Július Pašteka patrí ku vzdelancom s mimoriadne širokým vedeckým záberom a hĺbkou analýzy. Jazyk eseje je mu rovnako blízky ako vedecká syntéza – najčastejšie však v jeho dielach nemožno tieto dve polohy literárnej reči oddeliť. Je to evidentné napríklad v monumentálnej monografii Estetické paralely umenia, ktorú treba chápať vo svetovom myšlienkovom kontexte, a v tomto zmysle aj ako duchovného potomka Lessingovej Hamburskej dramaturgie. Rieši však mnohonásobne košatejší materiál – od sémantiky hercovej tváre (či, ako bolo u Lessinga, „zaucha na scéne“) prichádza ku kontextom divadelného a filmového umenia, románu a kinematografie, k problematike filmovej adaptácie literárnych diel i k významnému umeleckému posolstvu klasickej filmovej komédie (Vývinové aspekty Chaplinovho prípadu), podanému – opäť – v hĺbkovej optike dobových kultúrnych a umeleckých reálií (Picasso, Stravinskij, Bergson, Freud, kubizmus, surrealizmus atď.). Tematicky rovnako široko rozkročené sú aj jeho monografické fresky a eseje o osobnostiach slovenskej kultúry od Majstra Pavla z Levoče po historiografickú syntézu Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny, ktorá je pramenne, ale aj osobnostným postojom autora, typicky paštekovsky, panormaticky koncipovaná. Pre Júliusa Pašteku je komplexná znalosť prameňov a sekundárnej literatúry úplnou samozrejmosťou. Nedisponuje však len prameňmi či detailnými historiografickými poznatkami, ale aj mohutnou interdisciplinárnou rozhľadenosťou v estetike všetkých umení, v modernej psychológii a filozofii dejín. S rovnakou serióznosťou a šírkou záberu sú pripravené Paštekove editorské diela, výbery a súbory významných osobností slovenskej kultúry.
Peter Valček
