Už ako stredoškolská študentka publikovala verše v Mladej tvorbe. Jej prozaickým debutom bola v časopise Slovenské pohľady na pokračovanie publikovaná novela pre mládež Strach mal moje oči (1961). Keďže v nej načrela do vtedy tabuizovanej problematiky prerušenia tehotenstva, knižné vydanie novely sa nerealizovalo a novela nebola vydaná ani neskôr. Jej knižným debutom bola kniha krátkych rozprávok pre deti Kľúč od zlatej brány (1965). Hravo-lyrické texty zdôrazňujú ľudskú blízkosť a milé slovo, podobne ako aj prózy jej druhej knihy autorských rozprávok Lupienok a princezná Makovienka (1971). Lyrická fantázia sa v jej rozprávkach spája so slovnou hravosťou a so schopnosťou budovať hĺbkový významový plán oslovujúci dospelého čitateľa. Vybrané motívy poviedkovej knihy Láska v troch osobách (1969) spracovala v románe Biela stužka v tvojich vlasoch (1973), ktorý patrí k najpozoruhodnejším prózam pre mládež v slovenskej literatúre. V príbehu citlivého, zdravo sebavedomého a ľudsky statočného dievčaťa Šimony, vyrastajúceho vo frustrujúcom a netypickom prostredí starobinca s matkou, ktorú pre pokročilý vek nazýva „mabička“, presvedčivo a bez sentimentu či sujetových konštrukcií zaznamenala psychológiu i jazyk dobových detí a upozornila na viaceré aktuálne sociálne a generačné problémy v slovenskej spoločnosti 70. rokov 20. storočia. Znepokojilo ju predovšetkým uponáhľané životné tempo, citový chlad a mravná tuposť človeka, ktoré vedú k ľahostajnosti a necitlivosti i voči najbližším. Túto problematiku stvárnila nepateticky, využijúc prvky autopsie vlastného detstva. Čisté, detsky naivné videnie nastavuje deformáciám sveta dospelých krivé zrkadlo. Živé jazykové stvárnenie videného a zažitého detskou rozdávačkou vyjavuje jej kritický a napriek zložitým životným podmienkam zdravo optimistický postoj k svetu. Problematické spolužitie detí s rodičmi tvorí základ aj jej poviedkovej knihy Ostrie (1997). Poviedky hovoria o hľadaní lásky – partnerskej i rodičovskej, vyjadrujú pocity osamelosti, smútku a hatenej komunikáte v neúplnej, resp. emocionálne nevyrovnanej rodine. S literatúrou pre mládež kniha súvisí len svojou tematickou orientáciou na mladých hrdinov. Poetiku, v ktorej sa prelína realita s fantáziou, uplatňuje v prózach pre mladších čitateľov, akcentujúc detské právo fantazírovať a vyrastať v zdravom a harmonickom prostredí. Kniha Robko a Ďobko (1984) je obrazom vzťahov v rodine, založených na vekovo asymetrickom súrodenectve dospelej sestry a brata škôlkara i na chlapcovom kontakte s prírodou reprezentovanou kanárikom. Psychologicky presvedčivo zachytila pocity detského očakávania, sklamania i schopnosť dieťaťa rýchlo sa vyrovnať so skutočnosťou, ktorá sa nevyvíja celkom podľa jeho predstáv. Súrodenecké vzťahy tematizovala i v próze Ako rastú futbalisti (1982). Vychádza z naivnej predstavy chlapca o novonarodenom bratovi, na základe ktorej sa rodí počiatočné očakávanie, sklamanie i detská súrodenecká žiarlivosť, až napokon hrdina dospieva k jej prekonaniu a bratskej nehe. Rozprávky štrbavej opičky (1989) sú dvojpríbehmi škôlkarky Gabiky, žánrovo riešenými ako poviedka a rozprávka, pričom v rozprávkovom pásme sa pomocou snovej fantastiky vracia a stým spôsobom vyrieši to, čo vzrušujúce dievčatko cez deň zažilo. Aj v tomto prípade vtipne a citlivo zobrazila detské poznávanie sveta i vyrovnávanie sa s problémami pomocou fantázie a pôvabného mudrovania.
Zuzana Stanislavová In: Slovník slovenskej literatúry pre deti a mládež, LIC 2005
