Juraj Kalnický zvláda svoje neisté remeslo s pomerne veľkou istotou. Stavia svoje básne zväčša na viazanom verši. To je pre každého básnika výzva, ale aj istým spôsobom zväzujúca záležitosť. Kalnický však viazanie veršov zvláda so samozrejmou ľahkosťou. Svet básnika je širokospektrálny. Keď práve nie je oddaným lyrikom, obdivovateľom a hlásateľom krásy, lásky, empatie, či neprehovára k žene, vie pár vetami vykresliť temer impresionistický obrázok prchavej chvíle. Tej, ktorá sa už možno nikdy nebude opakovať, a preto je dôležitá a jedinečná. Kalnického básne sú časozberné, obsahujú široký diapazón tém. Horúcu súčasnosť, ale i nedávnu minulosť. Dávny závan mladosti, zamyslenie sa nad grafikou alebo odkazom gréckeho filozofa. Básnik vyzdvihuje na piedestál verša aj jednoduché veci, krásne každodennosti, čo už zostávajú mnohými nepovšimnuté, keďže tí tak zúfalo nemajú na nič čas. Aj voda, záhrada, ráno, ruky a chlieb môžu byť nositeľmi zázraku. V skratke a jednoduchosti je Kalnického sila. Kalnický totiž dokáže napísať báseň, ktorá je uzavreto presná. Pekná a dokonale vybrúsená ako plôška briliantu. Má však na rozdiel od drahého kameňa iné (po)klady. Je teplá, úprimne ľudská, nežná a čitateľne autentická.
Andy Turan
