Reč, jazyk, to je moje vzácne dedičstvo z domova, z rodného kraja. Nástroj po otcoch, dedoch, pradedoch. Vždy ma podivne dojímala táto zázračná kontinuita. Hovoriť peknou, čistou rečou je pre mňa ako vzdávať úctu tým, po ktorých som ju zdedila...
Autopsia je pre spisovateľa neoceniteľná, neviem si bez nej prácu ani predstaviť. A hodnota detstva nesmierna, určujúca. Nielen preto, že sa vtedy človek formuje na svoj vlastný typ. Naše stretnutie so svetom je vtedy veľmi intenzívne a veľmi estetické.
Stretávala som sa aj s bratislavskými starousadlíkmi, ale aj s ľuďmi od vedy, študovala som v knižniciach, robila som si nekonečné výpisky... Tak som sa zoznamovala so starou Bratislavou, nadýchala som sa jej atmosféry. Takže tieto povesti sú vlastne aj literatúrou faktu, popri základnom povesťovom príbehu obsahujú veľa histórie. Sú – ako sa vraví – citovým dejepisom.
