Kamila Peteraja (1945) popri Borisovi Filanovi vníma poslucháčska verejnosť ako zakladateľskú osobnosť modernej textovej tvorby šesťdesiatych rokov minulého storočia. Textársky debutoval štúdiovým albumom skupiny Prúdy Zvoňte, zvonky, spolupracoval a naďalej spolupracuje s významnými interpretmi (Hammel, Varga, Žbirka, Gombitová, Lehotský, Lipa, Patejdl, Grigorov) a s mnohými ďalšími, ktorí sa stali neodmysliteľnou súčasťou novodobej hudobnej scény. Peterajove otextované skladby vykazujú nadčasové kritéria odmietajúce dobové ideologické požiadavky, stačí spomenúť Medulienku, Biely kvet, Vyznanie, Baladu o poľných vtákoch, Atlantídu, Koloseum, Pocta Majakovskému, Nespáľme to krásne v nás, Kapely starnú alebo Staré kone a nahé jazdkyne. Výpočet všetkých nestarnúcich hitov by bol skutočné dlhý a úctyhodný. Suverenita, s akou sa pohybuje na literárnej a hudobnej scéne, je v slovenských pomeroch ojedinelá. Dá sa povedať, že práve Peteraj vymanil textovanie populárnych piesní z područia zábavného umenia a zrovnoprávnil ho s kvalitatívnou úrovňou tradične vnímanej poézie. Či už čítame od tohto autora básnickú zbierku alebo počúvame z rádií piesne s jeho textami, oba žánre predpokladajú kultivovaného príjemcu slovesného prejavu.
Tvorivé smerovanie a osobnostné formovanie Kamila Peteraja ovplyvnilo štúdium konzervatória a najmä dramaturgie na VŠMU, ako aj dlhoročná profesia dramaturga spevohry na Novej scéne. Do slovenskej literatúry vstúpil ako dvadsaťročný študent vyzretou zbierkou Sad zimných vtákov. Nezaprel v nej inšpiračný vplyv básnikov trnavskej skupiny, ktorí spoluvytvárali progresívnu podobu slovenskej poézie od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Na poetiku konkretistov nadviazal vyhranenou zmyslovou obraznosťou novým osobitým spôsobom. V roku 1973 vydal zbierku Lipohrádok, ktorá v kontexte Peterajovho tvorivého vývinu znamenala výrazný obrat a príklon k prírodnej lyrike s jemným dôrazom na nepovšimnuté miniatúry z oblasti fauny a flóry. V ďalších knižkách sa postupne posúva k problematike zrýchlenej precivilizovanej doby, ktorá prináša odcudzenie v medziľudských a najmä partnerských vzťahoch. Nezabudol ani na detských čitateľov, ktorým venoval verše v rozprávkových leporelách. S Jánom Štrasserom je spoluautorom piesňových textov pre legendárny muzikál Cyrano z predmestia (1978).
Peterajova textárska invenčnosť sa významovo prepojila s celou jeho básnickou tvorbou. Čím väčší bol jeho vklad v textárskej oblasti, tým viac rástol jeho prínos pre slovenskú poéziu. U Peteraja nie je rozhodujúci fakt, akou formou zrealizuje svoju výpoveď, ale predovšetkým akým spôsobom dokáže osloviť odbornú kritiku a divácke zázemie. Či už vychádzame z jednotlivých básnických zbierok alebo hudobných nosičov, Peteraj bez výraznejších výkyvov dosahuje výrazovú úspornosť, metaforickú presnosť a formálnu ľahkosť. Častokrát smeruje k aforistickej skratke s gnómickou platnosťou, uvedomujúc si overenú skutočnosť, že na malom priestore sa dá vypovedať oveľa viac, ako v unavujúcich a poučujúcich traktátoch. V zbierke Čo sa šeptá dievčatám (2007) vyzdvihuje zovšeobecňujúcu zážitkovú skúsenosť s trpkou príchuťou neodvratnej pravdy: „dejiny lásky / píšu / porazení“. Od tohto pohľadu sa odvíja ťažisková podstata Peterajovej ľúbostnej lyriky, založenej na pokore, stíšenej skepse a neustále sa vynárajúcej nádeji. Jeho texty ozvláštňuje mužný nadhľad, hravosť, mladícke zaujatie, ale aj otvorená kritika spoločenských pomerov a morálne zlyhávajúcich jedincov. V tejto súvislosti sa ponúka odcitovať jeho príznačné dvojveršie, ktoré azda nikdy nestratí aktuálnu presvedčivosť: „za pravdu šibenicu / za lož metále“. Hodnotový rebríček Kamila Peteraja je stály a nemenný, bez dodatočnej potreby korigovať osobné postoje a myšlienkové formulácie. V dravom toku míňajúcej sa prítomnosti účtuje predovšetkým sám so sebou, so svojimi postojmi a názorovými stanoviskami. Dôsledne sa vyhýba moralizovaniu, jeho vnímanie reálneho stavu spoločnosti je nezaujaté, riadi sa intuitívnym videním a neotrasiteľnou vierou v pretrvávajúce ideály. Neuchopiteľná veličina odtikávajúceho času sa odráža na pozadí osobných a spoločenských zmien. Napriek zostrujúcim sa kontúram starnutia Peterajovej spätnej reflexii nechýba mladistvá sviežosť s nevyprchávajúcimi túžbami, spomienkami a návratmi do čias, v ktorých zohrávala dominantnú pozíciu láska so všetkými odtieňmi.
Peterajova poézia vychádza z overených postupov, neexperimentuje a nepodlieha krátkodobým módnym trendom. Peteraj je vnímavý glosátor každodennej všednosti, ktorú začleňuje do dramatického životného pohybu. Takmer v každom svojom texte pootvorí trinástu komnatu, v ktorej sa ukrýva podstata ľudského bytia: detstvo, ľúbostné vzplanutia, rozchody, návraty, prehodnocovanie minulosti konfrontovanej so zrýchlenou súčasnosťou. Vytrvalo kladie presne mierené otázky a záleží na každom čitateľovi, akú autentickú odpoveď si dosadí.
Miroslav Brück, 2016