Poézia Mariána Kováčika organicky nadväzuje na atmosféru básnických výbojov a tvárnych experimentov, ktoré najmä vďaka konkretistickým inšpiráciam tzv. trnavskej skupiny (v poézii J. Stacha a J. Ondruša) prevládali v slovenskej poézii prvej polovice 60. rokov. Originálnym poetizujúcim spôsobom videnia skutočnosti a jemným, ale presným vnímaním rozporov v cítení mladého človeka sa vyznačuje už jeho debut Súradnice. V ďalších básnických zbierkach, vrátane básnického výberu Železo a iné básne sa Kováčik predstavil ako lyrik ovládajúci široký register tém i výrazových prostriedkov. Popri voľnom verši siahol aj po osvedčených básnických formách – pozoruhodný je cyklus sonetov na témy vzťahov mileneckých dvojíc inšpirovaných svetovým lyrickým dedičstvom v zbierke Modré obdobie. Osobitné postavenie v Kováčikovej tvorbe má básnická zbierka Medzimesto. Priebeh medzimestského telefonátu (po správe o otcovej smrti) sa stáva prekvapujúcou paralelou obnovovania súvislostí medzi minulosťou a prítomnosťou, skutočným a domnelým, verejným a intímnym vo vedomí súčasného človeka. Básnik rozvíja pôsobivé úvahy o zmysle lásky a manželstva v živote muža, o prekonávaní mladíckych ilúzií životným poznaním, o tom ako dôstojne prijať smrť. Prekvapuje otvorenosť jeho výpovede, ktorá prechádza do sarkazmu a sebairónie. Kováčik sa tu naplno prejavil ako majster básnickej skratky. Napriek takým výdobytkom techniky ako je telefón, vystupuje v zbierke paradoxne do popredia ľudská osamelosť, strata komunikácie a neschopnosť dorozumieť sa. Časť svojho básnického úsilia venoval M. Kováčik aj tvorbe pre deti. Prejavil sa v nej ako básnik hravosti jazyka a rýmu, objavnej metaforickej a básnickej vynachádzavosti. Neveľmi rozsiahle básnické dielo M. Kováčika predstavuje svojbytný básnický vklad do súčasnej slovenskej poézie svojím špecifickým, básnicky presným a jazykovo úsporným videním skutočnosti.
Viktor Timura
