// vrátiť sa do sveta!“ (Bodnárová, 2017, s. 7) Rovnako aj v zbierke Terče (2019) prevládajú témy a motívy ženy i umenia, neľahkých osobných dejín, ťaživých dejinných skutočností a spoločensky vypätých dejov so zámerom textov prebudiť vnímanie a cítenie, aby sa nestali odolnými voči každodennej kumulácii obrazov skazy.
Martina Petríková, 2020
Literatúra:
Cviková, J.: Nespavosť Jany B. In: Insomnia. 1. vyd. Bratislava: Aspekt, 2005, s. 139 – 143. ISBN 80-85549-53-0.
Mikš, F.: Gombrich. Tajemství obrazu a jazyk umění. Pozvání k dějinám a teorii umění. 2. vyd. Brno: Barrister & Principal, 2010. 360 s. ISBN 978-80-87029-86-2.
Petrík, V.: Experiment a ľudský osud. In: Čas a (bez) čas. 7. zväzok edície Profily. 1. vyd. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2017, s. 210 – 211. ISBN 978-80-7140-540-5.
Welsch, W.: Estetické myslenie. Bratislava: Archa. 136 s. ISBN 80-7115-101-7.
