Karol Chmel už od svojho vstupu na literárnu scénu začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia dôsledne demonštruje dvojrozmerný štatút svojho literárneho prejavu: poéziu a preklad súčasných slovanských literatúr strednej a južnej Európy. Mohlo by sa povedať, že jeho prekladateľská činnosť z hľadiska kvantity ďaleko prevyšuje jeho básnickú tvorbu. Svojím erudovaným, až multispektrálnym prekladateľským vkladom z jazykov slovanských národov (srbčina, slovinčina a predovšetkým poľština) si získal u odbornej verejnosti veľký rešpekt a profesionálne uznanie, za ktoré dostal aj niekoľko významných medzinárodných cien.
Na prvý pohľad by sa mohlo mnohým zdať, že je pomerne neprístupný, málo komunikatívny či hermeticky uzavretý básnik, že sémanticky pracuje až s vypreparovaným jazykom viacvýznamových symbolov: „... toľko slov, / lásky a svetla, / cez ktoré presakuje / tma.“ (Máš, čo nemáš, 1985). Už názov prvej Chmelovej zbierky poukazuje na živel paradoxu, nesmierne dôležitý pre tohto autora. „Máš, čo nemáš“, „márnotratný otec, / dávno utopený / v čakaní na dážď“, „Držíme sa za ruky / s mŕtvymi / ktorí nás prežijú“ atď. – je to paradox sakrálneho charakteru, metafyzický paradox, paradox viery? V týchto veršoch je množstvo narážok na náboženské predstavy (kresťanské, aj budhistické), ale aj na ezoteriku: zjavuje sa v nich meno Heleny Blawatskej a jej knihy Dzyan, v prípise k jednému z textov je citovaný veľký nemecký mystik Jakob Boehme („v Bohu je blízkosť a diaľka jedno a to isté“) – citát má charakter mystického paradoxu, ktorým Boehme poukazuje na základný fakt, že v Bohu sa protiklady neznášajú, pretože On je Jednota. V Chmelových veršoch sa objavujú aj chvíle náhleho zjavenia, pochopenia – napriek tomu by sa ťažko dali nazvať poéziou jednej pravdy, neochvejnej istoty. Na svete je predsa toho toľko, čo istotu popiera („boeing padá na kláštor / a kláštor stráca svoje duchovné opodstatnenie“, Semper, Spray, modrá mentalita). Sväté texty sú prvkom erudovanej hry, z ktorej sa vynára koherentný a nemenný obraz výrazne hierarchizovaného sveta, ibaže ide o svet rozkúskovaný, svet rozmanitých propozícií a možností, ktoré nemožno jednoznačne zhodnotiť, pretože na hodnotenie chýba kritérium. Sväté texty tu nie sú ani tak znakmi transcendencie, ako skôr znakmi jej hľadania, otázok na ňu, otázok, na ktoré môže byť veľa odpovedí.
Nad Chmelovými básňami sa vznáša všeobecný duch irónie, ktorý nedovoľuje zrušiť odstup vo vzťahu ku skutočnosti, či už skutočnosti predmetov alebo myšlienok. Spomínané sväté texty sú len niektorými z hlasov, ktoré sa ozývajú v mnohohlasých veršoch. Citujú sa v nich rôzne texty, nielen také známe a klasické ako Danteho Božská komédia (v básni s kalambúrovým názvom Andante sa objavuje preklad ôsmeho verša II. piesne Pekla „o mente che scrivesti cio ch’io vidi“), ale napríklad aj verš z diela poľského básnika Tadeusza Śliwiaka. Intertextuálnosť je jedna z charakteristických čŕt Chmelovej tvorby. Nie je teda nič čudné, že napr. Stanislava Chrobáková registruje spojitosť Chmelovej poézie s estetikou postmodernizmu, pričom v nej vidí aj prvky dekonštrukcie. Upozorňuje aj na to, že Chmelova autorská pozícia zostáva viac-menej pozíciou pozorovateľa, ktorý praktickú aktivitu nahrádza intelektuálnym dialógom a zónu dojmov a zážitkov podriaďuje systematickej interpretácii skutočnosti. „Fascináciu skutočnosťou nahrádza fascinácia jej interpretačnými možnosťami.“ Chrobáková podčiarkuje erudovanosť tejto poézie a to, že Chmel „sa konfrontuje nielen sám so sebou, so svojou skúsenosťou vo vzťahoch so svetom“, ale aj „s literárnou tradíciou (presnejšie – neotradíciou), čo dodáva jeho poézii aj význam, aj trvalú životnosť“.
V jeho poézii sa nachádza veľmi dôležitý aspekt – a to „pohľad“ znútra, ktorým ucelene a syntakticky napokon expanduje navonok – k bytiu ako takému. Sám, ľudsky stotožnený a chápajúci (parafrázujem jeho text), „počúva jasné gestá až do oslepnutia“. Chmelova hĺbková sonda či energia, vnútorný tvorivý étos, však nie je poplatný bežne zaužívaným štandardom a má pre autora vždy vlastný význam. Nedegraduje svoju tvorbu do lacnej alebo efektnej formy prispôsobivosti, ale obsah vždy pretavuje do komunikácie (vnútro – človek – svet). Súčasťou „vyprovokovaného“ oslovenia je jeho postoj k svetu a univerzu všeobecne.
Ireney Baláž
