Na základe mojich textov ma už obvinili zo satanizmu, sionizmu, neonacizmu, plagiátorstva a najnovšie zo stykov s mafiou. Niekedy mám normálne problém to všetko stíhať. Ráno sa zdravím: „Ave Satanas!“, na obed si zahajlujem, večer kompilujem nové Protokoly siónskych mudrcov a v noci mám styky s mafiou... :-)
Trochu vážnejšie – pre mňa je to záležitosť literárnej tvorby a rôznych literárnych inšpirácií. Nikdy som sa nehlásil ani nehlásim ku žiadnemu z týchto náboženských, či spoločenských prúdov alebo skupín. Osobne žijem dosť konzervatívne. Čo sa týka tých "politicky nekorektných" názorov – keď píšem, musím mať voči sebe pocit intelektuálnej poctivosti, inak to nejde, všetko ostatné je druhotné.Čižmáriková, A.: Dialógy o fantastike 13-Jozef Karika. In: riddicksrealm.blogspot.sk, 24.2.2010
Karika, Jozef: Tri knihy pod stromček. In: Sme, roč. 25, 1. 12. 2017, č. 276, príl. Magazín o knihách, s. IX.
Kolorit môjho detstva som sa snažil naznačiť v knihe V tieni mafie. Napríklad zážitky s niektorými členkami komunistického pedagogického zboru v základnej škole v Rybárpoli, ktoré opisujem, sú celkom reálne – vrátane hádzania ťažkého dreveného kružidla po žiakoch, dusenia špongiou, natrhávania uší a podobne. Takéto veci boli bežné, aj keď sa to dnes zdá neuveriteľné. Netvrdím, že sa to dialo všade a že neexistovali aj dobré komunistické učiteľky. V každom prípade mi však za aspoň knižné „vrátenie úderu“ v Ružomberku zagratulovali desiatky ľudí, ktorí si takouto výchovou na spomínanej škole prešli. Pre nás to, podobne ako mnohé ďalšie príbehy z knihy, bola holá realita.
Šlesar, J.: Jozef Karika: Vytáča ma, keď niekto ujde do zahraničia a potom vypisuje, aké je Slovensko strašné, zlé a úbohé. In: blog.martinus.sk, 8.4.2010
První věc, která mě napadá, je, že ve svých dílech (nejen o mafii) bojuješ se svými osobními démony – navzdory tomu, že knihy vycházejí ze smutné reality, působí to na mě také jako forma autoterapie. Jaký máš pocit, když takové věci píšeš? Vnímáš to jako pokus o sebereflexi, o setkání se zlem ve vlastní duši?
Keď píšem, tak to nevnímam vlastne nijako, keď píšem tak to prežívam. Autoterapiou by som to ale neoznačoval. Jednak som nepostrehol, že by to malo nejaké terapeutické účinky, a za druhé, nemyslím si, že by temnejšie obsahy mali človeka poškodiť tak, aby potreboval terapiu. Veď tie temné veci má v sebe každý (v nejakej forme), to že sa nimi zaoberá ešte nemusí znamenať, že ich chce nejako prekročiť, zbaviť sa ich alebo s nimi niečo robiť. Jednoducho s nimi pri tvorbe pracuje ako so svojimi inými súčasťami.
Neobvyklé je to možno len tým, že temnejšie oblasti duší málokedy obnažujeme. Ešte k tomu verejne. Zlo v umení však nemusí znamenať, že je ten človek nejako horší, temnejší, rozorvanejší a pod. než ostatní. Znamená to len toľko, že tieto obsahy cez umenie komunikuje, to je všetko. Na druhej strane, môže to byť aj tak ako píšeš – že je to volanie o pomoc, príznak niečoho a pod. Asi aj v tomto je to o jednotlivcoch.
Polák, J.: Jozef Karika: Keď píšem, tak to prežívam (rozhovor). In: kojot.name, 29. 4. 2011
